15. deň Chata pod Veterným vrchom – sedlo Rozdiel

(39 km, prevýšenie 1804 m, spolu 551 km)

Predpoveď počasia bola presná. Pršalo celú noc, ale nadránom prestalo. Aj keď je chatka pod Veterným vrchom zanedbaná, strechu má stále dobrú. Ráno sa teda budím v suchu. Dnes sa teším na Pieniny a prielom Dunajca, ktorý chcem už dlhšie prejsť. Pred rokom som do neho iba nakukol, a tak som zvedavý, čo bude ďalej.

Najskôr však musím vybehnúť na samotný vrchol Veterného vrchu. Je to malá odbočka z červenej značky, ale oplatí sa sem zbehnúť. Na vrchole je vyrezávaná socha medveďa so slovenskou vlajkou a pekný výhľad na Tatry. Z krátkej odbočky sa vraciam späť na hlavnú trasu červenej značky, po ktorej budem prudko klesať do obce Veľký Lipník. Cesta vedie celý čas lesom, až tesne nad obcou vyústi na lúky s peknými výhľadmi.

Vbehnem rovno medzi početné stádo pasúcich sa oviec. Hneď si ma všimne tiež ovčiarsky pes a beží ku mne. Je však priateľský. O chvíľu stretávam aj pastiera. Pýtam sa ho, či sa v obci nachádzajú nejaké potraviny, pretože na internete som predtým nič nenašiel. Vraj áno a ukáže mi na jeden dom, ktorý je rovno pod nami. Poďakujem za informáciu a pokračujem do obce, kde si urobím malú zachádzku do potravín.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po doplnení zásob prudko stúpam do Lesnického sedla, ktoré je nad obcou. Značka vedie cez elektrickú ohradu, kde sa podľa stôp pasú zrejme kravy. Žiadne som však nevidel. Zo sedla stúpam spočiatku lúčnatým hrebeňom, ale po niekoľkých minútach som v tôni lesa. Striedavo stúpam a klesám ako na klasickej hrebeňovke. Občas sa objavia pekné skalné útvary a výhľady do okolia. Pod vrchom Pľašná hľadám prameň vody, ktorý je označený na mape. Zisťujem, že je označený aj značkou v teréne. Je to však len neupravený prameň potoka a voda sa z neho naberá aj nádobkou veľmi zle. Trochu vody si naberiem, ale potom ma to prestane baviť. Dúfam teda, že budú tiecť pramene, ktoré by sa mali nachádzať v prielome.

Klesám k Červenému Kláštoru a odtiaľ mierim rovno do prielomu Dunajca. Už na začiatku je tu kopec ľudí a nemení sa to, ani keď postupujem hlbšie. Prielom je naozaj zaujímavý a pekný. Akurát obrovské davy ľudí kazia celý dojem. Čo už, na populárnych a zároveň ľahko dostupných miestach je to tak. Jeden z prameňov v prielome je funkčný, a tak dopĺňam vodu. To čo ma v prielome asi najviac odpálilo, bol chodník zo zámkovej dlažby, ktorý začína od poľskej hranice. Akože videl som už teda kadečo, ale toto dať do prírody? No neviem. Aj keď ťažko povedať, či som ešte vlastne v prírode. Mám pocit, že odtiaľto musím rýchlo vypadnúť a na prvom možnom mieste za poľskou hranicou to aj urobím.

Po modrej značke prudko stúpam späť na hrebeň, kde sa vrátim na SR / PL štátnu hranicu. Po hranici teraz pôjdem až na Eliášovku. Tu hore je ľudí pomerne málo. Zato krajina je oveľa krajšia ako predošlý prielom. Rozsiahle lúky doplnené lesíkmi a parádnymi výhľadmi hlavne do Poľska. Hneď zabúdam na predošlé davy ľudí a vydláždený chodník. Toto je naozaj pekná časť Pienin. Cestou sa tu dokonca dajú kúpiť syrové výrobky priamo zo salaša.

Pekným hrebeňom sa pomaly približujem k najvyššiemu vrchu pohoria - Vysoké skalky. Z diaľky vidím, že na ňom akurát zasahuje poľský záchranársky vrtuľník. Kto vie, čo sa tam stalo. Keď sa tam konečne dostanem, tak tu už nie je ani duše. Malú zachádzku na najvyšší bod si neodpustím. Viem, že je z vrcholu pekný výhľad. Dnes je dobrá viditeľnosť, a tak mám aj vzdialenú Starú Ľubovňu ako na dlani.

Z vrcholu sa vraciam späť na modrú značku a po hrebeni pokračujem do sedla Rozdiel. Večer sa nezadržateľne blíži, a tak si začínam pomaly hľadať miesto na nocľah. V sedle by sa mala nachádzať stará stodola. Pobehujem tu ako splašená ovca, ale nič som nenašiel. Pred rokom som objekt tiež hľadal a výsledok bol rovnaký. Neviem, či objekt už neexistuje, alebo sa predo mnou len skrýva. Nakoniec rezignujem a zaparkujem pod jedným stromom v sedle. Pršať by nemalo, a tak ma to až tak netrápi.

16. deň Sedlo Rozdiel – Andrejovka

(41 km, prevýšenie 1223 m, spolu 592 km)

Celú noc po sedle voľne pobehovali kravy. Mne však dali pokoj. Dnes bude hlavnou úlohou zohnať vodu, inak by to mal byť celkom pohodový deň. Zalesneným hrebeňom sa približujem tentokrát k najvyššiemu bodu pohoria Ľubovnianska vrchovina. Eliášovka je pomerne nevýrazný vrch, ale z rozhľadne na jeho vrchole sú pekné výhľady najmä do Poľska.

Predtým ako vystúpim na najvyšší bod, pozerám do zoznamu prameňov a mapy. Najbližší a jediný prameň za dnešný deň bude až pred sedlom Osly. To je ešte celkom ďaleko a mám len trochu vody. Kúsok pod Eliášovkou sa nachádza malá poľská osada. Skúsim teda vodu zohnať tam. Značka ide priamo popri domoch, a tak nemusím odbehnúť z trasy. Nikoho však vonku nevidím. Prichádzam k poslednému domu a rozmýšľam, čo teraz. Buď drzo vbehnem niekomu do dvora alebo budem pol dňa smädný. Dnes to vyzerá na horúci deň, preto si vyberám prvú možnosť. Približujem sa k jednému z domov. Hneď oproti mne vybehne pes. Je však len o niečo väčší od potkana, takže si ho nevšímam. Dá však o mne hlasno vedieť a von hneď vybehne majiteľka domu. Ochotnú Poľku poprosím, či by mi nenabrala vodu. Nemá s tým žiadny problém a ešte mi dá pár rád na cestu.

Od domov je to hore na Eliášovku len kúsok, a tak o chvíľku stojím na vrchole. Vybehnem na rozhľadňu a vychutnám si pekné výhľady, ktoré sú z jej vrcholu. Škoda, že nie je o jedno poschodie vyššia. Boli by pekné výhľady aj na slovenskú stranu. Takto sú len veľmi obmedzené. Na tomto mieste sa poslednýkrát lúčim s poľskou hranicou. Už sa na ňu počas trasy nevrátim.

Po žltej značke klesám najskôr striedavo cez les a lúky. V dolnej časti sa krajina otvorí do rozsiahlych lúk, cez ktoré pokračujem až do sedla Vabec. Mám pocit, že v názve sedla niekto stratil R. Z okolitých lúk sú naozaj pekné výhľady, či už na Tatry, Čergov alebo iné okolité pohoria. Opäť sa ponáram do lesa a po žltej značke mierim do sedla Osly. Cestou dopĺňam vodu v studničke, ktorá je priamo na značke. Má síce rúrku, ale voda z nej netečie. Na naberanie treba mať nádobku.

V sedle Osly je pekný prístrešok s posedením, a tak si neodpustím obednú prestávku. Po prestávke pokračujem do ďalšieho sedla s názvom Marmon. Hneď ma tu zaujme pamätník a informačná tabuľa venovaná leteckému nešťastiu. Počas 2. svetovej vojny tu havaroval sovietsky bombardér. Posádka stihla vyskočil, ale jedného člena zajali Nemci. Celé nešťastie je zaujímavý príbeh, ktorý stojí za prečítanie.

Momentálne mením asi pri každom smerovníku farbu značky, čo je celkom zaujímavé. Opäť sa dostávam na rozsiahle lúky, cez ktoré prejdem až do Malolipnického sedla. Tento úsek je krajinársky veľmi hodnotný a ponúka parádne výhľady do širokého okolia. Akurát tu prebieha kosenie a zber sena. U nás na Pohroní je už dávno pokosené a na severnom Spiši kosia ešte len teraz. Je zaujímavé, aké sú na Slovensku pomerne výrazné rozdiely aj v takýchto veciach, napriek jeho malej rozlohe.

Nikam sa neponáhľam. Užívam si dobré počasie a pekný kus krajiny. Cesta však ubieha rýchlo a musím sa opäť ponoriť do tône lesa. Dnes ma čakajú ešte dva kopce. Orlovská Magura a Kurčínska Magura. Podľa mapy od nich nič neočakávam, a tak viem, že pôjdem len lesom až do dnešného cieľa. Značka spočiatku mierne stúpa po lesnej ceste, ale neskôr prejde na starú zarastenú lesnú cestu. Musím si teda prebíjať cestu cez kríky a rôzne byliny až na vrchol Orlovskej Magury. Na vrchole sa nachádza vysielač, ale inak tu nič nie je. Vzhľadom na hustý porast sa výhľady očakávať ani nedajú.

Pokračujem teda na susedný kopec. Cesta po žltej značke je už oveľa lepšia a dokonca je tu niekoľko výhľadov z lesných priesekov. Na Kurčínskej Magure je pekný bukový les a dokonca výhľad na sever. Vrch ma celkom potešil a trávim na jeho vrchole hodnú chvíľku. Slnko sa už skláňa k obzoru, a tak je čas pobrať sa dole. Po lesnej ceste klesám tichým lesom, keď v tom zrazu neverím vlastným očiam. Asi 15 metrov predo mnou cupitá po ceste rys. Teda tu by som takéto vzácne stretnutie nečakal. Na ceste ostanem ako zamrazený. Sledujem ako lesný duch ladne pricupitá k stromu a označkuje si ho. Rýchlo zapnem foťák a urobím pár fotiek. V rýchlosti som nestihol ani poriadne zaostriť, takže záber nič moc. Mám však aspoň dôkaz, že som lesného ducha stretol. Ďalšia vec, čo ma zaujme je, že rys pokojne prejde pomedzi pasúce sa srny a tie mu nevenujú ani štipku pozornosti. Teda čakal by som, že utečú. Z krátkeho stretnutia som natešený ako malý chlapec z novej hračky.

Dole do Andrejovky mi cesta ubehne rýchlo. V miestnej krčme si doplním vodu, a potom pokračujem k štrkovisku. Poradili mi ho dvaja českí turisti, ktorých som dnes stretol. Vraj sa tu dá okúpať. Hneď som to využil a prekvapilo ma, aká bola voda teplá. Naozaj parádna. Zo západu sa na Slovensko blíži naozaj brutálny búrkový front. Teda vyzerá tak aspoň podľa radaru. Zložím sa do jedného prístrešku na brehu štrkoviska. Snáď ma tu do rána nezmetie.

17. deň Andrejovka – Drienica

(40 km, prevýšenie 1770 m, spolu 632 km)

Búrkový front sa rozpadol skôr, ako dorazil na východné Slovensko. Nespadla tu teda ani kvapka. Od rána je však počasie pochmúrne a vyzerá to na dážď. Dúfam, že sa spustí lejak, keď budem niekde hore na Minčole. Cez lávku prejdem na druhý breh rieky Poprad, kde sa nachádza obec Čirč. Obec je pomerne dlhá, a tak ma čaká dosť asfaltu. Už tradične sa zastavím v miestnych potravinách, tak ako v každej obci. Okrem nich tu nie je asi nič zaujímavé.

Pokračujem teda k lesu a zisťujem, že cez dolinu potoka Soliská vedie taktiež asfaltová cesta. Úsek s asfaltom sa mi teda podstatne predlžuje. Postup hore dolinou je dosť fádny, k čomu prispieva aj zamračená obloha. Kúsok za obcou sa hneď vedľa cesty nachádza upravený prameň vody. Vedľa neho je aj prístrešok. Keby som o tom vedel, tak by som včera zrejme prišiel až sem. Rozbitá lesná asfaltka ma dovedie takmer hore na hrebeň. Končí naozaj len kúsok od sedla Uhlisko. Odtiaľto je to už iba pár minút pochodu na najvyšší vrchol pohoria, Minčol.

Neďaleko pod vrcholom si začínam všímať okolo chodníka neskutočný bordel. Igelitky, sáčky, prázdne konzervy sa tu povaľujú skoro všade. Pomaly začínam nadávať na človeka, ktorý neskutočný neporiadok narobil. Nechápem ako niekto môže ísť do prírody a odhodiť tam odpad. Z vrcholu Minčola vidím, že v diaľke prší. Pozerám teda radar a zisťujem, že sa ku mne blíži pomerne úzke pásmo zrážok. Vyzerajú však celkom intenzívne. Rozmýšľam teda, či zbehnem k blízkej útulni pod Minčolom, alebo budem pokračovať aj v daždi. Nakoniec sa rozhodnem, že idem k útulni a prečkám dážď tam.

Kúsok pod Minčolom zisťujem, čo je pôvodom odpadkov v okolí. Je tu dosť veľký počet zberačov čučoriedok, zrejme z niektorej okolitej osady. Z okolia si zároveň urobili smetisko a WC. Vyzerá to tu naozaj hrozne, až som z toho znechutený. Pri útulni prečkám dážď, ktorý trval iba pár minút. Ani sa mi sem neoplatilo trepať, ale aspoň som si obzrel útulňu, ktorá je však zamknutá.

Po daždi sa vraciam späť na hrebeň. Cez striedajúce sa malé horské lúky a bukové lesy prechádzam do sedla Ždiare. Prekvapí ma tu pekný prístrešok s posedením. Až ma zláka na skoršiu obednú pauzu. Dalo by sa tu pokojne prespať pod strechou. Obloha sa už vyčistila a z pochmúrneho dňa sa vykľul celkom pekný slnečný deň. Lúky, lesy a pekné výhľady sa striedajú aj na ďalšom úseku hrebeňa. Kúsok pred sedlom Priehyby si dopĺňam vodu z asi jediného výdatného prameňa na hrebeni. V samotnom sedle ma celkom prekvapí kaplnka a úzka asfaltová cesta. Keďže sú na nej dopravné značky, zrejme slúži aj ako spojnica medzi obcami. Stretávam tu dve pekné české turistky, s ktorými prehodím pár slov. Poradím im prístrešok v sedle Ždiare a neďaleký prameň vody.

Potom zase striedavo stúpam a klesám, tak ako je to na každej hrebeňovke bežné. Celkom si hrebeň užívam. Pekné lúky, pekné lesy a pekné výhľady. Navyše tu nebadať nejakú brutálnu ťažbu dreva. Škodou je len to, že lúky sú dosť zanedbané a viaceré pomaly zarastajú. Na vrchu Solisko ma zaujme pozemok, ktorý vlastní Lesoochranárske zoskupenie VLK. O kúsok ďalej za sedlom Lysina je zase celá súkromná prírodná rezervácia Vlčia. Zaujímavé a trochu netradičné miesta. Keď sa však nedá za ochranu prírody bojovať inak, tak to treba aspoň takto.

Pripájam sa na červenú značku Cesty hrdinov SNP. Prakticky som tu nebol odvtedy ako som išiel práve magistrálu. Rád jej dám aspoň krátky pozdrav a zistím, čo je tu nové. Najviac ma prekvapí kríž na vrchu Čergov. Ten tu pred dvomi rokmi nebol. Inak sa tu nič podstatné nezmenilo. Zostúpim kúsok dole ku Chate Čergov, kde dám zbohom červenej značke a pokračujem po zelenej smer Sabinov. Dúfal som, že už budem len klesať dole z hrebeňa. Opak bol však pravdou. Značka vedie po bočnom hrebeni a najskôr som musel vystúpiť cez Ostrý kameň na vrch Lysá. Až potom som mohol začať definitívne klesať do doliny.

Obloha sa opäť zatiahla a začína hrmieť. Toto snáď nie. Kráčam dole po zjazdovke, čo to dá, ale kúsok pred hotelom Šport ma chytí pekný lejak. Keď prídem k verande hotela, som už celý mokrý. Prezlečiem sa a pozerám radar. Toto snáď nie je ani možné. Nad celým Slovenskom ani kvapka. Iba nad čergovskými dvomi kopcami sa sformovala miniatúrna búrka. Ako rýchlo sa zjavila, tak rýchlo aj zanikla. Pokračujem teda v klesaní dole dolinou k obci Drienica. Nad dedinou nájdem pri ceste pekný prístrešok s posedením. V blízkosti je tiež prameň vody. Lepšie miesto už dnes nenájdem, a tak tu ostávam na noc.

18. deň Drienica – Smrekovica

(37 km, prevýšenie 1582 m, spolu 669 km)

Veci zo včera cez noc veľmi neuschli. Dnes má byť horúco, a tak snáď uschnú na mne. Dlhým asfaltovým úsekom klesám do mesta Sabinov. Urobím si tu malú zachádzku a navštívim historické centrum mesta. Je naozaj pekné a oplatí sa tu zastaviť. Najviac ma asi prekvapili pozostatky mestských hradieb. Ani som netušil, že mesto nejaké hradby malo.

Vraciam sa späť na značku a cez lávku prekračujem rieku Torysa. Tu je to ešte len taký väčší potok. Cez les prudko stúpam k smerovníku Švabľovka. Cestou počujem od mesta nejaký výbuch, ale netuším, čo to bolo. Cez polia klesám k obci Uzovský Šalgov. Sú odtiaľto naozaj pekné výhľady na hrad Šariš, hrebeň Slanských vrchov a okolie mesta Prešov. V spomínanej obci je pekný zrekonštruovaný kaštieľ. Dnes je naozaj horúco. Snáď prvýkrát počas celej trasy. Neviem sa dočkať chládku lesa.

Musel som sa k nemu prebojovať cez polia nad obcou. Konečne som v chládku. Stúpam po lesnej ceste a značku veľmi nesledujem. Ostanem prekvapený, keď sa zrazu ocitnem v kukurici. Pozerám do mapy. Samozrejme som úplne mimo trasu. Späť sa mi vracať nechce, a tak prejdem cez pole k lesu. Tam sa musím zase prebiť cez kríky, ktoré pokrývajú celý kopec. Ach, ako ľahko sa dá skomplikovať jednoduchá cesta.

Už z diaľky počujem hrať rómske pesničky, takže viem, čo ma v Uzovských Pekľanoch čaká. Osada je však trochu mimo obce, a tak je v dedine kľud. V obci nie je nič, čo by stálo za zmienku. Jedine malý obchodík, v ktorom skoro nič nemajú. Za obcou odbočím vľavo a prudšie stúpam na hrebeň pohoria Bachureň. Celkom sa teším na pekný lúčnatý hrebeň pohoria.

Kúsok pod sedlom Mindžová ma prekvapí prameň vody, ktorý nie je zaznačený ani na mape a je priamo na značke. Taktiež je tu chatka. Najskôr som si myslel, že je to útulňa Chotárna, ale tá je o niečo ďalej. Táto je zrejme poľovnícka. Nachádza sa pri nej aj veľký altánok, v ktorom sa dá posedieť alebo schovať. Ja som si tu dal obednú pauzu.

Lúčnatým hrebeňom idem ďalej cez sedlo a vrch Buče do sedla Magura. Celý čas sa otvárajú pekné výhľady na Čergov, Slanské vrchy a Branisko. Ani sa mi odtiaľto nechce ísť preč. Musím však odbočiť a klesať k obci Lačnov. Dedinka a neďaleký Lačnovský kaňom sú naozaj malebné, no dnes ich obídem. Dedinky sa iba nepatrne dotknem na jej okraji, kde odbočím vpravo a cez lúky prejdem do Lačnovského sedla. Pomaly sa lúčim s pohorím Bachureň a vnáram sa do lesov pohoria Branisko.

Najskôr stúpam lesnou cestou do sedla Zákrut a odtiaľ zaujímavou skalnatou dolinkou až na vrch Boldigáň. Krajina sa tu opäť otvára do pekných horských lúk, na ktorých okraji je niekoľko malých chatiek. Nikto tu však nie je. Pod vrchom Kravcová odbočím na žltú značku a doplním si vodu z prameňa pod Kravcovou.

Mám pred sebou krátky, ale pomerne strmý výstup na Smrekovicu. Najskôr stúpam lesom, ale potom prejdem do rozsiahleho polomu, ktorý je na vrchole Smrekovice. Teda pamätám si tento vrch v inom svetle. No keď som tu bol predtým, bola hmla a polom nebolo vidieť. Namiesto lesa je tu bujný porast čučoriedok s chutnými plodmi a parádny výhľad na okolie mesta Prešov. Cez čučoriedky sa prepasiem ako medveď až na najvyšší bod. Na vrchole Smrekovice stojí pekná útulňa Vresovianka. Mám ešte veľa času, ale rozhodnem sa, že tu ostanem na noc. Pomerne dlhý večer trávim kontrolou výbavy a sledovaním pekného výhľadu na Spiš. Som zvedavý ako tu bude ráno.

19. deň Smrekovica – Margecany

(35 km, prevýšenie 1590 m, spolu 704 km)

Noc bola pokojná, ale viditeľnosť je ráno oveľa horšia ako včera. Pomerne hustý opar znemožňuje ďaleké výhľady. Dnes sa teším na zvyšok hrebeňa pohoria Branisko. Zo Smrekovice klesám do sedla Chválabohu. Cestou doplním vodu z prameňa pri chatkách, keďže ďalší prameň tak skoro nebude. Zo sedla stúpam na vrch Rudník. Spočiatku je cesta fádna a zaujme ma hlavne budova vysielača. Presne taký istý je aj v Strážovských vrchoch pod Čiernym vrchom. Zaujímavá architektonická zhoda.

Od Rudníka sa na hrebeni postupne začínajú objavovať skaly. Čím bližšie som k vrchu Rajtopíky, tým je ich viac. Občas sa otvoria výhľady smerom na Spiš. Najkrajšie je však skalné okno kúsok pod spomínaným vrcholom. Naozaj zaujímavý skalný útvar, ktorý sa oplatí navštíviť. Od skalného okna ešte chvíľu stúpam a potom len klesám až do sedla Humenec. Mám pred sebou ešte posledný vyšší vrch pohoria, ktorým je Sľubica. Z vrcholu by mali byť pekné výhľady, a tak som zvedavý ako to tam vyzerá.

Počas stúpania stretávam chlapíka, ktorý akurát rozoberá lapač na lykožrúty. Pozdravím sa mu a opýtam sa, čo robí. Počas rozhovoru s ním vysvitne, že chlapík je biológ, ktorý sa zaoberá lykožrútmi. Akurát zberá lykožrúty na prieskum miestnej populácie. Nakoniec sa medzi nami rozvinie družná debata na tému lykožrút a stav našich lesov. Ani neviem ako a rozhovorom sme tu strávili takmer 2 hodiny. Pýtal som sa ho aj na to, či lapače na lykožrúty niečo pomáhajú. Povedal mi: „Nie som ochranár ani lesák, a tak ti môžem úprimne povedať, že nie.“ Vraj slúžia zväčša na monitoring populácie, ale nejaký veľký vplyv na ňu nemajú. Po fajn dlhom rozhovore sme sa museli rozlúčiť a každý pokračovať svojou cestou.

Dostávam sa na horské lúky, ktoré sú pod vrcholom Sľubice. Je z nich pekný výhľad späť na Smrekovicu. O pár stovák metrov ďalej je samotný vrchol, z ktorého sú zase výhľady na Spiš. Škoda, že je opar, inak by boli výhľady parádne, ale aj takto je toho celkom dosť vidieť. Dám si tu obednú pauzu a potom len klesám až do obce Richnava. Cestou ma zaujme pomerne veľký prístrešok v sedle Predky. Pokojne by v ňom prenocovala aj väčšia skupina. V Richnave zbehnem len do obchodu a idem hneď do susednej obce Kluknava. Tu ma zaujme nielen miestny kaštieľ, ale aj vybavenosť obce. Nachádzajú sa tu veľké potraviny, lekáreň, zdravotné stredisko a kadečo iné. Na pomery východu dosť nezvyčajné. Máloktoré dediny sú tu tak vybavené.

Cez polia popri družstve stúpam k lesu. Už by som mal byť v pohorí Čierna hora. Celkom sa teším, pretože vlani, keď som bol na Roháčke, tak som nezbehol na Koľvek a Rozsypanú skalu. Dnes to plánujem odčiniť. Po hrebeni stúpam lesom až k odbočke na Koľvek. Je to síce malá zachádzka, no dnes si ju nedovolím obísť. Ako stúpam, postupne sa začínajú objavovať prvé skalky. Mám pocit ako keby som sa presunul o niekoľko stoviek kilometrov na západ do pohoria Tribeč, ktoré dobre poznám. Koľvek je niečo ako kremencová hôrka, ktorých je na Tribeči plno. Cítim sa tu ako doma. Parádny skalnatý hrebeň, z ktorého sú navyše pekné výhľady smerom na Krompachy a Sľubicu. Úzkym chodníčkom obchádzam skaly a čučoriedky. Občas treba niektoré skalky aj preliezť, ale nič extra. Tento kus hrebeňa som si veľmi užil.

Nadšený a plný očakávaný pokračujem na Rozsypanú skalu. Cestou sa ešte zastavím pri poľovníckej chate U smelého srnca. Z prameňa si dopĺňam vodu. V okolí je neskutočný neporiadok. Odpadky sú skoro všade. Dlho tu teda nezotrvám a pokračujem ďalej. Keď prídem na Rozsypanú skalu zažijem ďalší šok. Neskutočný neporiadok je aj tu. Navyše skala je celá pokrytá výkalmi a nie sú zvieracie.

Stretávam tu dve rómske deti, ktoré sedia pri ohni. Pozdravím sa im a oni mi povedia, že sú tu na borovniciach (čučoriedkach). Ako nič v zlom, ale ani naše prasce, čo máme doma, si neurobia WC dva metre od toho, kde jedia. Som zhrozený. Cez mínové pole prekľučkujem ku krížu na skale. Spravím si pár fotiek a obzriem si pekné výhľady do Košickej kotliny. Vtom zrazu začnú decká z ničoho nič revať a utečú niekam do lesa a popritom kričia. Z diaľky začne kričať aj zvyšok skupiny zberačov. Vôbec nechápem, čo im preplo v hlave. Jediné, čo som z toho, čo vykrikovali, rozumel bolo: "Gadžo! Gadžo!" No len rýchlo stadiaľto zdrhaj, lebo ešte dostaneš.

Rýchlo teda miznem v lese tiež. No teda, toto neprajem nikomu. Osobne by som radšej stretol celú medvediu rodinku zoči-voči ako toto v lese. Preto sem neodporúčam chodiť v čase zberu čučoriedok. Na Roháčke je kľud a nikto tu nie je. Vrch je však zalesnený a neposkytuje žiadne výhľady. Dlho sa tu teda nezdržím a klesám do sedla Roháčky. Tu odbočím na žltú značku a klesám smerom do Margecian. Už po pár metroch ma prekvapia zvyšky murovaného košiara. Nedávno ho obnovilo miestne občianske združenie. Je pri ňom aj zaujímavá informačná tabuľa. Posledným pastierom, ktorý tu pásol v roku 1944 bol len 13-ročný chlapec. Zaujímavé. Dnes deti v tomto veku nevedia prežiť bez wifi a nie to pásť jalovinu uprostred hôr.

Cestou do Margecian sa už nič zaujímavé neobjaví, a tak som za chvíľu v obci. Blíži sa večer a potrebujem si nájsť miesto na noc. Najlepšie bude zrejme zakotviť niekde na brehu Ružína, a tak mierim rovno tam. Miesto medzi cestou a brehom priehrady je tu však dosť úzke. Tam, kde je trochu pľacu, sú zase všade rybári. Idem teda po ceste ďalej. Premávka je tu však dosť hustá, a tak keď vidím prvú lesnú cestu, odbočím na ňu. Ak nájdem vhodné miesto v tomto lesíku, tak tam skončím. Kopec nad cestou je však dosť strmý, a tak idem stále po ceste, ktorá by mala ísť súbežne s predchádzajúcou. Je už tma, a tak toho veľa nevidím. Po chvíľke sa dostávam na nejakú pláň. Neviem čo to tu je, ale idem ďalej.

Zrazu som pri budovách a až vtedy si uvedomujem, že som v lome. Ako som sa sem pre pána dostal? Pokračujem rovnakým smerom a verím, že tak ako som na jednej strane vošiel na druhej vyjdem. Mýlim sa, na druhej strane prichádzam k bráne a vysokému plotu s ostnatým drôtom. Hľadám cestu von, ale žiadna tu nie je. Sú tu dokonca kamery, a tak do jednej aspoň zakývam. Čakám, či ma príde vyhodiť nejaký strážnik. Nikto však nechodí. Späť sa mi ísť nechce, tak prehodím cez plot najskôr ruksak a potom seba. Dúfam, že zajtra budem v krimi. Na prvom mieste pri Ružíne sa zložím. Dnes už nič nevymýšľam. Síce meter od cesty a meter od brehu, ale čo už.

Pokračovanie nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek