Pohľad na Muránsky hradný vrch (bralo Cigánka) nad mestečkom Muráň
Túra

Slovenskom 5: Slovenské rudohorie

23. 01. 2021
Piata časť môjho putovania „od domu až domov“ okolo Slovenska. V tejto časti prejdem cez Volovské vrchy, Slovenský kras, Revúcku vrchovinu, Stolické vrchy a Muránsku planinu, čiže všetko pohoria Slovenského rudohoria.

20. deň Margecany – Medzev

(38 km, prevýšenie 1787 m, spolu 742 km)

Ružín ma v noci nezhltol, a tak sa prebúdzam do ďalšieho dňa. Dnes to vyzerá na pekný deň a mám pred sebou niekoľko zaujímavých kopcov. Po ceste prebehnem do neďalekej obce Veľký Folkmar, odkiaľ by som sa chcel dostať na Folkmarskú skalu. Na lavičke v centre obce študujem mapu a rozmýšľam, kadiaľ pôjdem hore. K žltej značke, ktorá začína ďalej od obce, sa mi trepať nechce. Na mape však vidím lesnú cestu, ktorá ide hore priamo z obce. Pod vrcholom by som sa potom mohol napojiť na spomínanú žltú značku. Skúsim to teda tak.

Kým som sa tu zamýšľal, prešla okolo mňa väčšia skupinka mladých ľudí. Stretávam ich v lese na zvážnici, po ktorej idem hore tiež. Pýtam sa ich, či sa tadiaľto dostanem hore na skalu. Vraj áno. Na chvíľu sa k nim teda pripletiem. Potom však vidím, že s nimi to bude nadlho, a tak prepínam na svoj krok. Pomaly ich strácam z dohľadu a cesta ma dovedie až pod skalu. Tu musím zísť z cesty a voľne strmo stúpať lesom. Prekvapí ma, že sa tu nachádzajú pingy. Ktovie, čo sa tu v minulosti ťažilo (železné rudy, pozn. red.).

Po prudkom stúpaní sa dostávam na žltú turistickú značku. Dovedie ma až na vrchol Folkmarskej skaly. Dnes je naozaj pekná viditeľnosť. V diaľke vidieť Tatry a všetky okolité kopce. Dlho som sa sem plánoval prísť pozrieť a dnes to naozaj vyšlo. Hore na skale zotrvám pomerne dlho. Keď sa nasýtim výhľadmi, tak začnem po žltej značke zostupovať do neďalekej dediny Kojšov. Nie je to ďaleko, ale stratím dosť veľa výškových metrov, ktoré budem potom musieť opäť nastúpať. Je sobota a v dedine prebiehajú klasické víkendové práce. Z každého druhého dvora počuť cirkulárku a podobné veci. Hodila by sa mi voda, ale nechcem nikoho otravovať pri práci. V obci sa teda nezdružujem a hneď stúpam na kopec oproti.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Stúpanie je celkom strmé, až kým sa nedostanem na červenú značku, ktorá vedie po hrebeni. Pri smerovníku Jedlinky ma zarazí čas, podľa ktorého by to malo na Kojšovskú hoľu trvať ešte dve hodiny. Veď je to odtiaľto iba kúsok. Cesta na vrchol nakoniec trvala 45 minút. Dosť rozdiel oproti smerovníku. Na vrchole je niekoľko ľudí, ale žiadna tlačenica. Konečne mám z kopca výhľad. Keď som tu bol počas Cesty hrdinov SNP, tak tu bola hmla ako mlieko. Volovské vrch sú pre mňa celkovo zakliate pohorie. Vždy, keď sem prídem, tak prší, leje alebo je hmla. Celkom sa teda čudujem, že dnes je pekne. Hádam prvýkrát, keď som v tomto pohorí. Výhľady smerom na Košice sú naozaj parádne.

Po žltej značke klesám z vrcholu a mierim k Chate Erika. Tu je už ľudí naozaj veľa, a tak sa ani nezastavujem a po známej červenej značke idem ďalej. Cez polomy prekľučkujem na Tri studne, kde si z výdatného prameňa dopĺňam vodu. O malý kúsok ďalej prichádzam k smerovníku Trohánka. Miesto je určite dobre známe každému, kto išiel Cestu hrdinov SNP. Nachádzajú sa tu dve turistické útulne alebo skôr búdy. Prekvapí ma tu neskutočný neporiadok. Samozrejme, opäť je tu veľká skupina zberačov čučoriedok. Už sa to stáva akýmsi pravidlom. Na tomto mieste dávam posledné zbohom červenej značke Cesty hrdinov SNP. Počas cesty sa mi ju podarilo križovať trikrát, ale teraz je to už naposledy.

Po žltej značke začínam klesať do mesta Medzev. Cestou sa otvárajú pekné výhľady smerom na juh až niekam do Maďarska. Na obzore ma najviac zaujala mohutná budova Jasovského kláštora, ktorá je dobre rozoznateľná aj takto z diaľky. Ako klesám, les sa mení zo smrekového na bukový a z neho na dubový. Príjemná zmena. V dubovom lese som už nebol snáď od Pohronského Inovca. Hneď sa na mňa vrhol aj celý roj komárov. Neviem prečo sa im v dubových lesoch tak darí. Už som to nemohol vydržať, a tak som použil repelent.

Kúsok nad Vyšným Medzevom ma zaujala štôlňa Kresanica. Podľa tabuľky vedľa nej, je to posledná zachovaná ručne kresaná štôlňa v regióne. Po lesnej ceste klesám najskôr do Vyšného Medzeva, a potom do Nižného Medzeva. Doteraz som ani nevedel, že Medzev je vlastne mesto. Prakticky aj vyzerá ako väčšia dedina. Jedine na námestí trochu cítiť mesto a taktiež historický odkaz baníctva. Pomaly sa stmieva, a tak pozerám do mapy, kde dnes zakotvím. Kúsok nad mestom by mal byť nejaký rybník a pri ňom posedenie. Idem teda tam. Rybník nájdem, ale je pri ňom iba lavička. No nič, bude stačiť.

21. deň Medzev – Silica

(40 km, prevýšenie 1530 m, spolu 782 km)

Dnes by to mala byť relatívna pohoda, keďže mierim do Slovenského krasu. Stačí sa vyšplhať hore na Zádielsku planinu, a potom pôjdem takmer celý čas po relatívnej rovine. Po žltej značke mierne stúpam do sedla Krížna poľana. Vyzerá to tak, že tadiaľto veľa ľudí nechodí. Chodník je hlavne na lúkach zarastený a málo zreteľný. Žltú značku mením v sedle za modrú a pokračujem do Zádielskej doliny. Prejdem však len cez jej hornú časť, ktorá nie je až tak zaujímavá ako spodná. Nechám sa zlákať bufetom pri chate, a tak si tu urobím dlhšiu prestávku, ako som plánoval. Ľudí začalo v doline slušne pribúdať, a tak sa poberám preč, kým to tu nevyzerá ako niekde na námestí.

Cez Baksovu dolinu stúpam do Bôrčanského sedla nad obcou Bôrka, kde prudko odbočím vľavo do lesa. Opäť sa dostávam na planinu Horný vrch, ktorá je len veľmi mierne sklonená. Pochod tadiaľto je trochu fádny, ale ozvláštňujú ho zaujímavé skalné útvary a malé horské lúky. Najviac ma prekvapí výhľad nad obcou Hrhov. Je fakt parádny, asi jeden z najlepších, čo som v Slovenskom krase navštívil.

Značka vedie ďalej zväčša lesom až k smerovníku Krasové jazierko. Podľa mapy sa tu nachádza prameň. Mal by byť málo výdatný. Opak je však pravdou. Uprostred leta z neho tečie voda výdatne. Zas a znova sa ponáram do tône lesa. Z lesa sa vynorím až na lúkach v okolí Mútnej studne. Pasie sa tu početné stádo kráv a z prameňa, ktorý sa tu nachádza je urobená napájačka. Preto by som s ním radšej nepočítal. Lúky na krátko poskytujú pekné výhľady smerom na Volovské vrchy.

Zase ma zhltne les a vypľuje až na lúkach pri Jablonovskom sedle (priesmyk Soroška). Sú odtiaľto pekné výhľady smerom na hrad Krásna Hôrka a okolie. V sedle sa nechám zlákať motorestom na obed. Dnes mám nejaký prežierací deň. Zo sedla znova prejdem do lesa, ktorý ma na nejakú chvíľu uzavrie pod korunami stromov. Pochod cez planinu, tento raz Silickú, je na jednej strane trochu fádny, ale na druhej nezvyčajný a krásny. Prakticky idem po rovinke ako niekde na nížine, ale zároveň som v horách. Uvedomujem si, že najväčšie poklady krasu sú ukryté v podzemí a pre mňa sú nedostupné.

V lese stretávam rodinku miestnych, ktorí vraj idú zbierať bylinky. Chvíľu s nimi zdieľam cestu. Dostal som poučenie o medveďoch, ktoré sa tu vraj túlajú. No už len tu by som sa bál medveďov po prechode severnej časti Slovenska. Naše cesty sa rozchádzajú a idem zase lesom sám. Za smerovníkom Zajačia brána sa dostávam na lúky, cez ktoré pôjdem až k obci Silica. Na túto časť som sa z celej planiny tešil asi najviac. Spočiatku sú lúky zanedbané a postupne zarastajú. Čím som však bližšie k Silici, tým sú v lepšom stave.

Kúsok od smerovníka Rakyta je vyhradené miesto na stanovanie. Takýchto miest by mohlo byť v národných parkoch aj viac. Rozhodnem sa však, že dnes to potiahnem až do Silice. Ujo s rodinou, ktorého som stretol, ma síce presviedčal, že to tam dnes nestihnem, no mám času ešte dosť. Pokračujem teda v púti Silickou planinou. Konečne vidieť, že o lúky sa niekto stará a nie sú zarastené kríkmi. Netradičnú, jemne zvlnenú krajinu so závrtmi, škrapmi, lúkami a osamelými stromami si naozaj užívam. Osobne sa mi tento typ krajiny veľmi zapáčil.

Keď prichádzam k obci Silica, pomaly sa začína stmievať. Prekročím hranicu národného parku a tesne nad obcou si nájdem miesto na noc s pekným výhľadom. Dnes to bol pre mňa v podstate oddychový deň. Zajtra pôjdem opäť zväčša cez planinu, ale už Plešivskú.

22. deň Silica – Kobeliarovo

(38 km, prevýšenie 1513 m, spolu 820 km)

Ráno je nad Silicou malebné. Malá dedina učupená na krasovej planine a odrezaná od okolitého sveta. Zbieham do centra obce a rovno zamierim do potravín. Miestny štamgasti si pred vchodom dávajú ranný poldecák a podozrievavo si ma obzerajú, čo za čudáka sa to sem zase dotrepal. V obchode počuť prevažne maďarský jazyk. Neklamný dôkaz toho, že som len pár kilometrov od štátnej hranice. Z obce vybehnem na Bukový vŕšok a odtiaľ zase k Silickej ľadnici. K jaskyni je to síce malá zachádzka z trasy, ale neobídem ju, keď som tu. Ľad pri vchode síce momentálne nie je, no aj tak jaskyňa ohúri svojou monumentálnosťou. Vraj je to najnižšie položená ľadová jaskyňa v Európe a možno aj na svete. To som teda nevedel, že tu máme takýto ďalší unikát (pamiatka UNESCO, pozn. red.). Obohatený o ďalšiu informáciu sa vraciam späť na značku. Postupne klesám ku Gombaseckej jaskyni. Z diaľky vidím pri chodníku niečo biele.

Predpokladám, že je to vyhodená igelitka alebo kus polystyrénu. Ako sa však približujem, zisťujem, že to nie je žiadny odpad, ale obrovský vatovec. Môj celoživotný hubársky sen a práve teraz? Keď mám pred sebou ešte pár stoviek kilometrov a navyše som v národnom parku. No nič. Moje hubárske srdce práve zaplakalo. Vatovec si aspoň odfotím a prenechám lesným tvorom, nech si na ňom pochutnajú.

Pred Gombaseckou jaskyňou nie sú zatiaľ žiadni turisti. Ale je tu zato čulý stavebný ruch. Necítim sa tu príjemne, a tak rovno pokračujem po značke do obce Slavec. Cestou ma zaujme Biela vyvieračka, ktorá je hneď vedľa trasy. Potreboval by som doplniť aj vodu, ale neviem či je pitná. Radšej teda nenaberám, veď v obci by mal byť obchod. Obchod som síce našiel, ale bol zavretý. Ochotná predavačka, ktorá bola ešte dnu, mi však otvorila. Prameň vody nebude dlho, a tak sa poďakujem za ochotu. Obec Slavec leží v kaňone Slanej medzi dvomi planinami, Silickou a Plešivskou. Vždy, keď tadiaľto idem, ma udivuje strmý prepad planín do údolia a potom rovinatý charakter v ich vrcholových častiach. Nie je tomu inak ani teraz.

Čaká ma pomerne strmý výstup na Plešivskú planinu, keď sa však dostanem hore, pôjdem zase dlho po relatívnej rovine. Hore stúpam po celkom upravenom chodníčku. Pripadá mi to ako stará vozová cesta, alebo niečo také. Keďže sú to serpentíny, tak stúpanie nie je až také strmé. Ani neviem ako a som hore na planine. Vybehol som to celkom rýchlo, až sa tomu sám čudujem. Spočiatku idem lesom, ale neskôr sa to opäť začne striedať s lúkami. Lúky sú zanedbané a pomaly zarastajú, čo je celkom škoda.

Hneď pri chodníku ma zaujme krasový útvar, pomenovaný Lastovičia diera. Neviem či je to závrt alebo prepadlisko, má to však úctyhodné rozmery. Od smerovníka Farkašova samota začínajú byť lúky v lepšom stave. Niektoré sú dokonca čerstvo pokosené. Tak predsa len sa niekto snaží o ne starať. Postup mierne zvlnenou planinou prebieha rýchlo, a tak sa ani nenazdám a som na jej okraji. Urobím si tu ešte malú zachádzku na Gerlašskú skalu. Teda na Gerlachovskom štíte som už bol, ale na Gerlašskej skale ešte nie. Zo skaly sú pekné výhľady do úzkej kotliny, ktorá oddeľuje Slovenský kras od Revúckej vrchoviny. V údolí Honského potoka sa nachádzajú obce Rožňavské Bystré a Honce. Zo skaly dokonca vidieť aj celý hrebeň Tatier. Čiže aj Gerlachovský štít, ktorý má skala tak trochu v názve.

Zo vyhliadky sa vraciam späť na modrú značku. Pomaly sa lúčim s planinami Slovenského krasu. Okrem iných vecí ma tu zaujalo aj to, že lesy v pohorí nie sú zatiaľ kôlňou na drevo. Za celý čas som tu videl jeden menší holorub, inak nikde nič. Žiadne cesty zničené od ťažby alebo dačo podobné. Z tohto pohľadu je Slovenský kras asi najmenej zničeným národným parkom u nás. Len škoda, že za to môže viac geológia ako ľudská činnosť. Taktiež ma prekvapilo, že mimo Zádielskej doliny som nestretol takmer nikoho. Vzhľadom na to, že som bol v národnom parku, som čakal návaly ľudí.

Klesám do obce Honce, nie je tu nič zaujímavé, akurát tadiaľto musím prebehnúť. Značka tadiaľto síce nevedie, ale stúpam po lesnej ceste smerom na vrch Repisko. Hore po hrebeni by mala ísť zelená značka, a tak na ňu snáď trafím. Chvíľu blúdim po lesných cestách a cez rúbane. Nakoniec však značku nájdem. Vedie po lesnej ceste, ktorá je miestami dosť zarastená. Musím si teda kliesniť cestu a hľadať, kadiaľ značka vlastne pokračuje.

Dostať sa do sedla Filipka bol nekonečný príbeh. Som však tu. Mám ešte čas, a tak pokračujem po značke. Sám neviem, kde chcem dnes končiť. V noci má pršať, a tak by bol fajn nejaký prístrešok. Chodník je stále dosť zarastený až po obec Kobeliarovo. V obci sa nachádza pamätný dom P. J. Šafárika a nie je tu signál. To ma celkom prekvapilo. Keď som neskôr prišiel domov, tak v správach hovorili akurát o Kobeliarove. Vraj patrí k posledným obciam na Slovensku, kde dnes ešte nie je signál a ani internet. Kým som oddychoval na námestí, tak sa zotmelo. Na konci obce som našiel prístrešok vhodný na prespanie, tak som teda zostal na noc v ňom.

23. deň Kobeliarovo – Chata Zámok

(35 km, prevýšenie 1578 m, spolu 855 km)

Ráno sa budím na notorické klopkanie dažďových kvapiek o strechu prístreška. Do dažďa sa mi veľmi nechce. Zabalený v spacáku teda čakám, či prestane pršať. Keď ani po dvoch hodinách neprestáva, je mi jasné, že to tak skoro nebude. Radar si pozrieť nemôžem, pretože tu nie je signál. Som teda tak trochu slepý, čo sa týka počasia. Zbehnem si teda kúpiť vodu do miestneho obchodu a vyrážam na cestu. Po zelenej značke mierim do maličkej dedinky Brdárka. Cestou sa strieda mrholenie s lejakom a na chvíľku strácam značku. Cestu späť musím absolvovať cez vysokú mokrú trávu. Po chvíľke mám mokré celé nohy.

Keď konečne dorazím do Brdárky, prestane pršať. No konečne. Maličké sídlo je celkom malebné, aj keď teraz v tomto počasí si to človek až tak nestíha uvedomovať. Chvíľku sa pohrávam s myšlienkou, že vybehnem aj na Veľký Radzim. Keďže je však počasie, aké je, tak myšlienku zavrhnem. Čo ak kvôli tomu potom pôjdem na Stolicu niekoľko hodín v lejaku. Veľký Radzim teda traverzujem cez lúky nad obcou a stúpam na hrebeň, po ktorom pôjdem na Stolicu. Keď sa dostávam do lesa, tak som nadšený. Konečne nepôjdem po mokrej tráve. Teda, aspoň som si to myslel.

Za prvým kopcom sa však les mení na jeden obrovský holorub, ktorý nekončí ani ďaleko na obzore. Hneď som vedel, že to bude zlé. Nevedel som však až ako veľmi. Chodník je celý zarastený malinami a rôznymi bylinami. Keďže je po daždi, tak som hneď celý mokrý. Po pár kilometroch som už z toho frustrovaný, a tak zo mňa začnú lietať ľubozvučné slovenské nadávky. Postupne vynadám od lesníkov, ochranárov cez ministrov asi všetkým, čo majú niečo spoločné s ťažbou. Ach, hneď má človek ľahšie na duši.

Značka ide chvíľu po lesnej ceste, ktorá je fajn. Pod vrcholom Stolice však zase prechádza do polomov. Tieto sú ešte horšie, keďže tu treba preliezať a podliezať popadané smreky. Z pekla sa vymaním až na vrchole Stolice. Som tu po dvoch rokoch, ale prakticky sa tu nič nezmenilo. Dám si tu prestávku a zaspomínam na prechod Rudnej magistrály. Práve po nej teraz chvíľu pôjdem.

Zo Stolice klesám dole na lesnú cestu, po ktorej budem pokračovať v postupe. Traverzom sa dostávam cez Slanské sedlo (prístrešok) k chate Janka. Niekto si tu akurát robí grilovačku, a tak sa k chate ani nejdem pozrieť. Po ceste sa dlho krútim lesom. Občas sa otvoria pekné výhľady na Muránsku planinu, Nízke Tatry alebo späť na Stolicu. V diaľke počujem prechádzajúce autá. Sedlo Javorinka je už teda blízko. Mám pred sebou pomerne dlhý asfaltový, ale zároveň nenáročný úsek.

Po hlavnej ceste prejdem iba kúsok a na prvej odbočke idem vpravo smer Veľká lúka. Za normálnych okolností je úzka horská cesta prázdna. Momentálne však tadiaľto vedie obchádzka kvôli poškodenej ceste medzi Muráňom a Muránskou Hutou. Občas teda stretnem kolónu áut. Najbizarnejšie je stretnutie s linkovým autobusom priamo na Veľkej lúke. Teda zažil som tu už kadečo, ale toto teda nie. Koníky sú už zatvorené v ohrade, a tak nepobehujú okolo. Na konci Veľkej lúky idem vľavo a približujem sa k Muránskemu hradu. Dostávam sa k Chate Zámok, ktorá je priamo pod hradom. Zisťujem, že tu akurát prebieha nejaká rekonštrukcia. Večer sa pomaly blíži, a tak sa nechám zlákať a ostávam tu na noc.

24. deň Chata Zámok – sedlo Prievaly

(34 km, prevýšenie 1314 m, spolu 889 km)

V noci sa budím na to ako o strechu chaty bubnuje dážď. Vonku je poriadna búrka. Ráno po nej však už nie je ani stopy. Teda okrem mokrej zeme. Ruksak si nechávam na chate a len tak naľahko vybehnem hore na Muránsky hrad. Popozerám, čo je tu nové a pozdravím robotníkov, ktorí sa ho snažia opraviť. Takto ráno sú odtiaľto parádne výhľady. Na hrade začína červeno značená Cesta Márie Széchy. Už dlhšie sa na magistrálu chytám, a tak sa teším, že teraz po nej pôjdem.

Po návšteve všetkých zákutí hradu sa vraciam späť k chate. Hovorím si, že sa naraňajkujem až v Muráni. Kúpim si tradičné muránske buchty a bude. Cesta dole nie je dlhá, ale pripadá mi nekonečná. Môže za to zrejme hlad. Keď sa konečne dostanem do obce, mierim rovno do obchodu s buchtami. Niekoľko si ich kúpim a vonku na lavičke si vychutnávam sladké raňajky.

V tejto časti Slovenska sú asi najdrzejšie rómske deti z celej našej republiky. Presvedčil som sa o tom už viackrát. Preto sa ani nečudujem, že sa pri mne hneď objaví malá skupinka detí. Samozrejme, vypytujú peniaze. Našiel som už však fígeľ ako ich zdvorilo a pritom úplne odbiť. Stačí povedať, že platíte kartou a v tej sekunde o vás stratia akýkoľvek záujem. Výhovorku som použil už viackrát a vždy zaberie. V podstate je aj pravdivá.

Z Muráňa prechádzam do susednej Muránskej Lehoty. Cestou v lese stretávam mamičku, ktorá má v káričke na drevo usadené asi polročné dieťa. Keď bývate v hornatom kraji, musíte mať predsa offroad kočík! V Muránskej Lehote akurát asfaltujú cesty, a tak musím len rýchlo prebehnúť, aby som nezavadzal. Cez lúky nad obcou začína stúpať na vrch Tŕstie. Sú odtiaľto parádne výhľady späť na Muránsky hradný vrch (bralo Cigánka) a celú Muránsku planinu.

Po chvíľke ma zhltne les, ktorým strmo stúpam až na hrebeň. Tu sa opäť dostávam na lúky, z ktorých sú parádne výhľady na včerajšiu Stolicu a v hmle ukryté Nízke Tatry. Pekná časť hrebeňa pokračuje až po chatu Nemcová. Odkiaľ lesom stúpam k smerovníku Tri chotáre a zase klesám do sedla Korimovo. Na Tŕstie to už nie je ďaleko. Kontinuálnym stúpaním po hrebeni sa dostávam až na vrchol. Cestou bolo na viacerých miesta chodníka popadaných niekoľko stromov. Bolo ich nutné preliezať a obchádzať, čo zabralo dosť času. Samotný vrchol je zalesnený a neposkytuje žiadne výhľady. Je tu však zaujímavá informačná tabuľa, venovaná paseniu oviec v tejto lokalite. Bohužiaľ, s ukončením pasenia lúky zarástli a zmenili sa na les.

Trśtie je posledný vrch, ktorý prekonáva výšku 1000 m na mojej trase až po Sitno. Odteraz ma čakajú len nižšie kopčeky. Z vrcholu mierne klesám cez Kvakov vŕšok až do hnúšťanskej osady Polom. Dostávam sa do malebného lazníckeho kraja s malými sídlami, lúkami a lesmi. V centre lazu by sa mala nachádzať studňa s pitnou vodou. Hľadám ju, ale nič som nenašiel. Pýtam sa teda prvých miestnych, ktorých zbadám vonku. Vraj je trochu ukrytá hore vyššie a už sa na ňu pýtalo viacero ľudí.

Pýtajú sa ma, odkiaľ idem. Keď poviem odkiaľ, tak mi hneď ponúknu pivo. Odvetím, že alkohol nepijem, a tak mi naberú aspoň vodu. Po milom stretnutí pokračuje ďalej. V staršom článku som sa dočítal, že Cesta Márie Széchy je dosť zle označená. Po vrch Tŕstie bolo značenie naozaj dobré. Odtiaľ to už ide však dolu vodou a je čím ďalej, tým horšie.

Cez sedlo Brezina prechádzam nad lazy Staré Brádno a Kadlub. Výhľady z lúčnatého hrebeňa sú odtiaľto naozaj parádne. Všetko umocňuje ešte zlatá hodinka. Začína sa stmievať, keď prichádzam do sedla Prievaly. Vedie tadiaľto cesta medzi dedinami Kyjatice a Rimavské Brezovo. Je tu pekná drevená autobusová zastávka. Nakoniec tu ostávam na noc.

Pokračovanie nabudúce...

Fórum 7 príspevkov
Slovenskom 5: Slovenské rudohorie 10/02/21 15:41 7 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Prvá noc pod hviezdami Bolo to na začiatku leta, keď som sa rozhodol, že útulniam a horským chatám dám košom a vyskúšam spať prvýkrát len tak vonku. Naplánoval som si teda dvojdňovú trasu krajom, ktorý veľa turistov nenavštevuje. včera Pavel Forgáč Príbehy
Túra Slovenskom 7: záver cez Štiavnické vrchy Posledná siedma časť môjho putovania „od domu až domov“ okolo Slovenska. V tejto časti prejdem cez Štiavnické vrchy a skončím doma v Pohronskom Inovci. 07/02/21 Pavel Forgáč Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy
Túra Slovenskom 6: Malohont, Novohrad a Hont Šiesta časť môjho putovania „od domu až domov“ okolo Slovenska. V tejto časti prejdem cez Revúcku vrchovinu, Cerovú vrchovinu, Krupinskú planinu a skončím v Štiavnických vrchoch. 30/01/21 Pavel Forgáč Revúcka vrchovina, Cerová vrchovina, +
Najnovšie články na titulke
 
Túra Cesta hrdinov SNP: Čertovica – Trenčín Darth vader je nazad na Ceste hrdinov SNP. Tretia etapa začína na Čertovici, dokončuje prechod Nízkymi Tatrami, prechádza Starohorské vrchy, zdoláva Veľkú Fatru, Žiar, Strážovské vrchy a končí v Trenčíne. dnes Gabriela Grofová Nízke Tatry, Starohorské vrchy, +
Príbeh Prvá noc pod hviezdami Bolo to na začiatku leta, keď som sa rozhodol, že útulniam a horským chatám dám košom a vyskúšam spať prvýkrát len tak vonku. Naplánoval som si teda dvojdňovú trasu krajom, ktorý veľa turistov nenavštevuje. včera Pavel Forgáč Príbehy
Túra Decembrová Siná s deťmi Výlet na Sinú, vari najkrajší kopec v Nízkych Tatrách, sme plánovali ísť s našimi chlapcami už dlhšiu dobu. Ale stále to nevychádzalo. Už keď sme chceli vyraziť, malo byť zlé počasie. Inokedy obavy krajšej časti výletníkov zo stretu s medveďmi prebili argumenty početnejšej chlapskej zostavy. Nakoniec v polovici decembra, počas niekoľko dní trvajúcej inverzie, sme išli na to. 25/02/21 Mirka a Milan Kvietkovci Nízke Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Slovenskom 5: Slovenské rudohorie 10/02/21 15:41 7 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Slovenský kras (Národný park Slovenský kras), Revúcka vrchovina, Stolické vrchy, Spišsko-gemerský kras - Muránska planina (Národný park Muránska planina)

  • Počet dní
    • 5

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1476 m n. m. – Stolica

    • min: 230 m n. m. – Gombasek, most cez rieku Slaná (kaňon Slanej)

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 7684 m

    • klesanie: 7514 m

  • Vzdialenosť
    • 186 km

  • Náročnosť
    • 5

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 01.08.2020

  • Štart trasy
    • šírka: 48.8803 ° SŠ
      dĺžka: 20.99868 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.53363 ° SŠ
      dĺžka: 19.99107 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.69195 ° SŠ
      dĺžka: 20.87299 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 48.56439 ° SŠ
      dĺžka: 20.53808 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 48.74362 ° SŠ
      dĺžka: 20.37341 ° VD
      » Mapa

  • 4. nocľah
    • šírka: 48.76193 ° SŠ
      dĺžka: 20.06133 ° VD
      » Mapa

  • 5. nocľah
    • šírka: 48.53363 ° SŠ
      dĺžka: 19.99107 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Nižný Medzev (jazerá Grunt), Silická planina (pri Jašteričom jazere), Kobeliarovo (prístrešok na hornom konci), Chata Zámok pod Muránskym hradom, sedlo Prievaly (čakáreň zastávky)

  • Voda
    • Krasové jazierko, Mútna studňa, Studňa Rakaťa, Cisterna Jašteričie jazierko, Pramene v Brdárke, Pod Stolicou, Prameň pri chate Janka, Prameň pod Muránskym hradom, Studňa v laze Polom

  • SHOCart mapy
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.52 (0.62)