Pri slnečnom počasí a nie príliš silnom vetre je výstup stredne náročným šesťhodinovým výletom. Pri zhoršených podmienkach, ktoré na vrchole vládnu väčšinu roka, a neadekvátnom výstroji, kde sú rukavice aj v lete nutnosťou, sa z výstupu môže stať peklo. Náročné klimatické podmienky na vrchole Ben Nevisu dokumentuje aj meteorologická štatistika – kým na neďaleký Fort William spadne za rok 2050 mm zrážok (len na ilustráciu, v Tatrách je priemerný ročný úhrn zrážok okolo 2000 mm), vrchol hory „schytá“ viac ako raz toľko.

Po nečakane rýchlom a bezproblémovom absolvovaní West Highland Way sa budíme do zamračeného rána, v noci opäť mrholilo. Pohľad smerom k nášmu dnešnému cieľu neveští nič dobré, tam, kde bola včera obrovská hora, je hustá biela hmla. Po krátkej porade meníme plán, dnešok využijeme na výlet za príšerou z jazera Loch Ness, ktoré je od Fort Williamu vzdialené iba 1,5 hodiny autobusom, a o výstup na Ben Nevis sa pokúsime zajtra. Balíme mokrý stan vyhadzujeme takmer prázdnu plynovú bombu a odchádzame z kempu.

Cestou do Fort Williamu sa zastavujeme v návštevníckom centre Glen Nevis a zisťujeme predpoveď počasia na najbližšie dni. Ochotný ranger nám ukazuje podrobnú tabuľku, podľa ktorej sa má poobede oblačnosť roztrhať. Na ďalšie dni je predpoveď veľmi nepriaznivá, preto opäť meníme plány. Na Ben Nevis ideme dnes. Vraciame sa späť do kempu, vyberáme z koša takmer prázdnu plynovú bombu a staviame mokrý stan.

Okolo jedenástej sme pripravení, chalani si batohy neberú, ja mám v tom svojom vodu, stravu a potrebné teplé oblečenie pre všetkých troch. Oblaky sa začínajú naozaj trhať a tak sa plní optimizmu vydávame smerom k hore. Najpoužívanejšia výstupová trasa na Ben Nevis, tzv. Pony Track, začína pri návštevníckom centre vo výške 20 metrov nad morom. Aby sme sa nemuseli vracať, využívame skratku vedúcu takmer priamo od kempu. Tu treba poznamenať, že počas celého výstupu úplne absentujú značky alebo ukazovatele vzdialenosti. Pri dobrej viditeľnosti nie sú s orientáciou problémy, ale v hustej hmle sú pri výstupe dve miesta ktoré môžu turistu neznalého pomerov zmiasť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nástup od kempu je veľmi prudký, po kamenných „schodoch“ vystupujeme kolmo na vrstevnice. K nášmu údivu v nohách zatiaľ necítime tých 150 kilometrov, ktoré sme zvládli za posledných šesť dní. Zatiaľ nestretávame žiadnych turistov, po polhodine sa však napájame na chodník vedúci od návštevníckeho centra a tu začína byť premávka hustejšia. Aj napriek nie veľmi priaznivému počasiu idú oboma smermi davy ľudí všetkých vekových kategórií a úrovní výstroja, skoro ako na Morskie Oko za slnečného víkendu.

Máme dobré tempo, chodník prudko stúpa serpentínami po úbočí masívu Meall an t-Suidhe. Približne v tretine cesty však začína mrholiť. Vyberám z batohu pláštenku, nechcem, aby navlhol jeho dôležitý obsah. Po krátkom občerstvení pokračujeme v ceste a onedlho prichádzame do sedla oddeľujúceho samotný Ben Nevis od Meall an t-Suidhe. Tu nás víta hustá hmla. Úsek v sedle vedie po príjemnom hlinenom chodníku, čo je vítaná zmena po vlhkých kameňoch zo serpentín. Za sedlom, kde sa chodník rozdeľuje, odbočujme doprava. Pokračujeme vo výstupe, križujeme potok Red Burn, chodník začína stúpať a s ním aj množstvo turistov. K mrholeniu a hmle sa pridáva studený vietor. Približne vo výške 1000 metrov sa mrholenie mení na dážď a preto zrýchľujeme. Široký chodník vedie suťou, šliapeme už dve a pol hodiny a podľa našich výpočtov nemôže byť vrchol ďalej ako pol hodiny. Pýtam sa zostupujúceho turistu, ten sa pozerá na hodinky a tvrdí, že nás čaká ešte 45 minút až hodina.
Robíme prestávku, chalani sa prezliekajú do suchých vecí a konečne nasadzujú pláštenky. Slavo sa chce vrátiť, Rasťo ho presviedča, aby pokračoval, ale mne je príliš zima na to, aby som stál, preto ich nechávam za sebou. Rýchlym tempom pokračujem vo výstupe, pýtam sa ďalšieho turistu a ten hovorí, že na vrchol to je maximálne dvadsať minút. Táto informácia mi dodáva silu, prichádzam na plošinku s rázcestím, viditeľnosť je iba niekoľko metrov a obrysy kamenných mužíkov sa črtajú predo mnou aj naľavo. Ako na potvoru nevidieť nikde žiadneho turistu, chodník vedúci doľava sa mi zdá pravdepodobnejší a preto pokračujem týmto smerom. Sily ubúdajú, dážď hustne a vietor je stále chladnejší, dokonca si prestávam cítiť končeky prstov. Desím sa momentu, kedy sa budem prezliekať. Prechádzam okolo ďalších mužíkov a po dvadsiatich minútach som konečne na vrchole.

Vrchol najvyššej hory Britských ostrovov tvorí obrovská plošina, ktorej rozlohu vďaka hustej hmle viac-menej iba tuším. Nachádzajú sa tu ruiny meteorologického observatória, ktoré slúžilo svojmu účelu počas posledných dvadsiatich rokov 19. storočia, a trigonometrický bod britského Geodetického úradu. Pri peknom počasí môže byt z vrcholu nádherný kruhový výhľad, takto však vidím iba obrysy ruín a niekoľko desiatok premočených turistov. O niekoľko minút ma dobieha aj zvyšok expedície, na vrchole sa však nezdržiavame, pretože stále husto prší. Dopĺňame tekutiny, robíme vrcholové foto, dávame si povinný (a posledný) hlt slivovice a vydávame sa na zostup. Po 15 minútach prestáva pršať a dierou v oblakoch sa do nás opierajú slnečné lúče. Prestáva aj fúkať a konečne si začínam cítiť prsty. Predpoveď počasia naozaj neklamala, keby sme z kempu vyrazili o hodinu neskôr, pravdepodobne by sme vôbec nezmokli.

Pri zostupe si vychutnávame slnko a otvárajú sa nám výhľady na západnú časť Grampian Mountains, v diaľke sa objavuje záliv Loch Linnhe, pri ktorom leží mesto Fort William. V sedle vidíme Lochan Meall an t-Suidhe, jazero, o ktorom sme nemali pri výstupe ani potuchy. Kocháme sa výhľadom na okolité hory a obdivujeme mladú turistku, ktorá okolo nás prechádza iba v tielku. Miestni sú na chladné podmienky zjavne lepšie zvyknutí ako my. O pol piatej sme naspäť v kempe, celý výstup nám trval päť a pol hodiny.

Ráno opäť balíme mokrý stan a posledné tri kilometre do Fort Williamu nám po asfaltke ubehnú celkom rýchlo. Fotíme sa pri tabuli, ktorá nám gratuluje k úspešnému absolvovaniu West Highland Way a hľadáme hostel, kde by sme zložili naše unavené kosti. Výlet k Loch Ness je pomerne nudný, jazero vyzerá rovnako ako všetky ostatné, ktoré sme v Škótsku videli a naviac zlyhávajú Slavove pokusy prilákať príšeru na žuvačky, ktoré s nádejou do jazera vrhá. Nasledujúci deň vyrážame prvým ranným autobusom do Glasgowa a cestou na juh posledný raz obdivujeme monumentálne škótske hory. Trasa, ktorú sme pešo prekonali za šesť dní, trvá autobusom asi tri hodiny…

Užitočná rada č.1: Najúčinnejším prostriedkom proti dotieravým midges je Avon Skin-so-soft Moisturizing Dry Oil Body Spray. Prišli na to Royal Marines (http://heritage.scotsman.com/ingenuity.cfm?id=1819182005) britských ozbrojených síl, ktorí v Škótsku strážia jadrové ponorky Kráľovského námorníctva a po vlastnej skúsenosti to môžeme potvrdiť.

Užitočná rada č. 2: Britské železnice poskytujú na trase Glasgow-letisko Prestwick polovičnú zľavu, ak sa pri kupovaní lístkov preukážete letenkou spoločnosti Ryanair.

Autorom niektorých fotografií je Rastislav Dvořák.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek