1. deň

Odbočka na Čunovo – Trojbod – Dlhé Stredné – Bažantnica – colnica Berg

Keď som sa narodil, naša rodina bývala v Petržalke – Kopčanoch, za ostnatými drôtmi. Ako dvojtýždňový som sa presťahoval na ľavý breh Dunaja neďaleko YMKY. Keď som mal 29 rokov, stala sa moja rodina konečne šťastným užívateľom družstevného bytu v Petržalke na Dvoroch. Z balkóna sme pozorovali pohraničné hliadky, srnky, bažanty, zajace. Dnes z Pečnianskeho lesa zostalo torzo, autostráda nám hučí za oknami a Pečnianske rameno sa pokúsili zasypať, no ono sa stále objavuje.
Dva roky som strávil ako chemický zbrojár u jednotiek Pohraničnej stráže a boli to veru dva najzbytočnejšie prežité roky. Dnes sa túlam po hraniciach a nie je to z nostalgie. Je to najlepšie značená trasa v prírode a bez davov turistov.

Roky som ako rodený Bratislavčan nevedel o Trojbode pri Čunove a až záujem o hranicu ma k nemu doviedol. Po prvýkrát som tu bol s dcérou Lenkou, neskôr som sem 5.10.2002 doviedol pár kolegov z T. O. Bjatek. Zažili sme dobrodružstvo s našimi policajtmi vyskakujúcimi ešte za jazdy s obuškami v rukách.
„ Máme hlásené narušenie sektoru. Neoprávnene ste vnikli do hraničného pásma!"„ Po vysvetlení, že sme už za rokom 1989 a tu nie je žiadna tabuľa so zákazom vstupu, nás skontrolovali a odišli. Po príchode k Trojbodu sa dohrnuli Rakúšania na aute a so zbraňami v rukách nás doprevádzali po ich strane až po colnicu Berg. Ako to bude dnes ?

Vystupujem 13:56 hod. z autobusu č. 91 a vykračujem po červenej značke smerom na starú colnicu Rajka. Odbočujem vpravo cez koľajnice a po nadjazde prechádzam ponad železnicu do Maďarska. Fotím si novú colnicu na autostráde a schádzam do Chráneného vtáčieho územia. Poľnou cestou sa dostávam až na hranicu s MR a to už je vidno sochárske diela okolo Trojbodu. Po 4,25 km som na mieste. Tu začína červená značka do Gabčíkova. Prvá novinka sú zmiznuté štátne znaky z ihlanu trojbodu. Ďalšou je Turistický hraničný prechod do Maďarska. Pofotím si všetko a bez záujmu z rakúskej strany vykročím po asfaltke smerom na colnicu Berg. Cez cestu mi prebehuje neskutočné množstvo zajacov a k smrti ma vedia vyplašiť štartujúce bažanty.
Po hodine chôdze sa dostávam k poľu, kde kombajny kosia kukuricu a svoj žltý náklad sypú do vlečiek traktorov. Hranica predtým zahla doľava, no nechcelo sa mi ísť poľom a zostal som verný asfaltke. Pri zimnom 50 km pochode Trigonála, ktorý ide z Jaroviec cez Kitsee, Parmu, Deutch Jahrndorf, Nickelsdorf, Hegyeshalom, a Rajku do Čunova, som si tú časť hranice prešiel z rakúskej strany.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Keď si už myslím, že Rakúšania dnes nestrážia hranicu, počujem z kríkov hlas vo vysielačke. Predtým som zaregistroval len prázdne stany. Zrazu mi zmrzne úsmev na tvári. Oproti mne sa rúti auto rakúskej armády. Prekročil som hranice ? Nie veď hraničné pätníky sú po mojej ľavej ruke ! Cudzia armáda na našom území ! Neskutočné! Tanky valiace sa v 1968 popri nás, pasúcich húsky na prázdninách u babiek, ma viacej neudivili. Žeby ten Schengen už takto fungoval?
Po 17. hod. prechádzam nadjazdom ponad autostrádu Bratislava – Viedeň. Stará aj nová colnica zostali ohrdnuté, prešiel som pomedzi ne. Vchádzam do Jaroveckej bažantnice, založenej ešte v 18. storočí. Pekný lesík uprostred polí. Vychádzam pri slnečnicovom poli. Počas celej doby mi do očí bijú snáď desiatky veterných elektrární. Teraz sa cez pole zjavili petržalské paneláky. Zatienili dovtedy pekný výhľad na Malé Karpaty.

Po 18. hod. prechádzam cez železnicu Petržalka – Viedeň. Hneď za traťou za zátarasou vidím rakúske vojačky. Zamávam im. O chvíľu vidím ďalší vojenský pár, znudene pofajčievajúci na medzi a ich pes lieta po našich poliach. Napokon ma "dorazí" náš manželský pár, ktorý kočíkuje potomka a venčí psa na hraničnej asfaltke. Koniec romantiky hranice! Rakúsky nákladiak, ktorý ma obieha, ma už vôbec neudivuje. To skôr, keď ho vidím na našej strane hranice, tesne za colnicou Berg, ako doň sype kombajn – rakúsky, kukuricu a on zasa ide späť nepreclený, mimo colnicu.
Som rád, že som ešte stihol romantiku stráženej hranice. Po vstupe do EÚ a Schengenského priestoru sa jej romantika nadobro vytratí a zostane už len bezvýznamná čiara na papieri. Nuž ale o tom sme vraj štyridsať rokov snívali.
Vychádzam vedľa colnice na chodník a kráčam do našej socialistickej 2,5 miliónovej králikarne.

2. deň

Kremnická ulica – colnica Berg – most Lafranconi – ostrov Sihoť – kameňolom – strelnica – Devín – Devínska Nová Ves TIK

Túto trasu som šiel po prvýkrát 26.10. 2002. Dnes som vykročil rovno z bytu, keďže k colnici Berg je to od nás 2,38 km. Od colnice som sa napojil na cyklocestu. Na územie Slovenska tu zároveň vstupuje Medzinárodná turistická trasa E8 od Atlantiku po Bospor. Kúsok za colnicou sa začínajú Hundsheimerské kopce a na kopci Königwarte je hrad Potterburg, vyhliadková veža a bývalá špionážna stanica NATO. Na rovine vľavo od kopcov je vidno desiatky veterných elektrární.
V lesíku na zákrute cyklistickej cesty pri začiatku nájazdu autostrády na most Lafranconi je ukrytá pevnosť, ktorých bývalá ČSR dala v roku 1938 vybudovať na hraniciach s Nemeckou ríšou 5 832. Pri cene 60 000 Kč za jednu to bola celkom slušná suma vyhodená do vzduchu. Škoda, že sa k tejto histórii nesprávame ako v Čechách, kde v mnohých z nich spravili múzeá. Na históriu by sa nemalo zabúdať.

Prešiel som cez most a cestičkou poza Botanickú záhradu, sútok Vydrice s Dunajom a viaceré lodenice som sa dostal ku Karloveskej zátoke. Tu na stene bufetu Mark Twain je vodočet. Mierka ukazujúca záplavu z 16. 8. 2002 vo výške 991 cm je skoro na úrovni hrebeňa strechy. Stavebný boom už dorazil aj sem a prvé dva nové vežiaky naznačujú osud tohto romantického zákutia. O osude lodeníc je asi rozhodnuté.

Poza budovu Vodární sa pripájam na cestu vedúcu z Riviéry do Devína. Samostatný pruh cyklistickej cesty končí pri odbočke na Dlhé Diely. Ďalej musím po okraji cesty. Prechádzam popri moste na ostrov Sihoť. Žiaľ pre verejnosť je ako Ochranné pásmo vodného zdroja uzatvorený. Bývalé záhrady sa premenili na rodinné domy. Často nezmyselne, keďže sú každoročne obeťami záplav. Na ľavej strane sa mi otvára výhľad na Hainburg aj s jeho hradom. Prechádzam popri kameňolome, kde dodnes aktívne ťažia. Míňam opičiu dráhu, posledné stopy pohraničnej roty. Ako dieťa som chodieval k známym do Devína. Autobus č. 29 tu vždy pred rampou zastavil a pohraničníci preverovali cestujúcich. Raz, keď cez noc napadlo veľa snehu, dokonca na bežkách prišli zisťovať, či sme v poriadku, lebo MHD nechodila a ja so sestrou sme sa nevrátili domov. Ďalej kráčam popri strelnici, kde bola nová budova roty PS. Míňam tabuľu upozorňujúcu na Prírodnú pamiatku – Devínska lesostep, most spájajúci ostrovy medzi Dunajom a Devínsko – Karloveským ramenom a vchádzam do Devína. Vietor prináša lejak a tak si obliekam nepremokavú bundu.

Po brehu Dunaja kráčam popod hradbami Devínskeho hradu. Je tu prístavisko výletných lodí, súkromný dom s majákom, kríž na pamiatku utopených lodníkov a prvý hraničný kameň. Dochádzam na sútok Dunaja a Moravy, kde je pamätník všetkým zastreleným pri nelegálnom pokuse o opustenie republiky. Začína sa tu tiež Moravská cyklistická cesta s tridsiatimi deviatimi informačnými tabuľami. Vedie z Devína po Moravský Svätý Ján. Na informačných tabuliach sa dočítame o zaujímavostiach nivy rieky Moravy. Má rozlohu 5 380 ha. Len v NPR Devínska Kobyla sa nachádza 70 druhov chránených cievnatých rastlín. Pieskomilné spoločenstvá sa nachádzajú na Sandbergu.
Hrad Devín je pre Slovákov jedným zo symbolov štátnosti. Počas Veľkomoravskej ríše ho chránili aj dve obranné hradiská Nad lomom a Na pieskoch, ktoré sa nachádzali na západnom výbežku Devínskej Kobyly. Vypálili ich vojská Karola, syna Ľudovíta Nemca roku 869 pri pokuse dobyť Devín.

Pokračujem popri Morave smerom na Devínsku Novú Ves. Dá sa tu navštíviť Geologické múzeum. Míňam zvyšky mostu cez Moravu, ktorý na podnet Márie Terézie postavili v roku 1771. Morava tvorila colnú hranicu medzi Rakúskom a Uhorskom. Most zničili cez II. svetovú vojnu.
Poza záhrady dochádzam k bunkru z II. svetovej vojny a zvyškom ostnatých drôtov. Informačné tabule hovoria o histórii D. N. Vsi a železnej opony. Nasmerujem si to hore medzi domy a zastavujem sa v Turistickej informačnej kancelárii. Hoci je už 19 hodín a majú hodinu po záverečnej, dvaja chlapci ma ochotne prijímajú. Dajú mi pečiatku do "cancáku" a propagačné materiály. Nastupujem na autobus č. 21 a po prestupoch na č. 83 a č. 80 som o 20.20 hod. doma.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek