Ostrý Roháč a Plačlivô počas zlatej hodinky
Túra

Slovenskom 3: Orava, Liptov a Spiš

09. 01. 2021
Tretia časť môjho putovania „od domu až domov“ okolo Slovenska. V tejto časti prejdem cez Skorušinské vrchy, Západné Tatry, Kozie chrbty, Levočské vrchy a Spišskú Maguru.

10. deň Trstená – koliba pod Klinom

(34 km, prevýšenie 2456 m, spolu 363 km)

Ráno sa prebudím na to ako na mňa kvapká voda zo strechy kaplnky. Je hmla ako mlieko a viditeľnosť je veľmi slabá. Snáď sa to cez deň rozplynie. Pobalím sa a klesám do Trstenej, kde zbehnem do obchodu po raňajky. Prechádzam na okraj mesta a hľadám zelenú značku, keď vtom na mňa niekto kričí. Je to miestny včelár, ktorý ide skontrolovať úle. Ide mojím smerom, a tak mi vraj na kuse ukáže cestu. Na chvíľku mám teda spoločníka. Cestou mi porozpráva o tom, aké je včelárenie na Orave ťažké oproti južnejším lokalitám Slovenska. Spoločná cesta ubehne rýchlo a musíme sa rozdeliť.

Pokračujem k smerovníku Zábiedovo - Lány. Tu sa začína asi najhoršia časť dnešného dňa. Miestne lúky sú dosť zarastené kríkmi a malými stromami. Veľký počet poľných ciest, značky dosť nariedko a k tomu chýbajúce šípky na dôležitých križovatkách. Bez navigácie by som tu stratil asi dosť času, ale opäť ma tak trochu zachránila. Dostávam sa na vrch Javorinky, odkiaľ značka vedie lesom a je označená dobre.

Chvíľu idem pohodlným chodníkom, až kým nevyjdem na lesnú cestu. Je celá rozjazdená od lesných mechanizmov. Stúpam teda po rozbahnenej ceste a pomaly sa približujem k hučiacemu lesnému stroju. Po chvíľke si všímam, že dobieham traktor, ktorý ide taktiež hore. Po blate sa mu ide ťažko a pešo ho v pohode predbieham. Erózia pôdy väčšinou drevorubačom nič nehovorí, aj keď podľa zákona by mala. Ťažbou v takomto blate teda pôde veľmi nepomôžu. Smrekový les je z tejto strany pod vrcholom Skorušiny zdevastovaný. Pred rokom to tu bolo ešte celkom pekné, ale teraz čistá katastrofa. Aspoň vrcholová lúčka je na tom tak, ako aj bola.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

V prístrešku na vrchole si dám trochu oddych a potom klesám po červenej značke do Oravíc. Rovnakú trasu zvolil aj medveď, ktorý tu zanechal stopy. V Oraviciach je plno ľudí, a tak sa tu ani nezastavujem. Idem rovno do Bobroveckej doliny, kde je však tiež dosť ľudí. Keď som sa vzďaľoval od osady, tak som počul, že niečo hlási miestny rozhlas, ale nerozumel som čo. Z rozprávania okoloidúcich turistov som zistil, že niekto v Oraviciach mal koronavírus. No, ešte že som tam ľudí obchádzal, ako sa dalo.

Pochod po asfalte hore dolinou nie je príjemný, ale aspoň tu nie je prudké stúpanie. V závere doliny sa vytratil asfalt a aj ľudia. Stretávam tu iba dvoch turistov, ktorí majú namierené do Bobroveckého sedla. Ideme teda v podstate spolu. Stúpanie do sedla je celkom prudké a cestou sa snažím nájsť prameň vody, ktorý je na mape. Bobrovecký bidet som však nenašiel, a tak si budem musieť vystačiť s trochou vody, ktorú ešte mám.

Opäť sa dostávam na SR / PL hranicu, ktorá mi bude teraz určovať smer postupu. Lúčim sa s chvíľkovými spolupútnikmi a začínam pomaly stúpať smerom k vrchu Volovec. Z poľskej strany sa sem pripája značka, a tak je tu opäť veľa turistov. Pre toto Tatry osobne príliš nemusím. Najskôr vystúpim na vrch Lúčna, odkiaľ sa otvárajú prvé pekné výhľady na okolie. Lúčnatým hrebeňom ďalej stúpam na vrch Rákoň a odtiaľ je to na Volovec iba kúsok. Výšľapy sú to naozaj slušné, ale za parádne výhľady na okolité vrchy to naozaj stojí.

Na vrchole rozmýšľam, čo ďalej. Je lákavé zbehnúť dole dolinou a potom len po Tatranskej magistrále prebehnúť popod Tatry. No keď som hore, tak by bolo škoda nepokračovať ďalej po hrebeni. Idem teda ďalej cez Hrubý vrch do Račkovho sedla. Cestou stretávam kopec kamzíkov, ktoré sa vôbec neboja. Chodia okolo mňa aj na 2 metre, a tak dačo nafotím aj so širokouhlým objektívom. Dnes to celé prebehnúť nestíham, preto zakotvím v kolibe pod Klinom.

11. deň Koliba pod Klinom – Štrbské Pleso

(33 km, prevýšenie 1823 m, spolu 396 km)

Ráno naberám vodu z plesa a vraciam sa späť na hrebeň. Snáď počasie ešte vydrží. Etapy cez Západné Tatry som sa celkom bál, pretože keby sa pokazilo počasie, tak by som mohol ostať zaseknutý niekde v Oraviciach aj na pár dní. To by ma teda nepotešilo. Počasie je však zatiaľ fajn. Takto ráno ešte nie je nikde nikoho, a tak si môžem vychutnať prázdne končiare Západných Tatier.

Najskôr vybehnem na mohutný vrch Klin, z ktorého sú opäť parádne výhľady do okolia. Keďže tu nie je nikoho, tak si na vrchole posedím vyše pol hodiny. Z vrcholu klesám do Gáborovho sedla a odtiaľ miernym klesaním do Bystrého sedla. Mám pred sebou posledný a zároveň najvyšší vrch z krátkej tatranskej ochutnávky. Hore na Bystrú sa to zdá byť pomerne strmý výstup, ale nakoniec bol príjemný. Turistov pribudlo pomerne dosť, a tak sa to na vrchole hemží ľuďmi. Aj napriek tomu strávim na vrchole dosť dlhý čas. Je to nielen najvyšší bod Západných Tatier, ale zároveň aj najvyšší bod mojej cesty. Na vyšší kopec sa už za celý čas nedostanem.

Po nasýtení sa výhľadmi začínam po žltej značke pomaly klesať dole. Celkom ma prekvapí, že týmto smerom nikto nejde. Z hrebeňa klesám do Bystrej doliny, ktorej záver s plesami je veľmi pekný. Som prekvapený, že cez dolinu vedie iba úzky chodníček, ktorý ide popri potoku. Treba ho na viacerých miestach preskakovať. Ani v nižšej časti, keď chodník vstúpi do lesa, sa nezmení na žiadnu ozrutnú magistrálu, po ktorej prejde 1000 ľudí za deň. Inak, celou cestou cez dolinu som stretol iba dve skupinky ľudí. Celkom ma dolinka prekvapila. Je to niečo iné, ako ostatné tatranské doliny, s ktorými som mal tú česť.

Po červenej značke Tatranskej magistrály pokračujem podhorím Tatier na Podbanské. Magistrálu som pred rokom prešiel, a tak ma tu nemá veľmi čo prekvapiť. Z rúbaní sú veľmi pekné výhľady na majestátny Kriváň, ktorý budem mať stále pred sebou až po Tri studničky. Ako tak idem po chodníku, zrazu vbehnem rovno medzi rodinku, ktorá si na chodníku urobila piknik. Vraj nečakali, že tadiaľto niekto pôjde. Odpoviem, že v pohode a idem ďalej.

Na Podbanskom sa zastavím v bufete u Svišťa. Takto poobede tu toho už moc nemajú, ale kúpim si aspoň niečo sladké pod zub. Značka pokračuje kúsok po ceste, a potom zase striedavo cez rúbane a les až na Tri studničky. Je lákavé odbočiť na Kriváň, ale to by som už dnes na Štrbské Pleso určite nedošiel. Preto nápad hneď zavrhnem. Opäť cez striedajúci sa les a polomy pokračujem k Jamskému plesu. Večer sa nezadržateľne blíži, a tak sa chodníky vyľudnili. Pri plese už nie je nikto. Vodná hladina je neuveriteľne pokojná a vytvára parádne zrkadlo. Niekoľko minút sa tu zdržím, a potom musím pokračovať ďalej, aby som to do tmy stihol.

Po červenej značke teda len prefrčím k Štrbskému Plesu a cestou si naberiem vodu z prameňa. Štrbské Pleso nie je práve miesto, kde som chcel končiť, ale takto to vydalo a nič s tým neurobím. Idem si teda nájsť niečo na prenocovanie. Nakoniec ma prichýlili pri jednej chate (alebo penzióne, neviem čo to bolo). Dovolili mi prespať na verande.

12. deň Štrbské Pleso – Zámčisko

(38 km, prevýšenie 1323 m, spolu 434 km)

Ráno sa pracem preč ešte predtým, ako všetci vstanú, aby som zbytočne nepútal pozornosť. Keď idem popri Štrbskom plese, všimnem si neuveriteľne pokojnú hladinu. Ešte nikdy som na tomto plese nevidel taký parádny odraz ako teraz. Hneď urobím niekoľko fotiek. Hladina vydržala byť pokojná iba pár minút. Celkom zaujímavý moment. V okolí plesa takto ráno nikto nie je, čo je tiež nezvyk. Niekedy sa oplatí si privstať.

Po modrej značke začínam pomaly klesať do Tatranskej Štrby. Chodník vedie priamo popri zubačke a zisťujem, že je komplet rozobratá. Netušil som, že prebieha rekonštrukcia. Na niektorých miestach je papier so zákazom vstupu kvôli stavbe. No inej cesty niet, a tak musím prejsť tadiaľto. Myslel som si, že mi niekto z robotníkov niečo povie, ale nikto nič. Akurát sa ma len jeden opýtal, či sa nebojím medveďov.

Konečne sa dostávam do Tatranskej Štrby. Hneď na začiatku stretávam miestu tetu, ktorá naberá vodu z akejsi rúry vedľa cesty. Dozvedám sa že je to prepadová rúra z miestneho vodojemu. Vraj, keď je plný, tak tadiaľto vypúšťajú vodu preč. Teta hovorí, že je to normálna pitná voda ako z vodovodu, ale moc tomu nedôverujem. Ona si však naberá vodu tiež, a tak sa snáď nič nestane ani mne. Mám pred sebou veľmi dlhý asfaltový úsek až do Lučivnej. Inú alternatívu som nenašiel, a tak to budem musieť pretrpieť. Po ceste tak prebehnem do Štrby, kde sa zastavím v obchode a trochu si obzriem obec.

Opäť po asfalte potom prebehnem do susednej obce Lučivná, ktorá je známa hlavne vďaka svojím klimatickým kúpeľom. Na okraji obce ma zaujme miestny kaštieľ, ktorý je pekne zrekonštruovaný. Konečne dávam zbohom asfaltu a po žltej značke stúpam cez lúky k lesu. Úsek bol však iba krátky a čoskoro som v Lopušnej doline. V úvode si opäť užijem trochu asfaltu, ale neskôr stúpam len po lesnej ceste. Názov Lopušnej doliny je asi naozaj trefný, pretože počas stúpania do sedla Tabličky bolo v okolí chodníka kopec lopúchov. Väčšina z nich mala celkom úctyhodné rozmery.

Obloha sa začína pomaly zaťahovať a vyzerá to tak, že sa poobede niečo zomelie. Snáď ma počasie nechá v kľude prebehnúť aspoň Kozí kameň. Zo sedla Tabličky je to na vrchol len kúsok cez rozsiahle rúbaniská. Pohorie je naozaj dosť zničené ťažbou dreva, ale na druhej strane, aspoň sa otvárajú pekné výhľady na Tatry a Nízke Tatry. Chcel by som pokračovať ďalej po hrebeni pohoria smerom na východ. Nájsť však chodník v rozsiahlych rúbaniach, porastených vysokou trávou, je dosť náročné. Jedinou útechou je ohromný počet lesných jahôd, ktoré sú všade, kde je aspoň kúsok bez trávy.

Modrá značka, po ktorej som išiel na malom úseku po hrebeni sa stáča do doliny. Keď vidím vyrúbaný a zarastený hrebeň, tak ma prejde chuť po ňom pokračovať. Rozhodnem sa teda po modrej značke zostúpiť do doliny a potom uvidím, čo ďalej. Klesám k smerovníku Vápenica a cestou si doplním vodu v jedinom prameni široko-ďaleko. Je hneď pri značke, akurát trochu zarastený v tráve.

