Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Vršatské bradlo
Vršatské bradlo Zatvoriť

Túra Púchov - Lednica - Vršatec

Je pol piatej pred večerom a začínam túru. Dnes to ani túra nebude. Potrebujem len dôjsť na miesto, kde strávim nasledujúcu noc. Ono vlastne ani nezačínam, kráčať som začal už o šiestej ráno v Považskej Bystrici. Len teraz sa odpojila na púchovskej, asi najnovšej železničnej stanici na Slovensku, polovica výpravy a nasadla na vlak. Tým sa zásadne mení charakter môjho putovania po turisticky zaujímavých miestach Považia. Navliekam ich ako perly náhrdelníka na šnúru mojej trasy.

Vzdialenosť
26 km
Prevýšenie
+1464 m stúpanie, -1067 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 13.09.2020
Pohoria
Biele Karpaty (CHKO Biele Karpaty)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 740 m n. m. hrad Vršatec
  • Najnižší bod: 259 m n. m. most cez Váh medzi Púchovom a Hornými Kočkovcami
  • Mapa: Otvoriť mapu v novom okne
Voda
Minerálka Kerblie, Katarínkin prameň v Lednici
Doprava
Púchov (vlak, bus)
Vršatské Podhradie (bus) - Ilava (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.480 Strážovské vrchy, Súľo… (1:40.000)

Tip na túru v okresoch Púchov a Ilava.

Klapy a Holíš

V dámskej spoločnosti som získal prvé dva ozaj hodnotné prírastky na pomyselnom klenote. Klapy a Holíš. Pre mňa to bola repríza objavnej singel výpravy spred dvoch rokov. Tie miesta sa mi ozaj páčili. A tak som si ich nechcel nechať len pre seba. Mám dojem, že moje snaženie padlo na úrodnú pôdu a vrchy nad tokom Váhu zaujali. Len môj časový harmonogram pohorel ako papier v táboráku. Dnes to trvalo o pár hodín dlhšie. A to sme z kúpeľov Nimnica cestovali autobusom. Pred dvomi rokmi som si to odkráčal poctivo peši až sem na stanicu. Pritom som unavený, akoby dĺžka trasy zodpovedala dosiahnutému času a nie počtu prejdených kilometrov. Aj postávanie na trase vyčerpáva.

Z Púchova do osady Keblie

Po zušľachtení vzhľadu na veľmi solídnych staničných toaletách a vypočutí si kritických slov kompetentnej zamestnankyne na moju adresu za pár mokrých stôp na podlahe vyrážam na cestu. Prvú zastávku mám okamžite pri stanici. Nový počiatočný smerovník turistických trás. Modrá značka je môj smer. A ihneď ma šokuje. K cieľu mi to má potrvať necelých šesť hodín. S hodinovou prestávkou by som tam dorazil už dnes pred polnocou. To by musel byť ale výkonnejší turista, ako som ja. Mám dojem, že čím novšie vynovená trasa, tým kratšie prezentované časy na zdolanie úseku. Zaháňam myšlienku, či to nie je len mojimi pribúdajúcimi rokmi. Začínam byť presvedčený, že české značenie kilometrami je vhodnejšie. Cieľom má byť kaplnka Brezová za Vršatskými bradlami. Trávil som tam noc pri mojom putovaní Z Jablunkovského k Vlárskemu priesmyku.

Dnešnou mojou úlohou bude len dosiahnutie vhodného miesta na bivak. Dni sú už krátke a nie je predpoklad, že dorazím k pôvodne vytipovanému miestu nad Lednicou. Prekračujem po moste tok Váhu a v samotnom meste odbočujem vedený značkou vľavo. Kráčam oblasťou športových areálov a niekoľkých reštauračných zariadení. Chce to trošku sebazaprenia, aby som nepodľahol lákadlám tých posledných. Pokračujem stále asfaltom smerom k zalesnenému hrebeňu. Popod železničnú trať prichádzam do osady Keblie. Sympatické, teraz skôr prímestské rekreačné osídlenie peknej doliny pripomínajúcej otvorenú knihu. Ako sa na vyššie umiestenej informačnej tabuli dozviem, územie bolo kolonizované nedávno, len niečo pred 120 rokmi prisťahovalcami z oblasti Kysúc na klimaticky vhodnejšie „dolniaky“.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Miesto, pomenované po neďalekom vrchu, zanecháva vo mne dobrý dojem. Pri upravenom liturgickom mieste odbočujem vľavo a stále asfaltkou stúpam prudšie hore k hrebeňu. Kdesi na hornom konci osídlenia má byť minerálny prameň s posedením. Potrebujem tam doplniť zásobu vody a krátky oddych. Nenápadnú odbočku míňam a musím sa vrátiť, aby som úzkym chodníkom medzi plotmi záhrad prišiel ku krytému zdroju kyselky. Dopĺňam tekutinu a aj energiu trochou proviantu zapíjanou dobrou minerálnou vodou.

