Prvé ďaleké výhľady
Túra

Ako sme nezmizli v pohorí Tríbeč

01. 12. 2020
S kamarátom z času na čas vyrážame na vander s prespaním vonku. Tento rok sa nám to pre pandémiu či pracovné povinnosti nedarilo, a tak po celoštátnom špáraní v nose sme sa rozhodli využiť slobodu pohybu s negatívnym testom. Mňa zaujal článok o útulni Žliabok, a tak som vymyslel trasu a Ctibor zohnal ďalšieho parťáka – Petra zo Špačiniec.

1. deň

Topoľčany – sútok potoka Chotina a rieky Nitra – rozhľadňa – Solčany – popod Srní vrch – Mišov vrch (Trojchotár) – Javorový vrch – sedlo Rakyta – útulňa Žliabok – sedlo Rakyta – útulňa Javorinka

Odchádzame vlakom do Topoľčian a v Trnave sa k nám pridá Peter. Vagón je skoro prázdny. Smerujeme zo zeleného okresu do červeného, ale máme všetci traja negatívne testy z prvého kola a do 8. 11. 2020 môžeme bez testu z druhého kola voľne putovať po Slovensku. Už som kadečo musel brať do úvahy pri plánovaní vandru, ale platnosť nejakého výteru nosa ešte nie.

Rozhľadňa Topoľčany

Keď som hľadal na mape, kade pôjdeme, zaujal ma symbol rozhľadne na brehu rieky Nitra v Topoľčanoch. Nejako som o nej nikdy nepočul, a tak som napokon zavolal samotnej primátorke Topoľčian a povedala mi, že stojí v detskom areáli. Keďže rád navštevujem rozhľadne, bolo rozhodnuté o našom prvom cieli.

Po vystúpení z vlaku sme namierili k hlavnému ťahu cez Topoľčany. Prechádzali sme okolo dlhých radov čakateľov na výter z nosa v druhom kole. Na prvej križovatke sme zahli doprava a poza pekný areál futbalového štadiónu sme postupne došli do lesíka a ním na breh potoka Chotina. Napojili sme sa na chodník a po sútoku Chotiny s Nitrou sme pokračovali proti toku Nitry. Rozhľadňa stojí nad malým amfiteátrom, detskými preliezačkami, psím výbehom a veľkou zelenou plochou. Má dve poschodia a výhľad z nej na okolité paneláky je teda hodne o inom ako z ostatných rozhľadní. No ale deti majú atrakciu!

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Smer Javorový vrch

Bohatší o nový poznatok sme pokračovali k mostu ponad Nitru a potom po krajnici cesty na Solčany. Za kruhovou križovatkou sme objavili na poli veľké jazero, z ktorého sa valila voda do potoka Držňa. Pravdepodobne sa tu vylial potok Pápek a poľnohospodári museli spraviť umelý odtok z polí. Vcelku sme si oddýchli, keď sme došli do Solčian. Predsa len kráčať po krajnici celkom frekventovanej cesty nie je zrovna terno. Zahli sme doprava a po hlavnej ulici Solčian sme došli k mininámestíčku, kde pred kostolom stojí socha sv. Jána Pavla II. Kúsok ďalej stojí ruina kaštieľa. Je tam síce tabuľa o financovaní rekonštrukcie z fondov EÚ, ale nejako to nevidno.

Konečne sme došli na začiatok modrej, a tak sme zahli doľava a tešili sa, že sa konečne zbavíme civilizácie. Omyl! Kým sme neodbočili z lesnej asfaltky, fičalo jedno auto za druhým vedľa nás a to aj za zákazom vjazdu. Les bol plný hubárov. So záujmom sme čítali informačné tabule Náučného chodníka Solčany – Veľký Tríbeč. Nechceli sme ísť po modrej až k Dekanovej chate, nakoľko sa nám to javilo ako zbytočná zachádzka. Keď modrá odbáčala z asfaltky doprava, pokračovali sme po asfaltke a napokon sme odbočili prvou lesnou cestou doľava. Na mape v tablete som mal zakreslenú horáreň na lúke, a tak sme sa tešili, že sa tu naobedujeme. Žiaľ, na lúke bol len jeden úľ, po horárni ani stopy.

Pokračovali sme kolmo hore lesom a na jednom peknom slnečnom mieste sme si posadali na pne a naobedovali sa. Slnko svietilo z bezoblačnej modrej oblohy naplno a užívali sme si nádhernú jeseň s lesom plným farieb. Po čase sme opäť narazili na lesnú cestu, a tak sme po nej išli doprava. Na obzore sme zbadali cyklistov a to som vedel, že sa blížime opäť k modrej. Zahli sme po nej doľava. Kúsok pod nami ma upútal veľký hríb na pni. Asi nebol jedlý, ale potešil som sa nálezom.

V jednej zákrute sme našli na strome skrinku s knižkou. Ak som správne pochopil, tak ju tam dal nejaký youtuber – Život v divočine. Tak sme sa zapísali a pokračovali ďalej. Zvuk píly nás upozornil, že prichádzame ku skupinke miestnych, ktorí chystali drevo na zimu. Pozdravili sme sa s chlapmi a keďže modrá zabáčala doprava, pokračovali sme doľava neznačene popod Medvedí vrch. Po čase sme sa napojili na zelenú a začali stúpať na Mišov vrch (Trojchotár, 723 m). Konečne sa nám otvorili výhľady do šíreho okolia. Prechádzali sme akoby zlatými lúkami s drevenými ohradami. V diaľke pred nami stúpala skupina turistov na Javorový vrch. Boli to jediní turisti za celý deň, čo sme stretli. Na vrchole sme sa nezdržali a začali zostupovať dolu. Cestu nám skomplikoval malý polom, ale zvládli sme to.

Prečo sme napokon nespali v sude

Podľa tabletu sme dávno mali byť pri búde pod Javorovým vrchom, ale realita bola iná. Jeho biela farba svieti doďaleka. Keď sme nazreli dnu, veľmi sa nám tam zapáčilo a skoro sme sa rozhodli zostať. Len moje naliehanie, že chceme byť aspoň deň ako Dionýzos či Bakchus, pohlo parťákov ďalej. No a ešte to, že nám dochádzala voda a nechceli piť vodu prečistenú filtrom z vane vedľa útulne. Trochu nás zaskočila brána s plotom, ale dvierka boli otvorené, tak sme rýchlo došli na rázcestie sedlo Rakyta. Tu sme odbočili doľava po modrej, a keď prudko odbočila doprava, pokračovali sme po asfaltke.

V zákrute sme zbadali vľavo dolu pod stromami útulňu Žliabok. Ako sme sa k nej blížili lesom, z lúky k nej prišiel párik mladých. Vraj sú zo Zlatna a prišli sa len vyspať. Čo už, piati by sme sa tam ani pri najlepšej vôli nezmestili a predsa nebudeme mladým kaziť noc! Nuž sme si z cvrkajúceho prameňa nabrali vodu a pobrali sa späť k útulni Javorinka. Neviem kto ju pomenoval Búda pod Javorovým vrchom, ale kto sa o ňu stará, dal jej krajšie meno. Parťáci unavení zostali na chatke, ja som išiel rýchlo zbierať drevo, kým sa celkom nezotmie. Potom som len zapálil oheň, slaninku napichol na prichystané kovové ražne a mohol som opekať. Napokon sme boli okolo ohňa všetci, ale po ôsmej sme zaľahli. Jednak sme boli mierne unavení, jednak bola dosť kosa a tri hodiny pri ohni bez gitary stačili. Keď som v noci vyšiel von, fascinovane som pozeral na les vysvietený Mesiacom, ktorý vrhal neskutočné tiene konárov po zemi.

2. deň

Útulňa Javorinka - sedlo Rakyta - Kopaná – Mlynište – Klíž – Klížske Hradište – sedlo Plešovica – Brodzany – popod Stopa – Partizánske

Ctibor začal buntošiť už pred šiestou, a tak sme sa chtiac-nechtiac zobudili aj my dvaja s Petrom. Naraňajkovali sme sa, pobalili, pozametali podlahu a opustili sme útulňu. Využil som luxusu plastového prkienka a toaletného papiera na latríne. Chcem tu vysloviť veľkú vďaku tým, ktorí sa starajú o útulňu a zároveň poprosiť všetkých budúcich návštevníkov – vážte si ju a udržiavajte ju v čistote!

Pôvodne sme chceli zísť do Zlatna, vystúpiť na Veľký Tríbeč a skončiť v Ludaniciach na stanici. Ctibor však začal večer žundrať, že to už išiel, a tak som našiel náhradnú trasu. Zo sedla Rakytov sme sa vybrali neznačene lesnou asfaltkou smerom k bývalej horárni Mlynište. Ráno bolo celkom sviežo, ale ako slnko začalo nakúkať ponad stromy do doliny, opäť sme zhodili vrchné vrstvy oblečenia. Stretli sme partiu štyroch chlapov, ktorí vraj nenašli žiadne hríby, ale vraj čo by robili doobeda doma. Napokon aj Vietnamku v gumákoch a s košíkom. Tomu sa povie dokonalá asimilácia. Na lúke Kopaná som našiel kamennú pivnicu s eternitovou strechou a senom pod ňou. Pri bývalej horárni Mlynište sme bránou opustili oplotenie a po asfaltke sme vykročili smerom na Ješkovu Ves.

Z pohoria do pohoria cez blatové polia

Podľa tabletu mali z nej odbočovať tri poľné cesty smerom na Klíž. Nenašli sme ani jednu, a tak sme napokon vošli do lesa, prekonali bezmenný prítok potoka Vyčoma, blato na poliach za lesom a vyšli sme pred prvými domami obce Klíž. Po asfaltke sme pokračovali doprava, až sme došli k rybníčku a testovaciemu stredisku v Klížskom Hradišti. My dvaja s Ctiborom sme sa vybrali si pozrieť románsky kostolík na miestnom cintoríne a Peter kráčal po modrej vpred. Ja som pri kostolíku bol pred rokmi s turistami z Bjateka, ale bola by škoda ho znovu nenavštíviť. Je krásne udržiavaný a dýcha z neho prostota a stáročia.

Potom sme sa vrátili na značku a snažili sa dobehnúť Petra. Cestou sme ochutnali trnky, ktorých modré guličky svietili spolu s červenými šípkami v jesennom lístí okolo chodníčka. V sedle sme si sadli na lavičky a naobedovali sa. Cesta dolu do Brodzian bola hodne blatistá, ale zvládli sme to bez pádu. Zasmiali sme sa zaparkovanému autu s karavanom na lúke. My sme si domčeky niesli na chrbte a niekto si ho priviezol do lesa. Pred Brodzanmi sme sa z náučnej tabule dozvedeli zaujímavosti z ich histórie, okolitej prírody. Potok tam vytvoril malé jazierko a spolu s popadanými stromami to bolo veľmi romantické miesto. Keď sme videli prvé domy, zaujal nás autožeriav, ktorý napínal nové vedenie vysokého napätia. Toto som ešte nevidel.

Kaštieľ v Brodzanoch bol samozrejme zatvorený, a tak sme sa aspoň prešli po peknom parku. Mňa zaujal hlavne orech čierny. Obal plodu je ako zelený grapefruit a aj plod samotný je aspoň dva razy väčší, než náš orech. Nepodarilo sa mi ho rozbiť a zistiť, či je naozaj jedlý.

Záver

Napokon sme vyšli z Brodzian na chodník a popod záhradkársku kolóniu sme došli k rieke Nitra. Zbehli sme k nej a nad hlavami nám pristávalo jedno lietadlo za druhým na miestne poľné letisko. Došli sme proti prúdu k sútoku Nitrice s Nitrou, po moste prešli do Partizánskeho a cez sídlisko došli na železničnú stanicu. Keďže sme mali do odchodu vlaku dosť času, pozreli sme si sochu Baťu, známu lodičku z kvetov a napokon sme skončili v miestnej cukrárni. Tu sme nad skvelými zákuskami skonštatovali, že sme prežili dva nádherné dni v prekrásnej jesennej prírode a že si to veru všetci prajeme čo najskôr zopakovať.

Fórum 3 príspevky
Ako sme nezmizli v pohorí Tríbeč 10/12/20 11:55 3 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Gbely – Kopčany – Holíč V Slovenskom rozhlase som zachytil reláciu o výsadbe stromoradia pod dohľadom pamiatkárov medzi Holíčom a cyklomostom cez Moravu pri Kopčanoch. To mi pripomenulo, že sa roky chystám ísť pozrieť pozorovateľňu vtáctva na Adamovských jazerách a kostol sv. Margity Antiochijskej pri Kopčanoch. Napokon sa z toho vyvinula celkom zaujímavá túra za našou históriou. 03/01/21 Miroslav Svítek Záhorie
Túra Zliechov – Rohatá skala – Košecké Podhradie Vďaka osobnému odovzdávaniu odznakov OTO 24 vrcholov MK v BSK absolvujem v posledných mesiacoch desiatky rozhovorov s turistami a dozvedám sa tak o ich rôznych aktivitách. Tak som sa dozvedel o aktivite Trenčianskeho turistického vysokohorského klubu k 25. výročiu ich vzniku. Síce oficiálne skončila k 31. januáru 2020, no to mi nebránilo napísať pánovi Petrincovi a poprosiť ho, aby mi zaslal podklady k TTO Poznávanie Strážovských vrchov. 22/12/20 Miroslav Svítek Strážovské vrchy
Túra Ako sme nezmizli v pohorí Tríbeč S kamarátom z času na čas vyrážame na vander s prespaním vonku. Tento rok sa nám to pre pandémiu či pracovné povinnosti nedarilo, a tak po celoštátnom špáraní v nose sme sa rozhodli využiť slobodu pohybu s negatívnym testom. Mňa zaujal článok o útulni Žliabok, a tak som vymyslel trasu a Ctibor zohnal ďalšieho parťáka – Petra zo Špačiniec. 01/12/20 Miroslav Svítek Tribeč
Najnovšie články na titulke
 
Správa Aký bol rok 2020 – návštevnosť a najlepšie články Prelom rokov je dobrá príležitosť na bilanciu. Návštevnosť nám opäť narástla, no minulý rok bol špeciálny kvôli epidémii koronavírusu a preto bol nárast veľmi výrazný. Objavili nás totiž aj ľudia, ktorí bežne do hôr nechodia alebo chodia len príležitostne. Vďaka pandemickým opatreniam však boli iné možnosti rekreácie obmedzené a tak turistika zaznamenala boom. Z pohľadu autorov nám opäť tradične aktívni autori aj tento rok venovali svoju priazeň, a privítali sme aj niekoľko nových. Okrem klasických popisov túr ďalej pokračujeme v rozvoji tém ochrany prírody a veľký nárast obľúbenosti zaznamenali aj naše podcasty. dnes Ľubomír Mäkký Zaujímavosti
Túra Slovenskom 4: Zamagurie, Spiš a Šariš Štvrtá časť môjho putovania „od domu až domov“ okolo Slovenska. V tejto časti prejdem cez Pieniny, Ľubovniansku vrchovinu, Čergov, Branisko a Čiernu horu. včera Pavel Forgáč Čierna hora, Branisko, +
Útulňa Polianka Napriek značnej rozlohe Volovských vrchov sa dajú turistické chaty v pohorí spočítať na prstoch jednej ruky. Ani jednoduchých útulní pre tulákov tu veľa nenájdete. Do rodiny turistických útulkov v roku 2020 pribudla vzorne postavená útulňa Polianka, ktorú postavili Gelnické lesy. 15/01/21 Tomáš Trstenský Volovské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ako sme nezmizli v pohorí Tríbeč 10/12/20 11:55 3 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Tribeč (CHKO Ponitrie)

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 731 m n. m. – Javorový vrch

    • min: 164 m n. m. – Topoľčany, sútok Chotiny a Nitry

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1187 m

    • klesanie: 1170 m

  • Vzdialenosť
    • 54 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 07.11.2020

  • Štart trasy
    • šírka: 48.56153 ° SŠ
      dĺžka: 18.16829 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.62731 ° SŠ
      dĺžka: 18.37115 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.4968 ° SŠ
      dĺžka: 18.3263 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • útulňa Javorinka na Javorovom vrchu

  • Voda
    • prameň pri útulni Žliabok

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Topoľčany (vlak, bus)
      Partizánske (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.23 (0.5)