Triapolhodinová prechádzka je to pravé na slnečné jesenné víkendy (pre tých šťastnejších aj mimo víkendové dni). Ide o nenáročnú túru s jedným pomerne krátkym výšľapom do sedla Javorina a následne miernejším stúpaním na Čmeľok (709m.n.m.), ktorý je najvyšším bodom výletu. Zvyšok cesty stúpa len veľmi príjemne a pozvoľna alebo klesá (miestami aj trochu prudšie).

Najlepším východiskovým bodom je Pernek. Osvedčilo sa nám nechať auto pri kostole (smerom od Bratislavy je to prvá odbočka doľava za odbočkou na Kuchyňu) prípadne pri cintoríne. Tam už sme na žltej turistickej značke, po ktorej pôjdeme až do sedla Javorina. Chvíľu ešte ideme popri chatách, no čoskoro zájdeme do lesa a príjemným stúpaním prídeme po Staré bane, kde je aj turistický ukazovateľ. Najmä na jeseň je tento úsek cesty veľmi pekný. Stromy sfarbené dožlta, cesta zasypaná opadanými listami, v ideálnom prípade modré nebo. S trochou šťastia sa tu dajú nájsť celkom pekné huby a aj nejaké tie hríby (s dobrými očami a hubárskym atlasom sa túra časovo dokáže slušne predĺžiť).

Tesne pred ukazovateľom Staré bane preteká cez cestu potôčik. Z vlastnej skúsenosti odporúčam obísť ho z pravej strany (v prípade dostatočne vysokých a vodeodolných vibramov sa dá aj zľava, je to ale bahenný kúpeľ). Teraz už prichádzame k ukazovateľu. Nachádzame sa pri starých pyritových baniach. Na ceste, po ktorej sme doteraz išli, bola počas 1. svetovej vojny v roku 1917 postavená železnica práve k týmto baniam. Po ceste je možno vidieť starý lom, na začiatku studničku, odkiaľ lokomotíva čerpala vodu a neprehliadnuteľné sú tiež dva umelo vytvorené oblúky s mohutnými, zhruba 25 metrovými násypmi. Na konečnej bol veľký priestor pre manipuláciu. Surovina bola na vagóny sypaná zhora, z výšky cca 9 – 10 m, kde je dodnes zachovaný vstup do štôlne a haldy, ktoré vznikli pri ťažbe. Tým, ktorých táto železnička zaujala odporúčam navštíviť nasledujúce stránky: http://www.mineraly.sk/files/hist/100-200/167_banska_zeleznica_pernek.htm a http://www.geocities.com/rudoleska/doprava/zel/uz/bzpernek/.

Ukazovateľ nás od Starých baní nasmeruje doľava. Chvíľku sa ide popri potôčiku (prípadne po potôčiku, v závislosti od vodného stavu, v každom prípade sú vibramy výhodou), ktorý má skvelú hrdzavú farbu a s napadanými jesenne sfarbenými listami je veľmi fotogenický. Po chvíli odbočíme doprava a začína najstrmšie stúpanie. Pomerne nezáživné, až na občasné diviačatko, prípadne salamandra. Po chvíli sa chodník napojí na širšiu cestu. Ak sa chceme vyhnúť ďalšiemu šliapaniu na Čmeľok, môžeme sa po nej vydať doprava a takmer po vrstevnici sa dostaneme na druhú stranu Čmeľku. Na tejto ceste sú pekné výhľady, takže sa rozhodne oplatí aspoň raz si ju prejsť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tí, ktorým zopár (150) výškových metrov neprekáža, môžu veselo pokračovať ďalej po žltej turistickej značke, ktorá spomenutú cestu len prekrižuje a ešte stále stúpa až do sedla Javorina. Musím upozorniť, že v Podrobnom turistickom atlase Malé Karpaty od VKÚ Harmanec (1. vydanie z roku 2003) je tento úsek zakreslený nepresne (a na prelome štyroch strán). V každom prípade nás ale žltá značka vcelku spoľahlivo zavedie na sedlo Javorina (620m.n.m.), kde sa napojíme na červenú Štefánikovu magistrálu.

Samozrejme, tu treba rátať s väčšou premávkou než doposiaľ, a to najmä čo sa motoriek, štvorkoliek a bicyklov týka. Ak začne niečo podozrivo burácať, je lepšie utekať kade ľahšie, kríky a jarky nevynímajúc, keďže motorizovaní „spoluturisti“ majú väčšinou viac koní, než rozumu. S trochou šťastia pomerne rovnomerne vystúpame až na Čmeľok, kde sa dá pred vetrom príjemne schovať za vojenský vysielač, prezliecť mokré tričká, dotankovať tekutiny a trošku odpočinúť na slniečku.

Odpočinutí, natankovaní a vyhriati sa môžeme pustiť ďalej pomerne strmým klesaním čiastočne cez les a čiastočne cez výrub. Zhruba v polovici sa napojí cesta obchádzajúca Čmeľok, ktorú som spomínala už skôr. Po najstrmšom padáku sa celkom oplatí obzrieť sa – „stupák“ vzbudzuje rešpekt. Potom už nasleduje pohodová cestička až do sedla Pezinská Baba (527m.n.m.). Pri prechádzaní cez cestu si treba dávať pozor na frčiacich motoristov, ktorí si zo 70tky veľa nerobia. Po úspešnom prekonaní cesty čaká na druhej strane bufet s pivkom, kofolou, čajíkom s rumom (a rumom s čajíkom) a podobnými nutnosťami na doplnenie zásob.

Po takmer povinnej zastávke ďalej pokračujeme po modrej značke, ktorá vchádza do zdanlivej húštiny a postupne celkom strmo klesá lesom. Počas zostupu nie je núdza o fotogenické zábery, hlavne keď pomaly zapadajúce slnko presvitá pomedzi jesenne farebné listy. Tu už to ale väčšinou chce aj statív, pretože v lese je dosť tma. Strmé klesanie končí pri chatách, kde chodník vyúsťuje na širšiu cestu. Na jeseň sa tu dá stráviť dosť veľa času zbieraním jedlých gaštanov, ktoré okrem pichania zbierajúcich aj zákerne triafajú do hlavy. My sme už zbieraciu techniku zdokonalili, no nováčikom odporúčam buď hrubé rukavice, alebo hrošiu kožu.

Keď sa už slnko začne povážlivo skláňať alebo prsty podozrivo pichať, prípadne omŕzať, stačí sa vrátiť na modrú turistickú značku a popri potôčiku pokračovať až na hlavnú cestu. Tu začína najhorší, i keď pomerne krátky úsek cesty, o ktorú sa treba deliť s autami a motorkármi. Preto je dobré pridať do kroku a po chvíľke sa nám zjavia prvé pernecké domy a spolu s nimi aj chodník. Popri hlavnej ceste prejdeme takmer celou dedinou (chodník je miestami len na jednej alebo druhej strane cesty, takže je táto etapa ozvláštnená občasným prechádzaním cez cestu) až po už známu križovatku vedúcu ku kostolu. Všetci dúfame, že si tam nájdeme auto. Ak aj túto časť úspešne zvládneme, sme v cieli.

Podľa mapy by sme mali doraziť za 3,5 hodiny, samozrejme bez hubárskych, občerstvovacích, gaštanových a iných zastávok, no nám sa to zatiaľ vždy podarilo rýchlejšie. V nohách máme asi 14,3 kilometra a vystúpali sme 431 výškových metrov.

Teraz už len doma upiecť vlastnoručne nazbierané gaštany, pochutnať si na hubách a poobdivovať "fotečky".

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek