Som rodený plánovač. Milujem výzvy. Ale teda naplánovať dobrú túru v rámci mesta Bratislava tak, aby som nestretala veľa ľudí a zároveň si dala aj zaujímavé prevýšenie, vyzeralo ako nadľudský výkon. Veď okres Pezinok začína rovno za Račou, okres Malacky rovno za Záhorskou Bystricou, okres Senec zasa rovno za Podunajskými Biskupicami a Čunovom. Rakúsko je mimo plán automaticky, lebo zahraničie. Cítila som sa ako zatvorená v klietke.

Čistá schizofrénia – choďte do lesa, do prírody, ale kam, keď je jej tu zúfalo málo a všade kopec ľudí? Ale to by som nebola ja, keby som predsa len niečo nevymyslela. Od Matúša s deťmi dostávam opušťák na vyvetranie hlavy, k sebe priberám Soňu, aby sme v dvojmetrovom odstupe prebehli kus prírody v blízkosti hlavného mesta.

Trasa

Bratislava, ŽST Vinohrady – Chlmec – za Snežienkou - sanatórium – poza Hrubý Drieňovec na Železnú studničku – Slalomka – bufet Horná stanica – Kamzík - rozhľadňa na Americkom námestí (pod Kamzíkom) – popod bobovú dráhu – ŽST Vinohrady

Ráno sa stretávame na parkovisku pri ŽST Vinohrady. Lovíme dve kešky v okolí, a potom kráčame rezkým krokom vinohradmi do lesoparku pod Chlmec (Hrubý Peprovec) s výškou 383 m n. m.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Soňa: Keby mi bol ráno niekto povedal, že na týchto krtincoch urobíme skoro tisíc metrov prevýšenia, tak sa zasmejem. No ale boli sme rozhodnuté poriadne sa vyvetrať.

Križujeme žltú značku, ktorá vedie z Krasnian na Snežienku, stúpame čerstvo jarným lesom rovno na vrchol. Cieľom je samozrejme keška. Ale viac než jej lúštenie nás prekvapuje osamotený pán rovno na vrchole. On pozerá prekvapene na nás, kde sme sa tu vzali, keď sem ani nevedie chodník, my zasa na neho. Povzdychne si, že dúfal, že aspoň tu nikoho nestretne. No, čo už, my sme tiež dúfali v rovnakú vec. Vysvetľujem mu, čo tu robíme, spoločne hľadáme kešku, ale nachádzame ju príliš vysoko na strome. Pán chvíľu váha, že by nám po ňu možno aj vyliezol, ale nakoniec to vzdáva, že to je príliš ťažké. A tak sa s ním lúčime a bez nálezu pokračujeme ďalej.

Ďalší bod na trase je jasný - ďalšia keška. Vedie nás na Malý Peprovec (345 m n. m.), kde sa nachádza trampská chata. Zacitujem kamaráta, ktorý tu kešku založil: „Hoci je blízko červená turistická značka či žltý cykloturisticky chodník, trampská chata je pred zrakmi návštevníkov Mestských lesov celkom ukrytá. Stojí tu už dosť dlho, ale chata a jej okolie je pekne udržiavané. V minulosti mala názov Čierna sova a chodilo sa sem celkom pravidelne na víkendy. Teraz je to už asi pomenej, ale svoje čaro trampská chata nestratila ani po rokoch.“ No veru, okolie je parádne, lavičky, ohnisko, trampská výzdoba... Najprv nájdeme nenápadne kešku, keďže pred chatkou sa hrá rodinka s malými deťmi. Potom si dávame niečo malé pod zub, nech sa nám ďalej ľahšie šliape.

Medzitým prichádzajú k chatke páni trampi. Pozrieme so Soňou na seba a mne netreba veľa. Po chvíľke váhania, či to predsa len nebude trápne, sa s nimi dávame do reči. Páni v rokoch razom pookrejú, že sa im mladé baby prihovárajú. Teda mladé ako mladé. Priznáme sa im po chvíli, že až také mladé nie sme, doma máme každá po dve deti, ale teda sme nadšené turistky, naši muži tiež a deti vedieme rovnako. Hneď je téma na rozhovor. Keďže som veľmi zvedavá, tak sa s dovolením dívam aj do vnútra chatky. Je to tam parádne, myslím, že aj Štyri nity zo salaša pod Suchým vrchom by interiér nadšene poobdivovali. Aj keď chápem, je rozdiel otvorený salaš na hrebeni Veľkej Fatry a zamknutá chatka kúsok od Bratislavy. Rozlúčime sa s trampmi a klesáme dole k asfaltke do údolia Vydrice za Snežienku.

Prechádzame popri konečnej autobusu, stretáme Rada Haracha zo Slovak Ultra Trail, ktorý dnes behá po Karpatoch podobným štýlom ako my.

Soňa: Čudujem sa, že sme nestretli viac kamarátov alebo známych, lebo toľko ľudí v lese naraz som v živote nevidela. Nuž, pol milióna obyvateľov Bratislavy zjavne nechcelo sedieť v taký pekný deň doma, a až tak veľa možností pri ohraničení okresov nemali. Tipujem, že lesopark zažil absolútny vrchol návštevnosti.

Odbočka k jednej keške a začíname ďalšie stúpanie poza Hrubý Drieňovec (397 m n. m.)

Soňa: Ešte sme mali dobrodružné preskakovanie potoka, ale zvládli sme. Niekto na ňom postavil pekný drevený mlynček.

Samozrejme, ako inak, za keškou, takže si to dávame direktkou rovno za nosom. Po nájdení sa rozhodujeme nasledovať šípku a prísť na Železnú studničku stále obchádzajúc Hrubý Drieňovec zo západu. V jednom mieste je les krásne jarne zelený, a tak si fotíme pózujúce profilovky.

Soňa: Treba sa zvečniť, kým sme mladé a pekné, teraz ani nehrozilo, že sa niečo nestihne, nikomu nebolo treba kakať či piť, tak sme sa mohli hrať na modelky.

Na Železnú studienku zbiehame ostrým hrebienkom tak, že vhupneme rovno do areálu bufetu. Sme tu práve včas, teraz je ideálny čas na pivo! Ľudí sa tu motá dosť, predsa len je krásny deň, a tak si vystojíme koronový rad na pivko aj kávičku. Oboje vypijeme stranou, aby sme mali kúsok svojho súkromia.

Po pauze sa vyberám na ďalší kešerský rest. Pod neďalekým mostom mám vylúštenú mysterku. Problém je, že je potrebné vliezť pod most. Raz som to tu už obzerala so spiacou Ditou na hrudi, to som samozrejme hľadať nemohla, dnes v spoločnosti Sone to skúšam opäť.

Pripadám si ako v pevnosti Boyard. Pohybujem sa po tenkej rímse pod mostom vo veľkosti akurát tak na špičky topánok (ak teda nechcem skončiť v potoku), fúkam okolo seba, aby som plašila dotieravé mušky, ktoré som vyrušila a ktoré mi nalietavajú do tváre, krčím sa a dvíham, krčím a dvíham, hmatám do neznáma... a nič! Nič nenachádzam. Zúrivá sa vraciam na svetlo sveta a skúšam to z druhej strany. Z tej je horší prístup a pokiaľ sa mi dá, tak nevidím a nenachádzam nič. Zrazu sa odo mňa začína plaziť užovka a to je pre mňa a moju fóbiu z hadov konečná. Vybieham von a pre dnešok kapitulujem.

Soňa: Už som kade-tade hľadala kešky, ale bádanie vo vlhkom, nepríliš voňavom prostredí pod mostom mile rada prenechávam Adushke. Dúfam len, že tam nečľupne. Bavím sa na tom, že nekešeri nemajú čo vedieť o skrytých krabičkách, a tak sa hľadá, keď tam nikto nie je, no po tomto moste teraz prúdia stovky ľudí. Ale je pravda, že dve ženské pod mostom ich nijako extra nezaujímajú.

Naša trasa pokračuje ponad oba rybníky. Na úrovni druhého sa odpájame a stúpame opäť strmo hore, tentoraz Slalomovou lúkou, po trase starého vleku LV1000 pod Kamzíkom, na ktorý si pamätajú asi len starousadlíci, a ktorého železné konštrukcie držiace kedysi lano sú stále v teréne. Pri budove, ktorá bola pri dolnej stanici, je ďalšia kešerská prestávka. Aj tu mám starý rest. Keška má vyšší terén, počas jednej prechádzky som so spiacim dieťaťom na hrudi nemala šancu, tak dnes bez detí si verím. Ale chyba, chyba... nič nevidím, nič nenachádzam.

Mám ideu, kde by mohla byť, ale som proste prinízka. Pobádam Soňu, ktorá má o pár cm viac, nech to skúsi ona. Nič. Obzeráme sa okolo seba, čo by sme mohli použiť ako pomôcku. Aha, staré vedro! A už na ňom balansujeme raz jedna, raz druhá a skúšame tú potvorku nájsť. Ale nič. Je to márne.

Soňa: Nechcite vedieť, koľko sme tu strávili času. Vedro sme prenášali postupne pod niekoľko starých oblokov, dočahovali z neho hore rukou, poskakovali, či niečo pri výskoku neuvidíme, obzerali okolité stromy, či sa na niektorý nedá vyliezť tak, aby sme dovideli na okná, skúšali to z ďalšej strany budovy, donekonečna pozerali nápovedu v popise kešky a tiež popisy úspešných nálezcov pred nami, či nám neušiel nejaký podstatný detail, či nejde o nejaký hlavolam...

Trochu namrzené stúpame teda popod starý vlek rovno hore. Na vrchu bývalej zjazdovky je dosť ľudí, predsa len sme kúsok pod Kamzíkom, neďaleko je lanovka s bufetom Horná stanica... Náladu si vylepšujeme občerstvením v spomínanom bufete.

Soňa: Z mordovania sa pri poslednej keške nám tak vyhladlo, že ešte aj v polovici stúpania pod vlekom pri pekných skalkách sme vytiahli jedlo. To nám nebránilo zastaviť sa aj v bufete, veď sme ešte s pohybom neskončili. Inak, jazda zo Snežienky na Kamzík starou jednosedačkovou lanovkou s typickou strieškou je zážitok.

Po pauze sa pýtam mojej spoluturistky, či už má dosť a vraciame sa k autu, alebo to ešte potiahneme menšou zachádzkou. Soňa je správna žena do voza aj do koča, lebo sa rozhoduje pre zachádzku. Hurá! Podchádzame vysielač na Kamzíku smerom na juh a schádzame k rozhľadni pod Kamzíkom, ktorej sa hovorí tiež rozhľadňa na Americkom námestí. Tu je zasa viac ľudí, ale darí sa nám byť na rozhľadni samým. Popozeráme si výhľady na mesto a ide sa k autu. Pekne takmer vrstevnicovo popod Kamzík, tentoraz z opačnej juhovýchodnej strany. Ešte klesanie miniatúrnym údolím do vinohradov, následne vinohrady a sme pri aute.

Soňa: Konečne som mala z rozhľadne výhľad bez hmly. Pod Kamzíkom sme sa zastavili ešte pri jednej keške, ktorá bola v peknom lese so zamachnatenými skalkami.

Prešli sme 21 km s prevýšením 980 m, celkom zaujímavé parametre na malokarpatské motanie v rámci Bratislavy. Tak snáď sme vás pobavili tak ako my seba.

Soňa: A čo tento lockdown, ideme zimnú verziu?

autorka fotografií: Soňa Mäkká

Fotky a aj videá z našich výletov nájdete tiež na mojom instagramovom profile @adushkask.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek