Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Západné Tatry z Osnice
Západné Tatry z Osnice Zatvoriť

Túra Takmer zimná Osnica

Ako turisti sme si vo Vrátnej doline obľúbili maličkú Štefanovú, ktorá je učupená pod mohutným skalnatým Veľkým Rozsutcom a Poludňovými skalami. Je skvelým miestom pre ubytovanie a východiskom peších túr, či už na Veľký Rozsutec alebo na malofatranský hrebeň od Medziholia cez Stoh, Steny, Poludňový grúň až na Veľký Kriváň.

Vzdialenosť
11 km
Prevýšenie
+797 m stúpanie, -797 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 21.11.2020
Pohoria
Malá Fatra - Krivánska Fatra (Národný park Malá Fatra)
Trasa
Voda
pramene v sedle Medziholie
Doprava
Žilina (vlak, bus) - Terchová, Štefanová (bus, záchytné parkovisko)
SHOCart mapy
» č.705 Malá Fatra (1:25.000)

Z dedinky môžete navštíviť vrch Boboty či Tiesňavy. Po dlhej dobe sa rozhodujeme navštíviť miesta, kde sme dlho neboli. V piatok večer sa počas prechádzky rozhodujeme pre Osnicu, ktorá, hoci stojí mimo hlavného hrebeňa, ponúka úžasné výhľady. Od našej poslednej letnej návštevy tohto kopčeka uplynulo viac ako 10 rokov, tak je najvyšší čas si to tu znova obzrieť. Zámerne nevolíme trasu cez Diery, dúfame, že tu nebude veľa ľudí a že to bude pre nás počas korony bezpečné.

Autom do Štefanovej

V sobotné ráno sa potvrdzuje pekná predpoveď, čomu sa tešíme. Vstávame skoro, ešte varíme deťom, ktoré budú bačovať počas nášho výletu samé. Potom raňajkujeme, balíme batohy s oblečením a jedlom a sadáme do auta. Fatranské kopčeky sa na nás usmievajú už počas cesty. Na parkovisko na začiatku Štefanovej prichádzame niečo pred 7.45 h a už tu stojí pár áut. Vystupujeme z auta, prezúvame sa a nahadzujeme batohy na chrbty. Ešte dávame do rúk turistické paličky, beriem foťák a začíname rezkým krokom. Pozerám nedočkavo k sedlu Medziholie, ako to tam vyzerá. Prakticky celá dolina až po hrebeň je ešte v tieni. Stúpanie nás čoskoro zahreje.

Zo Štefanovej cez Šlahorku do Medziholia

Prechádzame okolo chalúpok, z ktorých mnohé slúžia ako ubytovacia zariadenia. Po zelenej turistickej značke prechádzame okolo turistickej chaty pod Lampášom. Odvtedy, ako sme tu boli naposledy, zmenila svoju podobu. Je obložená novým drevom, vonku pred chatou pribudla väčšia drevená koliba, kde sa dá pod strechou posedieť a najesť bez toho, aby ste priamo vchádzali do samotnej chaty. Teraz je tu však úplne pusto. Chata je zavretá a nevidíme ani žiadny dym z komína. Škoda. Za chatou vychádzame medzi smrekové stromy, ktoré sú oveľa mohutnejšie ako pred rokmi. Pred nami sa čnie Veľký Rozsutec, ktorý je so Štefanovou neodmysliteľne spojený. Jeho strmé svahy začínajú zboku sprava osvetľovať slnečné lúče. Smerujeme na Šlahorku. Na miestach, kde nie je tráva, ideme po primrznutom blatku.

Od začiatku je stúpanie celkom šťavnaté, aj si to tak pamätám. Keď sa obzrieme dozadu, vidíme strmé svahy nad sedlom Príslop, ktoré je medzi Sokolím a hrebeňom Kraviarskeho. Všímam si, že v sedle je teraz slnko, ale neskôr sa sedlo ponorí do tieňa. Nestúpame sami, stretávame tu asi šesť ďalších turistov, dvaja idú naťažko s batohmi. Majú celkom svižné tempo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Asi po 45 minútach nás víta Šlahorka vo výške 850 metrov. Pamätám si, že tu bol pri našej poslednej návšteve hustý les. Teraz je to tu iné, stromy sú tu redšie a presvitá cez ne svetlo. Prejdeme pár metrov a stromy miznú úplne, pod nami je na strmých svahoch holorub. Nepríjemná realita týchto dní. A tak sa priamo z chodníka ukazujú nečakané spätné výhľady na Vrátnu dolinu. Najbližšie je Stoh – jeho vrchol je veru ešte o riadny kus vyššie a stromy, ktoré ho v nižších častiach pokrývajú, sú okrášlené rannou bielou námrazou, ktorá v tieni ešte drží a roztopí sa, až keď ju pohladia prvé lúče slnka.

Prechádzame krajom výrubu. Spomínam si na pekný, už menej strmý chodník lesom, ktorý od Šlahorky viedol. Potom nechávame nešťastný výrub za nami a napokon sa predsa len ešte na krátkom úseku prechádzame po chodníčku tak, ako kedysi. Potom z lesa vychádzame a vstupujeme na lúčku. Vľavo nad nami sa ukazujú nasvietené svahy Rozsutca. Vzduch je čistý, priezračný, a tak sa zdá byť Rozsutec na dosah ruky. Zhora schádzajú skupinky ľudí. Tipujem, že idú asi zo skorého ranného fotenia. Ani sa nečudujem - pozorovanie rannej inverzie s hmlami a vychádzajúcim slnkom muselo byť fascinujúce. Vychádzame na slnko a zakrátko sme v lúčnom sedle Medziholie.

Z Medziholia na Osnicu

Je tu lavička a turistický smerovník – sme na križovatke turistických trás. Pán, ktorý tu posedáva, nám prezrádza, že sa tiež vracia z ranného fotenia. Ukazuje nám svoje fotografické úlovky z ranného Stohu. Parádička. Dávame sa s ním nakrátko do reči. Potom pokračujeme do neďalekého sedla pod Osnicou. Zelenú značku sme vymenili za modrú. Už vidíme aj náš chodníček, ktorý nás vyvedie na hrebeň Osnice. Jej vrchol zatiaľ nevidíme. Po krátkom úseku na slnku sa ponárame do tieňa a prechádzame lesným úsekom. Je to len pár serpentín a vychádzame na trávne úseky. Strmý úsek končí a oveľa miernejší hrebienok vedúci na Osnicu je veľmi príjemný.

Rozprávka pokračuje. Sprava sa ukazujú mohutné svahy Stohu, ktorý akoby zrazu narástol a zmohutnel. A naša cestička vedie bielou námrazou. Je to tu čarovné, biela perinka pridáva na dokonalosti. Neviem, kde sa skôr pozerať, či obzerať detaily námrazy, alebo sa pozerať na hrebene a kopčeky, ktoré sa pred nami odhaľujú. Máme už celkom slušnú výšku, kým prídeme na vrchol, od Medziholia pridáme ešte asi 200 výškových metrov. Tešíme sa, že na nás opäť začína svietiť slnko. Idem pomaly, kocháme sa výhľadmi, fotím.

Osnicové výhľady

Prichádzame k vrcholovému smerovníku, ktorý oznamuje výšku 1363 metrov nad morom. Koniec stúpania. Nie sme tu sami, prichádzajú turisti z opačného smeru z oravskej Lučivnej či Párnice. Z tohto smeru som na Osnicu nikdy nešla, na prvý pohľad sa mi tieto trasy zdajú byť náročnejšie ako tá, po ktorej sme vyšli.

Je tu čo obdivovať - na obzore vidíme z Veľkej Fatry trojuholníkový Rakytov, rozložitý Čierny kameň či hladkú hôľnu Ploskú. Nechýba ani bližšia majestátna Kopa pri Ľubochni a spoznávame aj strmé svahy Šípu zo Šípskej Fatry. Smerom k Turcu sa ukazuje nádherný Lysec a mohutná Tlstá. Asi najviac dominantným smerom na Liptov je Veľký Choč a za ním sú tiahle Nízke Tatry. Viac vľavo sa z oparu ukazujú v diaľke zasnežené špicaté vrcholky Západných Tatier. Sneh začína nad výškou Sivého vrchu, ktorý je ešte bez snehovej pokrývky. Aby to bolo úplne dokonalé, vidieť aj svahy vysokotatranského Kriváňa. Parádička. Smerom k bližším častiam Oravy si obzeráme Ostré a z pohoria Oravskej Magury tiež Kubínsku hoľu so zjazdovkou, pri nej je Minčol. Ukazuje sa malebný a nám známy región Zázrivej a jej roztrúsené vyššie položené osady na lúkach pod hrebeňom Javorinky.

Boli sme tu v lete. Spoznávame zalesnený Paráč. Na obzore nechýba ani vzdialená tiahla Babia hora či Pilsko. Takýto krásny pohľad vie ponúknuť iba chladnejší vzduch. Fotím ostošesť, čoskoro mám zmrznuté prsty, ktoré sú bez rukavíc - s rukavicami totiž fotiť neviem. Na zahriatie si dávame horúci čaj z termosky, ešte trochu hrozna. Ako to už býva, ani nemáme chuť na jedlo, tak si vravíme, že sa najeme až v aute – teraz sme najedení z krásy. Hodnú chvíľu sa tu kocháme, a potom sa niečo po jedenástej dávame na spiatočnú cestu. Slnko je nízko.

Spiatočná cesta

Vychutnávame si opäť biely chodníček hrebienkom. Kým začíname strmšie klesať, pohľadom kraľuje Veľký Rozsutec. Stretávame turistov, ktorí vychádzajú hore. Poniektorí majú nízke tenisky na nohách, tak to asi nebola šťastná voľba do snehového poprašku. Strmší úsek sa dá prejsť aj bez stúpacích želiez – tie sme dnes vôbec nevzali, ani neviem prečo. Paličky pri zostupe pomáhajú – kolená nedostávajú tak zabrať. Na rozsuteckom vrchole je poriadna hŕba ľudí. Ale najviac ľudí je asi v Medziholí, kam prichádza hrebeňová trasa od Stohu, ale aj cestička traverzujúca Veľký Rozsutec od sedla Medzirozsutce.

Sedlom iba prefrčíme, už sa tu na dlhšie nezastavujeme. Kým prídeme do Štefanovej, na chodníku stretávame ešte asi 15 ľudí, ktorí vychádzajú hore, a aj tých, ktorí idú hore naťažko. Ranné blatko nad Štefanovou sa ani počas dňa neroztopilo a zostal tu ľadík, ktorý je akurát na oštaru. A tak sme opäť opatrní. Zopárkrát sa nechtiac pošmykneme, ale paličky to zachraňujú.

Stále panuje krásne slnečné gýčové počasie s modrou oblohou. Chalúpky v Štefanovej sú ako maľované. A biele steny Veľkého Rozsutca v ničom nezaostávajú. Najradšej by som tu zostala až do večera a robila ešte večerné snímky. Ale nedá sa nič robiť, musíme sa vrátiť k deťom. Prichádzame na parkovisko, ktoré je úplne zaplnené. Sadáme si do auta – teplomer ukazuje aj teraz poobede v doline mínusové teploty. Konečne si dávam teplú kávu z termosky.

Záver

Na spiatočnej ceste autom som myšlienkami ešte na Osnici. Dúfam, že sa do úžasného okolia Štefanovej čoskoro vrátime aj s našimi ratolesťami. Za krásny výlet som veľmi vďačná – za krátky čas sme videli z Osnice naozaj veľký kus Slovenska a vďaka skvelej viditeľnosti sme mohli obdivovať kopčeky niekoľkých úžasných pohorí. Osnica sa ukázala v krásnom jesennom počasí ako skvelý tip na výlet. Jej veľkou výhodou je aj to, že tu býva oveľa menej ľudí, ako na hlavnom hrebeni, a tak si tu môžete krásy prírody vychutnávať v pokojnej a intímnejšej atmosfére. Ak sa sem necháte zlákať, nebudete banovať.

Fotogaléria k článku

Najnovšie