Majo, chalan z Oravy. Žiadna padavka. Tam, odkiaľ pochádza, majú obyčajné dediny viac výškových metrov ako tu najvychýrenejší karpatskí mohykáni. Presvedčiť ho, že aj Malé Karpaty majú svoje nezameniteľné čaro, nebude jednoduché. No rozhodne sa o to pokúsim.

Hlava deravá

Ulice podkarpatského mestečka, presláveného keramikou a vínom, sú zarána tiché, osamelé. Zamračená obloha sa k pochmúrnej nálade rada pridáva, núka Modre svoju sivú ponurosť. Nepočuť ani vtáčí spev, len od cintorína sa ozýva tichá vrava troch chalanov. Obrovské batohy prezrádzajú, že nepôjde len o nedeľnú prechádzku. Jeden si v rukách prehadzuje papierovú mapu, druhý zadumane pozerá na turistický smerovník. Nevedia sa dočkať momentu, keď ich telá pohltí hlboký les a mysle splynú v jedno s čistotou nefalšovanej prírody. Ale čo tretí?

“Chalani... ehm,” vťahujem ich naspäť do reality, “musíme sa vrátiť, zabudol som doma powerbanku.”

Nemusím byť zrovna uznávaný psychológ, aby som z výrazov mojich parťákov pochopil, ako veľmi som ich správou „potešil“. Nič sa však nedá robiť. Ako hovorieva môj dedo, kto nemá v hlave, má v nohách. Zabudnutú energiu vyzdvihujeme do desiatich minút a znova sa vydávame v ústrety dobrodružstvu. Tentokrát úspešne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O salamandrách a horolezcoch

Zelená značka nás bočnými uličkami odprevádza za posledné modranské obydlia. Okolitú krajinu už jeseň nesmelo pokrýva farebným plášťom. Žlto červené vinohrady pozdĺž hradskej patria medzi prvých účastníkov nádhernej prírodnej epochy. Odskakujem na vychodenú skratku medzi vinicami a záverečným pohľadom dávam mestu zbohom. Síce sa mi úsek skrátil, získaný čas som venoval foteniu, a tak kamarátov dobieham až na spevnenej ceste, stáčajúcej sa za najbližšou zákrutou.

„Aha tam!“ ukazuje švagrík na brezu po mojej pravej ruke, „som nevedel, že aj vy tu máte svojho predátora.“
Rýchlo prebehnem text na tabuľke pribitej o čiernobielu kôru: “Pozor, zvýšený výskyt salamandry škvrnitej!” prečítam nahlas a všetci traja vybuchneme smiechom.

“Holt, niekto má medvede, niekto salamandry,” s dobrou náladou dodá Milan. Cesta ubieha príjemne, postupujeme popri zurčiacom potôčiku, ktorý nás družne sprevádza až pod Srnčí vrch. Krátko odfúkneme a so zelenou značkou opúšťame aj asfaltovú cestičku. Za horárňou pod Širokým nastáva okamih, na ktorý všetci netrpezlivo čakáme. Vstupujeme do nefalšovaného starého lesa. Konečne.

Kráčame v koryte, vytvorenom pravdepodobne prúdmi vody, ktorá tu cez dažďové obdobia naberá nevídanú silu. Po povrchu sa ťahajú tepny všakovako pokrútených stromov. Niektoré korene sa navzájom prepletajú a spoločne vytvárajú dych berúce výjavy matky prírody. Atmosféru tajomného chodníčka znásobujú machové porasty na spadnutých bukových kmeňoch a vrstvy ťažkých mračien roztiahnutých po celej oblohe. Síce predpovede sľubovali polojasno, zatiaľ tomu nič nenasvedčuje.

Na malej čistinke sa nám otvára utešený výhľad do krajiny. V diaľke sa črtá Bratislava, Svätý Jur či Pezinok. Moja Modra je učupená za hustou spleťou listnáčov. Nevidieť ju. Plynule pokračujeme ďalej. Stehenné svaly signalizujú, že stúpanie začína byť výraznejšie. Znova sa strácame v lese, až narazíme na tri vápencové skaly, akoby vyrastajúce rovno z popadaných listov. Traja jazdci. Sen západniarskych horolezcov.

Skladáme sa pri turistickom smerovníku. Je tu starý stôl s dvomi lavicami a ohniskom. Práve v batohu hľadám uterák, keď začujem štrnganie. Karabíny, napadne ma a otočím sa za zvukom. Mám recht. Neveľká skupinka, môže ich byť päť, maximálne šesť. Chystajú sa zdolať jeden z ostrých zubov Jazdcov. Potajme ich sledujem, počasie dnes nepraje. Im už vôbec nie. Obloha stratila akúkoľvek štruktúru. Vlhký chladný deň. Skaly budú isto šmykľavé a nebezpečné.

„Hej, nedáme do seba niečo hriate? Nie je tu bohvieaké teplo,“ vytrháva ma z myšlienok na odvážlivcov Majo.
„Niečo hriate, myslíš...?“ na oko do seba hrknem poldecák.
“Aj, no jedlom tiež nepohrdnem.“
Vyťahujem teda varič, Milan pivo a Majo domácu. Jój, sme my dobrá trojka. Traja jazdci na druhú.

Po obede sa vydávam na prieskum. Moje obavy sa potvrdzujú, kamene sú ozaj šmykľavé. Opatrne prechádzam na druhú stranu. Stadiaľto vyzerajú bralá impozantnejšie, čo oceňuje hlavne moje fotografické ja. Do kompozície zahŕňam sýtozelené machové porasty a najvyššiu zo skál. Šarapatu mi robí len horná tretina snímky. Vybielené nebo ničím nepriťahuje, skôr fotku degraduje. Ale darmo sa jedovať. Po pár cvakoch sa vraciam k spolupútnikom. Pri balení sa ešte krátko zadívam na skupinku lezcov. Jeden je hore, druhý ho nohami na pevnej zemi istí. „Veľa zdaru,“ posielam tiché prianie a odchádzame.

Ku princeznej

Najvyšší bod dosahujeme na rozhľadni pomenovanej po lesnom radcovi mesta Modra. Bol to muž, ktorý žil na prelome 18. - 19. storočia. Celý svoj život zasvätil modranským lesom. Miloval, staral sa, budoval. Alexander Filípek. Táto azda najznámejšia veža v celom pohorí stojí na Veľkej homoli, týči sa nad korunami stromov a ponúka lukratívny výhľad do všetkých svetových strán. Dnešná topka dňa. Nachádza sa len pár minút chôdze od miesta, kde sme jedli, no dobre dostupná je aj od Zochovej chaty, najznámejšieho východiska na túry široko-ďaleko. Aj preto rátam s veľkým počtom turistov. Už spod kopca počujem hlasnú vravu a veru, zdanie ma opäť neklame. Minimálne tridsať odvážnych.

Rozhľadňa pôsobí na prvý pohľad ako eskalátor. Ľudia sa v radoch posúvajú až na najvyšší bod. Kebyže tu nie je Majo, ani by som nešiel hore. No patrí sa vzácnej návšteve ukázať kopce aj z vtáčej perspektívy. Po 120 schodoch dosahujeme šieste poschodie. Vyššie už sa nedá. Krajinu máme ako na dlani. Dokonca aj slnko vyšlo. Ťažké mraky sa presunuli viac na západ a lúče nepravidelne dopadajú na zem cez neveľkú štrbinu. Kedy-tedy osvecujú aj náš dnešný ciel. Slnkom zaliata Vysoká vyzerá lákavo. Hotová princezná Malých Karpát. Jej majestátnosť v porovnaní s ostatnými vrchmi navôkol priam vyzýva dobrodružnú povahu na zdolanie. Rovnako príťažlivá je aj naša strana. Vidíme hrad Červený Kameň, pred ním zalesnené vrchy Kuklu, Klokoč či Malú homoľu.

Pokojným pozorovaním krajiny by sa tu dala stráviť večnosť, no ľudí stále pribúda a nie sme jediní, ktorí sa chcú pokochať. Zbytočne teda neotáľame a znova sa vydávame lesu na milosť. Strmým briežkom zbehneme k turistickému smerovníku, tu sa napájame na úzky chodník vedúci mladinou. Najbližšia stanica - Čermákova lúka. Zdoláme menšie klesanie a cesta sa rozširuje. Pripomína mi prírodné korzo. Míňame cyklistov, osamelých chodcov aj celé rodiny s deťmi.

Slnku sa chvíľami darí vymaniť zo zovretia ťažkých mrakov a zalieva krajinu príjemným teplom. Začínam skromne dúfať vo vydarený západ slnka. Zvážnica okolo Troch kopcov nás odprevádza do husto zalesneného pásma. Väčšinou je všetko zelené, no stačí pár vetvičiek so žltou či červenou farbou a hneď je na čo pozerať. Na Čermáku neotáľame. Zohrejeme sa pri dohasínajúcom ohníku, schrúmeme pár sladučkých grilášok od mojej svokry a opäť mizneme v objatí hôr. Chodníkom z opadaného lístia traverzujeme tiahly vrch Gajdoš. Z času na čas sa v obkľúčení stovák bukov mihne statný dub alebo javor. Príjemné osvieženie. Vytrhnutie z monotónnosti jedného druhu.

Onedlho sme na Hubalovej. Posledná zastávka pred výstupom na princeznú. Doplníme si vodu, umne si vyzlečieme vetrovky. Na Vysokú vedie strmina. Textilné teplo nebude treba. Chodník sa znova zužuje a vedie popri drevenej ohrade. Kúsok pred Horným vrchom sa cesty rozdeľujú. Kým červená pokračuje na Vápennú, naša modrá sa stáča do záhorských lesov. Smerujeme ku skalám, ktoré vykúkajú z brala oproti. Moje tajné miesto. Kontrolujem čas, ručičky ukazujú necelé tri hodiny do západu slnka. Nebadane sa usmejem a rázne vykročím. Poďme si to užiť.

Dych hôr

„Ach, toto snáď nie je pravda, fakt!“ prasknú mi nervy, „že z avizovaných siedmych hodín dnes slnko nesvietilo ani sedem minút, to neriešim. Chápem. Nevyjde to vždy.“ „Aj oni sú len ľudia,“ strieľam slovné smeče pod jedným z mohutných stromov, „ale že namiesto pozorovania západu budem moknúť niekde v húštine, to už je moc!“
„Nemajú to teraz ľahké. Za normálnych okolností, bez Covidu, dostávali informácie aj z lietadiel. Tá zložka je momentálne pasé. Chýbajúca časť v overenej skladačke. To len tak nenahradíš, rozumieš,“ zastáva sa meteorológov Milan.
Viem, že má pravdu. Hnevať sa na nich, to je bezohľadná hlúposť. Počasie je fenomén, ktorý ani pri najväčšom vypätí všetkých zmyslov nedokážeme poriadne spracovať v prítomnosti, tobôž nie s istotou predpovedať budúcnosť. V každom prípade, niekedy si zanadávať treba. Keď už nič, aspoň duša pookreje. Vypustí sa vnútorný tlak a napokon... les znesie. Staré bútľaviny sa nášho jedu hamižne nasýtia. Filipove štyri vŕby tu síce nevidím, ale minimálne desať mocných dubov okolo si môj nárek hádam nejako podelí.

Verte - neverte, po mojom slovnom tornáde sa počasie mení. Prestáva pršať. Dokonca aj obloha, biela zástera zakrývajúca celý svet dostáva opäť reálne kontúry. Vodou nabraté mračná vyfúkli, zmenšili svoju veľkosť a zo šedého abstraktu znova vystupujú tvary oblakov. Na obzore sa začínajú robiť väčšie trhliny, cez ktoré nesmelo vykúka bledomodré azúro.

„Nemožné,“ s údivom si opakujem pri záverečnom stúpaní na samý vrchol. Prekonáme pár cestičiek v skalách a sme pri kríži. Nádherný výhľad. Kopce kam sa len pozrieš. Väčšie aj menšie nečakane vystupujúce jeden cez druhý. Čistá divočina. Zatiaľ, čo od diaľnice sa horský pás zdá malý a nezaujímavý, z Vysokej pôsobia Karpaty majestátne. Rozľahlé pohorie zvažujúce sa k nížine smerujúcej až kamsi za horizont. Preto som Maja zobral práve na toto miesto. Veci dostávajú každým uhlom pohľadu iný rozmer. A momentálne je ten rozmer veľkolepý.

Na dôvažok sa ku sklonku dňa predierajú aj slnečné lúče. Prebúdzajú dažďom pokropené lesy. Tie akoby ožili, povolili stavidlá a vydýchli nahromadený vzduch. Zo svojich útrob vypúšťajú chuchvalce hmly, s ktorými sa pohráva jemný vánok a formuje ich do rôznych tvarov. Vláčne sa pohybujú. Vyzerajú ladne, akoby kĺzali po korunách stromov. Hotoví krasokorčuliari.

„Ostávame alebo ideme?“ surovo prerušujem dokonalé prepojenie človeka s prírodou strategickou otázkou.
„Milana bude večer čakať na Vývrate pod Vysokou Zuzka. Môže to strihnúť cez Pezinskú Babu a vyhodiť nás v Modre. Autom to je necelá hodinka.“
„Ostávame,“ rázne odvetí Majo, „oplatí sa, dobre bude.“
Nemám najmenší dôvod nesúhlasiť, a tak len spokojne prikývnem.

„Pod vrcholom, pri ceste na zajtrajšiu vyhliadku som videl jedno miesto,“ rozmýšľam nahlas, „neďaleko od značky, menšia čistinka. Tam je placu habadej.“
"Dobre, poďme to teda obzrieť," súhlasí Majo a spoločne sa vydávame na prieskum. Milan ide s nami. Nechce sa mu domov, ale čo, keď nemá na výber. Zajtra je pondelok a dovolenka minutá. Veru, nešťastná kombinácia na dobrodružnú nedeľu.

Miesto spĺňa kritériá, a tak na nič nečakáme. Rozložíme si stan, nafúkame karimatky, vykotúľame spacáky. Nocľah je pripravený. Konečne si môžeme vydýchnuť. Už žiadne stúpanie, žiadne naháňanie. Len božský pokoj. Presnejšie pokoj a pálenka, fajne vychladená. Sveta žiť.

Sedíme na hrubom odlomenom konári. Ticho sledujeme, ako sa krajinou pomaly zakráda tma. Prichádza zdola, potichúčky. Nenápadne pohltí diaľavy aj doliny pod nami. Stromy strácajú štruktúru tiež, stávajú sa z nich strážcovia noci. Keď zmiznú aj posledné farby na horizonte, Milan sa s nami lúči. Čaká ho približne hodinový zostup. Nič strašné, no aj tak mu ešte jeden nalejeme. Na odvahu. Horou zaznie posledný „štrng“.

S pohľadmi upretými do hviezdnatého neba nasávame studený vzduch. Tma ako v rohu, len v diaľke sa pomaly rozsvecujú blízke dedinky či mestá. Úplne sa vyjasňuje a teplota klesá. Citeľne. Navečeriame sa, prehodíme pár slov a po štvrtej či piatej kapurkovej spoľahlivo padáme do ríše snov.

Karpatské oko

Vietor zo záhorskej strany sporadicky pofukuje. Silnejšími nárazmi o pláštenku stanu ma vracia do reality skôr ako nastavený budík. V kúte nahmatám hodinky. Do pol šiestej chýba pár minút. Pretriem si oči a posadím sa, spať sa už neoplatí. Plní nádejí vykuknem von. Dúfam v jasnú oblohu s vyhasínajúcimi hviezdami, ale ostávam sklamaný. Víta ma totiž len hustá biela stena, cez ktorú nevidím ani najbližší strom.

Rýchlym pohybom sa upracem späť do spacáka a začínam analyzovať. Na miesto, kde chcem ísť fotiť a privítať dnešný deň, je pešo bezmála 20 minút. Naposledy som tam bol pred rokom. Trafím tam v hmle? Pýtam sa sám seba, no myšlienka na prečkanie východu slnka pod syntetikou stanu nepripadá v úvahu. Na to sme sem neprišli.

“Majo... vstávaj!” preberám úlohu budíka, “vonku je na chuja, nevidieť ani na meter, ale skúsiť to musíme.”
Švagrík bez všetkého pritakáva. Bleskovo sa oblečieme, zoberieme, čo treba a vyrážame. Idem prvý. Tvárim sa, že viem kde, no nie je tomu tak. Očami divo žmurkám, snažím sa prebiť neprehľadné mlieko rozliate po celej hore. Ale márne. Nedarí sa mi. Dokonca mám pocit, že hmla je v čiernote ešte hustejšia. Keď namierim čelovkou na nohy, vidím len matné obrysy. Ako keď idete autom v hmlistej noci a zapnete diaľkové svetlá. Ani obraz, ani zvuk.

Zvoľňujeme tempo. Znenazdajky sa pred nami objavujú pokrútené pahýle stromov. Neveľká rovinka na vrchole je našťastie len riedko zalesnená, a tak sa stíhame uhýbať včas. Atmosféra hustne. Kebyže nie som v známych horách, možno by ma aj premkol strach, ale vedomosť, že mi tu naozaj nič zlé nehrozí, ho poľahky eliminuje. Medveďov tu nemáme a na strašidlá neverím. Pre istotu. Po chvíľke treba zabočiť ostro doľava a potom len dávať nohu pred nohu až na miesto.

Haha, také jednoduché to nebude, šepká mi môj vnútorný hlas a zaraz zisťujem prečo. Vľavo sa dá totiž zahnúť skoro stále. Za peknými scenériami tu ľudia často vyšliapavajú ďalšie a ďalšie nevýrazné chodníky, ktoré nebadane končia v hlbine lesa či pri strmých skalných zrázoch.

“Hmm, tadiaľto nie,” otáčam sa pred vývratom starého dubu, “Sme moc ďaleko, musíme zahnúť ešte pred týmto stromom, to som si istý,” nahlas uvažujem a kontrolujem čas. Ďalšiu chybu si už nemôžeme dovoliť inak si užijeme východ slnka stratení v stále hustnúcej hmle. Zariskujem a stáčam smer na prvej možnej odbočke od záchytného bodu. Po pár metroch viem, že nejdeme po mne známej ceste, ale už sa nevraciame.

Kráčame naľahko, mám len fotografickú výbavu, Majo termosku s čajom. Môžeme si dovoliť aj ťažšiu, neprechodenú trasu. Vyťahujem teda telefón a podľa navigácie sa predierame ničotou k červenému bodu na displeji. Zrazu sa nám pod nohami mení terén. Podmáčanú zem striedajú skaly a paradoxne mi vracajú energiu do žíl. Už totiž viem, že sme na správnej stope. Po chvíli narážam na známy pokrútený strom. Čaká nás ešte nebezpečná cesta, ale ideme dobrým smerom. A to je teraz najpodstatnejšie.

Bralá Vysokej na jej odvrátenej strane sú zmáčané rannou rosou a nepríjemne šmykľavé. Stačí jeden zlý pohyb a noha je v sadre. Postupujeme preto opatrne. Sústredím sa na každý jeden krok, len sem-tam po očku skontrolujem podmienky. A veru nie je to až také márne ako sa zdalo v táborisku. Na východe sa črtá bezoblačná medzera, cez ktorú by mohlo slnko, nebeský čarodej, aspoň na pár minút zasvietiť a premeniť nevýraznú krajinu v umelecké dielo.

Keď dorazíme na miesto, vietor zosilnie. Mierne sa prikrčíme. Čakáme čo sa bude diať.. Vetrisko sa s tonami mrakov vôbec nemazná, rozháňa ich po celom okolí. Oblačné vlny divo bijú do husto zalesnených kopcov, horizont sa sfarbuje do ružova. Začína svetové divadlo a máme miesta v prvom rade. Paráda.

Po ľavom boku sa týči majestátna Vápenná, pod ňou skromne čupia vápencové bralá jej mladšej sestry. Nasleduje Biela skala, Jelenec a Geldek, pyšne stojace povyše nich. V doline sa črtá križovatka ciest na Panských uhliskách, rozložité Taricove skaly či príťažlivý Horný vrch. Na všetku krásu v diaľke dohliadajú dva veže. Konkrétnejšie dva tiahle masívy s rozhľadňami. Kukla a včerajšia Veľká homoľa.

Severák duje nemilosrdne ďalej, opäť stojíme v nepriehľadnom mlieku. Sme v jednej z nebeských vĺn, ktoré práve utopili aj naše útočisko. Opona je zatiahnutá, bude ešte derniéra? Rýchlo prebieham nastavenia fotoaparátu. V podobných momentoch musí byť človek, čo chytá svetlo za pačesy pripravený. Práve kvôli zhoršenej viditeľnosti znižujem clonové číslo, keď sa svet navôkol zastavuje. Ani čo by všetko onemelo.

Zdvihnem zrak od mašinky a prejde mi telom záchvev šťastia. Naozaj sa deje to, čo som si vysníval. Z malej medzery na horizonte sa prediera slnko a razom začína čarovať. Stromy sa doslova rozsvecujú, zažiari žltá a červená. Skalné ruže ukryté v mohutných vápencoch tiež, ich nevýrazná šeď sa mení na príjemnú zelenú. Celá hora dostáva na pár okamihov najkrajší šat.

So zatajeným dychom točím s fotoaparátom do všetkých strán. Chcem si uchovať drahocenný moment aj v grafickom prevedení. Niekoľkokrát sa mi podarí panoramaticky prejsť hľadáčikom po krajine a svetlo zhasína. Slnko sa ponáhľa do miest, kde ho nadobro pohltí oblačnosť. Síce obaja vieme, že sa už nič zaujímavé nestane, ostávame. Nechce sa nám preč.

Malé Karpaty nie sú síce až také výrazné kopce s neskutočnými nadmorskými výškami či prevýšeniami, no keď ste v správnom čase na správnom mieste, môžete zažiť niečo neuveriteľné. A to sa nám práve stalo. Aj Majo uznáva, že okolité hory sú malé len v názve. Nasýtení ohromnými prírodnými scenériami kráčame späť. K táboru sa dostávame poľahky. Zisťujem, že odbočku sme v čierno-čiernej tme minuli len o pár metrov. Pobalíme „pakšamenty“, upraceme po sebe a naposledy sa rozhliadnem po krajine.

Hmla znovu mierne padla, priam nás líže končekom jazyka. Slnko je len kúsok nad ňou. Les sa zahaľuje do krásneho zlatého filtra. Prastaré duby, hlboké vývraty či skaly sporadicky vykúkajúce z okolitých húštin dostávajú ďalší rozmer. Pred zostupom sa kúsok vraciame. Nie som tu totiž prvýkrát a viem, že tesne pred poslednou skalou smerom na vrchol tu ticho odpočíva azda najstarší pán územia. Čerešnička na torte. Posledná ukážka autentickej krásy územia.

„Majo, ešte tu mám jedno prekvapenie,“ zavolám na švagra a mávnem rukou, nech ma nasleduje.
Starý dub stojí sám. Vysoká tráva povievajúca v záhorskom vetre ako keby k nemu patrila a svojim ladným pohybom dokresľovala jeho dominantnosť. Je niečím iný ako ostatné stromy. Široký je tak, že by ho neobčiahli ani dvaja mocní chlapi. Z jednej strany dutý, napoly mŕtvy. Kôra popukaná sťaby zvráskavená rokmi. Podobná dožívajúcemu starcovi, dedovi, čo má za sebou nádherný čas a s pýchou sa uberá na onen svet.

Objavovaním prírodných zaujímavostí by sa tu dali stráviť celé dni, no čas neúprosne plynie. Prebehne teda posledná kontrola toho, čo sme mali spraviť, prípadne nemali zabudnúť. Všetko je ako má byť, a tak sa s čarovným miestom lúčime.

Dlhá cesta domov

Je síce ráno, no aj tak ma začínajú bolieť nohy. Slabo vychodené topánky si vyberajú svoju daň. Každým krokom dolu mi viac a viac horia palce. Terén je na niektorých miestach strmý, komplikovaný. O blate radšej ani nehovorím. Je všade a vytvára nebezpečné klzké šmykľavky. Samozrejme, turistické paličky som nechal v aute. Ešte včera ráno som na ne pozeral: "Zoberiem? Nezoberiem? Ááa, však sú to len Karpaty," mávol som rukou a pricapil kufor. Zase som ich podcenil. Aj paličky, aj Karpaty. Blbec jeden. Rozhliadam sa po nejakej schopnej náhrade, no všade sa povaľujú len práchnivé premočené papeky. Nehundrem. Využijem to, čo mi les ponúka. Mokrá kôra palice sa mi mrví v dlani a pod ťarchou môjho tela sa všakovako ohýba. Zdolám dva briežky keď... Prááásk.

Lesom sa ozve hlasné puknutie. No teda, dlho nevydržala. Štruktúra povolila, drevo sa rozštiepilo na kúsky. Naraz strácam balans tiež a padám na zem. Stále dobre. Nechýbalo veľa a kotúľal by som sa dolu svahom. Kým sa vymotáme z rezervácie okúsim vôňu zeminy a popadaných listov ešte dvakrát. Tak mi treba. Sám si za to môžem. Okrem môjho hundrania nás z Vysokej vyprevádzajú aj milenecké zápletky jeleňov a ďateľ, čo trieska hlavou o strom. Chvíľku ho pozorujeme. Kým sa ho Majo pokúša vyfotografovať usudzujem, že za paličky by som si tiež zaslúžil pár buchnátov.

Na Hubalovú ideme rovnakou trasou ako včera, znovu kráčame popri drevenej ohrade, no tentokrát opačným smerom. Spoza plota na nás dozerá Biela skala s Jelencom. Zakázané ovocie. Turisticky neprístupné destinácie.

"Kade?" pýta sa ma Majo s pohľadom upretým na smerovník v sedle. Plán je dostať sa na Zochovu chatu, kde si po nás prídu naše milé polovičky a moje dve deťúrence. "No, červenou sme išli včera," odpovedám, kým si priťahujem šnúrky na topánkach. "Ja by som sa vrátil modrou, nech je zmena." A zmena je, ozajstná. Dupeme asfalt. Tvrdý, nekompromisný, dlhánsky.

Kráčame potichu. Fádny bukový les po pol hodine monotónnej chôdze kompletne zovšednie. Zdá sa mi, ako keby sme boli zacyklení v nejakej vesmírnej slučke a stále sa vynárali na mieste, kde sme boli pred chvíľou. Až kaskády jedného z prítokov Kamenného potoka, čo križujú cestu, ma uisťujú, že sme stále v správnej realite. No po vode zase nič... – Len buk, buk, buk, asfalt, buk, buk, buk, asfalt...

Z letargie nás vytrháva až cintorín Huncokárov. Drevené krížiky nesúmerne rozmiestnené popri jednom mramorovom hrobe. Úctivá pamiatka na ľudí, ktorí celý svoj život prežili v tunajších lesoch. Tu sa narodili, pracovali, modlili sa, aj umreli. Skladáme tichú pietu a pomaly sa s horami lúčime. Zbehneme posledným kopčekom popri kaplnke a za zákrutou sa objaví luxusná Zochova chata. Sme tu. Finále.

Na chodníku pri parkovisku túžobne čakajú naši najdrahší. Vrúcne sa vystískame a skôr ako by som čakal, padne najdôležitejšia otázka: "No, ako bolo?" opýta sa Monika a zvedavo nadvihne obočie.

"Výborne, ozaj paráda," z fleku odpovedá Majo svojej nastávajúcej a mňa zahreje pri srdci. Vyšlo to! S úsmevom na tvári ukladám do kufra posledné veci a hladní sťa vlci vyrážame do blízkej reštaurácie. Už - už sadám do auta, keď sa ešte poslednýkrát otočím a sprisahanecky žmurknem na Karpaty: "Halali, dobrú reklamu ste si spravili!"

Záver

Nejeden turista je názoru, že Malé Karpaty sú len nevýrazné kopčeky. Nuda. Nanajvýš vhodné na prechádzky s deťmi. No nedajte sa opiť rožkom. Karpaty majú svojho vlastného ducha, svoj neopakovateľný ráz, svoje genius loci.

Dvojdňová tura dopadla lepšie, ako som si predstavoval. Navštívili sme jedny z najkrajších destinácií pohoria. Novučkú rozhľadňu na Veľkej homoli, husté lesy v okolí Čermákovej lúky či skalné vyhliadky majestátnej Vysokej. Neopakovateľným sa výlet stal hlavne pre vrtochy počasia, ktoré nám zase raz ukázalo svoju moc. Hralo sa s krajinou ako mačka s myšou a vytváralo tak nezabudnuteľné momenty. Už teraz sa teším na ďalší výlet v krásnom kraji.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek