Príbeh Trnčičkové víno
Ten rok to vôbec nevyzeralo na biele Vianoce, ale asi dva dni pred sviatkami začalo mrznúť a začal padať sneh A to tak silno, že nám bolo jasné, že si asi celkom slušne užijeme naše bežky. Veľmi som sa tomu tešil, pretože už som mal lyže dávno nachystané a kamaráti z osady hovorili, že cez vianočné prázdniny to rozfofrujeme a prebrázdime celé naše skalické hory.
Naša rodinná chatka v Zlatníckej doline bola nám zimným útočišťom a využívali sme ju, ako sa len dalo. Ale nebola to chata na zimu, skôr iba na leto. Steny chaty boli z akéhosi podivného materiálu, ktorý mal izolačné schopnosti asi ako kartónová krabica a ich hlavnou úlohou bolo udržať strechu, aby nám nespadla na hlavu. Ak sme chceli mať v chate teplo, nesmeli sme prestať prikladať, ale i tak staré kachle sem-tam vôbec nestíhali. Najradšej mali uhlie, lenže to sme zase nemali my. Mali sme len borovicové drevo a zväčša sme ich nedokázali poriadne rozpáliť. Ale ani to nám neprekážalo. Dvanásť ľudí v miestnosti 4 x 3,5 m si dokázalo nadýchať, a tak sme celkom v pohode vydržali celú noc rozprávať sa, hrať i spievať a nadránom si trošku zdriemnuť a ráno sme zasa vyrazili do terénu.
Blížil sa Silvester a nám všetkým bolo jasné, že ho nemôžeme prežiť inak než na chate. Otec nám sľúbil vyviezť na chatu zo dve poriadne vrecia nemeckých brikiet, aby sme nezmrzli, lenže od Vianoc chumelilo tak, že k chate sa nebolo možné dostať autom a vlastne ani autobus do strediska už nechodil. "Ále čo," povedali sme si, "nejak bolo, nejak bude." Môj mladší bráško Peter mi povedal, že by chcel ísť s nami na chatu a súhlasil som. Mama nás nabalila zabíjačkovými výrobkami, vianočným pečivom a inými dobrotami z vianočného stola, a tak sme s bráškom 30. decembra ráno vypadli z domu a rozjazdeným hlbokým snehom sme sa takmer tri hodiny trepali na chatu. Normálne to trvá hodinu.
Bolo jasno a poriadny mráz, ale nám to neprekážalo. Keď sme sa konečne vyštverali na chatu, vytiahli sme spod terasy lopatu, poodhadzovali sneh z terasy a potom odomkli a vošli dnu. Bolo tam ako v ľadničke. Demänovská ľadová jaskyňa bola proti tomu hotová sauna. Povel bol jasný – rýchlo zakúriť a rozohriať chatu. Lenže pod terasou, odkiaľ som vytiahol lopatu, bolo dreva tak maximálne za dve náruče. Vyhrabal som popol z kachieľ, nachystal triesky a staré noviny a zapálil. Z kachieľ sa začal pomaly plaziť štipľavý dym a vôbec to nevyzeralo, že sa to rozhorí. Jednoduchou obhliadkou sme zistili, že komín je pekne zaviaty, a tak šup na strechu a odhádzať. Lenže situácia sa nezlepšila, a tak sme vybrali všetko začmudené drevo z kachieľ, vyťahali rúry dymovodu a vyniesli von na sneh. Vymietli sme z nich a z kachieľ asi jeden a pol kýbľa sadzí a potom sa kachle ako tak rozhoreli.
Ani sme sa nenazdali a zrazu sa začalo zmrákať. S bráškom sme si urobili akúsi večeru, chvíľu posedeli, pospievali pri gitare a radšej išli spať. Postele boli ako z ľadu a paplóny sa ani nechceli zohýbať. Každý sme si zobrali dva najteplejšie a bolo to ako spánok pod betónovým panelom.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Keď sme ráno vstali, bola chata zasa ako ľadnička. Okná boli zamrznuté, od úst sa parilo a vonkajší teplomer ukazoval -14 °C.
"Fíha," hovorím, "bráško, musíme na drevo, lebo tu zmrzneme." Zjedli sme pár oškvarkov so zmrznutým chlebom, v kuchyni rozbili ľad v kýbli a napili sa vody. Takmer mi pritom povypadávali všetky plomby. No a vyrazili sme na drevo. Našťastie bol pás mladých borovíc len kúsok od chaty a tam sa vždy dala nájsť nejaká súška, ktorú sme spílili. Tak to bolo aj teraz. Zhodili sme asi tak tri či štyri sucháre, dotiahli ich k chate, šupli na kozu a už aj sme rezali ako v Oregone. Môj mladší bráško sa statočne držal, ale videl som, že už toho má celkom dosť. A ja som na tom nebol oveľa lepšie. Narúbal som ešte triesky a poslal ho zakúriť. O chvíľu sa z komína veselo dymilo a vteperil som do chaty tzv. zemiakový kôš plný nakrátko narezaného dreva. Brácho už zohrieval na kachliach zabíjačkovú polievku a konečne sme sa o chvíľu mohli poriadne najesť.
"Kedy prídu chalani?" pýtal sa brat. "Neviem, dnešok je ešte normálny pracovný deň," hovorím, "ale už by mali začať prichádzať. Ale poďme radšej dorezať drevo, lebo ak bude tma, tak to neurobíme." A tak sme sa zasa dali do práce. Všetko narezané drevo sme nanosili na terasu, aby sme to mali blízko a pretože sa pomaly zotmelo, vtiahli sme sa do chaty. V chate sa trošku oteplilo a horúci čaj s troškou vína nás celkom rozohrial. S plnými žalúdkami sme si začali hrať a spievať. No a kamaráti nikde.
Bolo takmer pol deviatej, keď sme zrazu začuli buchot nôh od snehu a hlasy ľudí. Radostne sme vyrazili na terasu a tam bol vysmiaty Pepa so svojou kamarátkou Jarkou. Vyobjímali sme sa a pýtam sa: "A kde sú ostatní?"
Pepa nahodil ľútostivý výraz a hovorí: "Z Břeclavi už nepríde nikto. Bohužiaľ. Všetci sa báli toho snehu alebo čo, a tak sme sa sem vybrali iba my dvaja. Ale počkaj chvíľu. Kde máš vypínač od svetla na terase?"
"Tu je," ukazujem Pepovi. "Tak trikrát zažni a zhasni. Sem nás totiž priviezol taxík zo Skalice a taxikár povedal, že je tvoj kamoš a že inak by nás sem nevzal. Našťastie, cesta už bola celkom slušne prehrnutá. A on, pretože som si nebol istý, či tu budeš, tak mi povedal, že bude dole čakať a keď tu budeš, máme dať znamenie a on odíde dole do Skalice. A keď znamenie nedáme, že na nás počká a zoberie nás späť."
Tak som rýchlo trikrát zažal a zhasol, z doliny sa ozvalo zatrúbenie klaksónu a boli sme konečne spolu. Pepa vytiahol z batohu fľaše s vínom a spýtal sa: "Čo to tam varíš za térák? Nalej tam toto, to je iná liga." A bolo dobre. Prestreli sme (?) stôl s jedlom, klobásy, slaninu, oškvarky, atď. a pustili sa oslavovať. Boli sme len štyria, ale neprekážalo.
Ale asi o pol hodiny sa zasa z terasy ozvalo búchanie nôh od snehu a do chaty sa vtrepal Fred. Hurá, už je nás päť. Fred hovorí: "Viete odkiaľ idem? Z Mokrého Hája. Sem žiadny autobus nechodí, a tak som nasadol na mokrohaják, tam som chcel kúpiť nejaký samoroďák, ale polovica dediny už bola opitá a druhá polovica na tom usilovne pracovala a nikomu sa ani nos nechcelo vystrčiť z domu, tak som pešo šliapal až sem. Pánabeka, takmer tri hodiny. Už som myslel, že to nedám. A to bol kus cesty až po Salaš trošku ujazdený traktorom."
"Hlavne, že si tu," vravíme a zasa začína oslava. Lejeme zvyšok vína do hrnca, slušne ho dotujeme klinčekmi, škoricou a cukrom a tým vylepšujeme jeho chuť na pitnú úroveň. Ale o chvíľu je po víne a nám sa naozaj ešte nechce spať. A vtedy Fred povie: "Ohohóóó. Nič nie je stratené. Skočím dolu k našim na chatu a tam má náš dedo v demižónoch narobené červené víno. Ale potreboval by som nejakú nádobu, lebo viem, že hadica tam nie je a ani lievik."
Fred vyfasuje veľký smaltovaný, asi päťlitrový hrniec a už aj metie do snehu a dolu svahom. Ich chata je asi 80 m dolu pod nami a veru netrvá dlho a Fred je naspäť. Na prsia si pritíska takmer plný hrniec tmavomodrej až čiernej tekutiny a víťazoslávne sa usmieva. Keď vidíme ako vyzerá to, čo je v hrnci, tak sa radšej spýtam: "Ty, a nie je to nejaký penetračný náter domácej výroby?"
Ihneď podrobujeme tekutinu testovaniu a ústa sa nám krivia ako v groteske. Keď to prehltnem, tak sa mi chvíľu zdá, ako by sa mi otočila tvár. Cítim, že mi začali odstávať uši a oči sa mi skrížili tak, že sa mi zdá, že mám iba jedno. Víno je kyslé ako šľak, ale aj úžasne trpké.
"Fredy, a toto čo je za čučo? Veď z toho môžeme mať smrť, alebo oslepnúť." A Fred na to: "Len nebuďte fajnovky, toto je pravé lesné ovocné víno z divokých trniek. Môj dedko mu hovorí - trnčičkové. Každý rok si toho urobí asi 100 až 150 litrov a potom to celé leto pije a hovorí, že mu to pomáha na reumu. A už má 86 rokov. Že je trošku kyslé a trpké? No a čo, vraví Fred. Tak si ho vylepšíme."
A už aj sa púšťa do toho. Doleje hrniec takmer doplna vodou, šuchne do neho asi kilo cukru, klinčeky a škoricu a o chvíľu máme na kachliach úžasný, prudko liečivý, silno mámivý, eroticko-fantasticky farebný nápoj s názvom – varené trnčičkové víno (technická skratka - VTV).
Fred hovorí: "Dedko chodí zbierať divoké trnky po prvých mrazoch. Vtedy trošku namrznú a zosladnú. On ich máličko popučí, zasype cukrom, zaleje vodou, pridá vínne kvasnice, a keď to všetko vykvasí, tak to stočí do demižónov. Ale mám dojem, že tam pridáva ešte čosi, ale neviem čo. Z každého demižónu som odlial asi tak zo dva litre a dolial to vodou. On to aj tak nepozná, tak čo."
Hoci vonku mrzne až praští, v chate je celkom teplo. Jednak pre varené trnčičkové víno (VTV), ktoré nám teraz výborne chutí, a jednak preto, lebo vôbec nefúka. O polnoci si pripijeme a ešte hodinku či dve vydržíme a potom šup sa do hajan.
Ráno v polospánku počujem ako niekto prikladá do kachieľ a postupne sa budíme. Hrniec s čajom zasa začína brblať na kachliach a zvyšky nočnej hostiny lákajú. O chvíľu už všetci, okrem Jarky, ktorá sa nemôže odhodlať a vyliezť zo spacáka, sedíme okolo stola a so smiechom spomíname na včerajšiu zábavu. A zrazu zasa buchot zasnežených topánok na terase, neomylný zvuk zadunenia gitary a dovnútra sa hrnú traja kamaráti s batohmi, rozosmiatí, červení a s osrienenými vlasmi.
"Kde ste sa tu vzali?" hovoríme zo smiechom. "Prišli sme autobusom. V noci prefrézovali cestu a začali chodiť autobusy. Aj ostatní z bandy prídu. Autobus bol plný chatárov a všetci hovorili, že Silvestra budú oslavovať až dnes. Tak hurá, do toho. Veď zajtra je ešte len sobota, a tak máme ešte dva dni voľna. Čo nám teda bráni zasa sa veseliť?"
A veru bolo zasa veselo. Len Fred musel okolo polnoci ešte raz ísť s hrncom pre trnčičkové víno. Všetci sme z toho mali modré zuby, jazyky, ústa a neskôr aj... oné. No a hlavy ako melóny a v ústach ako v polepšovni. Ale inak sme to prežili celkom v zdraví. Veď sme mali 18 - 22 rokov. Tak čo by sa tak asi mohlo stať?
Prišla jar a naši sa zasa nasťahovali na chatu a my pod širák. No a hoci sme sa snažili udržiavať na chate poriadok, celkom určite to nevyzeralo tak, aby moja mamka bola spokojná. Ale pretože to bola najlepšia mama, tak nerobila žiadne scény, vyumývala chatu a všetky riady a podobne. A potom mi povedala: "Neviem, čo ste v tom novom hrnci varili, ale smalt už nejde vyčistiť. Je to modré a modré. A úplne všetko sa mi v ňom pripáli. To čo ste v ňom mali, kyselinu?"
Jój, maminka moja, keby si ty vedela, čo sme to pili. Povedal som jej to až možno o 15 rokov neskôr.
Príbeh sa udial pred približne 55 rokmi a dodnes si ho pamätám, ako by to bolo včera. Kamarát Pepa má už 77 rokov, rovnako ako Fred. Ale vždy, každý rok, keď sa stretáme na Silvestra na chate nášho kamaráta, tak si všetci traja s úsmevom spomíname na ten deň a rok. A sme radi, že sme ho tak bezchybne a nezabudnuteľne prežili.
Vlani sme si na Nový rok všetci navzájom želali všetky tie stokrát opakované veci, zdravie, šťastie, veselú myseľ a iné, vtedy ešte banality. A vôbec sme ani netušili, čo nás tento rok čaká a že by sme boli šťastní, keby to bolo podľa naších želaní. Ale nie je. A veľmi nám chýbajú posedenia v krčme, tradičné pochody na Lučinu, potlachy, živánska akcia a gulášpartie pri táboráku. Ale všetci vieme, že si musíme držať palce, aby sme to prežili a možno za rok bude oveľa lepšie.
A to želám aj vám všetkým.
