Druhá časť: Tlstý javor – Muránska Zdychava

• 9. až 11. augusta 2020 (3 dni),
• 83,13 prejdených kilometrov,
• 3 047 nastúpaných výškových metrov,
• 3 658 zostúpených výškových metrov.

Druhú časť trasy sme prešli spolu s Peťom a s Jokom, ktorý sa k nám pripojil na dva dni. Pekné tri dni strávené vo Veporských a Stolických vrchoch spojené s prechodom Muránskej planiny.

Piata etapa: Tlstý javor – sedlo Zbojská

Plány po štvrtej etape zahŕňali deň voľna na dokúpenie si potrebných potravín a krátku regeneráciu s následným pokračovaním z Detvy na Poľanu so Stanom. Ako sa však ukázalo, štipnutie ovada v predchádzajúci deň nebolo len také obyčajné, ale malo následky v podobe zákazu vykonávania športových aktivít pre Stana a nariadeného pokoja pre nohu. Nuž bez nohy sa na turistiku ísť nedá, tak idem podľa záložného plánu, ktorým je pokračovanie z Tlstého javora až na Stolicu spolu s Peťom.

Stretli sme sa už v sobotu večer v Brezne, kde sme prespali v ubytovni na zimnom štadióne. Zima nám veru nebola, jednak bolo v noci teplo a na druhej strane priamo pod oknami je letná terasa, na ktorej boli hostia minimálne do polnoci, takže riadny spánok sme si užili až potom. Ale netrval dlho, bolo treba skôr ráno vstať, aby sme stihli odchod autobusu na Drábsko-Tlstý javor, teda priamo na značku. Nemali sme hnačku, tak sme všetko v pohode postíhali, ešte sme si cestou trošku zdriemli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Okrem nás vystúpil z autobusu aj ďalší turista, ktorý to mal ale namierené opačným smerom do hory s košíkom na hríby. Pozreli sme si okolie, hneď vedľa cesty je pamätník, ktorý pripomína vysadenie Partizánskeho lesa. Na druhej strane sa zasa nachádza pamätník spolu s malým cintorínom. Pripomína mi ľahkosť a nestálosť bytia, našu pominuteľnosť.

Peťo si okrem turistických paličiek pripevnil na batoh aj malú rolničku. Vraví, že istota je istota. Už keď ju tu má, nech ju teda využije. Kráčame najskôr asfaltkou, po chvíli sa ponárame do lesa, ktorý striedajú krásne lúky s výhľadmi na Poľanu a Sihliansku planinu. Ranné slnko zohrieva aj nás, aj vzduch. Na jednej z lúk počujeme a neskôr vidíme rodinu, ktorá si tu urobila miesto na prenocovanie a práve majú ranný piknik s nádherným výhľadom. Na ďalšej lúke prechádzame okolo troch spáčov zabalených v spacákoch, ktorí sa taktiež vyviezli na vrch lúky autami. Dokonca každý svojím, podľa značiek sú to parťáci z Čiech. Aj som veru mal chuť ich prebrať, ale nakoniec sme ich nechali užívať si ešte príjemný spánok. Rolnička zatiaľ stále poctivo zvoní. Aj si začínam v jej rytme a zvukoch vyludzovať nejakú pesničku na perách, ale stále sa mi točí jeden a ten istý nápev piesne, ktorú som počul ránu v autobuse. Poznáte to, že niekedy stačí krátke počutie a máte celé doobedie o zábavu postarané, čo sa vám stále točí jeden a ten istý nápev.

