Existovať sa dalo, až keď slnko zaliezlo za obzor. Obloha sa vtedy zvyčajne zafarbila do purpurova a posledné vražedné lúče sa schovali za hory. Nastal čas skvelých teplých letných nocí. Keď to nejde cez denný úpek, skúsme to cez noc. Taký východ slnka? Predstava ako sa budem so všetkou pompéznosťou pozerať na to, ako spoza hory bude vychádzať niečo, čo ma za pár hodín bude neskutočne rozčuľovať, ma ironicky rozosmiala. To je výborná myšlienka…

Večer som si starostlivo pobalila všetky veci do batoha, aby som nemusela ani o minútu skôr vstávať. O tretej ráno mi moje krásne sny prekazil nejaký divný zvuk. Ach... to je budík. Veru ťažko sa lezie z vyhriatej postele. Oblečená, uzimená, opuchnutá, s batohom na chrbte pozerám na moju polovičku, ktorá sa zakutrala hlbšie do perín. Oh, ako mu závidím. Čo som si vymyslela, musím teraz statočne niesť. Prehupla som sa z rannej nevrlosti do auta a cestujem po kolegyne, ktoré chúdence ani nevedia, čo ich čaká. Zostava sme boli celkom vydarená “štyri tankistky a pes”. Odbíjala štvrtá hodina ráno, keď sme dorazili na rázcestie pri Farme pod Vtáčnikom. Tu sme odstavili auto. Ďalej sme už nemohli. Bola tu značka zákazu.

Vyskákali sme z auta. Na hlavy sme si nasadili čelovky a rezkým krokom sme sa vybrali po starej asfaltke do tmy. Nad hlavou nám svietila veľká mesačná neónka v splne, tak sme po pár metroch skúsili vypnúť čelovky. A veru, prírodné osvetlenie bohato stačilo, len si naše oči museli zo začiatku trošku zvyknúť. Kráčalo sa perfektne. Žiadne teplo, ani otravné muchy. Len ticho, ktoré prehlušovali naše kroky. Zvuk droliacich sa kamienkov pod topánkami sa snažil prehlušiť iba potôčik Bystrica, ktorý sa vlnil z ľavej strany cesty. Z pravej strany sa pomaly začali dvíhať strmé svahy Veľkej skaly. Prešli sme za zákrutu a v šere som uvidela známu chatku. Je to drobná chatka, na ktorej je maľba “Kubka a Maťka”. Popri nej vedie jedna z ciest na horolezeckú oblasť Hrádok. My sme si cupitali po asfaltke Bystričianskou dolinou. Na stromoch sa objavovala bielo-modrá značka turistického chodníka. Zablúdiť sme nemali kde, smer sme mali jasne daný. Hore po asfaltke až k prvému smerovníku.

Pri smerovníku sme si už čelovky zapli. Cesta sa z asfaltky zvážila do lesa. Teraz nás bude sprevádzať až na Zadnú lúku zelená značka. Prebehli sme po drevenom moste a pohltila nás tma lesa. Hneď po prvých metroch nastali komplikácie. Kde značka zmizla? Štyri lúče z čeloviek osvecovali hladké kmene bukov. Značku sme našli schovanú za listami malého stromčeka. Mohli sme pokračovať. Terén začal byť strmší. Miestami po chodníku stekal prúd vody a mala som pochyby či ideme po potoku, alebo po ceste, ale vždy sme objavili zázračnú zelenú značku a vydýchli sme si.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Párkrát sme museli zdolať spadnutý strom. Občas sme skočili do blata, ktoré pretekalo až nad okraj topánky. Nuž... človek v lesnom šere neuvidí všetko, čo by chcel. Asi po hodine kráčania sme povypínali čelovky, pretože bolo celkom dobre vidieť obrysy stromov. Keď som zdvihla zrak od zeme, uvidela som ako presvitá svetlo cez vysoké kmene stromov. To bude isto Zadná lúka.

Ponáhľala som sa za babami, ktoré stáli asi 10 metrov predo mnou. Zaostrujem zrak do diaľky a pozerám, že aj hafan Budy ma čaká. Prišla som k nim a zo zvyku som pohladkala psíka. No v prvej sekunde ako som ho pohladila, niečo nebolo v poriadku. Prečo je Budy taký studený? Kde má Budy uši? Doprdele. To fakt hladkám kameň obrastený machom?! Aj mi to bolo divné, prečo by na mňa Budy čakal. Holt, slepá som bola…

O pol šiestej sme sa brodili vysokou trávou na Zadnej Lúke. Kvapky rosy nám zmáčali spodky nohavíc a čo-to natieklo aj do topánok. Slnko muselo byť tesne pod obzorom. Hlavou mi prešla myšlienka: “Východ slnka asi nestihneme.” Na hodinkách svietili číslice 5.35 h.

A smerovník? Stála som pri smerovníku a hľadela naň: Buchlov 0.45 h. To sa mi nechce veriť. Však skala je kúsok v lese. Baby, to dáme! Určite nám to nebude trvať 45 minút. Vyštartovali sme. Rezkým krokom kráčame do kopca, až ma začali páliť lýtka a stehná. V duchu sa snažím presvedčiť slnko, aby ešte chvíľku počkalo.

Po pol hodine sa začala pred nami dvíhať skala. Už iba pár metrov. Stihli sme to! O šiestej ráno sme stáli na vrchole skaly, ktorú zdobil asi metrový nerezový dvojkríž.

Z batohov sme povybaľovali náš “skromný bufet”. Rozložili sme deku. Naštartovala som varič s vodou. O chvíľu sa bude podávať “turek v skle”. Baby začali vyťahovať hrnčeky na kávu. Keď som ale zbadala keramické hrnčeky, ktoré si zbalili doma z kredenca, začala som sa uškŕňať. Potom prišlo na rad krabicové mlieko a to som sa váľala od smiechu.

Posadali sme si na deku s kávičkou v ruke. Pred nami bolo najväčšie kinoplátno na svete. Bolo 6.15 h, keď sa začalo premietať. Spoza stromov sa začali predierať prvé zlatisté lúče. Netrvalo to dlho a ponad obzor sa prehupol celý kotúč. Prižmúrenými očami som sledovala, ako sa žeravá guľa preberá k životu. Bolo absolútne ticho, ani lístok sa nepohol. Vrcholce stromov začal pomaly preberať slnečný lúč. Zo šedého odtieňa ich odieval do sýtych zelených farieb. Kapitulačne som si odpila z kávy a uzavrela so slnkom mier.

Je to krásne sledovať ho takto v tichu, ako všetko prebúdza k životu.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek