5. deň Rozhľadňa Špicák - Terchová

(33 km, prevýšenie 2186 m, spolu 187 km)

Ráno je vcelku príjemné, svieti slnko a nočný lejak pripomína len mokrá zem. Od rozhľadne Špicák klesám po žltej značke k Váhu, ponad ktorý prejdem po lávke na druhý breh. V Nezbudskej Lúčke sa prakticky ani nezastavujem a hneď mierim k lesu za dedinou. Červenú značku veľmi ani nesledujem. Však to tu poznám, ale samozrejme sa "zapancem" k Váhu skôr ako by som mal. Po chvíľke sa opäť napojím na značku a pokračujem k Starému hradu (alebo inak hrad Varín). Pod hradom ma prekvapí nová, pekne upravená studnička. Hneď si z nej teda trochu doplním zásobu vody.

Ďalšie prekvapenie ma čaká na hrade. Celý hradný areál bol odlesnený, a tak sú zrúcaniny teraz pekne viditeľné. Samé novinky, ale nebol som v týchto končinách dlhšie, takže sa ani nečudujem. Od hradu stúpam po hrebeni vyššie a hľadám čistinku, z ktorej je pekný výhľad na Domašínsky meander. Po chvíľke miesto nájdem a urobím pár záberov. Pohľad na zaujímavý prírodný výtvor snáď nikdy neomrzí.

Pomerne strmým chodníkom stúpam lesom ďalej a približujem sa k Chate pod Suchým. Oproti Lúčanskej Fatre, kde som turistov stretol len na vrchu Kľak, je v Krivánskej Fatre turistov ako maku. Väčšina z nich sú však Česi a Poliaci, až sa miestami cítim, akoby som ani nebol na Slovensku. Cestou hore sa mi podarí všetkých predbehnúť, a tak nie je pri chate takmer nikto, okrem stáda oviec.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vybehnem na Javorinu, odkiaľ si obzriem pekný výhľad späť na Martinské hole. Včera tam bola hmla a lialo. Dnes je tam pekne a hmla sa zase pre zmenu drží v Krivánskej Fatre. Aspoň je však príjemne chladno. Stúpam na vrch Suchý, ktorého vrchol je v hmle. Počas stúpania, ktoré je strmé ako cesta do nebies, sa hmla rozplynie a otvoria sa celkom pekné výhľady na Žilinu a Turiec. Pekný je aj skalnatý hrebienok, ktorý mám pred sebou a lenivo sa cezeň prevaľuje hmla. Skalnatý hrebienok cez Biele skaly si naozaj vychutnávam. Hmla je občas naozaj hustá a občas zmizne, je to tak na striedačku.

Pomaly začínam stúpať na Malý Kriváň, ktorý sa skrýva v hmle, ale keď prídem na vrchol, opäť sa rozplynie. Dnes mám naozaj šťastie. Na vrchole dosť fúka, ale aspoň tu kvôli tomu nie je ani nohy. Z vrcholu klesám do sedla Bublen a odtiaľ zase stúpam hore na Pekelník a pod Veľký Kriváň. Vrchol Veľkého Kriváňa je v hmle a dosť fúka už aj tu dole. Na vrchole som bol už viackrát a v peknom počasí. Preto dnes výstup na najvyšší bod oželiem a klesám rovno do Snilovského sedla. Lanovka sem klasicky chrlí davy ľudí, a tak idem rovno na Chleb. Napodiv, na vrchole nikto nie je, čo je dosť divné.

Po hrebeni prebehnem na Poludňový grúň, kde sa lúčim s červenou hrebeňovou značkou a začínam strmo klesať po žltej k Chate na Grúni. Je to naozaj strmák, až sa čudujem, že sem HZS chodievala na aute. Dosť sa poteším, keď som pri chate, lebo nohy mali strmého klesania už dosť. Zisťujem kadiaľ ďalej. Po modrej značke klesám do Štefanovej. Cestou sú pekné výhľady na blízky Veľký Rozsutec. Nemilo ma však prekvapia rozsiahle holoruby na jeho svahoch, ktoré zhora nevyzerajú až tak hrozne, ako z tejto perspektívy.

V Štefanovej je plno ľudí, a tak sa hneď pracem do Dolných dier. Tu už nie je nikto, zrejme to už všetci vzdali a išli na chaty po okolí. Nerušene si tak užívam pekné prostredie, ktoré vytvoril Hlboký potok. Keď sa dostanem z Dier von, tak začne pršať. To ma teda veľmi nepotešilo. Zbehnem k ceste, kde je autobusová zastávka a tam sa na chvíľku ukryjem. Mám pocit, že je to iba prehánka, no keď si pozriem radar, ostanem nemilo prekvapený. Zrážkové pásmo sa tiahne takmer cez celé Slovensko a som na jeho okraji. Na zajtra hlásili dážď, a tak sa tomu nemôžem čudovať. Dnes potrebujem ešte nakúpiť, aby som mohol ráno normálne vyraziť.

Ponáhľam sa teda do centra Terchovej. Zisťujem, že som niekde stratil hodinky s krokomerom. Nechápem ako som si nevšimol, že mi spadli z ruky. Nakoniec nestíham ani obchod a zavrú mi pred nosom. To sa teda začalo „dariť“. Idem teda niekam do lesa pod rozhľadňu Terchovské srdce. Natiahnem si tam hamac, celtu a idem spať. Celtu však zle napnem a v noci na mňa začne kvapkať voda. Problém je, že sa mi nechce vstať a ísť ju do dažďa odviazať a napnúť. Nakoniec to však musím ísť urobiť. Pršalo celú noc až do rána a veľmi príjemná noc to teda nebola. Zajtra má pršať celý deň, a tak ma to veľmi neteší.

6. deň Terchová - Veľká Rača

(25 km, prevýšenie 1598 m, spolu 212 km)

Ráno bolo dosť sychravé a obchod sa otváral až pomerne neskoro, preto som v hamacu len tak ležal a čakal. Potom som zbehol do obchodu, doplnil zásoby a napchával sa všetkým možným aj nemožným. Túto tradičnú "obžieračku" som potom začal akosi praktizovať pri každom nákupe. Z Terchovej som sa vymotal až o 9.30 h, čo už bol dosť pokročilý čas. Po modrej značke som najskôr vybehol k rozhľadni Terchovské srdce, z ktorej je pekný výhľad na obec. Cez lúky a les som potom začal stúpať na vrch Mravečník. Zisťujem, že vrch nechali zalesnený z terchovskej strany, ale na druhej strane hrebeňa začína pustatina, ktorá sa končí až na štátnej hranici s Poľskom. Príde mi to ako dosť účelové, ale možno sa mýlim a lykožrút zožral všetky stromy a nad Terchovou si povedal, že jej okolie ušetrí.

Klesanie z Mravečníka vedie najskôr po lesnej ceste, ale neskôr značka odbočí priamo do rúbaní. Tráva po pás, mladé smreky a rôzne kríky nie sú nič, čím by sa chcel človek trepať po lejaku. Nemám však moc na výber, a tak sa tadiaľto prebrodím dole na lúky a odtiaľ celý mokrý k osade Káčerovci. Chvíľu prší a potom zase nie. Nie je to však nič hrozné a čakal som, že dnes bude oveľa horšie počasie. Všetko sa však zrejme vypršalo v noci. Pod Vojenným si dopĺňam vodu z prvej a poslednej studničky pre dnešný deň. Je neupravená, ale voda sa dá nabrať aj fľašou. Na tomto mieste sa zároveň lúčim s modrou značkou a pokračujem po žltej smerom do Novej Bystrice. Cestou sa striedajú rozsiahle rúbane s rozbahnenými lesnými cestami a malými lúkami. Keby však bolo lepšie počasie, mohli by byť z trasy zaujímavé výhľady. Celkom ma zaujmú zaniknuté osady Košútovci a Ďuráškovci. Z prvej menovanej ostali ešte základy budov a z druhej len názov. Jediný, kto tu teraz býva, je asi len medveď, ktorý tu zanechal vcelku čerstvé stopy.

Cez zlynčovanú Skaličnú dolinu klesám do Novej Bystrice. V obci majú celkom pekne zrekonštruované centrum, ale inak tu nič zvláštne nie je. Teda až na drevenú sochu starenky, ktorá mala zrejme mávať. Skôr to však vyzerá ako známy nacistický pozdrav. Vcelku sa na tom zasmejem skrz našu zelenú stranu, ktorá však nechodí objímať stromy. Možno je to ďalšie ich dielo, ale skôr asi len autorovi nevyšiel zámer. Prejdem na okraj obce, kde začína modrá značka a začnem stúpať smerom na Veľkú Raču. Chodník je však dosť biedne označený a bez navigácie by to tu bolo dosť trápenie. Moc turistov tadiaľto asi nechodí, keďže značka vedie cez lúky a vo vysokej tráve nie je žiadny zreteľný chodníček. Opäť sa tak kúpam v mokrej tráve. Z lúk sú aspoň pekné výhľady do údolia od Novej až po Starú Bystricu. O chvíľu by som mal vojsť do lesa, kde by sa to malo zlepšiť. Les však zmizol a opäť je tu iba pustatina. Brodím sa teda vysokou trávou, kríkmi a občas mladými smrekmi. Z rúbaní sa aspoň otvárajú celkom pekné výhľady smerom na Malú Fatru a okolie.

Les sa opäť objavuje asi 1 - 2 km pred štátnou hranicou s Poľskom. Lykožrút si asi opäť povedal, že nám neurobí hanbu pred Poľskom a nechá pás lesa okolo hranice. Konečne sa dostávam do Sedla pod Orlom, kadiaľ prechádza spomínaná hranica. Priamo po nej stúpam na vrchol Veľkej Rače. Cestou ma zastihne poriadny lejak, ktorý však trvá iba niekoľko sekúnd. Vrchol je v hustej hmle, ale aj tak som rád, že som opäť tu. Chvíľu na vrchole rozmýšľam, čo ďalej a kam by som mohol dnes ešte zájsť. Potom sa mi zazdá ako keby sa zablyslo. Príde mi to však ako blbosť, keď o chvíľu zahrmí viem, že ma oči neklamali. Rýchlo pozerám radar. Nad celým Slovenskom to vyzerá zle. Opäť zahrmí, a tak idem k poľskej chate, ktorá je hneď pod vrcholom. Byť na najvyššom bode široko-ďaleko počas búrky by nebolo bohviečo.

Schovám sa v chodbičke a rozmýšľam, čo robiť. Počasie vyzerá zle, ale času mám ešte veľa. Plus, horské chaty moc nemusím. Aj cez kamaráta, s ktorým som si vymenil pár správ, som sa rozhodol nakoniec ostať na chate. Idem sa teda opýtať na ubytovanie. Príde ďalšie nemilé prekvapenie. Na chate kvôli korone ubytujú iba na rezerváciu vopred. Tak to je teda super. Opýtam sa teda či môžem ostať aspoň na chodbe na lavičke. Chlapík, s ktorým sa rozprávam mi odpovie, že niekto o pol hodiny príde a potom mi povie. Čakám teda na chodbe, prejdú takmer dve hodiny, ale nikto neprišiel. Idem teda opäť za chlapíkom, čo teda. Vraj mi o chvíľu príde povedať. Opäť čakám vyše dve hodiny a nikoho nikde. Hostia chaty sa pobrali väčšinou spať, a tak sa stiahnem na poslednú lavičku na chodbe a natiahnem si na nej spacák. Budík si nastavím tak, aby som ráno vypadol, čo najskôr a zbytočne nepútal pozornosť.

7. deň Veľká Rača - Krawców Wierch

(34 km, prevýšenie 1536 m, spolu 246 km)

Ráno sa pracem preč rovno s východom slnka. Je slnečno a dnes to vyzerá na celkom pekný deň. Z Veľkej Rače sa vraciam späť do Sedla pod Orlom a odtiaľ pokračujem ďalej po štátnej hranici. O kúsok ďalej by mal byť prameň vody, kde ju súrne potrebujem doplniť. Prameň sa nachádza na slovenskej strane pri malej osade, ktorá je kúsok pod hrebeňom. Neďaleko od prameňa stanuje partia Čechov, ktorí idú ďalej po hrebeni ako aj ja. Turistické chodníky v pohraničí a na poľskom území ani nie sú chodníky, ale skôr diaľnice. Poliaci sú oveľa väčší turisti ako Slováci a húfne chodia aj na vrchy, o ktoré by u nás nikto ani nezakopol.

Po rozblatených chodníkoch sa dostávam k malej poľskej osade Priehybok (Przegibek). Zaujme ma vysoký kríž na kopci, ktorý je oproti. Poliaci sa v tomto nezaprú. Hrebeňom klasicky striedavo klesám a stúpam cez celkom zaujímavý smrekovo-bukový les, s bohatým podrastom papradia. Hlavne podrast dodáva lesu nádych akejsi džungle. Na tomto úseku až po Rycierovu horu, je priamo pri značke niekoľko prameňov vody, ktoré nie sú na mape. Voda sa z nich dá nabrať celkom v pohode. Z Rycierovej hory klesám do sedla Príslop, kde stretávam prvých slovenských turistov po dlhom čase. V sedle je urobené posedenie a stojí tu prístrešok, ktorý je bohužiaľ rozbitý a plný odpadkov. Neviem, ktorého idiota napadne nahádzať odpadky do prístreška.

Chvíľku tu posedím, a potom začnem prudko stúpať na vrch Svítková. Značka tu stúpa nekompromisne po štátnej hranici kolmo na vrstevnicu. V polovici kopca zisťujem, že sa proste nedá pokračovať ďalej. Na mokrej zemi urobím krok dopredu a zletím o dva dozadu. Musím teda zahnúť do lesa a pomedzi stromy vyliezť hore. Za takýto kopec by sa naozaj nemuselo hanbiť žiadne z našich najvyšších pohorí. Už pohodlným hrebeňom prechádzam cez Talapkov Beskyd na Panský kopec, kde sa nachádza hraničný kameň ešte z čias Rakúsko-Uhorska. Svedčia o tom maďarské názvy na samotnom hraničnom kameni. Hneď vedľa je pekná informačná tabuľa venovaná pamätnému kameňu.

Hrebeň je občas zarastený, ale väčšinou vychodený a zriedkavo sa otvorí výhľad smerom na Slovensko. Najviac sa však teším na miesto nazývané Delená voda. Trochu ma však sklame to, že miesto je dosť zanedbané. Voda sa dá nabrať iba s ťažkosťami a predel vody, kde by malo byť vidieť ako voda odteká do Čierneho a Baltského mora tiež nie je zreteľný. No neprekáža, aj tak je to vcelku zaujímavé miesto. Obloha sa zatiahla, a tak skúmam čo sa nado mnou deje. Na celom Slovensku žiadne zrážky len akurát tam kde som sa dačo formuje. Zatiaľ je to viac na poľskej strane, preto dúfam, že ma to obíde. Aj napriek tomuto presvedčeniu sa čo najrýchlejšie ponáhľam do sedla Novoť. Určite tam bude nejaká bývalá budova colnice, kde by sa mohlo dať schovať. Búrka sa medzičasom poriadne rozrastie a v diaľke počujem aj hromy. Podľa radaru by ma to však malo iba "liznúť".

Schovám teda foťák, zabalím ruksak a nasadím nepremokavú bundu. S pocitom neohrozeného turistu si smelo vykračujem po hrebeni. Chvíľu jemne prší, ale potom prestane. Vyzerá to tak, že môj predpoklad bol správny. Teda až do momentu, kedy pár metrov predo mňa treskne blesk a v priamom prenose vidím ako rozseká polovicu mohutného smreka na triesky. Doslova som počul ako blesk letel cez vzduch a ešte aj po zásahu vzduch chvíľu vibroval, a vydával všakovaké zvuky. Už som zažil kadečo, aj blízky zásah blesku. Toto však bolo dačo brutálne, čo si budem ešte dlho pamätať. Ak by sa ma niekto opýtal, kedy som bol na smrť vystrašený, tak to bol asi tento moment. So sklopenými ušami prichádzam do sedla Novoť. K starej budove colnice idem predýchať predošlý zážitok a pozrieť si radar. Opäť sem niečo ide, a tak ostávam pod strechou. Spustí sa šialený lejak, ktorý trvá asi trištvrte hodinu. Občas padajú aj krúpy a som rád, že som pod strechou. V lese by to bolo veľmi zlé. Viem, že som na dnes asi skončil a opäť ma zablokovala búrka. Rozmýšľam nad tým, že prespím v sedle. Opustených budov je tu dosť.

Po asi 1,5 h prestane pršať. Opäť skúmam radar. Vyzerá to tak, že som v okne medzi dvomi búrkami. Rozmýšľam či zariskovať a skúsiť prebehnúť ešte aspoň k chate pod Krawcówim Wierchom alebo ostať tu. Veľkú vôľu prespávať na chate nemám, ale ak chcem dnes ešte dačo prejsť, nemám na výber. Trielim teda k chate ako sa len dá a vybehnem tam až na počudovanie rýchlo. Zážitok s bleskom asi dodal energiu. Vojdem do chaty a milý chatár ma hneď ochotne ubytuje aj napriek tomu, že si navzájom rozumieme každé piate slovo. Po skúsenostiach nie som veľký priaznivec horských chát a moc vychytených útulní. Osobne spím radšej dakde medzi medveďmi v lese. Táto chatka ma však milo prekvapila. Vybavená na turistické pomery je naozaj luxusne, cena viac než prijateľná a hlavne Poliaci boli veľmi slušní.

Spolunocľažníci na izbe sa ma slušne opýtali, či mi nebude prekážať, keď si dajú trochu pálenky a budú sa potichu rozprávať na druhom konci izby. Odpovedal som, že samozrejme nie. Žiadny bordel a randál, ktorý zvykne byť na našej strane hranice sa nekonal. Za toto dávam našim severným susedom veľký palec hore. Na chate bola možnosť osprchovať sa. Vedel som, že do konca trasy asi nič také mať nebudem, a tak som to využil. Naozaj to bola prvá a posledná sprcha na trase. Chatku môžem osobne vrelo odporúčať.

8. deň Krawców Wierch - Babia hora

(42 km, prevýšenie 2601 m, spolu 288 km)

Ráno je pekne slnečno, ale na poobedie zase hlásia búrky. Ráno som vstal opäť skoro, aby som sa búrkam aspoň trochu vyhol, či ma však opäť ďalšia nezastihne, neviem. Stúpam na vrch Hrubá bučina a cestou sa mi otvárajú veľmi pekné výhľady na obe strany hrebeňa. Nižšie polohy sú v hmle, a tak je výhľad veľmi pekný. Táto časť Oravy mi vždy príde ako poriadna divočina. Obce na slovenskej strane sú pomerne ďaleko a nie je tu nič (ani signál), iba šíre smrekové lesy. Chodník je na viacerých miestach dosť podmáčaný, a tak je priechodnosť zabezpečená drevenými latami. Väčšinou sú už dosť hnilé, a tak sa občas zaborím do blata viac ako by som chcel.

Pri smerovníku Tri kopce sa úzky chodníček lesom mení na turistickú diaľnicu. Z Poľska sa tu pripája červená značka, ktorá je zrejme dosť frekventovaná. Momentálne tu však stretávam iba dve veľmi pekné poľské turistiky. Hovorí sa, že Slovenky sú najkrajšie, ale po prechode viacerých hraničných oblastí s Poľskom o tom začínam mierne pochybovať. Toľko pekných turistiek, čo sa tu premáva, u nás stretnete len ťažko. Pomaly sa blížim k prvej oravskej dominante - vrchu Pilsko. Najskôr vystúpim na vrch Polanica (Brts) a potom, paradoxne, klesám k Pilsku. Cestou sa zastavím pri kolibe na Hali Cudzichowej. Útulňa je v dobrom stave, sú tu dve postele a dnu sa dá v pohode prespať. Chvíľu ešte klesám, a potom začnem prudko stúpať hore na Pilsko.

Celkom ma prekvapí veľká kopa krúp, ktoré sú hneď vedľa chodníka. Zrejme ich včera spláchlo dole a tu sa vytvorila jedna veľká kopa. Výstup je celkom strmý, ale nič hrozné. Ani sa nenazdám a som pri smerovníku Pilsko - štátna hranica. Malú zachádzku na vrchol si nemôžem odpustiť, a tak idem automaticky týmto smerom. Na vrchole je iba pár ľudí, žiadne davy. Pekný výhľad je hlavne na susednú Babiu horu a Oravskú priehradu. Vraciam sa späť na štátnu hranicu a začínam pomerne prudko klesať do sedla Hlina. Kúsok pod vrcholom by mal byť prameň vody, a tak ho hľadám medzi kosodrevinou. Nájdem neupravený prameň potoka. Zrejme je to ono a keby aj nie, vodu dopĺňam aj tak. Na Pilsku sú veľmi pekné smrekové lesy s bohatým podrastom čučoriedok a papradí. Je to asi najkrajší smrekový les, aký som zatiaľ na Slovensku videl.

Cesta mi pekným lesom ubieha rýchlo a čoskoro mám pred sebou budovy bývalej colnice v sedle Hlina. Dávam si tu obedovú prestávku a chvíľu rozmýšľam nad kúpou syra, keďže ho tu predávajú. Kontrolujem radar a vidím, že nad Slovenskom sa pomaly formujú búrky. To zas bude veselé poobedie. Zo sedla opäť stúpam a potom zase klesám klasicky po hrebeni. Mojím smerom ide aj mladý poľský pár. Raz predbehnem ja ich, potom zas oni mňa, a tak dookola. Na poľskej strane je hneď pod hrebeňom malá usadlosť a taktiež asi tri táboriská. Na našej strane nie je nič, iba rozsiahle smrekové lesy. Najviac ma zaujme stanový tábor priamo na hranici. Je vytvorený z veľkých vojenských stanov a vyzerá to tak, že jednotlivé stany sa dajú prenajať. Poliaci vymyslia naozaj čokoľvek.

Zo Sliezska sa na Oravu pomaly presúvajú búrky. Vyzerá to kadejako a rozmýšľam či nezbehnem k jednému z poľských táborov. Keď však sledujem radar vydedukujem z pohybu mrakov, že ma obídu. Idem teda ďalej smerom na Modralovú. Čierňava sa približuje, počuť aj hromy, ale búrka ma minie asi o 2 km. Žeby sa konečne šťastena priklonila ku mne? No uvidím. Po hrebeni najskôr stúpam prudko hore, neskôr sa však stúpanie úplne zmierni a kráčam po širokom hrebeni až na lúku, kde stojí zrub na Modralovej. Idem si obzrieť útulňu a taktiež doplniť vodu. Chatka je už dobitá časom, ale inak celkom pekná a stále slúži. Niekoľko stoviek metrov od chaty sa nachádza najsevernejší bod Slovenska. Je zvláštny pocit prísť sem pešo až z domu. Túto vetu si budem cestou opakovať často. Pôvodne som mal cieľ dnes doraziť len sem. Počasie mi však praje a času mám dosť. Rozhodujem sa teda, že dnes potiahnem ešte na Babiu horu.

Klesám teda do Jaloveckého sedla a potom ešte kúsok nižšie. Pár minút od sedla je postavený pekný veľký turistický prístrešok, v ktorom by sa dalo prespať. Začínam stúpať na Malú Babiu horu. Výstup je celkom prudký a vedie cez riedky smrekový les s obrovskými papraďami. Turisti už dnes dajako vymizli a stretávam len jednu veľkú skupinu poľských vojakov v plnej poľnej. Neviem či tu mávajú dajaké cvičenia, ale zatiaľ vždy, keď som bol na Babej hore, tak som tu stretol poľských vojakov. Obloha sa pomaly zaťahuje a dostávam sa na Malú Babiu horu. Začína jemne pršať, preto schovávam foťák a balím ruksak do pláštenky. Dážď však ustane, kým sa dostanem na vrchol Babej hory. Trochu fúka, ale inak je tu fajn. Je zvláštne tu byť celkom sám, pretože hore býva väčšinou nátresk. Celkom si samotu vychutnávam a užívam si ničím nerušené výhľady. Keď som nimi dosť zasýtený, tak začínam klesať k útulni pod Babou horou. Je ich tu viac, ale idem k Rabčickej chatke, pri ktorej je prameň. Po chvíľke som pri nej a môžem sa pomaly chystať na noc. Dnes to bol fajn deň. Išlo sa mi naozaj výborne, až sa mi nechcelo veriť prevýšeniu, ktoré som dnes dal. Vôbec sa mi nezdalo, že to bude až toľko.

9. deň Babia hora - Trstená

(41 km, prevýšenie 1229 m, spolu 329 km)

Parádny ranný výhľad na celú Oravu, Tatry, Veľký Choč, Malú Fatru a iné pohoria v okolí je na nezaplatenie. Hneď na ráno ma čaká pomerne dlhé klesanie do Oravskej Polhory. Z pásma kosodreviny sa dostávam do pekného riedkeho smrekového lesa. Tentokrát s bohatým podrastom lopúchov. Les je pekný len do určitej hranice, kým je prirodzený. Keď značka prejde v nižších polohách do hospodárskych lesov, tak sa automaticky objavia veľké holoruby a miestami krajina pripomína pustatinu. Dostávam sa k Hviezdoslavovej horárni na Rovniach, kde známy spisovateľ napísal jedno zo svojich najväčších diel - Hájnikova žena. Miesto má veľmi príjemnú atmosféru. Menej príjemná je akurát asfaltka, ktorá ma teraz čaká na dosť dlhom úseku. Prejdem po nej k smerovníku Paseky, kde odbočím na lesnú cestu, ktorá ma dovedie k Slanej vode.

Zastavím sa pri prameni, ktorý dal lokalite meno. Prameň je naozaj poriadne slaný, ideálny na doplnenie soli v tele. Opäť po asfaltke smerujem do Oravskej Polhory. Hneď vedľa cesty tesne nad dedinou stojí rozhľadňa Trchovnica. Podľa mňa je tu úplne zbytočná, keďže výhľad na obec je tu aj bez nej. V Oravskej Polhore končí červená značka a mojím smerom nepokračuje žiadna iná. Idem teda voľne mimo značku a pokúsim sa trafiť na Rio de Klin. Z Oravskej Polhory plynule prejdem do susednej obce Rabča. Obce rozdeľuje iba značka, inak sú v podstate spojené.

Na konci obce odbočím k futbalovému ihrisku, popri ktorom by som sa mal dostať do časti obce s názvom „Za vodou“. Odtiaľto vedie lesná cesta, po ktorej by som sa mal dostať na Rio de Klin. Hneď nad obcou zisťujem, že cestu niekto označil šípkami, ktoré ma dovedú práve k tomuto miestu. Stúpam teda na hrebeň, kde ma na vrchole prekvapí žltá turistická značka. Vôbec nie je vyznačená na mape, a tak neviem čo je zač. Ide však mojím smerom a nakoniec ma dovedie na Rio de Klin.

Najvyššia socha Krista na Slovensku je umiestnená na veľmi zaujímavom mieste s výhľadom na Oravskú priehradu. Akurát škoda, že je aktuálne trochu pochmúrne počasie, ale aj tak je to zaujímavé miesto. Po náučnom chodníku klesám do obce Klin, kde sa opäť napojím na žltú značku. Po nej prejdem do neďalekého Námestova. Keď som už v meste, tak si zbehnem dokúpiť zásoby a nezabudnem ani na tradičnú "obžieračku" po nákupe.

Po moste sa presúvam na druhý breh Oravskej priehrady a hľadám, ktorým smerom ide ďalej modrá značka. Neviem sa z toho vysomáriť a ani navigácia mi teraz nepomáha. Nakoniec nájdem správny smer a môžem začať stúpať na vrch Magurka. Značka najskôr vedie cez rúbane porastené mladinou a neskôr lesom. Občas sa otvorí pekný výhľad späť na Námestovo. Stretávam tu pomerne veľa cyklistov a s jedným z nich sa dávam do reči pri studničke tesne pod vrcholom Magurky. Pýtam sa či sa oplatí ísť aj priamo na vrchol. Hovorí, že nie. Na vrchole je iba vysielač a žiadny výhľad. Vrchol teda nakoniec oželiem a po červenej značke klesám k Oravskej priehrade.

Na jednom úseku je značenie opäť dosť chaotické a chvíľu trvá, kým nájdem správny smer. Dostávam sa na rozsiahle lúky, z ktorých sú krásne výhľady na Oravskú priehradu a údolie rieky Orava smerom na Tvrdošín. Vidím, že dole na lúke niekto stojí a obzerá výhľady. Keď sa dostanem dole, tak zisťujem, že je to celkom milá baba, ktorá sa mi hneď sama prihovorila. Vraj tu ešte nikoho nikdy nevidela s veľkým ruksakom. Hmm, tak to som si asi len ja tadiaľto naplánoval trasu. Radí mi kadiaľ mám ísť cez lúku, aby som trafil k priehradnému múru. Po krátkej milej konverzácii sa lúčime a každý ideme svojou cestou.

Klesám k priehrade a cez jej múr prechádzam na druhý breh rieky Orava. Blíži sa večer a rozmýšľam, kde ostať na noc. Nad Trstenou vidím na mape znak nejakej útulne alebo chaty. Pôjdem teda tam a uvidím, čo to je. Cez lúky stúpam na vrch Uhlisko. Začína zlatá hodinka a mám parádny výhľad na priehradu s Babou horou a Pilskom v pozadí. Vrch Uhlisko je celý vyrúbaný a po stromoch tu ostali iba pne. Rúbaň je však porastená enormným množstvom malín, a tak sa tu pasiem ako medveď. Červená značka úplne zmizla, tak ako aj stromy. Na vrchole však stojí vysielač, a tak idem k nemu. Značka by pri ňom mala odbočiť vľavo a pokračovať po hrebeni. Idem teda týmto smerom. Slnko začína zapadať za obzor a mám parádny výhľad na pekné divadlo. Na jednom mieste si len tak sadnem a počkám, kým úplne zapadne. Potom pokračujem po hrebeni a vychádzam až na lúkach nad Trstenou. Prešiel som ďalej ako som mal. No neprekáža. Pozerám do mapy a vidím, že nad mestom by mala byť kaplnka. Idem teda priamo k nej krížom cez lúky. Kaplnka je síce zamknutá, ale je tu prameň vody, a tak je rozhodnuté. Ostávam tu na noc.

Pokračovanie nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek