Trasa

Lipovec – pamätník pod Panošinou – Panošiná – Chata pod Kľačianskou Magurou – Turčianske Kľačany – Lipovec

Na Lipovci (400 m) mám trochu problém s tým, kde nechať auto. Nerada stojím niekomu pred domom. Spoliehala som sa na okolie cintorína v strede dediny, ale žiadne miesta na zaparkovanie nevidím. Nakoniec sa mi podarí nájsť celkom dobré miesto na ulici rovno pod cintorínom, povyše obľúbeného penziónu Gitka.

Naša trasa povedie po žltej značke. Najprv dedinou až na koniec Partizánskej ulice, kde je upravený prameň a malý prístrešok. Hneď od prameňa začína stúpanie popod vedenie vysokého napätia. Našťastie tento úsek netrvá dlho a sme v lese. Stúpame úbočím, úzky chodník je zasypaný lístím, takmer všetko zo stromov opadalo. Čo čakám, však je november. Pomedzi stromy je vidieť znateľne Lúčanskú časť Malej Fatry. Chodník lemujú všelijako pokrútené bučiny, niektoré stromy majú obdivuhodné rozmery. V necelej polovici stúpania míňame ďalší zachytený prameň vody. Krátke osvieženie a ide sa ďalej. Myslím na to, ako sa o oblasti hovorí, že je plná medveďov. Nemáme to šťastie alebo smolu žiadneho vidieť. Horšie ale je, že nevidíme ani iné zvieratá. To v bratislavských mestských lesoch vidím viac zveri než tu, škoda.

Po niečo vyše hodinke stúpania stojíme pri pamätníku pod Panošinou. Máme v nohách cez 500 m výškových, ale mne sa ani nezdá, že by som niekam stúpala. To bude ten rozdiel, keď sa turistikuje s deťmi a keď bez nich. Keď zrazu mladšiu Vilmu nemám na sebe, ako keby som dostala krídla.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pamätník pod Panošinou (905 m) bo postavený v roku 1948 ako pocta neznámemu bojovníkovi, ktorý tu zahynul v rokoch počas II. svetovej vojny. Turisti z Lipovca k nemu robia každoročne spoločný výstup. To vysvetľuje upravené okolie pamätníka - lavičky, ohnisko... Mňa najviac prekvapujú výhľady. Bola som v tom, že pamätník stojí v lese. A on aj v lese stál, ale už ho stihli vyrúbať. Vďaka tomu vidíme výrobný závod Kia a pridružené firmy, Starhrad, Chatu pod Suchým a samotný Suchý (najmä tento pohľad sa mi páči), vidieť aj kúsok do Turca, ale tam je všetko zaparené a v prudkom protisvetle.

Po pauze, keške a pivku pokračujeme v stúpaní na samotnú Panošinú (1022 m). Na jej vrchole nás víta netradičné kovové spracovanie označenia vrcholu. Trasa ďalej pokračuje príjemným hrebienkom. Les bez listov však pôsobí pochmúrne, typický november. V jednom mieste sa otvára ešte jeden výhľad smerom na Žilinu. Prekvapením je hrad Strečno a pohľad na kúsok cesty hlboko pod nami okolo Domašínskeho meandra. Pod Kýčerou sa pripájame na širokú zásobovaciu cestu / zvážnicu, ktorá nás cez sedlo Príslop dovedie ku Chate pod Kľačianskou Magurou.

Od sedla Príslop pribúda cyklistov, drvivá väčšina na elektrobicykloch. Okolie chaty je tiež plné ľudí. Kvôli pandémii je vnútro chaty uzavreté a obsluhuje sa cez okienko. Našťastie sa pri chate parádne opiera slnko, takže sa aj vonku sedí veľmi príjemne. Trochu sa to aj hanbím napísať, ale na chate sme neboli od roku 2012. Dôvodom je fakt, že sme sa roky pred narodením detí motali skôr po miestach, kde sme ešte neboli, a keď k tomu pridám naše obľúbené Alpy, tak nie je o čom. Potom prišlo narodenie detí a vyberali sme si radšej trasy pre ne vhodnejšie. Nuž, ale sme tu, poďme teda ochutnať miestne dobroty, keďže s pribúdajúcim vekom sa meníme na gastro hiking. Dávame si pivko, jelení perkelt, parené buchty a samozrejme nevynecháme ani perfektné šišky. Všetko je výborné. Opäť, z mojich dávnych návštev nebola gastronómia silnou stránkou chaty, nedalo sa to porovnávať s chatami pod Chlebom a pod Suchým. Ale veru dnes môžem smelo povedať, že Magura sa na nich dotiahla.

Než začneme zostup, tak si vybiehame ešte k prameňu povyše chaty smerom na Suchý. Je to približne 400 m a voda je výborná. Dolu schádzame klasicky po zelenej. Kvôli úžasnému poobedno-podvečernému svetlu schádzame zjazdovkou, kde je ešte zopár neopadaných briez. Tie sa v neskoro-jesenných lúčoch slnka ligocú ako posypané zlatým prachom. Neviem sa vynadívať. Apropo zjazdovka. Je čoraz viac zarastená a veru neverím, že sa tu ešte niekedy bude lyžovať.

Zo značky sa odpájame pri poslednom križovaní zvážnice. Dovedie nás nad Gazdovský dvor na konci Turčianskych Kľačian, kde sme mali sedem rokov dozadu našu svadobnú hostinu. Tentoraz dvor nenavštívime, mierime rovno popod horu poľnou cestou na Lipovec, lebo čas sa kráti a slnko bleskovo zapadá za Martinské hole.

Bola to pekná trasa so zaujímavými výhľadmi, ktoré som naozaj nečakala. Po zvážnicu pod Kýčerou sme nestretli nikoho, potom ľudí pribudlo. Chata pod Kľačianskou Magurou milo prekvapila, myslím, že náš ďalší návrat nebude o osem rokov.

Fotky a aj videá z našich výletov nájdete tiež na mojom instagramovom profile @adushkask.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek