Údolie pod Ostroňom
Túra

Tri dni v Chočských vrchoch

30. 11. 2020
Slovensko máme celkom slušne prechodené, no nájde sa pár turisticky veľmi známych miest, ktoré sa nám úspešne vyhýbajú. Takými bola časť Chočských vrchov - Pravnáč a Čerenová skala.

Dedinky v podhorí patria do okresu Liptovský Mikuláš. Pokiaľ spojenie verejnou dopravou do oblasti Vysokých a Nízkych Tatier z Liptovského Mikuláša je dobré, dostať sa do Prosieka či Liptovskej Anny zo vzdialenejších miest je prakticky nemožné. Niekoľko rokov som čakala, že sa situácia zlepší, no je to ešte horšie. A tak mi napadlo - čo takto ísť na Chočské vrchy zo severu? Môj manžel sa opäť raz chytal za hlavu, že čo som to zase vymyslela, ale nakoniec uznal, že to nie je až taký zlý nápad. Spoje z Dolného Kubína do koncovej dediny Malatiná chodia pomerne často a v Leštinách som našla penzión neďaleko autobusovej zastávky. Tak sme na tri dni vyrazili.

Ráno sme vycestovali zo Zvolena rýchlikom a cesta ubiehala. Až do Kraľovian! Z Kraľovian do Dolného Kubína „oravským pomalíkom“ to už bolo zdĺhavejšie. Zvládli sme aj cestu autobusom a okolo 10-tej sme sa ubytovali v penzióne. Dobrá káva nás prebrala a mohli sme vyraziť za poznaním.

Na rozchodenie sme si vybrali Holicu. Hrebeň Holice od zvyšku pohoria odrezal Holický potok a potok Ráztočná. Značka tam síce nevedie, ale lesné cesty a chodníky na mape sú a aj nejaké vyhliadky. Tak poďme na to!

1. deň – Holica - Ostroň (Ostré)

Leštiny – Holica – Uhlisko – Stožok – údolie pod Ostroňom – symbolický cintorín – Ostroň (Ostré) – Osádka – Leštiny

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Holica

Holica leží južne od Leštín a tiahlo sa dvíha dovysoka priamo od obce. Poľnou cestou povedľa remízky sme pomaly naberali výškové metre. Poludňajšie slnko pálilo, únava po sobotňajšom výstupe na Veľké Hincovo pleso bola značná, a tak som čochvíľa postávala. S výškovými metrami sa však otvárali stále krajšie výhľady do doliny Leštinského potoka, najmä na dva krásne skalné útvary Tupú a Ostrú skalu, ktoré sme mali česť párkrát navštíviť. V lese sme zachytili zvážnicu a ňou sme vystupovali k západnému vrcholu Holice.

Výstup bol dosť nudný, až na zážitok s lesnými osami. Ľubko stúpil na hniezdo a ja, v tesnom závese za ním, som si to odniesla. Zo skúsenosti viem, že keď rozdráždite osie hniezdo, netreba sa oháňať, ale utekať čo najrýchlejšie preč. A tak ma stihli dobehnúť len tri.

Na vrchole s obmedzeným výhľadom sme si dali obed a pokračovali skalnatým hrebeňom na severovýchod. Skaly vyzerali celkom zaujímavo, no boli v hustom lese a len z niektorých boli obmedzené výhľady. Holica nás až tak nenadchla, ale zaujal nás pohľad na vrch Ostroň (Ostré) a údolie pod ním. Bralá na jeho západnej strane vyzerali celkom zaujímavo.

Údolie pod Ostroňom a symbolický cintorín

Kus dňa ešte pred nami, a tak sme zostúpili do sedla Vrchvarta a odtiaľ lesnou cestičkou do údolia Teplianky. Vstup do údolia strážil veľmi vtipný a sympatický strážca. Hneď mi bolo jasné, že nás čaká čosi zaujímavé. Prešli sme pár metrov lesom a vstúpili sme – do raja. Tak na mňa zapôsobilo krásne zelené údolie s niekoľkými chalupami a chatkami. Je to chatárska oblasť, ale žiadne „záhradkárske sídlisko.“ Jednotlivé chatky sú roztratené ďaleko od seba po celom údolí a čiastočne kryté stromami. Zašli sme ku studničke s výbornou vodou, svojráznym smerovníkom a smerovkou, ktorá nás navigovala k symbolickému cintorínu.

Prešli sme lesom cez plytké sedlo a ocitli sme sa v druhej časti údolia. Táto časť bola ešte väčšia, rozsiahlejšia, zovretá medzi Ostroň, Osobité a Havraniu. Na úbočiach vrchov tu tiež stálo zopár chát. V ústi údolia stojí osamelá skala a na nej tabuľky s menami – symbolický cintorín, o ktorom ani Google netuší! Chvíľu sme postáli na pietnom mieste a potom sme sa vydali cez široké kosné lúky k prudko sa dvíhajúcemu Ostroňu.

Ostroň

Pustili sme sa na divoko, priamo ku skalám. Výstup bol sýty, ale krátky a čoskoro sme sa ocitli pod vysokou skalnou stenou. Stena je dosť rozpukaná, necítili sme sa bezpečne a preto sme radšej vyšli na skaly. Výhľad z nich nás milo prekvapil. Pekný bol pohľad do údolia, menej pekný na polomom zdevastovaný Pravnáč, ale krásny najmä na majestátny Veľký Choč. Dobre vychodeným chodníčkom sme vyšli na vrchol Ostroňa. Tu nás čakalo ďalšie príjemné prekvapenie. Vrchol je upravený, s posedením, ohniskom a vrcholovou knihou. Podľa zápisov je vrch často navštevovaný a dobre ho poznajú miestni tak z oravskej, ako aj liptovskej strany pohoria. Lesným chodníkom sme zostúpili do najmenšej oravskej dedinky Osádka a keďže autobus išiel až o hodinu a krčmu tu nemajú, prešli sme sa pešo do Leštín.

2. deň - Pravnáč a Čerenová skala

Malatiná – Sestrčská dolina – Prietržná – Pravnáč – Liptovská Anna – Čerenová skala – sedlo Rovne pod Heliášom – Malatinská roveň – pajta na Grúni – Malatiná

Sestrčská dolina

Ráno sme sa skorým ranným spojom odviezli do Malatinej. Autobus sa krútil serpentínami a neustále stúpal hore. Až keď sme prešli cez hrebeň uvideli sme Malatinú. Je to dedinka schúlená akoby na dne lievika, obklopená pasienkami a lesmi. Učarovala nám na prvý pohľad. Značená cesta na Pravnáč z Malatinej vedie veľkou okľukou. Manžel rozhodol, že my to dáme skratkou zo Sestrčskej doliny. Bála som sa polomov, ktoré sme včera videli z Ostroňa, no ale však dáko bude. Chvíľu sme išli pohodlne Sestrčskou dolinou, ktorá spája Oravu s Liptovom. Na križovatke lesných ciest manžel odbočil doľava do svahu pod Rakytníkom. Čo na tom, že pred nami bola paseka po polome, zarastená vysokými náletovými drevinami! Vraj je tam chodník. Ja mu verím, že tam bol, ale teraz si ho už definitívne privlastnila bujná vegetácia, a tak sme bojovali s tŕňmi, černičím, bodliakmi, lieskami, vrbicami a neviem ešte s čím. Navyše ešte bola sýta ranná rosa a porast skoro vyšší, ako mojich úbohých 155 cm. Jediné čo ma utešovalo, že "chrapaždinu" ani medvede neobľubujú. Úsek, ktorý by sme inak prešli za 5 minút, nám teraz trval viac ako pol hodinu. Mať pušku, tak toho chlapa pred sebou odstrelím!

Pravnáč

Za polomom v lese sme sa však naozaj ocitli na veľmi peknom lesnom chodníčku, ktorý nás pomerne rýchlo priviedol na lesnú zvážnicu. Smerovala do sedla Prietržná, kde sme sa napojili na zelenú značku vedúcu na Pravnáč. Už zo zvážnice sa otvorili pohľady na Choč a Pravnáč. Bol to však dosť smutný pohľad na spúšť okolo. Zo sedla Prietržná je výstup pomerne krátky a onedlho sme stáli pri kríži. „Vďaka“ tomu, že padol celý les na svahoch Pravnáča, je z vrcholu doslova kruhový výhľad. Výhľad je však s veľmi trpkou príchuťou a mohutný kríž s netradičnými rezmi na svojom tele je akoby mementom nad skazou okolo. Nezdržali sme sa tu dlho. Zišli sme pod vrchol pozrieť si skaly, ale aj okolo nich padli stromy, a tak sme sa vrátili na chodník a zostupovali do Liptovskej Anny. Chodníček v lese bol sympatický, no keď sme zišli do oblasti polomu, zmenil sa na strmú, tvrdú, suťovitú zvážnicu. Zostup po zelenej je viac ako nepríjemný!

Čerenová skala

Do Liptovskej Anny sme až nezašli, len sme prešli okrajom popri stredovekom kostolíku. Tu sme sa napojili na miestne značenie na Čerenovú skalu. Našťastie značka vedie príjemnými serpentínami a hlavne v peknom neporušenom lese. Ale 200 výškových metrov na krátkom úseku dalo predsa len zabrať. Odmenou boli nádherné výhľady na Liptovskú kotlinu.

Čerenová skala je mohutné vápencové bralo, ukončené širokou vrcholovou plošinou. Aj keď sú výhľady "závratové", sú zároveň celkom bezpečné, pretože vôbec netreba ísť k okraju skaly. Pripomínala mi Tomášovský výhľad v Slovenskom raji. Prvý pohľad patrí Mare, teda Liptovskej Mare. Z tohto pohľadu vyzerá ako zle nakreslená hviezda. Tesne vedľa vľavo vyčnievajú belostné skaly Prosečného a za ním sa pohľad opiera o mohutnú hradbu Západných Tatier. No a vpravo nám dobre známy Pravnáč. Keďže les okolo jeho južných brál zostal zachovaný, je odtiaľto naň celkom pekný pohľad. V diaľke za Marou, ešte silueta Nízkych Tatier.

Návrat pekným lesom i hnusnou pasekou

Keď sme sa dosť napozerali, vydali sme sa na návrat. Na mape sme si vyhliadli neznačený chodník do sedla Rovne pod Heliášom. Bála som sa či zase nebudeme musieť ísť nejakou pasekou, ale chodník bol mimoriadne pekný a dobre upravený. Chodník vyústil na novú, veľmi širokú zvážnicu. Na naše veľké prekvapenie bol vstup zo zvážnice na chodník výrazne označený smerovkou a zvýraznený červenou rúrkou na konári. Dobre, len to veľké Č vyrezané do kôry, už aj tak zraneného smreka, si mohli odpustiť!

Zvážnicou sme prišli do sedla a chceli sme pokračovať neznačeným chodníkom popod Heliáš do Malatinej. Deň však bol krásny, do večera ďaleko, a tak sme sa rozhodli ísť okľukou, ktorou sme ráno pohrdli, čiže po značke. Krátko sme išli zelenou značkou pekným lesom. Krátko, naozaj krátko! Les skončil a začal vyťažený polom. Čo teraz? Na Lômy (Lomné) nemalo význam škriabať sa cez polom. Pred nami bola pomerne široká a vyčistená zvážnica a navyše zaujímavo vyznačená drevenými provizórnymi krížmi. Malatiná bola priamo pod nami a dúfali sme, že cesta sa čoskoro zvrtne dole. No máš ho vidieť!

Cesta stále smerovala na východ a vytrvalo tiahlo stúpala. A Malatiná sa nám stále vzďaľovala! Už som začala byť zlostná ako ráno, no videla som na Ľubkovi, že ani on si to takto nepredstavoval. Nakoniec sme predsa len narazili na zelenú značku schádzajúcu z Lomného. Potešila som sa, že konečne pôjdeme chodníkom. Ale Chočské vrchy sa dnes rozhodli vyskúšať našu trpezlivosť a odolnosť. Aj chodník bol totálne zarastený náletovými drevinami, ako ten v Sestrčskej doline. Nebyť toho, že som na jednom mieste natrafila na značku, tak neverím, že som na turistickom chodníku!

Filmová pajta na Grúni

Nakoniec sme predsa len došli k smerovníku na Malatinskej Rovni. Zelená pokračuje na Svorad a my po žltej do Malatinej. Kto ma pozná, vie, ako nemám rada stúpanie na konci túry, no a žltá značka po krátkom rovnom úseku začala stúpať. Začala som znovu šomrať, ale zrazu sa pred nami zjavila zaujímavá drevená stavba. Hneď ma to poháňalo dopredu. Z informačnej tabule sme sa dozvedeli, že je to Pajta na Grúni, ktorá si „zahrala“ vo filmoch Perinbaba a Sokoliar Tomáš... Filmári ju zakaždým trochu opravili, no nakoniec bola v dezolátnom stave, zrelá na spadnutie. Obci sa podarilo získať peniaze vďaka projektu cezhraničnej spolupráce Trasa valaskej kultúry a pajtu postavili nanovo do pôvodnej podoby. Vďaka všetkým dobrým ľuďom za obnovenie unikátnej stavby. Toto ma tak potešilo, že záverečné 3 km do Malatinej na pivo som ani nevnímala.

Bol to veľmi zaujímavý deň, plný smutných i krásnych zážitkov. Nakoniec som rada, že sme na Pravnáč a Čerenovú skalu išli takto netradične, lebo napriek všetkému to bude pre mňa dlho nezabudnuteľná trasa.

3. deň – Havrania

Malatiná – Ostrý vrch – dolina Kalamenianky – Havrania – Varta – údolie pod Ostroňom – Malatiná

Ostrý vrch

Ľubko si vyhliadol na mape skalnatý hrebeň Havrania a tomu sme venovali tretí deň. Nenamietala som, lebo sa zase budeme motať okolo Malatinej a tá mi včera učarovala. Skoro ráno sme vystúpili z autobusu na konečnej v Malatinej. Najskôr sme sa vybrali strmou poľnou cestou na Ostrý vrch. Ostrých vrchov je na Slovensku veľmi veľa a každý dostojí svojmu názvu. Strmý výstup na tento bol zmierňovaný nesmierne malebnými výhľadmi na Malatinú a okolie, ktoré nás nútili neustále zastavovať a kochať sa. Ranné slnko, učupená Malatiná a nádherne zvlnená krajina okolo - pohľady hodné zvečnenia.

Havrania

Ranné potešenie na Ostrom vrchu sme si užili a potom zišli do doliny Kalamenianky, lebo práve z nej sa dvíhajú bralá Havranej. O chvíľu sme videli krásnu skalnú dvojbaštu, žiaľ, veľmi vysoko, až tesne pod hrebeňom. Začali sme strmo stúpať. Napodiv to išlo celkom dobre a onedlho sme stáli pod skalným radom. Vítala nás pekná skalná dvojihla. Slabo vychodeným chodníčkom sme prišli tesne k stenám bašty a postupovali popod ne. Sem zrejme veľa dobrodruhov nezablúdi. Terén je to skutočne náročný. Neprekáža mi pohyb v skalách, ani cez sutiny či preliezanie a podliezanie prekážok, čo mi však veľmi prekáža je šikmý, strmý a navyše trávnatý svah, ktorý končí skalným zrázom. No a presne takým sme chvíľami išli. Nad nami boli pekné skalné útvary a radosť z nich kazil len hrozný terén. No ale nakoniec sme vyšli na hrebeň. Tu sme si dali zaslúženú kávičku a pokračovali hrebeňom na sever. Na jednom mieste, samozrejme kvôli polomu, sa nám odkryl celkom pekný výhľad. Vpravo nám známy Ostroň, pod nami dolina Leštinského potoka a nad nami dúha. Dúha bez dažďa? Žiaden zázrak! Za nami čierny mrak a z neho jemnučko mrholilo. Stačilo na to, aby sme si užili pekný prírodný úkaz.

Vyhliadka na Varte a Jaskyňa pod Vartou

Našu náladu ešte zlepšovalo to, že sme sa blížili k Ostroňu a pod sebou ako na dlani sme mali krásne údolie z prvého dňa. Na malej lúčke, či skôr paseke po polome, upútal náš zrak maskáčovito pomaľovaný poľovnícky posed. Za ním sa nachádzajú dve skalné vyhliadky. A vyhliadky nemajú chybu! Pohľad z nich na majestátny Veľký Choč, Ostroň a hlavne malebné údolie pod Ostroňom stoja za trochu námahy predrať sa pasekou. Vynadívali sme sa, spravili si pekné fotočky a pobrali sa naspäť na cestičku idúcu z hrebeňa. Tu nás pristavila pekná vretenička, ktorá bola zrejme po obede, lebo sa jej vôbec nechcelo uhnúť z chodníčka.

Ľubko tu mal vyhliadnutú tunelovú jaskyňu. Len či ju nájdeme? Zbytočné obavy – odbočka bola označená viac ako výrazne. Po pár metroch sme prišli ku krásnemu dielku prírody. Osamelé vápencové bralo, ktoré má na úpätí otvor – tunel. Je to pozostatok fluviokrasovej jaskyne, z ktorej sa kedysi dávno časť prepadla a zostal z nej tunel. Nebol veľmi veľký, museli sme ísť na kolená, ale je veľmi pekný. V zadnej stene má aj okno. Pofotili sme ho zo všetkých strán a vydali sa zaujímavo značeným chodníkom cez paseku. Bola slušne vyčistená, chodník upravený a dobre priechodný.

Rozlúčka s údolím a Malatiná

Chodník vyústil na východný okraj údolia pod Ostrým. Nechceli sme sa hneď rozlúčiť s krásnym kútom Chočských vrchov, a tak sme sa posadili pod lesom a hľadeli na krásu pred nami. Nádherné ticho, kľud a pohoda, ktoré človek zažije len v prírode. Prešli sme ešte raz naprieč údolím a lesnou cestou sme pokračovali k Malatinej. Cesta vústila neďaleko Ostrého vrchu, na ktorom sme stáli ráno. Teraz sme ho obdivovali z náprotivnej strany. Malebnosť krajiny dopĺňalo aj stádo ovečiek vracajúcich sa z pastvy. Chvíľu sme kráčali spolu s pastierom, ktorý pomaly zaháňal ovečky ustajniť. My sme mu chválili nádherný kraj i pekné stádo ovečiek. On sa posťažoval, že nemá nástupcu, že mladým sa nechce robiť pastiera. Rozlúčili sme sa a zavŕšili pekný deň v sympatickej krčmičke.

Záver

Sever Chočských vrchov sa nám páčil. Polomy, holoruby a paseky po nich boli síce veľkou chybou krásy, ale našli sme tam oveľa viac krásnych miest ako škaredých. Najviac nás očarila Malatiná a jej okolie a taktiež Ostroň a krásne údolie pod ním.

A navyše doslova – nádherné ticho hôr!

Fórum 15 príspevkov
Tri dni v Chočských vrchoch 18/12/20 19:42 15 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Aladár a Titicaca v Podpoľaní Zákaz cestovať mimo okres určite nepotešil viacerých turistov. Ale v živote to už tak býva, že všetko zlé je aj na niečo dobré. Konečne sme mnohí spoznali aj niektoré zaujímavosti vo vlastnom okrese. A nemusia to byť len kopce. Oko turistu sa predsa rado pristaví aj na krásnej vodnej hladine. Väčšina turistov pozná Štrbské, Hincovo či Popradské pleso, a aj keď pri nich neboli, určite aspoň počuli o Beňatine či Morskom oku. 22/01/21 Danka Tomášiková Poľana
Túra Okolo Klastavy Pri prezeraní mapy Štiavnických vrchov mi padol zrak na maličkú dedinku Klastava. Jej zvukomalebný názov ma zaujal. Pozerám bližšie – veď tam má byť mlyn a nejaké tufové pivnice! Už to stojí za návštevu. Oznamujem manželovi môj nápad a on prikladá. Klastavskú dolinu má medzi prioritami, vraj je pekná a vedie ňou NCH. Ešte jeden mrk do mapy a pridali sme aj Sokol, ktorý na mape vyzerá celkom skalnatý. No a skalky – tie my radi! 11/01/21 Danka Tomášiková Štiavnické vrchy
Útulňa Filmová pajta na Grúni Pri našom pobyte na severe Chočských vrchov sme natrafili na drevenú stavbu, ktorú sme poznali z filmov Perinbaba a Sokoliar Tomáš. Nie je to síce pôvodná pajta, ale je to jej verný klon. Pajta je vhodná na prenocovanie, preto ma prekvapilo, že na Hikingu ešte nie je, hoci je v blízkosti turistickej značky. Aj keď, samozrejme, žltá značka sa nemôže rovnať Ceste hrdinov SNP. 18/12/20 Danka Tomášiková Veľká Fatra a Choč
Najnovšie články na titulke
 
Túra OTO 24 vrcholov Malých Karpát v BSK I. V roku 2020 vznikol vďaka Klubu bratislavských turistov a zanieteniu pána Miroslava Svíteka nový Oblastný turistický odznak (OTO) 24 vrcholov Malých Karpát v Bratislavskom samosprávnom kraji. Ako už názov napovedá, ide o 24 vrcholov v časti Malých Karpát, ktoré patria do územia BSK. Podľa slov autora je cieľom, aby pri plnení podmienok získania odznaku všetci záujemcovia z radov turistov, prípadne aj cykloturistov, spoznávali mnohé krásne miesta Malých Karpát. V tejto časti sa pozriem na moje výstupy na prvých 14 vrcholov, neskôr pridám druhú časť, ktorá bude obsahovať môj pohľad na putovanie po zvyšných desiatych miestach. dnes Miloš Hajdin Malé Karpaty
Správa Aký bol rok 2020 – návštevnosť a najlepšie články Prelom rokov je dobrá príležitosť na bilanciu. Návštevnosť nám opäť narástla, no minulý rok bol špeciálny kvôli epidémii koronavírusu a preto bol nárast veľmi výrazný. Objavili nás totiž aj ľudia, ktorí bežne do hôr nechodia alebo chodia len príležitostne. Vďaka pandemickým opatreniam však boli iné možnosti rekreácie obmedzené a tak turistika zaznamenala boom. Z pohľadu autorov nám opäť tradične aktívni autori aj tento rok venovali svoju priazeň, a privítali sme aj niekoľko nových. Okrem klasických popisov túr ďalej pokračujeme v rozvoji tém ochrany prírody a veľký nárast obľúbenosti zaznamenali aj naše podcasty. 17/01/21 Ľubomír Mäkký Zaujímavosti
Túra Slovenskom 5: Slovenské rudohorie Piata časť môjho putovania „od domu až domov“ okolo Slovenska. V tejto časti prejdem cez Volovské vrchy, Slovenský kras, Revúcku vrchovinu, Stolické vrchy a Muránsku planinu, čiže všetko pohoria Slovenského rudohoria. 23/01/21 Pavel Forgáč Muránska planina, Revúcka vrchovina, +

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Tri dni v Chočských vrchoch 18/12/20 19:42 15 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Chočské vrchy

  • Počet dní
    • 3

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1206 m n. m. – Pravnáč

    • min: 588 m n. m. – Leštiny

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2717 m

    • klesanie: 2715 m

  • Vzdialenosť
    • 42 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 21.09.2020

  • Štart trasy
    • šírka: 49.1874 ° SŠ
      dĺžka: 19.35845 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 49.18518 ° SŠ
      dĺžka: 19.432 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 49.1874 ° SŠ
      dĺžka: 19.35845 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Leštiny (penzión)

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Dolný Kubín (vlak, bus) - Malatiná (bus) / Leštiny (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.42 (0.62)