V dolnej časti doliny ma opäť prekvapuje asfalt. No čo už. Pri smerovníku Vápenica je celkom pekná poľovnícka chatka a taktiež posedenie. Aj by som si tu posedel, ale za chrbtom sa mi sformovala slušná búrka, a tak sa musím pratať preč. Pokračujem po ceste až nad obec Spišská Teplica, tu odbočím na cykloznačku, po ktorej prejdem k ďalšej ceste. Vedie do obce Spišské Bystré.

Búrka ma medzičasom dobehla, ale trafila ma iba okrajovo, takže pohoda. Našiel som dajaký náučný chodník, ktorý pokračuje mojím smerom na Kvetnicu. Po ceste objavujem dva pramene vody a prístrešok, v ktorom by sa dalo kľudne prespať. Stúpam na vrch Krížová a odtiaľ klesám súbežne s krížovou cestou do Kvetnice. Celkom ma prekvapí, že sa tu nachádza nemocnica, ktorá však nefunguje. Na mape bol naznačený prameň vody, ale nič také som tu nenašiel. Idem teda na druhú stranu cesty, kde sa nachádzajú zrejme chaty.

Prvého, koho stretnem vonku, poprosím, či by mi nenabral vodu. Nenatrafil som práve na ochotného uja. Najskôr si pofrfle, či to potrebujem hneď teraz, ale nakoniec mi ju neochotne naberie. Pekne sa poďakujem a po zelenej značke pokračujem do lesa. Stúpam na Zámčisko, ktoré mi nič nehovorí. Teda okrem Zámčiska pri Novej Bani, to poznám dobre, ale o spišskom Zámčisku som doteraz ani netušil, že existuje. Podľa mapy by však mal byť hore prístrešok.

Cestou hore ma akosi začínajú páliť a štípať nohy. Po chvíľke je ťažký každý krok. Neviem, čo to má znamenať, ale na Zámčisko som sa dajako vytrepal. Ostávam milo prekvapený. Zámčisko sa nachádza kúsok nad miestnym lomom a je odtiaľto parádny výhľad, či už na hrebeň Kozích chrbtov, Poprad, Tatry alebo Hornádsku kotlinu. Naozaj krásne miesto. Taktiež sa tu nachádza celkom fajn prístrešok na prespanie.

Idem preskúmať, prečo moje nohy začali protestovať. Zisťujem, že som si dosť zodral kožu na niektorých miestach chodidla, hlavne na prstoch. Rýchla chôdza po asfalte a zmena ponožky zrejme urobili svoje. Zobral som si štyri páry ponožiek, ale cestou som zistil, že sa mi ide dobre iba v jedných. Tak som teda išiel v nich až doteraz. Po jedenástich dňoch som si však povedal, že je najvyšší čas ich vyprať. Zrada mojich verných ponožiek sa mi zrejme vypomstila. Neviem, ako budem zajtra pokračovať ďalej, ak bude pretrvávať stav, v ktorom sú moje nohy momentálne. Nasadím im teda Indulonovú kúru a uvidím, ako to bude vyzerať ráno.

13. deň Zámčisko – chata Vinná

(41 km, prevýšenie 1368 m, celkovo 476 km)

Raz som stretol na jednej túre chlapíka, s ktorým som sa dal do reči. Keď sme sa dlhšie rozprávali o túrach, tak mi povedal: „A čo si vyhral nohy v lotérii?“ Občas si na jeho vetu spomeniem, keď mám pocit, že niečo na výroku bude. Taký moment prišiel aj teraz. Počas nočného oddychu sa mi nohy dali úplne do poriadku a môžem v pohode pokračovať ďalej.

Ráno sú zo Zámčiska ešte lepšie výhľady ako večer. Zlatá hodinka trvala iba pár sekúnd, kým sa obzor nezatiahol oblakmi, ale stihol som aspoň pár fotiek. Mesto Poprad a Tatry sú odtiaľto ako na dlani. Lesnou cestou pokračujem po hrebeni pohoria Kozie chrbty smerom k obci Vydrník. Cesta je celkom pohodová. Nadmorská výška sa postupne znižuje, až sa z pohoria stáva len akási pahorkatina. Z rúbaní sa občas otvoria výhľady hlavne smerom na sever.

Pred koncom hrebeňa sa lesná cesta stráca v poraste, a tak musím pokračovať voľne lesom až na úplný okraj pohoria. Na konci ma prekvapí ešte krátky strmý kopec a more žihľavy v okolí miestnej cesty. Keďže idem v kraťasoch, tak mám nohy ako v ohni. Rozmýšľam, kadiaľ ďalej, a zisťujem, že popri železničnej trati ide poľná cesta až k obci Vydrík. Idem teda po nej. Polovicu obce tvorí rómska osada. Som na Spiši, a tak sa nemôžem čudovať. Snáď prechod cez obec prežijem bez ujmy. Na moje potešenie, v obci hneď stretávam rómske hliadky, a tak je o poriadok na ulici postarané. Zastavím sa v miestnom obchode a kúpim si vodu, keďže dnes to bude s prameňmi biednejšie.

Cez polia a lúky prechádzam do susednej obce Jánovce. Idem iba jej okrajom. Na ulici však obchádzam auto s bratislavskou značkou. Chlapík za volantom sa ma pýta odkiaľ idem. Keď mu poviem odkiaľ, tak sa hneď pýta či dačo nepotrebujem. Odvetím, že nie. Aj tak mi však strčí fľašku minerálky do ruky. Hovorím mu, že som si vodu akurát kúpil, ale nedá sa odbiť, a tak mám ďalšiu fľašu vody. Celý čas sa snažím byť čo najľahší a zrazu mi takto pribudne váha. Len tak ju vyhodiť je mi však ľúto, a tak sa ju budem snažiť čo najrýchlejšie vypiť. Podarí sa mi to už po osadu Pikovce.

Predtým ma však čaká zaujímavá cesta cez lúky a polia. Spočiatku modrá značka vedie po poľných cestách, ale tesne pred osadou Pikovce sa stočí krížom cez pole. Na jednej strane je pole plné žita a na druhej lúka plná bodliakov. Snažím sa ísť tak po hranici, aby som nezničil úrodu a zároveň si nedorezal nohy. Nedarí sa, nohy si aj tak dorežem a ešte týždeň ma budú z toho štípať. Neviem ktorý ach.. tadiaľto značku viedol. Momentálne by som ho však asi nakopal do zadnej časti tela, kebyže ho stretnem.

Prebehnem cez sympatickú osadu Pikovce a ďalej pokračujem lúkami a lesom do ďalšej obce Vlkovce. Obec ma príjemne prekvapí. Futbalové ihrisko je plné miestnych detí, po ulici všade behajú traktory a všade cítiť puch z oviec, kráv, kačiek, sliepok a neviem čoho všetkého ešte. Mám rád dediny, ktoré naozaj ostali dedinami. Miestna cesta ma vyvedie von z dediny a dostávam sa k smerovníku Brezová. Odbočím na zelenú značku a najskôr trochu klesám. Neskôr zase stúpam po asfaltovej ceste k smerovníku Pod Krížovým.

Cestou začne pršať, ale v sedle je malý prístrešok. Počas prehánky sa tu schovávam s dvomi miestnymi cyklistami. Keď prestane pršať, idem sa pozrieť na smerovník. S prekvapením zisťujem, že na ňom úplne chýbajú červené smerové tabule. Hneď overujem, či som na správnom mieste. Podľa navigácie by som mal byť. Idem teda po asfaltke, ktorá mi bude teraz dlhšie určovať smer. Po chvíľke sa dostávam k bývalej obci Dvorce, ktorá bola vysídlená kvôli vzniku vojenského priestoru Javorina. Celkom zaujímavé, ale smutné miesto.

Červená značka sa stále neobjavila a prakticky neexistuje. Až mám občas pochybnosti či idem dobre. Mapa ma však utvrdzuje, že áno. Prvú červenú značku vidím až na informačnej tabuli pri ruine chaty Sklenár. V podstate je do informačnej tabule zabudovaný smerovník. Asi jediný na červenej značke v Levočských vrchoch. Ostatné neexistujú, aj keď sú na mape.

Cez rozsiahle rúbane, ktoré zarastajú mladým lesom, idem stále po asfaltke do centra Levočských vrchov. Pohorie je stelesnením drancovania lesov. Celé horstvo bolo brutálne odlesnené. V centrálnej časti prakticky neostal ani kúsok lesa. Jedinými pozitívami sú parádne výhľady do okolia a to, že tu rastie nová generácia lesa. Síce si dávam otázku, prečo sem zase natrepali dosť smrekov, ale poteší, že vidieť aj zastúpenie iných drevín, hlavne buka. Snáď sa páni v zelenom poučili a pohorie nemá zarobené na ďalšiu katastrofu o pár rokov.

Celou cestou si vychutnávam pekné výhľady na všetky strany. Ani sa nenazdám a stojím pri pamätníku leteckého nešťastia. Lietadlo tu spadlo ešte počas 2. svetovej vojny, keď ho zostrelila nemecká stíhačka. Okolie pomníka je pekne upravené, a tak je miesto ako stvorené na výlet. Rád by som sa tu ešte zdržal, ale oproti mne sa blíži čierňava. Neveští nič dobré. Ponáhľam sa teda k chate Vinná. Začína hrmieť a búrka si to mieri rovno na mňa.

Vidím ako na vzdialených kopcoch začína pršať. Vidím strechu chaty v diaľke, ale v tom sa spustí lejak. K chate dobehnem slušne mokrý. Ach, nemohlo to počkať ešte minútu. Do prístreška, ktorý je pred chatou, z boku prší. Idem sa teda pozrieť k senníku, ktorý by mal byť zamknutý, ale aspoň skúsim. Zisťujem, že senník je síce zamknutý, ale vedľajšia maštaľ je otvorená. Slúžila zrejme pre koňa, ale ten tu už poriadne dlho nebol. Vzhľadom na stav okolitých lesov sa tomu ani nečudujem. Dá sa tu dobre natiahnuť hamaka, a tak mám o suchý prístrešok na noc postarané.

14. deň Chata Vinná – chata pod Veterným vrchom

(36 km, prevýšenie 1167 m, celkovo 512 km)

Prebúdzam sa do slnečného rána. Večernú búrku pripomína len mokrá zem. Pri chate si doplním vodu z prameňa a vyrážam v ústrety ďalším levočským kopcom. Stále ostávam verný asfaltke, po ktorej by mala ísť neexistujúca červená značka. Výhľady sú teraz oveľa lepšie ako včera. Mám rád neokukané pohoria. Aj keď nie sú ničím pompézne, vždy niečím prekvapia. Hlavne pohľad na Tatry je odtiaľto naozaj úchvatný. Ako tak kráčam po ceste, zrazu počujem približujúci sa hluk. Oproti mne sa vyrúti veľká skupina mladých ľudí, na čele zrejme s kňazom. Nesú so sebou aj veľký kríž. Kam však idú, netuším. Bol som taký prekvapený, že som sa nestihol ani opýtať.

O kúsok ďalej stretávam auto plné Rómov. Dnu ich bolo natlačených snáď desať. O chvíľu ide oproti ďalšie auto. Zastaví pri mne. Za volantom sedí nabrúsený lesník a pýta sa ma či som nestretol auto plné Rómov. Odpoviem, že áno. Pred chvíľou tadiaľto prefrčalo. Lesník poďakuje za informáciu a pokračuje v prenasledovaní auta. Tak tento deň teda začal zaujímavo.

Na Veľkom Václaváku sa konečne zbavujem asfaltu. Inak, na tomto mieste je postavený aj pekný prístrešok, kde by sa dalo prespať. Červená značka stále neexistuje, ale vlani som bol na Čiernej hore, a tak viem, kadiaľ mám ísť. Pomaly sa predieram k spomínanému vrchu. Červená značka ho traverzuje, preto rozmýšľam, či vybehnúť hore alebo ísť po značke. Bol som tam pred rokom, ale zase, kedy sa sem opäť vrátim? Keď si toto poviem, je jasné, že idem hore. Vysokou trávou sa cez rúbaň šplhám hore na hrebeň. Keď sa tam dostanem, zhodím ruksak do trávy a chcem prebehnúť na Čiernu horu iba tak naľahko.

Po pár metroch si však všimnem, že neďaleko sa nachádzajú zberači čučoriedok. Hneď sa vraciam po ruksak. Keď však idem okolo nich, tak zistím, že sú to miestni majitelia lesov. Alebo teda skôr toho, čo z nich ostalo. Opýtam sa, či si pri nich môžem nechať na chvíľu ruksak. Povedia, že áno. Naľahko teda vybehnem na vrchol Čiernej hory - najvyššieho bodu celého pohoria. Lesy sú tu síce zlynčované, ale aj tak je tu pekne. Najviac sa mi páči pohľad na susedný vrch Banisko s peknými lúkami. Na vrchole sa nemôžem dlho zdržať, keďže som si nechal ruksak nižšie.

Vraciam sa späť. Miestni páni mi našťastie aj s ruksakom neušli a stále sú na mieste. Chvíľu sa s nimi porozprávam o čučoriedkach, a potom pokračujem na susedný vrch Ihla. Vlani som tento vrch vynechal, keďže ma odtiaľto vyhnala búrka, preto sa celkom teším, že sa sem konečne dostanem. Na vrchole je osadená informačná tabuľa a pekný výhľad na Tatry. Oplatilo by sa tu byť niekedy na zlatú hodinku. Z vrcholu klesám smerom na sever a snažím sa nájsť cestu, po ktorej by mala ísť značka. Trochu poblúdim a musím sa brodiť cez hustý porast mladej smrečiny.

Nakoniec nájdem správu cestu a úspešne klesám po bočnom hrebeni pohoria do nižších polôh. Za chrbtom sa mi opäť sformovala búrka. Podľa radaru je však stacionárna. Snáď ma teda netrafí. V nižších polohách sa začína objavovať normálny les. Na niektorých miestach dokonca aj stará slabo zreteľná červená značka. Lepšie ako nič. Les sa strieda s malými lúkami a občas okolo prebehne niekoľko kusov jelenej zveri.

Nad obcou Lomnička sa dostávam na rozsiahle lúky. Značka sa mi opäť stráca, ale pomocou mapy nachádzam správnu cestu. Bubny za mojím chrbtom už utíchli. Snáď teda dnes už nezmoknem. Opäť sa ponáram do lesa. Zarastenou cestou si kliesnim cestu do doliny. Konečne sa dostávam na lepšiu cestu, ktorá ma dovedie až k rieke Poprad. Prejdem cez most na druhý breh a som v obci Nižné Ružbachy. Nie je tu nič, čo by stálo za zmienku. Jedine prístrešok, v ktorom sa dá posedieť. Vyblednuté červené značky sú čoraz častejšie.

Po vedľajšej asfaltovej ceste ma značka dovedie do susednej obce Vyšné Ružbachy. Obec je známa vďaka kúpeľom a prirodzenému vodnému bazénu, ktorý sa tu nachádza. V obci veľký ruch nie je. Zato značka je tu obnovená a konečne normálna. V areáli kúpeľov sa idem pozrieť k spomínanému prírodnému bazénu (kráteru), v ktorom sa dá voľne kúpať. Najradšej by som sa okúpal tiež, ale je tu dosť veľa ľudí. Nechcem vyvolať pohoršenie, keďže som kúpeľ už nevidel nejaký ten deň. Vodu teda okúsim aspoň rukou a je celkom príjemná.

V neďalekom parku by sa malo nachádzať niekoľko prameňov vody. Pobehujem tu ako splašené teľa, ale nič som nenašiel. Opýtam sa teda jedného pána, čo sedí na lavičke. Ochotne ma dovedie k jednému z minerálnych prameňov. Naberiem si plnú fľašu chutnej minerálky. Poďakujem ujovi a vraciam sa späť na červenú značku.

Mám pred sebou posledný výstup dnešného dňa - na Veterný vrch. Stúpanie nie je až také hrozné ako vyzerá na mape. Miestami sa otvárajú výhľady na neďaleké Tatry. Asi v polovici výstupu začne pršať. Ach, každý deň ma musí trochu pokropiť. Neviem sa dočkať, kedy prídem k chatke pod Veterným vrchom. Výstup v daždi je zdĺhavý, konečne sa však dostávam k chatke.

Zostávam nemilo prekvapený. Veranda, na ktorej by sa malo dať pri chatke prespať, neexistuje. No to je teda "super". Trochu zúfalý si sadnem pod striešku a rozmýšľam, čo ďalej. Všimnem si, že chatka stojí akosi divne. Pri bližšom prieskume zistím, že na chatke chýba polovica podlahy. A to je zas čo? Na jednej strane divné, ale na druhej strane záchrana. Cez dieru vleziem dnu a som zrazu pod strechou. Chatka je vo vnútri poriadne zanedbaná. Zrejme sa o ňu už nik nestará. Z polovice podlahy, ktorá ešte existuje, trčia miestami klince, ale dá sa nájsť miesto na spanie. Zem je dosť špinavá, ale lepšie byť v suchu ako vonku na daždi. Pršať by malo podľa modelu Aladin celú noc. Uvidím teda, čo bude zajtra.

Fórum 5 príspevkov
Slovenskom 3: Orava, Liptov a Spiš 07/02/21 15:54 5 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Prvá noc pod hviezdami Bolo to na začiatku leta, keď som sa rozhodol, že útulniam a horským chatám dám košom a vyskúšam spať prvýkrát len tak vonku. Naplánoval som si teda dvojdňovú trasu krajom, ktorý veľa turistov nenavštevuje. 26/02/21 Pavel Forgáč Príbehy
Túra Slovenskom 7: záver cez Štiavnické vrchy Posledná siedma časť môjho putovania „od domu až domov“ okolo Slovenska. V tejto časti prejdem cez Štiavnické vrchy a skončím doma v Pohronskom Inovci. 07/02/21 Pavel Forgáč Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy
Túra Slovenskom 6: Malohont, Novohrad a Hont Šiesta časť môjho putovania „od domu až domov“ okolo Slovenska. V tejto časti prejdem cez Revúcku vrchovinu, Cerovú vrchovinu, Krupinskú planinu a skončím v Štiavnických vrchoch. 30/01/21 Pavel Forgáč Revúcka vrchovina, Cerová vrchovina, +
Najnovšie články na titulke
 
Túra Dvakrát zimno pri Dobrej Nive Po uzavretí okresov máme veľmi sťaženú situáciu. Nie sme síce na tom tak zle ako Galanta či Nové Zámky, ale ani tak dobre ako Ružomberok či Liptovský Mikuláš. Do prírody však chceme a dokonca musíme. A tak obiehame menej známe kúty nášho okresu, pretože na Pustom hrade (najznámejšia turistická destinácia Zvolenského okresu) je tlačenica. A tlačeniciam sa aj bez pandémie zďaleka vyhýbame. dnes Danka Tomášiková Javorie
Túra OTO 24 vrcholov Malých Karpát v BSK II. Druhá časť putovania po 24 vrcholoch Malých Karpát cestami aj necestami, chodníčkami, stúpaniami a klesaniami za krásami našich hôr. Menej známe miesta Malých Karpát navštívené v rámci plnenia oblastného turistického odznaku. včera Miloš Hajdin Malé Karpaty
Túra Cesta hrdinov SNP: Čertovica – Trenčín Darth vader je nazad na Ceste hrdinov SNP. Tretia etapa začína na Čertovici, dokončuje prechod Nízkymi Tatrami, prechádza Starohorské vrchy, zdoláva Veľkú Fatru, Žiar, Strážovské vrchy a končí v Trenčíne. 27/02/21 Gabriela Grofová Nízke Tatry, Starohorské vrchy, +

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Slovenskom 3: Orava, Liptov a Spiš 07/02/21 15:54 5 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Skorušinské vrchy, Západné Tatry, Podtatranská kotlina, Kozie chrbty, Levočské vrchy, Spišská Magura

  • Počet dní
    • 5

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 2248 m n. m. – Bystrá (Západné Tatry)

    • min: 546 m n. m. – Nižné Ružbachy, most cez rieku Poprad

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 8084 m

    • klesanie: 7692 m

  • Vzdialenosť
    • 182 km

  • Náročnosť
    • 5

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 22.07.2020

  • Štart trasy
    • šírka: 49.3656 ° SŠ
      dĺžka: 19.60432 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 49.33362 ° SŠ
      dĺžka: 20.51535 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 49.18597 ° SŠ
      dĺžka: 19.81664 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 49.12142 ° SŠ
      dĺžka: 20.05375 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 49.01134 ° SŠ
      dĺžka: 20.28949 ° VD
      » Mapa

  • 4. nocľah
    • šírka: 49.12884 ° SŠ
      dĺžka: 20.62834 ° VD
      » Mapa

  • 5. nocľah
    • šírka: 49.33362 ° SŠ
      dĺžka: 20.51535 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • koliba pod Klinom, Štrbské Pleso, Zámčisko, chata Vinná, chatka pod Veterným vrchom

  • Voda
    • Bobrovecká vyvieračka, Prameň pod Končitou, Studnička pod Bystrou dolinou,Prameň Sedielkového potoka, Prepadová rúra v Tatranskej Štrbe, Prameň Kozie chrbty, Prameň pri Chate Vinná, Prameň pod Ihlou, Prameň lásky a prameň zabudnutia Vyšné Ružbachy

  • SHOCart mapy
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.62 (0.74)