Avšak terén sa začal zdvíhať prudšie a pred nami je stúpanie na Klenovský Vepor. Pred chvíľou sme ho videli z cesty na začiatku trasy a už sme na jeho úpätí a pomaly vystupujeme naň. Cesta a neskôr chodníček vedú príjemným lesíkom, len kde-tu sa objaví náznak divočiny v podobe húštin a hlbšieho, nepreniknuteľného lesa. Zrazu je v lese nejako ticho. Čo mi chýba, prečo zrazu ticho, keď doteraz sa ozývali rôzne zvuky? No už viem, čo mi chýba, zvuk rolničky. Peťo vraví, že už mu to liezlo na nervy (potichu súhlasím), a tak ju dal späť do batoha, nech nezvoní. Koniec koncov, robíme dostatočný hluk cestou, takže rolnička nemá význam.

V studničke po ceste sa osviežime a po chvíli sme už na vrchole. Klenovský Vepor v plnej paráde, zložíme sa a doprajeme si obednú pauzičku. Dobre veru padne doplniť energiu a aj čas pekne pokročil. Následne prechádzame hrebeňom a na ďalšom výhľadovom mieste (Jánošíkova skala) sa pristavíme pri vrcholovej ružici a tiež pri soche miestneho zbojníka Roberta… Pardon, Juraja Jánošíka spolu s pokladom. Pozrieme do truhlice, čo sa v nej ukrýva, no nepotešili sme sa žiadnemu zlatu. Asi tu nie sme v správny čas, povesť určuje, kedy presne a za akých okolností by bolo možné poklad nájsť. Nuž tak niekedy inokedy.

Zostupujeme ďalej, pred nami je viacero zostupových trás, na strome modrou farbou niečo naznačené, avšak najvychodenejší chodník pokračuje práve za týmto stromom, tak ideme veselo ďalej. Snažíme sa nájsť aj značku, no dlhší čas ju nevidíme, spoliehame sa, že ju uvidíme neskôr. Zídeme nižšie, značky nikde, chodník vyústil na zvážnicu, zastavujeme a kontrolujeme v mape, či sme na dobrej trase.

Nuž veru nie, zvážnica smeruje opačným smerom, ako potrebujeme prejsť my, skúšame teda ísť cez porast. Chvíľku to ide, no prídeme na miesto, kde sa už nedá ani vpravo, ani vľavo, jedine späť. Moc sme si nepomohli, po krátkom zhodnotení situácie vystupujeme späť po chodníku, sledujúc, kde by sme mohli porastom preraziť ku značke. Sme od nej asi 150 metrov priamo cez porast a keď sa ukázalo priechodné miesto, idem skúsiť, či nás pustí ďalej. Prejdem až k chodníku, a keď vidím červenú značku volám na Peťa, že sme dobre, nech prejde cez porast. Boli by sme si riadne skomplikovali cestu, ak by sme pokračovali pôvodným smerom. Bola by to riadna zachádzka a demotivácia by možno prevážila.

Zostupujeme príkrejšou časťou chodníka, dávame pozor na každý krok, z tejto strany je kopec a orientácia na ňom komplikovanejšia. Stretáme turistku, mladé dievča, ktoré ide poriadne nabalené, až sa čudujem, že batoh unesie. Dávame sa do reči, ide z Muráňa a chce prejsť do Detvy. Má toho pred sebou dosť, upozorníme ju na potrebné odbočenie na kľúčovom mieste a s prianím príjemnej cesty pokračujeme každý svojim smerom. Zrazu sa nám nohy zabárajú do mäkkého blata, obchádzame to krajom a na okraji lúčky si prečítame, že sme v prírodnej rezervácii Klenovské blatá.

Teplota vystúpila už poriadne vysoko, preto, keď na lúčke obďaleč vidíme na jej okraji chatu s prísľubom pramenistej vody, neváhame a odbočíme si trochu oddýchnuť. Naberieme si čistej pramenistej vody, chvíľku posedíme na pekne vybavenej terase. Krásne miesto s výhľadom, majiteľ si musí toto miesto s prameňom dokonale užívať. Dokonca nás prišiel navštíviť aj fúzač. Pozrieme si posledný úsek cesty, prejdeme okolo prírodnej rezervácie Rosiarka a popod vrchol Bánovo a Remetisko schádzame k sedlu Zbojská. Vieme, že nás tu už čaká Joko, ktorý si doprial deň voľna. Po lúke prejdeme k rozhľadni a pozrieme si skutočne krásne výhľady.

Môj zrak zaujme altánok pre železnici, aj z diaľky totiž vonia novotou, je uzavretý a so stolmi, tak som si ho predstavil ako miesto na dnešný nocľah. Ideme etapy bez toho, že by sme dopredu riešili ubytovanie. Máme všetko, čo treba a niekde sa len zložíme. Peťa som ešte nalákal na chuť známych muránskych buchiet, a tak mierime priamo na salaš.

Zdiaľky na nás kýva Joko, pripojí sa k nám a už si sedíme v Krčmičke u Falťanov a čerstvé buchty a pivko len rozvoniavajú. Výborná skorá večera a aj raňajky na zajtra mám vybavené buchtami. Šiel som pozrieť altánok, ktorý som videl z rozhľadne. Stál pri zamknutej budove, a keďže bola nedeľa večer, povedal som si, že dnes už teda nik nepríde a kľudne sme sa teda zložili v altánku. Veci sa sušia na plote, polievka už v našich bruchách, užívame si zapadajúce slnko a ukladáme sa do spacákov. Teda ja a Peťo. Joko zatiaľ nevybalil nič. A dobre urobil. Prišlo auto, vystúpili z neho tri mladé dámy (my sme tiež traja), a keď nám oznámili, že dnes tu majú prenajatú chatku aj s altánkom, v ktorom plánujú večernú oslavu, vedeli sme, že sa musíme spakovať. Chvíľu aj trvalo, kým sme všetko zbalili, Joko sa iba usmieval a Peťo si už nafúknutú karimatku ani nebalil, že si ju prenesie niekam nafúknutú.

Prechádzajúci turisti sa pýtali, či ide celý deň s nafúknutou karimatkou, na čom sme sa všetci srdečne spolu pobavili. Tak sme sa zasa ocitli v krčmičke na pive. Slnko však už zapadalo a o chvíľu bude tma. Oslovil som teda krčmára, či nemôžeme prespať v nevyužívanom krytom altánku. Po dovolení a upozornení, že večer by sme sa nemali voľne pohybovať, lebo traja statní slovenskí čuvači, by sa nemuseli s nami bratať, sme si vytvorili v altánku super miesto na nocľah. Dokonca tam bol jeden matrac, ktorý som obsadil a už sme iba tíško odfukovali. Strážcu noci sme mali kúsok od altánku, tak sme sa veru nemuseli ničoho báť a spokojne sme sa oddali spánku.

Šiesta etapa: sedlo Zbojská – Muránska Huta

Ráno sme ani nečakali na zvuk budíka a už sme pomaly chystali raňajky a balili sa na ďalšiu etapu. Bolo treba ešte nabrať vodu, ale ako sme videli, stále sa okolo tmolili tri pekne strážiace psy. Večerná rada bola o tom, že nám odporúčajú pohybovať sa po areáli, až keď prídu domáci, že potom to už bude bezpečné. Veru aj rannú návštevu toalety som odložil, nechcel som dať čuvačom zámienku.

Peťo sa odvážne vybral nabrať teda vodu. Pozerám, ako odvážne kráča proti trom psom, keď sa jeden z nich rozbehne so štekotom proti nemu. Mal šťastie, že vchod do altánku bol stále voľný. Pekne si ráno zašprintoval, aj keď iba pár krokov. Úsmev na perách by sme mali ešte dlho, začali sa však trúsiť domáci a presne ako povedali, od tohto momentu už bolo bezpečné sa pohybovať medzi psami. Nabrali sme si teda vodu, naložili batohy a vykročili. Tentoraz traja. Cestou okolo altánku, kde sme chceli pôvodne nocovať, sme skonštatovali, že asi mali naozaj dlhý žúr, čo nám potvrdila aj rodinka, ktorá sa v prvých ranných lúčoch slnka vyhrievala vedľa svojho auta s nadstavbou, v ktorej spali aj s dvomi deťmi. Zaujímavá nadstavba, aj nás pozvali, že sa môžeme pozrieť, ako to vyzerá, ale netreba všetko skúšať. Pomaly, pozvoľne stúpame Kučalašskou dolinou, naberáme výšku a povzbudzujeme sa, že pohodovou cestou to pôjde dnes celý deň. No už o malú chvíľku sme odbočili na chodník, ktorý nás hrebeňom viedol ďalej na Tri kopce.

Chodníček sa ukrýval do vysokej trávy, ktorou skoro celý čas viedol. Už sme mali mokré aj nohavice a aj topánky dávali najavo, že sa im to moc nepozdáva. Postupne sme vyšli na križovatku Tri kopce, z ktorej chceme prejsť až na Fabovu hoľu. Nie je síce priamou súčasťou Rudnej magistrály, ale 15 minút na smerovníku je lákavých.

Zložíme batohy, odložíme paličky a len tak naľahko chceme vybehnúť na vrchol. No vybehnúť, skôr podliezať, preliezať, predierať sa pomedzi padnuté stromy, vo vysokej tráve, medzi trčiacimi konármi a kameňmi pod nohami. Pár miest bolo dosť náročných, ale všetci sme ich úspešne zdolali. Oči v diaľke videli vrcholový smerovník, ale ešte pár chvíľ trvalo, kým sme prišli k nemu. Malá plošinka, veľmi obmedzený výhľad, skôr sa zameriavame na lúčku pokrytú spadnutými stromami a porastenú krásnou kvetenou.

Pár vrcholových fotografií a predierame sa opäť naspäť. Batohy aj paličky sú tam, kde sme ich nechali, veď kto by sa sem okrem nás dnes trepal. Naozaj sme celú cestu na Fabovu hoľu a ani z nej nestretli žiadneho turistu. Značka viedla ďalej dosť príkrym svahom, bolo treba na začiatku trafiť málo vychodený chodník. Pravdepodobne okrem turistov prechádzajúcich Rudnú magistrálu sem skoro nik nezavíta.

Kráčame opatrnejšie ako smerom hore, tráva pod nohami, konáre a kamene v nej skryté sa šmýkajú. Nekonečné klesanie. Stále prudko strácame výšku, odbočku k prameňu Rimavy obídeme a s očami na stopkách pokračujeme. Ešte treba prekonať poriadne zbrázdenú cestu a už sa pred nami vynorí chatka v sedle Burda. Odkladáme batohy, vyzúvame topánky, máme čas, a tak si doprajeme oddych. Pri odchode sa ešte Peťo prihovorí opekajúcej si rodine a ako bolo, tak bolo, zrazu mal aj jedno pivko v ruke. Bratsky sme sa rozdelili a pokračovali opäť hore kopcom.

Popod Vysoký vrch cesta viedla pohodlnou lesnou zvážnicou. Onedlho sme sa ocitli na lúke so známym miestom na oddych a aj pohodlné prespanie, Nižná Kľaková. Chuť na obed a blížiace sa búrkové mraky rozhodli a usádzame sa pri útulni a chystáme si jedlo. Po chvíle sa ukázali mraky v plnej paráde a lejak veru poriadne bubnoval na strechu útulne. Hlavne pri prespaní, keď by hrozila búrka si treba dobre vybrať miesto na spanie, pretože na niekoľkých miestach do vnútra útulne pršalo. Nič strašné, ale zobudiť sa v mokrom spacáku nie je ideálna predstava.

Jedlo dojedené, káva dopitá, no vonku stále prší. Chvíľu slabšie, chvíľu silnejšie. Práve v najsilnejšom daždi sa na opačnej strane lúky vynoril pár turistov hľadajúcich suché miesto na ukrytie pred dažďom. Pridali sa k nám, ale asi to pre nich aj bolo zbytočné. Boli totiž komplet premočení. Možno sa im podarí trošku uschnúť, to sme sa však už nedozvedeli, keďže prestalo pršať, búrka sa iba vzdialenými zvukmi pripomínala, keď sme opäť vyrazili. Dnešným cieľom mala byť chata na Maretkinej.

Najskôr však prechádzame okolo studne na Muránskej planine, doplníme si zásoby vody, občerstvíme sa a s chuťou na studenú kofolu alebo pivo pokračujeme ďalej. Cestou sa na pár miestach ukázali pekné výhľady, ten čo nás najviac potešil, bol výhľad na Muránsky hrad. Signalizoval totiž, že sa blížime k cieľu.

Pri Maretkinej sa nezdržíme dlho, posúvame cieľ etapy až do Muránskej Huty. Pridávame do kroku, avšak cesta sa zdá nekonečnou. Lúka pri odbočke na Muránsky hrad a zvažovanie, či ísť aj na hrad, alebo ho obísť. Škoda, že značka Rudnej magistrály nevedie priamo cez Muránsky hrad. Mala by aj logické pokračovanie cez Muráň, takto sme však dali našim nohám opäť pred záverom zabrať na asfaltke prechádzajúcej cez Veľkú lúku. Krátky prechod prudším klesaním a sme na začiatku obce Muránska Huta. Za cestou, ktorou budeme zajtra pokračovať sa nachádza malý Hutiansky vodopád Bobačka.

Schádzame do obce s nádejou, že nájdeme potraviny alebo krčmu. Nádej však bola márna, ani jedno, ani druhé nebolo otvorené. Hľadáme teda miesto, kde budeme dnes spať. Na ulici stretáme pár domácich, a tak sa odvážne pýtam, či by sme niekde nemohli zložiť na noc hlavu. Jedna z prítomných nás pozýva do dvora, že by sme mohli prespať na povale. Keď sme to videli, veru radšej sme si dvakrát rozmysleli, či by sme tam vôbec liezli. Každú chvíľu to mohlo spadnúť a myslím, že by sme tomu iba pomohli.

Preto som skúsil šťastie a spýtal sa pani domácej, či by nás nenechala prespať dnu v dome, niekde na dlážke. Na naše prekvapenie a potešenie sa pani rozhodla, že môžeme. Vysvetlila to príhodou z mladosti.

Tiež prechádzali rôzne kúty Slovenska a raz na Orave im dobrí ľudia umožnili prespať v ich dome. Vtedy si povedala, že raz to nejakým turistom musí vrátiť. No a prišli sme my. Paráda, nocľah dohodnutý, bolo tam síce menej miesta a hrboľatá dlážka, ale darovanému koňovi na zuby nepozeraj. Navarili sme si večeru, aj sme sa dozvedeli zaujímavú históriu domčeka, kde zostávame. Bol to totiž rodný dom matky Ondreja Nepelu, olympijského víťaza v krasokorčuľovaní.

Aj sme si na úspešný deň pripili, spáchali večerné rituály ohľadne hygieny a uľahli. Moje miesto bolo v strede, čo sa neskôr ukázala ako chyba, hlavne z jednej strany sa totiž takmer celú noc ozývalo vytrvalé chrápanie. Spolu s Peťom sme si niekedy okolo druhej v noci hovorili, že to ani nie je možné. Bolo. Že Joko…?

Siedma etapa: Muránska Huta – Stolica – Muránska Zdychava

Jediný, kto ráno povedal, že sa perfektne vyspal, bol Joko. Ani sa nečudujem, bolo to aj počuť, že sa mu dobre spalo. Po raňajkách a zbalení prišla za nami pani domáca, tak som sa spýtal, čo sme dlžní za taký nocľah. „Tisíc euro,“ povedala pani domáca a jej úprimný smiech sa niesol celým dvorom.

Nuž, tak sme si aspoň zapriali veľa šťastia, poďakovali sa a nechali jej tam Petra ako darček. Samozrejme iba žartujem, no boli sme na ceste do potravín, keď Peťo vychádzal z brány. Malý nákup, ja som si sadol na raňajky a chalanom sa nechcelo čakať, tak odišli s tým, že sa stretneme v sedle Javorinka. Kľudne som dojedol, užíval si pohodu pri pohľade na pracovníkov obecného úradu, ktorí pri potravinách začínali svoj deň. Prišiel aj starosta, rozdelil úlohy a už sa všetci rozchádzali do práce.

Tiež som sa vydal na dnešnú cestu, ktorej úvod viedol po hlavnej ceste. Viac ako 3 km a sústavné stúpanie ma doviedli do sedla, kde čakali Peťo s Jokom. Následne sme pozvoľne stúpali lesnými cestami, naskytovali sa nám naozaj krásne výhľady, v Šumiackej priehybe sme si vychutnávali pohľad na Kráľovu hoľu. Opäť, ako aj v predchádzajúce dni, sme boli na ceste sami, nikto pred nami a ani oproti nám nešiel. Skutočne panenské, ešte masovým turizmom neobjavené kúty Slovenska. Možno by stálo na zamyslenie, ako aspoň časť turistov dostať aj do týchto končín. Sú tu krásne lesy, lúky, relatívne veľa prameňov chutnej vody, nádherné ďaleké výhľady a hlavne božské ticho.

Aj napriek stúpaniu sme si túto časť trasy vyslovene užívali. Prešli sme okolo Chaty pod Kyprovom (chata Janka), kde sa dá taktiež ubytovať po dohode s lesnou správou. Celá cesta by bola vhodná aj na bicykel, s výnimkou posledného úseku, ktorý nabral na strmosti. Cesta sa zmenila na chodníček a na pár miestach boli aj pomerne exponované úseky. Vyústením na vrcholovú lúku sa chodník vyrovnal a v trojici sme prišli k vrcholovému krížu a smerovníku, ktorým končí Rudná magistrála. Tu je to miesto, kde Joko končí, mňa ešte čakajú ďalšie dve etapy. Pripravili sme si obed, na vrchole sme stretli aj dve skupinky turistov, ktorí prišli od Telgártu.

Hľadať výhľad na Skale na opačnej strane lúky nemalo veľký význam, pretože opar, ktorý pokrýval oblohu, bránil výhľadu. Krátko sme zhodnotili spoločnú cestu, plánovali ďalšie turistické podujatia, a keďže aj my aj Joko sme chceli stihnúť spoje domov, tak sme sa rozlúčili. Joko ide do Telgártu, skadiaľ má spoj do Banskej Bystrice, my sme sa vybrali opačným smerom, do Muránskej Zdychavy.

Zostup

Cesta viedla opäť lesom, rúbaniskami, vysokou trávou a aj malinčím. Bolo na nej poznať, že je menej frekventovaná ako cesta, ktorou sme vyšli na vrchol. V niektorých úsekoch bola tráva s malinami vyššia ako my, tak sme si opäť museli dávať väčší pozor, kam stúpame a či sa náhodou niečo okolo nás nepohne. Časť chodníka viedla aj malými potôčikmi, ktoré tu vytvoril nočný dážď.

Prešli sme okolo spomienkového miesta, kde počas vojny zahynuli vojaci. Pekne upravené miesto pietnej spomienky, počítali sme s tým, že aj chodník bude upravený. Ale opäť bol náš odhad nesprávny, znovu sme sa ponorili do zarastených úsekov chodníka, skoro nepreniknuteľných lesných zákutí, a zasa raz aj do vysokej trávy. Cestou dolu sme z diaľky počuli hrmenie, vnímali sme jeho pomalé približovanie a dúfali, že nebude treba vyťahovať pršiplášte.

V sedle s poľovníckou chatou sme stretli rodinku na výlete. Keď ich otec skonštatoval, že ďalej už dnes nepôjdu kvôli počasiu, bolo vidieť na tínedžeroch, ako sa im uľavilo. Pripomenulo mi to moje mladé časy, keď som nemal veľmi rád dlhšie turistické pochody a ešte aj počas strednej školy som obyčajne protestoval, ak sme ako trieda mali v rámci výletu niekde šliapať. Kto ma pozná až teraz, nemôže tomu ani uveriť. Ale možno to tak prežívali viacerí. Tajne dúfam, že aj moje deti, aj keď teraz frflú pri dlhších túrach, že niekedy v budúcnosti sa ich postoj otočí a budú relaxovať v prírode podobne ako my.

Cesta nakoniec vyústila na lúkach nad Muránskou Zdychavou, ktoré občas prerývali hlboké výmole, ktorými sa aj chodník púšťal nižšie a nižšie. Kúsok nad obcou je nutné prekročiť na cestičke elektrický ohradník, aby ste mohli pokračovať chodníkom do dediny. Treba dávať pozor, aby ste nesvietili ako v jednom z Troškových filmov. V jednom z dvorov sedel na priedomí starší pán, ktorého sme sa pýtali, či tu majú krčmu. Odpoveďou sme sa spolu pobavili:
„My tu nemáme peniaze, nieto ešte krčmu.“

Nuž pekne povedané, bohužiaľ je to aj krutá realita mnohých obyvateľov týchto obcí. Nielen obrazne, ale ako keby aj skutočne pánubohu za chrbtom, všade ďaleko, práce málo, nuž čo iné môže byť realitou ako exodus mladých za prácou do iných kútov Slovenska a dožívanie starších aj z toho mála, čo im ešte zostáva.

V strede obce sme narazili na starostu, pýtali sa na spoj do Revúcej. Keďže po predchádzajúcich dažďoch je poškodená cesta, tak zabezpečuje autom odvoz ľudí na najbližšie možné miesto, kde sa dá prestúpiť do autobusu. Mali sme ešte hodinku času, blízkosť potravín a tiež riečka Zdychava nám ju spríjemnili. Už pri čakaní na odvoz, ale taktiež aj pri plánovaní, sme si hovorili, že cesta domov stadiaľto bude pekným utrpením. Najskôr autobusom do Revúcej a následne do Plešivca. Čakanie na vlak, ktorý pri vychádzaní z Košíc meškal, následne vlak, ktorý ide celým Slovenskom, ale reštauračný vozeň nemá, takže ak si nekúpite niečo vopred, tak už si nekúpite nikde.

Cestovanie Slovenskom

Výluka a presun autobusom, otáčanie vlakovej súpravy a postupne sa zvyšujúci údaj o počte meškajúcich minút neveštili nič dobrého. Do Galanty na prestup som sa dostal približne s hodinovým meškaním, našťastie vlak do Trnavy, ako aj následný prípoj do Šenkvíc museli čakať, tak som sa dostal hodinu pred polnocou do Šenkvíc a stadiaľ domov. Už keď som bol doma, mi Peťo písal, že vlak ešte stále stojí v Galante a čaká na spriechodnenie trate v Senci, z dôvodu tragickej udalosti na koľajisku. Na druhý deň mi písal, že vlak, ktorým sme cestovali a mal pôvodný príchod do Bratislavy pred desiatou hodinou, prišiel asi hodinku po polnoci. A to sme z Muránskej Zdychavy vyrážali o 15-tej. Spočítané a podčiarknuté, takmer 10 hodín cestovania na našom malom Slovensku. Ešte dobre, že sme nekončili v Novej Sedlici. To by sme sa asi domov v rovnaký deň nedostali.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek