S Viktorom Beránkom sme nahrali 25. epizódu Hiking podcastu. Témou bolo jeho chatárčenie, či a ako sa za tie desaťročia zmenili návštevníci hôr, reč prišla aj na panoramatickú kadibúdku a paradoxy v ochrane prírody. Keďže dnes je výročie Nežnej revolúcie, vyberáme z nahrávky Viktorove spomienky na život v socializme.

Ako som sa dostal k chatárčeniu? Keď som mal 18 rokov, ešte som ich ani nemal, politicko spoločenské pomery ma donútili, aby som niečo robil. Bolo to v období vrcholiacej normalizácie a okupácie, kedy sem dorazili ruské vojská na internacionálnu pomoc. Ja som sa do toho nejako emotívne zaplietol a mal som potom problémy so štátnou bezpečnosťou. Odišiel som zo školy, pretože som sa odmietal učiť ruštinu, pre mňa to bola okupantština. Mal som tú mladícku nerozvážnosť a hrdosť, ale dobre, som na to dnes hrdý a patrí to k tomu veku. Zostal som bez školy, bez práce a mal som problémy, lebo kto nepracoval, bol príživník, mal problémy a mohli ho zavrieť.

Raz som sa zatúlal na Zbojnícku chatu, tam som pozeral na nosičov, sedel a rozmýšľal, či sa ozvať alebo neozvať. Potom som sa toho chlapca, ktorý obsluhoval v okienku, opýtal a ten sa spýtal pána Keleho staršieho. V tom septembri slúžil posledný mesiac, potom šiel do dôchodku. Pozrel na mňa a hovorí, no dobre, my ťa zoberieme, tam máš krosnu, tu máš zoznam, zajtra toto tu zoberieš hore a tam v tom sklade v hoteli Tatra ti to dajú. Tak som to vzal, videl som, že to je úplne nepohodlné hebedo, aj keď je to prázdne. Došiel som dole, ráno som šiel do toho hotela Tatra, tam mi naložili nejaké cukry. Nevedel som, ako si to naložiť, koľko kíl, nechcel som vyzerať ako slabinger, tak som si naložil 48 kíl. A tak som s tou prvou vynáškou šliapal na chatu. Bola to krížová cesta na horu Golgotu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vtedy som nosil také dlhé sombrero na hlave, dlhé vlasy, proste hipík. Keď ma nový chatár Belo Kapolka videl prvýkrát, šliapal hore, chystal sa prebrať chatu, ja som veselo bezstarostne išiel s tými vlasmi a krosnou, a ešte to sombrero sa mi krčilo o tú krosnu. Od tej doby som nevidel, že by nejaký nosič nosil sombrero v Tatrách. Tak keď ma videl, šiel s Petrom Rajcom, ktorý robil chatára potom ešte dva roky na Rysoch, povedal Peťovi, že tohoto vyhodíme prvého z chaty.

Keby som bol o dva roky starší, bol by som už dávno emigroval a šiel niekam do Indie alebo niekde inde žiť. Mňa bavil ten slobodný život, vtedy státisíce mladých ľudí cestovalo, bola vynikajúca hudba. Veľa ľudí chodilo do Indie, tam boli silné hippies kolónie, Amerika týmto žila. Bavil by ma takýto život, dlho sa plavili na lodiach, všelijako sa prebíjali stopom do tej Indie. To ma oslovilo, aj som chodil tak oblečený, kvetované košele a nohavice široké dole. A voľná láska v tom bola samozrejme.

To bol taký protest proti konzervatívnej spoločnosti, ktorá, dá sa povedať, vtedy končila a nastupovala táto generácia Beatles, Rolling Stones a ďalšie skupiny. Ale ja som sa nedostal do toho zahraničia, medzitým sa hranice uzavreli a ja som musel ísť na vojnu na dva roky. Miesto toho, aby som bol slobodný človek, skončil som v zelenom väzení. Tam bol zlomový okamih, keď som si na vojne, za ostnatým drôtom niekde na severe Čiech, uvedomil, aká je tá krajina sivá. Komíny tušimických elektrární tam čmudili, a aké tie Tatry bývajú nádherné. Mal som nejaké fotky zo Zbojníckej chaty a tie som prezeral stále dookola. Tam sa začal rodiť môj vzťah k Tatrám a kráse tých hôr.

Dokončil som si strednú hotelovú školu a zároveň som bol na chatách. Na začiatku 1977 bol na Chate pod Rysmi Peter Rajec, ktorý chystal prestavbu chaty. Tiekla do nej voda cez strechu. Oslovil ma, či by som mu s tým nechcel ísť pomáhať. Ani na minútu som nezaváhal. V roku 1978 sa chata otvárala ako zrekonštruovaná. Peťo Rajec sa rozhodol, že by skončil, mal už veľkú rodinu, a že pôjde robiť niečo dole. Ja som bol jediným, kto mu tak pomáhal, ostatní boli takí, čo prišli na týždeň. Tak ma navrhol, aby som robil chatára, na podniku. No nie s mojím kádrovým profilom, bol som protisocialistický živel, triedny nepriateľ, a neviem čo. Hneď sa postavili proti tomu, pohraničná stráž, ktorá tam chodila a rôzni ľudia, čo ma sledovali. Založili na mňa aj spis, v 1977, ako na sledovanú osobu.

Dokonca som bol rozhodnutý, že emigrujem. Podarilo sa mi cez Juhosláviu prejsť do Talianska, a už som mieril na Traiskirchen, kde bol utečenecký tábor.

Nevyzeralo, že by som prešiel, chceli tam mať káder, ktorý im bude donášať a spolupracovať s nimi. No vtedy bol fantastický šéf tohto podniku, Tatranskej správy účelových zariadení, mal sídlo v Smokovci, mal hotely aj lanovky. Laco Harvan, ten behal, bežkoval, lyžoval, bol to ten dubčekovský typ, ktorý prežil tak, že ho niekam zašili. Tak on povedal, že viete čo, dáme ho tam na rok a keď urobí prúser, tak ho vyhodíme. Tak odstavil týchto červených banditov, keď to tak mám povedať. Čakali, že ma chytia, lebo napríklad nepôjdem voliť, čo som ani nechodil, lebo voľby boli dobrovoľne povinné. Desať rokov na mňa viedli spis na ŠTB.

Mňa bavilo to nosenie, život na chate, medzitým padli prvé lavíny na chatu, takže som to musel opravovať. Tak som vlastne od roku 1979 začal byť chatárom za takých neistých podmienok. Dokonca som bol rozhodnutý, že emigrujem. Podarilo sa mi cez Juhosláviu prejsť do Talianska, a už som mieril na Traiskirchen, kde bol utečenecký tábor. Po troch dňoch stopovania som si to rozmyslel a zasa som prešiel tú železnú oponu, hoci Juhoslávia ju nemala až takú tvrdú. Tak som sa zase vrátil naspäť. Nikdy som neplánoval, že by som na tej chate bol navždy, a možno preto som tam zostal.

Prečítajte si tiež

Rozhovor s Viktorom Beránkom z roku 2007

• Viktor Beránek: Výhľad z okna, romantika, erotika

O Chate pod Rysmi

• Chata pod Rysmi pred rekonštrukciou
• Generálna rekonštrukcia Chaty pod Rysmi
• Chata pod Rysmi zrekonštruovaná
• Oficiálne otvorenie Chaty pod Rysmi