Výhľadové predjedlo nad Dolnou Porubou

Malebné okolie Hornej Poruby mám pochodené pomerne slušne. Jednou z trás, ktoré mi v tejto lokalite chýbajú do zbierky, je výstup na Vápeč od chaty Homôľka. Dostať sa k chate verejnou dopravou síce nie je nemožné, ale ani jednoduché. Presúvam preto miesto štartu o niečo nižšie, do Dolnej Poruby. Cestou autobusom sa teším z hmly a mrazu, veštiacich peknú inverznú atmosféru a možno aj nejakú dobrú fotku cesty z mrazivej temnoty na slniečko. Mám však smolu. Inverzná hranica je príliš nízko a prechod sa odohráva, kým sedím v autobuse. Dolná Poruba je celá zaliata zlatistým novembrovým slnkom.

Konečnú máme v strede dediny a na horný koniec si musím odšliapať po svojich. Našťastie asfalt netrvá pridlho a čoskoro sa ocitám na lúkach pocukrovaných nočnou námrazou. Čosi z vytúženej inverznej atmosféry sa predsa len zachovalo. Navyše je nádherná, krištáľovo čistá viditeľnosť a jasne vidno nielen môj dnešný cieľ – Vápeč, ale aj moje domovské Biele Karpaty. Výhľady spestrujú takmer celú cestu k chate Homôľka a osamelé borovice pozlátené ranným slnkom sú čerešničkou na dokonalej jesennej torte. Predĺžiť si trasu o výstup z Dolnej Poruby stálo naozaj za to.

Po výhľadovej hodinke prichádzam pod vleky lyžiarskeho strediska Homôľka. Lyžovať zatiaľ nie je na čom, takže tu samozrejme nikoho niet. Z bohatej ponuky voľného posedenia si vyberám stoly s výhľadom na vrchol Homôľky. Myslela som si, že je celý zalesnený, ale zdola vidno kríž, od ktorého môže byť pekný pohľad na okolie a badateľné sú tiež viaceré cestičky vedúce (predpokladám) na vrchol. Chvíľu váham, či jednu z nich nevyskúšam, ale nakoniec pokračujem po modrej značke na lesnato-skalnatý hrebienok vedúci k Vápču. V sedle za Homôľkou vidno, že som v trase postúpila o métu vyššie – Vápeč úplne zmizol za kopce a na horizonte sa objavili vzdialené Vršatské bradlá.

Blatistá polievka cestou na Vápeč

Od sedla nasleduje prudké, no našťastie nie veľmi dlhé, stúpanie v lístí a blate. Postupujem v štýle dva kroky vpred plus jeden šmyk dozadu. Po daždi by som tadiaľto naozaj ísť nechcela. Je mi trochu ľúto, že fázu farebných listov som v tejto lokalite zmeškala. Všetko je opadané a les je sivý ako v marci. Potešia ma pohľady na staré hrčovité stromy a pomedzi opadané konáre objavujem rôzne výhľady. Najkrajší ponúkajú skaly v závere hrebeňa – pohľad na Dolnú Porubu, plávajúcu v mori strážovských lesov a pomaly miznúcu považskú inverziu je naozaj príjemný a pre mňa osobne jedným z najkrajších na celej trase. Opadané listy však robia z cesty hotové mínové pole. Nevidno, kde je pevná zem, kde bahno, a ako zisťujem na vlastnej koži, niekedy ani to, kde je kaluž. Opäť raz ďakujem zázraku menom impregnácia. Keby sa udeľovala Nobelova cena za outdoorovú výbavu, vynálezca impregnačných prípravkov na topánky by ju mal jednoznačne dostať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po krátkom klesaní sa ocitám na lúke s dubmi a smrekovcami. Vápeč odtiaľto vyzerá krásne, ale stále ďaleko. Dnešná trasa sa mi páči, ale už by som celkom uvítala pocit, že sa k vrcholu približujem, a nie od neho vzďaľujem. Nasleduje ihličnatý les, križovatka Srvátková lúka, za ktorou je stále udržiavané táborisko a po ďalšom klesaní sa mi plní želanie. Víta ma tabuľka s nápisom Národná prírodná rezervácia Vápeč. Od hranice rezervácie je síce stúpanie prudšie, no posledné a zároveň veľmi príjemné. Úzka cestička je suchá, vyhriata od slnka a vinie sa medzi bielymi skalkami a ihličím z pekných okolitých borovíc.

Zakrátko vyliezam na skaly nad sedlom Palúch a vrchol je na dosah. Skaliská s kovovým krížom svietia na pozadí azúrovej oblohy a otvárajú sa prvé „veľké“ výhľady. Okolo kríža už pobehujú ľudkovia, dávam si preto pauzu a vychutnávam si posledné chvíle osamote. Snažím sa identifikovať trasu, ktorou som prišla (neúspešne) a spomínam na svoje predošlé výstupy. Som tu štvrtýkrát, no prvý raz s výhľadom. Doteraz ma vždy sprevádzala snová atmosféra hustej hmly, ktorú mám síce rada, no dnes sa teším, že vďaka jesennej viditeľnosti uvidím všetko, čo Vápeč ponúka.

Hlavný chod: Vápeč

Lákadlo kruhového rozhľadu je veľké a po rozlúčke so samotárskou etapou dnešnej túry vyrážam úzkym chodníčkom k vrcholu. Na moje prekvapenie sú tu iba traja chlapíci, a tak sa rovno púšťam do svedomitej fotodokumentácie vytúženého výhľadu. Hotovo. A teraz sa môžem len kochať. Smerom na sever viem bez mapy rozoznať len siluetu Strážova, Malej Fatry, blízke Košecké Podhradie a jeho časť Kopec. Pri pohľade na západ sa cítim o čosi optimistickejšie. Na horizonte jasne svietia Biele Karpaty od Vršatských bradiel až po Veľkú Javorinu a v popredí mám ako na dlani pôvabnú spleť lúk, lesov a dediniek. Najvýraznejšia je dlhočizná Horná Poruba a chrbát Jedľoviny nad ňou či miestne vyhliadkové hrby so zvieracími menami, Vlčinec a Sokol. Pohľad juhovýchodným smerom nemilosrdne požiera poludňajšie slnko, ale rozpoznávam hrebeň, ktorým som prišla, Homôľku, Baské alebo Inovec a samozrejme masív blízkej Suchej hory. Krásny kus sveta.

Po vyhliadkových hodoch zliezam po úzkom chodníku na slnkom vyhriatu lúčku na južnej strane a konečne doprajem hody aj prázdnemu žalúdku. Pod skalou je závetrie, teplučko a šum hlasov z vrcholu sem takmer nepočuť. Dávam si preto poriadny hodinový veget, do ktorého sa zmestia aj mnou čoraz obľúbenejšie vrcholové driemoty. V poslednej dobe mám pocit, že na niektorých miestach by som vydržala nielen celé hodiny, ale celé dni. Ktovie, možno to raz v budúcnosti vyskúšam a zrealizujem viacdňovú „túru“ strávenú na jedinom vrchole.

Dnes však ostávam pri klasickej jednodňovej a po príjemnom posedení (aj poležaní) sa pomaly zberám na zostup. Na rázcestí nad Hornou Porubou usúdim, že mám stále dosť času a nemusím sa spustiť priamo do dediny. Z troch zostupových možností si vyberám najdlhšiu, žltú značku vedúcu cez nenápadný vrch Osikoviny „do hája“, teda, do osady Háj.

Po strmom a nepríjemnom zostupe v lístí a blate obchádzam prístrešok pri jazierku s odkvitnutými leknami a odrazom Vápča na hladine. Cez hustý les len sem-tam prenikne slnečný lúč, celkom sa divím rodinke, čo si tu v chladnom a vlhkom tieni robí piknik. Ďalší úsek trasy ma znovu napĺňa nadšením. Prechádza striedavo lúkami s výhľadmi na okolité kopce a lesmi, v ktorých ešte farebné listy neopadali. Slniečko pridáva listnáčom zlatistý nádych, radosť pozerať. Dobre sa díva aj na chalupy v osade Háj s peknými udržiavanými záhradkami. Pri chalupách zvažujem ďalší postup. Láka aj vrchol Sokola, aj Košecký hrad, ale na obidva už nemám dostatok času. Na Sokole som už bola, na Košeckom hrade nie. Je rozhodnuté. Púšťam sa po asfaltke dolu do Košeckého Podhradia.

Večerný dezert nad Košeckým Podhradím

Idylické jesenné poobedie pokračuje. Na lúkach nad podhradím sa pasú kravky a farebné lesy s atraktívnou pyramídou Vápča vytvárajú na pozadí dokonalú kulisu. Neodolám a dávam si menšiu prestávku, takúto atmosféru predsa človek nezažíva každý deň. Pobaví ma tiež pohľad na Sokol – od cesty do Košeckého Podhradia mi pripomenie „slona vo veľhadovi“, Exupéryho „kresbu č. 1“ z Malého princa. V Malom Košeckom Podhradí, podobne ako v osade Háj, obdivujem romantické, pekne udržiavané chalupy. Miestni sa o ne naozaj dobre starajú.

Zo sedielka medzi Malým a Veľkým Košeckým Podhradím sa vydávam na posledné stúpanie dnešného dňa. Pohodlný lesný chodník sa krúti okolo hradného vrchu a po 10 - 15 minútach chôdze ma vypúšťa na mieste s nečakane širokým rozhľadom. Myslela som si, že uvidím pekný pohľad na dedinu, ale záber od Strážova až po Sokol, navyše zafarbený zapadajúcim slnkom... to je naozaj dokonalá bodka za dokonalým dňom. Sadám si na malý zvyšok hradného múru a neviem sa vynadívať. Spoznávam Strážov, krásne nasvietené blízke Mačičie, známu trojicu Suchá hora, Vápeč a Homôľka, ploché chrbty Jedľoviny a Osikovín aj pyramídy Vlčinca a Sokola.

Keď celú dedinu zaplaví chladný tieň a odtiene vrcholov prechádzajú zo zlatista do oranžova, vydávam sa na prieskum hradného vrchu. Z hradu sa zachovalo naozaj máličko, no pri krátkom vrcholovom okruhu sa dajú na viacerých miestach objaviť pozostatky múrov. Zaujímalo by ma, ako vyzeral za svojich najlepších čias, ale pôvodná podoba sa buď nikde nezachovala, alebo som slabo hľadala. Ktovie, či hradní páni ocenili estetické kvality svojho príbytku a užili si niekedy západ slnka na hradbách tak, ako ja dnes.

Z magického hradného vrchu ma vyháňa pokročilý čas na hodinkách. Les sa pomaly ponára do šera a žiarivo červené vrcholce postupne zhasínajú. Vôbec sa mi odtiaľto nechce, ale cestovný poriadok nepustí. Posledné pohľady na čarovnú krajinku, oklepať blato z topánok, nasadiť rúško a už sa veziem v autobuse smer Ilava. Vo vlaku z Ilavy si premietam dojmy z celého dňa. Napriek tomu, že som obišla vrcholy Homôľky a Sokola, divím sa, koľko sa do jediného dňa zmestilo. Ranná inverzia, mráz aj slniečko, vyhliadkové lúky aj vrcholy, listnaté aj ihličnaté lesy, skaly, jazierko s leknami aj chalupársky kraj s pastvinami a na záver západ slnka na hradnom vrchu. Celý deň, od začiatku až do konca, bol jednoducho... Mňam.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek