Opatrenia sa neustále pritvrdzujú, ale do prírody môžeme. Je však podmienka, že najviac šiesti. Ako väčšina opatrení, aj toto má svoje zádrhele. V prírode šiesti, ale kým sa tam dostaneme, v autobuse aj tridsiati! Nuž čo – nič nie je dokonalé! Ale na túričke sme náhodou boli šiesti.

Trasa

Klastava – tufové pivnice (dúpence) – Klastavský mlyn – Klastavská dolina – Sokol – Klastava

Autobus nás ráno viezol zo Zvolena naprieč celými Štiavnickými vrchmi. Od severu až po takmer ich južný okraj. Bola to parádna vyhliadková jazda okolo niekoľkých tajchov a popod bájne Sitno. Štyria sme vystúpili z autobusu v Klastave, ktorá je od roku 1971 súčasťou obce Baďan. Chvíľu sme počkali na Ľudku a Petra, ktorí prišli autom.

Tufové pivnice alias dúpence

Hneď na začiatku dedinky nás drevená smerovka nasmerovala na poľnú cestu ponad cintorín a priviedla rovno k tufovým pivniciam. Dedina Baďan, súčasťou ktorej je Klastava, sa prihlásila v roku 2013 do súťaže Dedina roka. V rámci súťaže zorganizovali brigádu a vyčistili a sprístupnili tufové pivnice nad Klastavou. Pivnice vznikli pravdepodobne v časoch tureckých nájazdov a okrem uskladňovania potravín slúžili aj ako úkryt. Začiatkom 20. storočia si pivnice pozrel aj Andrej Kmeť. Pivnice slúžili obyvateľom do roku 1970, potom len pustli a zasypávala ich zemina. Takmer sa na ne zabudlo, ale teraz sú zaujímavou turistickou atrakciou. Aj vďaka nim, starostke a všetkým aktívnym občanom vtedy získal Baďan titul „Dedina ako maľovaná“.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V lokalite Háj je asi sedem pivníc, vyčistené a sprístupnené sú štyri. Na juhu Štiavnických vrchov sú tufové pivnice na viacerých miestach a všetky sú osobité. Tieto sú zvláštne tým, že v samotnej pivnici je vykopaná miestnosť, ktorá má fľaškovitý tvar. Predpokladá sa, že to boli sýpky. Pred pivnicami je upravené ohnisko a pekná informačná tabuľa. Páčilo sa nám tu. Pivnice sú zaujímavé a stoja za návštevu.

Klastavský mlyn

Od pivníc sme sa vrátili do dediny a povedľa potoka sme postupovali Klastavskou dolinou na juh. Za ohybom Klastavského potoka stojí mlyn. Vlastne stál! V 50-tych rokoch si ho majiteľ prerobil na bývanie. Terajší majiteľ si ho prerába na chalupu. Niektoré stavebné prvky ešte pripomínajú pôvodný účel budovy, ale po prestavbe to bude chalupa ako každá druhá. Škoda! Pri ceste je informačná tabuľa NCH č. 3, ktorá informuje o histórii mlyna.

Klastavská dolina

Klastavská dolina je dlhá približne 9 km a tiahne sa zo severu na juh, od Počúvadlianskeho mlyna cez Klastavu do Ladzian. Začiatkom minulého storočia ňou išla úzkokoľajná železnička z Hontianskych Tesár na Záholík. Za SNP bola spojovacou cestou a úkrytom partizánskeho oddielu Sitno. Viedla ňou aj zelená turistická značka z Ladzian na Sitno, no pred pár rokmi bola zrušená a nahradili ju cyklotrasou. Z Ladzian po Klastavu je na ceste kvalitný asfalt, ako stvorený pre cestné bicykle. Zelené značky sú však stále dobre viditeľné.

My sme si teraz pozreli len južnú časť, ktorá je súčasťou NCH Po stopách predkov. Od Klastavského mlyna sme kráčali len chvíľu a hneď sa objavila informačná tabuľa č. 2. Stojí pri starom kameňolome, z ktorého lomový kameň železničkou vozili až do Maďarska.

Od kameňolomu sa dolina zužuje. Po ľavej strane sa dvíhajú strmé a čiastočne skalnaté svahy vrchu Turečka. Po pravej strane pútnika sprevádza zurčiaci Klastavský potok. Ten meandrujúc sa chvíľami vzďaluje a chvíľami ide tesne vedľa cesty. Na jednom mieste sa dolina rozširuje a medzi cestou a potokom je pekná lúčka. Na jej začiatku stojí pietne miesto – kríž, lavička a tabuľka venovaná chlapovi, ktorého život skončil na tomto mieste.

Príjemná cesta pokračuje ďalej a o chvíľu sme boli pri tabuli NCH č. 1, označenej ako Volovo blato. Najskôr sme si mysleli, že sa tak volá obrovský balvan, ktorého stena padá priamo do potoka. No tabuľa nás informovala, že sa tak volá blízka močaristá lúka, kde sa kedysi pásli voly. Obrovský balvan sa volá Petrova skala a na nej stála bašta, ktorá počas tureckých nájazdov, v čase nebezpečenstva vydávala svetelné signály. Tabuľa zároveň informovala, že celý NCH Po stopách predkov je dlhý 11 km, má 9 zastávok a končí sa pri chate Dobrá voda. Povedala som si, že raz to určite musíme prejsť celé. Teraz sme však pokračovali ďalej, lebo sme chceli ísť pozrieť skalnatý Sokol.

Sokol

Menší problém bol v tom, že medzi nami a Sokolom si zurčal Klastavský potok. Nie je to síce hlboká rieka, ale je dosť široký a aj vody je tam tak akurát, aby človeku zostalo mokro v topánkach. Prišli sme k brodu, ktorý viedol k ohradníku, kde sa ustajňuje dobytok. Nebol široký, ale zato v ňom tiekla prudká a hlbšia voda. Nižšie po prúde však bolo širšie, kamenisté miesto a keď sme zopár kameňov prihodili, v pohode sme to prešli. Rozbahnenou zvážnicou sme pomaly naberali výškové metre. Keď sa však začal hrebeň prudšie dvíhať, celkom radi sme ju opustili a pustili sa len tak pekným farebným lesom plným húb. Boli to huby všakovaké, ale kraľovali im nádherné bedle.

Ako hrebeň stúpal, začali sa objavovať skaly. Najskôr len poriedko, kde-tu skalka, ale postupne skál pribúdalo. Prišli sme k peknému vyhliadkovému miestu so skalným radom. Samotné bralá nie sú veľmi vysoké, ale svah padá hlboko a strmo do doliny. Na malom úseku je hrebeň takmer bez skál a pod ním stará lesná škôlka. Tu sme si na slniečku posadali a poobedovali. Po krátkom oddychu sme pokračovali po hrebeni. Pred nami bol ďalší skalný rad a zdalo sa, že ešte mohutnejší. To sme už s Ľubkom nevydržali a zišli pod skaly. Totiž, radšej ako výhľad zo skál máme ich dramatickosť. No a za tou treba ísť do skál alebo pod skaly. Určite sme boli už v mohutnejších a zaujímavejších skalách, ale aj tieto mali svoje čaro a neopakovateľnosť.

Páčil sa mi aj moment prekvapenia, pretože na známe skaly chodíme pripravení – to znamená, že si pozrieme fotky na nete a prečítame dostupné informácie. O Sokole nad Klastavskou dolinou však nikde nie je zmienka. Celí uveličení z pekných skál, krásneho farebného lesa a z množstva bedlí, ktoré sme prestali ignorovať a začali sme ich zbierať, sme vyšli na najvyšší bod Sokola a dali sme si frťana. Ľudkina orechovica je jednoducho skvelá. Ovešaní plnými taškami bedlí sme sa dali na zostup. Pristavil nás len ohradník, našťastie nefunkčný, brána bola otvorená a pekné výhľady spod lesa na malebnú Klastavu.

Záver

V Klastave sme sa ešte pristavili na maličkom verejnom priestranstve, kde stojí informačná tabuľa. Sú na nej úryvky z publikácie, ktorú vydali v rámci súťaže Dedina roka. Dozvedeli sme sa z nej zopár zaujímavosti. Napríklad, že sa tu dorábalo a pilo víno z Peria (časť chotára, kde boli vinice), že po žatve chodili Klastavčania nabrať sily pred jesennými prácami do Sklenova (Sklené Teplice). Názov publikácie - „Vyznanie generáciam“ - hovorí za všetko.

Peter nás poodvážal do Baďana, kde sme si v obchode kúpili plechovkové pivo a spokojní čakali na autobus. Pristavila sa pri nás miestna ženička na kus reči. Na otázku ako sa im tu žije, odpovedala: „Dobre, nemenila by som. Máme dobrú starostku, stará sa o nás.“

Jej slová zneli ako pohladenie po tom, čo človek z médií počúva neustále sťažnosti, nadávanie a ohováranie....

Autori fotografií: Peter Szetei, Ľudka Szeteiová a Daniela Tomášiková

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek