Nabalil som si teplý spacák, karimatku, a trochu jedla, veď vo štvrtok sa najem po ceste a v nedeľu budem zasa v civilizácii, tak načo budem vláčiť toho veľa. Predpoveď bola celkom priaznivá, ale nakoniec som predsa len hodil do batohu aj pláštenku Tatonku, veď kilo ma nezabije.

V staničnej reštaurácii na konečnej si ešte odpoludnia dávam nie príliš dobrú držkovú a štartovacie pivko, ale neprekáža, aspoň niečo teplé do žalúdka. No a potom opúšťam mestečko a po značenom chodníku stúpam do hôr. O hodinku som hore a teším sa zo samoty. Vietor je slabý, teplota stála okolo 8 - 10 °C, nohy ľahké a batoh tiež. No a terén – to je hotová selanka. Pekne v pohode si vykračujem zvlneným hrebienkom a je mi jasné, že najneskôr o 16.30 h bude tma. Ale viem, kde budem spať a rovnako viem, že to stihnem úplne v pohode. A naozaj. Pomerne rozbitý senník so zvyškom starého sena, ale ešte stále s funkčnou strechou, je môj dnešný cieľ. Na starom ohnisku zakladám malý ohník a vytešujem sa z kúzelnej situácie. Vyťahujem sviečku a pre istotu aj čelovku a o chvíľu mám uvarený výborný čaj s kvapkou čohosi ostrejšieho. Vonku je normálna tma a ležím si pod strechou napoly zastrčený v spacáku, sviečka robí svoje kúzla s tieňmi a v posledný moment ju zhášam a ihneď zaspím.

Budím sa až okolo ôsmej a konštatujem, že to veru bola rušná noc. Myši po mne behali ako divé a čoskoro s hrôzou vidím, že sa mi dôkladne postarali o potraviny. Chlieb rozožratý na vyhodenie, salám je preč, slanina preč, všetko buď ohryzené alebo zničené a mne zostáva na jedlo iba jedna konzerva paštéty, ku ktorej ale nemám ani kúsok chleba. Mám len čaj, jednu čínsku polievku a vo vrecku bundy jednu horalku. No tak toto je naozaj veľmi málo. Sám sebe si nadávam za to, že som si neuložil potraviny do hliníkovej krabice, ale čo už. Včera mi to akosi vyfúklo z hlavy a bedákaním to nezmením. Je mi jasné, že s tým, čo mi zostalo, toho veľa nenavandrujem.

Pozerám do mapy a hľadám východisko. A nakoniec sa rozhodnem, že to ešte chvíľu potiahnem po hrebienku a potom po modrej zbehnem dolu a dlhočiznou dolinou sa presuniem až na jej koniec, kde sú dve chaty s peknými terasami a kde by som mohol prespať. A ak mi bude šťastie naklonené, možno, že sa mi podarí niekde zohnať jedlo. Od chát je to len pár kilometrov a som na hlavnej ceste a tam už si akosi poradím. Veď trošku hladu mi nemôže uškodiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Balím sa a len so studenou vodou v žalúdku vystúpim kúsok na hrebeň a tam vidím, že je asi zle. Jazykom meteorológov by sa dalo povedať, že: „Vysoký front nízkeho tlaku nad Biskajským zálivom sa zrazil s teplým vzduchom od Atlantiku a vytvoril hlbokú brázdu, postupujúcu neočakávane rýchlo smerom na východ a v dnešných dopoludňajších hodinách zasiahne zrážkami Slovensko. Zrážky budú mierne, občasné až trvanlivejšieho charakteru, miestami vytrvalé a prudké, sprevádzané silným nárazovým vetrom. Vo vyšších polohách snehové.“

No, hovorím si, to nám sem zasa imperialisti jedni zlí čosi hnusné poslali. Od západu vidím čiernu stenu mračien a z nej visia dolu cancúre dažďa ako rozdriapaná záclona a celkom rýchlo sa to blíži. A tak zasa mapu do ruky a rozhodujem sa, že zbehnem dolu ešte o jednu dolinu skôr. Ale aj tak to mám na odbočku ešte aspoň dve hodiny. Raňajky pri studničke si odpúšťam, len doberiem vodu a za chodu zjem aspoň horalku. Počasie ma ženie ako psa a trielim, čo to dá a čo udýcham. Asi za poldruha hodiny začína dážď. Najprv to len tak prská a ešte stále mám Tatonku v batohu. Ale potom sa riadne a solídne rozprší a k tomu padajú aj snehové vločky veľké ako vreckovky a to musím Tatonku vytiahnuť a zabaliť sa do nej. A začína tiež fúkať.

Kúsok pred sebou vidím odbočku do doliny a pri nej turistický prístrešok. Letím ako jeleň, nohy sa mi šmýkajú, ale o chvíľu som pod strieškou. Prístrešok je jeden z „vydarených“, ktoré vás neochránia takmer pred ničím. Žiadne bočné steny, strecha vysoko, skrátka o ničom. Ale vyliezam na stôl, kde som aspoň ako tak chránený pred dažďom. Sedím tam ako holub na báni, a vravím si, že počkám, až sa to trochu utíši. Ale ono stále nič. Len dážď je viac a viac studený a mení sa na veľmi mokrý sneh. Prstami vyjedám paštétu (ešte šťastie, že myši nemajú otvárač na konzervy), a na variči si uvarím rýchly čaj s rumom, potom sa balím a zasa na cestu. Hoci je len 14 hodín, je takmer tma. Ale čo už. Ako zmoknutá mátoha sa začínam spúšťať do doliny. Chodníkom sa valí voda a o chvíľu mám pohorky ako špongiu. Tečie mi do nich zvrchu i zospodu, nohy mi v nich čvachtajú, ale mne je to jedno. Chcem byť len dolu v doline.

Keď sa tam dostanem, je takmer úplná tma. Potok okolo cesty riadne hučí, tackám sa a vôbec sa mi tu nechce byť. A tiež nechcem ani pomyslieť na to, že mám pred sebou ešte najmenej tri, či skôr štyri hodiny tvrdej šliapačky. Ale čo už narobím. Pod pláštenkou sa začínam pekne potiť, voda mi tečie do topánok, kapucňa sa na mňa občas prilepí ako igelit, zo štítku čapice mi kvapká, či skôr tečie do očí. Jój, aké mám len šťastie, takto si užívať v prírode!!!

Hreším ako pohan, ale vytrvale kráčam a kráčam. Ani vlastne neviem kam, lebo čelovka mi odmietla v psom počasí službu a len s ťažkosťou sa držím cesty. Je mi jasné, že žiadnu chatu pri ceste nemôžem uvidieť. Takže iné mi neostáva, len sa dostať na hlavnú cestu a pretože viem, že je tam menší motorest, tak by som sa tam mohol zachrániť. Ak bude otvorený.

Začína ma trápiť hlad a čím viac sa snažím na to nemyslieť, tým je to horšie. Prší bez prestania a občas padajú také velikánske kvapky, že ma z toho až bolí hlava. Napchám si šatku pod čapicu a je to trošku lepšie. Ani neviem, či je mi zima alebo nie, lebo som premočený aj dažďom aj potom.

Na hlavnú cestu mi to trvalo štyri hodiny a už toho bolo naozaj dosť. Horšie však bolo, že za celý čas, čo som sa blížil k hlavnej ceste, neprešlo po nej ani jedno auto. No zbohom, hovorím si, motorest bude isto zatvorený. Ale keď prejdem miernou zákrutou zrazu vidím, že motorest trochu svieti. Nie je to síce žiadne Las Vegas, ale iskierka nádeje to je. Predsa je tam aspoň krytá terasa a tam by som prinajhoršom prespal. Spacák mám dobre zabalený aj s rezervným oblečením a hoci som taký hladný, že by som obhrýzol aj dvere od kuchyne, nejako by som do rána vydržal.

O 15 minút som pred motorestom. Je postavený na vyvýšenej podstienke a nad vchodom sa svieti. Ale slabé svetlo vidím aj vnútri. Obúcham si nohy, otrepem Tatonku, žmýkam čapicu a stúpam z posledných síl hore ku dverám. Cez sklené dvere vidím, že pred zapnutou telkou sedí čašník na stoličke s nohami vyloženými na druhej stoličke a pozerá hokej. Ale čerta pozerá. Chrápe ostošesť.

Chcem vojsť, ale je zamknuté, a tak zabúcham na dvere. Ale on nič, tak zabúcham naozaj poriadne a na to sa konečne strhne a ide mi otvoriť. Pozerá na mňa ako na vodníka vo výslužbe a stačí iba povedať: "Človeče, kde sa tu beriete v takýto čas?"
Ale ja svojím, prírodou prečisteným nosom zavetrím a len poviem: "Nepáli sa vám tu niečo?"

No a vtedy som videl tzv. kineticko-komunikačný zázrak spojený s neuveriteľnou mimickou zmenou. Vyzeralo to asi takto. Najprv mal v tvári len pobavený výraz, ktorý sa vzápätí zmenil na úžas a potom na hrôzu. Zároveň sa na mieste otočil, urobil asi dvojmetrový skok a zareval: „Kurva, segediňák!“ a neuveriteľnou rýchlosťou preletel lokál a zmizol za lietačkami pri výčape, na ktorých bol nápis KUCHYŇA. A odtiaľ sa ihneď ozval krik: "Poď sem, rýchlo, rýchlo, poď mi pomôcť."
A ja, známy ochotník a dobrák, bežím lokálom, za mnou sa tvoria kaluže vody a pláštenkou rúcam pár stoličiek.

Ale som v kuchyni a vidím, že čašník odsúva velikánsky hrniec zo sporáka, spod manipulačného stola vyťahuje obrovský kastról, hádže mi utierku a kričí: "Musíme to rýchle preliať, kurva, pripálil som segediňák."
Drapneme vysoký hrniec za uši a razom ho prelejeme do kastróla. Ale na dne hrnca je čiastočne pripálená vrstva a on sa ju snaží odškrabnúť do kastróla. Kričím: "Nerob to, nerob, lebo všetko poserieš. To už sa nedá zachrániť". On to pochopí a len zúfalo pozerá na výsledok a je mu takmer do plaču. A ja tam stojím, voda zo mňa tečie, no musí to byť veľké potešenie vidieť nás tam takto spolu. Sťahujem si Tatonku a sadám si vedľa neho na lavicu v kuchyni. "A čo teraz?" pýta sa nahlas a vidím aký je strašne zúfalý.

"No hádam, by sa to dalo ešte zachrániť, ale pár porcií sa bude musieť vyhodiť".
On mi hovorí: "O pol jedenástej mi sem príde vyše dvadsať baníkov z odpoludňajšej zmeny a objednali si segediňák a ja som to takto posral. Veď ma zabijú."

No a potom sa dozvedám, že každý večer v týždni sa u neho pri návrate z práce zastaví malý autobus, ktorý rozváža baníkov domov z odpoludňajšej šichty a oni si uňho dajú pár pív, aby spláchli uhoľný prach. A v piatok im zvyčajne uvarí niečo, čo si rozkážu. A tentokrát si rozkázali segediňák.

Situácia je vážna a zo zmoknutého tuláka sa stávam okamžite komplic čašníka a takmer spolupáchateľ nechceného zločinu. Sedíme tam na lavičke a špekulujeme čo teraz.
"Musíme odstrániť pach pripáleného a vyriešiť stratu objemu. Koľko je hodín?" pýtam sa.
Odpovedá: "Deväť, za pol druhej hodiny sú tu."
"Vieš čo, máš ešte nejaké suroviny?"
"Mäso už nemám, len kapustu."
"A čo slaninu alebo klobásu, máš?"
"Toho mám dosť."
"Tak dávaj, nakrájame klobásu, pridáme kapustu, opečieme hrebene slaniny a dáme na každú porciu a budeme tvrdiť, že je to taká špecialita. A pridáme do hrnca ešte asi zo dve kilá kapusty a bude toho zasa dosť. A naúčtuješ im to do ceny."
"O prachy sa nebojím, oni sa vždy v piatok rozpijú a na peniaze nehľadia."
Potom na mňa pozrel ako na zjavenie a hovorí: "No čo už, horšie to byť nemôže."
A v tom momente nám bolo jasné, že sme tím.
"Volám sa Laco", predstavuje sa mi, "a som rád že si mi pomohol."

Rýchlo vyťahuje kapustu, nakrája a osmaží cibuľu, zapráši ju paprikou a vhodí do kastróla. Potom nakrájame takú fajnú paprikovú, trochu pikantnú klobásu a šup ju zasa do kastróla. A už to aj brboce na sporáku. A ja už mám od čašníka po ruke pivo a poldeci a on mi hovorí: "Človeče, veď Ty si ma zachránil. Keby som ešte dvadsať minút pospal, tak to môžem vyhodiť celé a nie len toto," hovorí a ukazuje na zvyšky v hrnci.

Predstavím sa tiež a hovorím: "Nič sa nebude vyhadzovať. Ja som Ti človeče za dnes takmer nejedol a začínajú sa mi pred očami robiť mžiky od hladu."
Vysvetlím mu, ako mi myši zožrali zásoby a o chvíľu vyškrabujem z hrnca to najmenej pripečené a s kusom chleba to ládujem do seba. A pivko za tým a začína mi byť dobre.
"Počúvaj, Laci, a knedle máš? Mohli by sme si ich nakrájať a nachystať do paráku."

"Žiadne knedle nebudú. Oni všetkom jedia s chlebom. A ten mi tiež privezú oni. Bude úplne čerstvý, rovno z pekárne."
Laco prináša ďalšie pivo a začína sa pýtať: "A kam si sa kamoš vybral v takýto čas?"
"Teraz len domov, ale neviem ako sa tam dostanem."
"Veru, dnes už asi nijak. Ale ak mi pomôžeš s baníkmi, tak tu môžeš vzadu prespať a ráno sa zvezieš autobusom do mesta a tam je železnica."

Razom sme dohovorení. Keď o pol jedenástej dorazia baníci, som prezlečený do suchého, najedený, kávičku v sebe a biele čašnícke sako od Laca na sebe. Zbehneme k autobusu po prádelný kôš plný voňavého krásneho chleba a už ho krájam v kuchyni. Laco ma predstavuje ako bratranca a začína roznášať najprv pivo a poldecáky a potom segediňák. Baníci to hrnú do seba a chvália Laca: "Ty, ale to je nejaký špeciál, ten sa Ti naozaj vydaril." A potom ide pivo za pivom, a poldecáky majú defilé.

O pol hodinu sa spieva, ale o pol jednej ktosi zavelí, malý autobus naštartuje a baníci disciplinovane platia účty, nasadajú a zasa sme sami. Upraceme celý lokál a ja so spacákom a karimatkou sa rozložím vzadu, kde je sucho a teplo. Spím ako zabitý.

Ráno ma budí Laco a hovorí: "Vstávaj. Mám pre Teba raňajky a o pol hodinky je tu autobus." Rýchle sa balím, zhltnem hemendex, kávu, poldeci a malé pivko, pribalím si malý balíček od Laca na cestu, potrasieme si rukami a autobus zatáča na parkovisko pri motoreste. Naskakujem dnu a môj malý nevydarený vander je na konci.

Alebo, možno, že až taký nevydarený ani nebol.