Zájelšie

Dlho sa nechcem zdržiavať. Je 18.00 h a svetla akoby začalo ubúdať. Chcel by som aspoň na hrebeň vystúpiť. Miesto s názvom Kríž na trojici by mohlo byť vhodné na nocľah. Aspoň lavička by tam mohla byť. Po chvíľke pri poľovníckej chate opúšťam osídlenú oblasť. Na informačných tabuľkách si čosi ešte prečítam o prírode a turistických možnostiach okolia. Končí mi tu chôdza tvrdým povrchom asfaltu, nasledujú lesné cesty čiastočne poznačené ťažbou v lesoch. Ich časté križovanie v oblasti rúbanísk ma núti občas si skontrolovať správny smer pomocou mobilnej navigácie. Zažívam zvláštnu atmosféru tichého lesného podvečera. Svetlo sa stráca, no stále vidieť cez rúbaniská až k severovýchodu ďaleko do údolia Váhu.

Štvrťhodinku pred siedmou dosiahnem hrebeň. Smerovníky miestu dávajú názov Keblie, aj keď je to vlastne len sedielko pod o 50 metrov vyšším vrchom. A kríž je vlastne ihneď opodiaľ. Aj s tabuľkou prečo tu vlastne stojí. Bohatý sedliak tu vyspával oldomáš po predaji volov. Samozrejme tu vytratil mešec so zlatkami. A z vďačnosti za nájdenie peňazí tu stojí kríž. A to je tak všetko. Žiadne posedenie, vôbec nič sympatické, aby som tu mal stráviť noc. Hrebeňom vedie línia plynovodu a terén je tým poznačený. Dlho nerozmýšľam a pokračujem v ceste. Začínam klesať do Zubáckej doliny. Mojou poslednou dnešnou úlohou bude len objavenie vhodného miesta na bivak.

Na tejto strane hrebeňa je rúbanísk menej. Rozmýšľam, medzi ktoré stromy by som umiestnil hamaku. Ani neviem ako a som na kraji lúčneho terénu. Tu rastúce slivky by boli aj pre moje visuté lôžko vhodne rozostavené, no lístia majú pomenej a očakávam rosnatú noc. Tarp mám, no chcelo by to mať aj niečo košatejšie nad hlavou. Terén sa otvára čoraz viac. Vidím obec v údolí, nad ním nasledujúci hrebeň a v pozadí nezameniteľné Vršatské bralá. Sympatické miesto. A registrujem aj niečo iné. Čosi sa tam trošku vľavo plechové leskne. Zabáčam tam krížom lúkami, kde sa otava nekosila. Je to strieška kryjúca posedenie (prístrešok Zájelšie nad Hornou Breznicou), ako aj dve lavičky. Niečo na peknom mieste s pekným výhľadom. V poslednom dennom svetle ešte pozorujem bralá pri konci môjho zajtrajšieho putovania. Tu strávim noc. Ako ubúda svetla, pribúda prejavov jelenej ruje a chystám si lôžko. Bolo to ozaj v poslednej chvíli.

Už v spacáku rozmýšľam. Aj tento priestor v tomto čase je neočakávanou perlou, čo navlečiem na náhrdelník. Nie je asi kapitálnou, no aj malá perla je perlou. Zaslúži si miesto medzi ostatnými.

Deň druhý - Hornou Breznicou k Lednici

S brieždením do rosnatého rána ustupujú zvuky jeleních vyznaní lásky a začína sa prejavovať život obce. Rosy bolo bohato a som rád, že som noc prežil pod pevnou strechou. Pomaly sa balím, a mapujem pohľadom azimut pochodu. Je 6.45 h, keď kráčam mokrou trávou smerom k miestam, kde očakávam priebeh značenej trasy. O chvíľku klesám staršou poľnou cestou medzi stromoradím nesúcim správnu modrú značku. Obuv je už premočená. Rosy bolo toľko a tráva taká vysoká, že nič nepomohlo.

Samotnú obec len rýchlo prebehnem okolo modernejšieho kostolíka s výraznými sochami vierozvestov. Takto naprieč to ani dlho netrvalo a pri liturgickej jaskynke opúšťam Hornú Breznicu. Znovu stúpam krajom remízok lemujúcich lúky aj na tejto strane doliny. Trochu vyššie vchádzam chodníčkom do lesa regulárne pralesového charakteru. Keď sa znovu vraciam k lúkam nad Breznicou, spozorujem vhodne umiestnenú lavičku. Posadím sa a oproti slnku sa kochám pohľadom do údolia Zubáka, čo práve opúšťam. Obec je mierne skrytá pod jemnou pokrývkou rannej hmly, miesto, kde som trávil noc, je stále ešte v tieni. Trošku vľavo na hrebeni jasne vidieť mne neznámu rozhľadňu na Tlstej hore. Tu ma už slnečné lúče pekne zohrievajú. Bude to pekný deň. Užívam si chvíľky pohody. Lavička je dobrý počin na dobrom mieste.

Nerád, ale znovu kráčam lesnou cestou prekonávajúcou hrebeň širokým oblúkom. Na kraji lesa stojí kríž. Pri tomto je pár lavičiek pre veriacich. Trošku sa znovu zadívam do krajiny. Hrebene strážovských vrchov zaberajú celý východný obzor, ich vrcholy sa jasne rysujú oproti jasnej oblohe. Dobré miesto k rozjímaniu. Nielen pre veriacich. Posedel by som tiež, no čas začína ubiehať, a tak kráčam cestičkou ďalej.

Privádza ma k lúčnatým plochám nad samotnou Lednicou. Chodníček prechádza remízkami, prípadne ich krajom. V určitých miestach mi charakter papradia navodzuje pocit predhistorickej džungle. Holý vrchol Skalíková s vysielačom ma nezláka, radšej v krovinách hľadám v mape značený prameň. Je tu a čo ma prekvapí, aj upravený. Voda, síce nie moc bohato, ale predsa, vyteká z kovovej rúrky. Označuje ho smerovka na strome. Neviem, ako je využívaný, predsa do obce je len kúsok, no jeho prítomnosť potešila.

Neschádzam priamo značkou do obce, ale lúčkami a cestičkami v krovinatom teréne sa snažím dostať k Lednickým skalkám. Užívam si prvé, mne trošku netradičné pohľady na hlavnú atrakciu doliny, Lednický hrad. Až teraz si uvedomujem, na akom úzkom, skoro žiletkovitom brale bol postavený. Pekne vidno čiarku schodiska vedúceho samotným hrebeňom hradnej skaly. Tam hore som ešte nebol a je to jedným z plánovaných cieľov putovania. Po troške trápenia dosiahnem otvorený terén a cestičkou ponad chránené skalnaté útvary obchádzam priestor skaliek. Je to tu dobré výhľadové miesto na samotný hrad a škoda by ho bolo nenavštíviť. Bude tiež perličkou na šnúrke. Samotným skalkám sa veľmi nevenujem a schádzam do obce.

Lednický hrad

Prestávku si urobím pri Katarínkinom prameni. Silný tok vody z kohútika, povesť viažuca sa k prameňu. Pamätná tabuľka k reálnej histórii dejateľov Drábika a Komenského. Niečo si nanovo prečítaním obnovím v pamäti. Po chvíľke sa presuniem o pár metrov nižšie. Tu v areáli zvláštnej kombinácie obchodu a krčmy, pod krytým posedením si ordinujem menšiu desiatu. Využijem ponuku jednej strany pultu a nakúpim pár kyslomliečnych produktov. Druhú, barovú, ignorujem. V sezóne a hlavne v dobách bezkoronavírusových asi úspešný podnikateľský projekt priamo pod hradom.

Skoro polhodinka je preč a stúpam chodníkom priamo k hradu. Tam prebiehajú rekonštrukčné práce. Prechádzam z predhradia tunelom v skale do samotného vlastného hradu. Skupina pracovníkov a jednej pracovníčky nemá problém s tým, aby som sa pomotal po ich pracovisku. Na múroch poznať odvedenú prácu. Zaujme ma prebiehajúca obnova klenby. V krytých priestoroch sú prvé informačné tabule. Bude to tu zaujímavé. Dlhým kovovým rebríkom vystúpim až k najvyššej polohe stavby. Začína tu schodisko vysekané hlboko v úzkom hrebeni skaly. Vedie na miesto bývalej pozorovateľne. Stúpam tam tiež. Jeden z dosiaľ nezrealizovaných plánov mám splnený. V minulosti som vždy skončil pred uzamknutým vchodom do hradu, a tak cítim radosť v duši a užívam si v osamelosti pohodu miesta. Asi toto je najväčšia lesklá perla v pomyselnom šperku, čo teraz vytváram. Nerád opúšťam hrad, má to tu niečo do seba. No musím. Pár minút stratím, síce inou cestou, aj návratom do obce k návšteve kostola. Celkovo som tu stratil vyše 1,5 hodiny. Ale bol to intenzívne strávený čas, čo ostane v pamäti.

K Červenému Kameňu

A znovu modrou značkou pokračujem v putovaní k nasledujúcemu údoliu. Je jedenásť, keď vystúpim do miest, z ktorých mám celé Lednické bradlo aj s hradom na konci pred sebou ako na dlani. Má charakter kamenného dračieho hrebeňa. Ako postupujem stále vyššie lúkami, tak neustále neodolávam nutkaniu fotiť scenériu z rôznych uhlov. Ani ostatné pohľady nie sú nezaujímavé. Fotogenický priestor. Príde aj na les. No ten tiež po ostrejšom stúpaní v oblasti hlavného hrebeňa končí. Sú tu pekné vrcholové lúky. Neviem prečo, no odbočujem vpravo a som mimo značky. No je to tu ozaj pekné. Otvorené trávnaté porasty so starou tabuľkou označujúce akési nálezisko. Rosa sa ešte nestratila, a tak som ozaj mokrý. Nielen rosou, aj pot má v tom prsty. Využívam obedné slnko a presúšam len sporo odetý svoje zvršky. Náhodný cyklista ma z diaľky obchádza. Pripadám mu asi ako zvláštny exhibicionista.

Po pauze sa vraciam späť a znovu kráčam správnym chodníkom až k smerovníkom označujúcim Červenokamenské sedlo. Nasleduje klesanie do hlbokej doliny podo mnou. Trošku ma začína strašiť stúpanie na druhej strane údolia. Bude to dosť výškových metrov na záver dňa k Vršatským bradlám. Cestu mi spestrí len pekné miesto s chatkou a prameň priamo na chodníku poniže nej. To miesto bolo v mojich pôvodných plánoch vybrané na nocľah. Aká to naivita! Ale ako tip, aj prostredím, veľmi dobrý.

Okolo Červenokamenského bradla

Dedina Červený Kameň pôsobí sympaticky. Na chvíľku sa zložím v parku. Krčma je ešte zavretá. Tak po zmapovaní situácie kráčam hore obcou smerom k výraznému skalnému útvaru. Po chvíľke som na začiatku náučného chodníka Okolo Červenokamenského bradla. Začínam stúpať k úpätiu výrazného skalného stĺpa. Táto časť chodníka je spoločná s trošku, čo sa týka prevedenia, skromnejšou krížovou cestou. O čo je skromnejšia, o to veľkolepejšie končí. Jaskyňou vysekanou do skaly v malom ohradenom priestore priamo pod vysokou kamennou stenou gigantického piliera, čo z tohto miesta akoby podopieral modrú oblohu. Miesto je vystavené popoludňajším slnečným lúčom. Celý priestor otočený k juhu je výrazne teplomilného charakteru.

Posadím sa na vzdialenejšiu lavičku a celkom nepietne si vyzúvam stále premočenú obuv a dávam jej chvíľkovú šancu znížiť vlhkosť. Aj keď to netrvalo dlho, pokrok bol citeľný. Chodník obchádza bralo severnou stranou. Nevidím chodník, ktorý by viedol až k vrcholu. Vidno len pokračovanie náučného. Tak postupne prechádzam skoro teplostepnou krajinou až k skalkám na druhom konci. Moju pozornosť vzbudí pár exemplárov modlivky. Tento hmyz tak bežne nevidím. V závere zaujímavého priestoru je pekné vyhliadkové miesto. Chodník aj s náučnými tabuľami je vhodným cieľom na krátku prechádzku. Odporúčam. Pribudla mi nová perla na šnúrke, mne dosiaľ neznáma. Chodník sa vracia do obce a uzatvára okruh. Vraciam sa ku krčme. Už je v prevádzke. Dohydratujem telo a dušu obohatím o pár nových informácii z bulváru.

Smerom k Vršatským bradlám

Je po 15.30 h a začínam poslednú etapu putovania. Beriem do úvahy, že posledný spoj z Vršatského Podhradia mi odchádza po š18-tej. Už dávno som rezignoval na kaplnku na Brezovej. Pôvodný cieľ odvial víchor reality. S plnením prezentovaných časov mám veľký problém. Musel by to byť nocľah. Ale zajtra ma čakajú iné povinnosti. Len som mal trošku pokušenie nabehnúť na žltú značku. Vyzerá to na zaujímavejšiu trasu. Ponechám si ju na iný termín. Ostávam verný modrej. Teraz chcem len stihnúť spoj. Celý úsek vedie kvalitnou málo využívanou úzkou asfaltkou v hlbokom údolí. Strmosť je síce ozaj na cestu poriadna, no ako pozorujem, trasa mi ubieha rýchlo. K vrcholu stúpania v sedle Chotuč prichádzam dokonca v predstihu. Tu som už v otvorenom teréne a môžem si vychutnať vyhliadky do okolia. Bralá sú pekné. Zaujímavý kraj pre nenáročnú turistiku. V budúcnosti ho musím ho preskúmať v pohode a bez časového stresu okruhom náučného chodníka. Vždy som to tu len preletel.

Vršatský hrad

Bez spomalenia, už len tak skoro v rovine sa pomaly dostávam až k obci. Prechádzam ulicou smerom k hlavnej ceste. Mám dosť času aj na hradnú zrúcaninu. Už som tu pár rokov nebol. Vyhliadka nad obcou je pomerne zaľudnená. Poskytuje výhľad do širokého okolia. Nasajem pár informácií z tabúľ tu umiestnených. Chodníčkom prejdem k samotnej hradnej zrúcanine. Som tu sám. Neubránim sa sklamaniu. Oproti predchádzajúcej Lednici, vršatská ostáva naďalej len ruinou. Okrem viditeľnej snahy o odstránenie náletových drevín žiadny pokus aspoň o zakonzervovanie muriva. Škoda. Vršatec len svojou polohou je niečo jedinečné a v kombinácii s okolitými bradlami to tu nemá chybu. Takže ozaj veľká perla, aj keď trošku poznačená vekom. Chvíľku si užívam miesta a urýchlene sa vraciam do centra Vršatského Podhradia. Presun síce nebol až tak rýchly, predsa už cítim únavu, trošku času na kofolu v miestnej reštaurácii mi predsa pred odchodom autobusu ostalo.

Asi ťažko hľadať na strednom Považí veľkú divočinu. Nie sú tu masívne hory, ani nekonečné lesy, kde nestretnete živú dušu. Je tu ale dosť miest, ktoré si zaslúžia našu pozornosť, pre ktoré sa tu oplatí kráčať. Náhrdelník mám síce hotový, ale ku klenotom nie je problém ešte pár perál pridať. A veru mám ich pár vytipovaných. Len ich vyzbierať.

Fotogaléria k článku

Najnovšie