Tip na túru v okrese Spišská Nová Ves a Gelnica.

Trasa

Hnilčík – Hnilčík, Mraznica – sedlo pod Pálenicou – Pálenica – sedlo pod Pálenicou – kúpele Čierna Hora – Nálepkovo

Hnilčík

Aj keď som si sľuboval, že na zimu si dám pokoj, predpovedané pekne slnečné, ale mrazivé počasie ma nakoniec vytiahlo von, a tak som po troch hodinách cestovania vystúpil v Hnilčíku v predpokladanom strede dediny, ktorá oficiálne vznikla len pred polstoročím. Síce mi stačilo vystúpiť na jej začiatku, ale chcel som si prezrieť aj dedinu a hlavne dolinu, ktorou som len raz v živote cestoval, keď som tadiaľ stopoval. Musím priznať, že je riadne rozťahaná a je to menšia, spišská verzia Oravskej Polhory či zamagurskej Osturne.

Hnilčík, je zaujímavý tým, že síce vzišiel z banskej činnosti rôznych stredovekých osád ako Štolvek, Cechy či Bindt, ale tie prv patrili do katastra Spišskej Novej Vsi a až roku 1962 boli pričlenené k Jerohute a vlastne vtedy sa datuje vznik samotného Hnilčíka. Aj keď je baníctvo minulosťou, v obci na ňu nezabudli a svoj ďalší rozvoj spojili s banskými hmotnými i nehmotnými pamiatkami cez projekty ako Banský skanzen či Banský náučný chodník. Medzi najznámejšie pamiatky patri Klopačka či štôlňa Ľudmila, ale tie sú vo vedľajšej doline, a tak v tejto zaujme prvý kostol a časti viaduktu úzkokoľajnej dráhy či pôvodne domčeky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Niekoľkými ohybmi doliny, ktorá napriek pokročilej hodine bola stále v tieni, som teda došiel k Mraznici, kde som to už poznal a za mostíkom, ktorým sme onehdy pred tromi rokmi s hikingáckym kolegom Ronaldom a jeho kamošom Tvarohom išli z Hnilca do Poráča, som tentoraz zabočil doprava a hneď začal mierne stúpať, keďže ako som vravel, dolinka je úzka a rovného miesta je tu vzácnosť. Tu som objavil druhý a zrejme starší kostolík s druhým, a ktovie či nie tiež starším, cintorínom a rovnako ma zaujal výhľad na spoj oboch dolín.

Pálenica

Značenou žltou som došiel na koniec ulice a nabral smer viac na juh. Keď ešte cestou či v dedine snehu bolo relatívne málo, tak tu už ho bolo tak akurátne. Našťastie, ktosi predo mnou išiel, tak aj keď bol neveľký, bol bez problémov priechodný. Po čase však pomoci bolo koniec a dobrým nápadom bolo využiť služby návlekov. Keď zvážnica odbočovala doprava a značka doľava, resp. rovno, tak aj snehu pribudlo, a keď som nabral strmší smer, tak ho bolo takmer po kolená. Plus tu chýbala značka a vcelku som si nebol istý, ale povyše sa predsa len ukázala, tak som mierne brodiac uberal z výškových metrov.

Našťastie, sneh bol sypký, a tak sa išlo dobre. Cesta zabočila doľava a aj keď značky boli len sem-tam, tak to nevyzeralo na inú odbočku. Až čosi vyššie zvážnica opäť prudšie zatočila doprava, ale značka bezpečne viedla. Po asi 20 minútach som vyšiel na inú zvážnicu a odtiaľ sa mi ukázali prvé výhľady, ale len spoza mierne odkrytého úbočia. Dala sa vidieť široká oblasť, ktorú som šiel lanského leta pri túre z Rožňavy do Spišskej Novej Vsi.

Pobral som sa ďalej po zvážnici a po sto metroch odbočil na chodník, ktorý by sa dal vidieť ak by som nešiel v snehu. Našťastie nebolo ho veľa, tak sa išlo dobre a aj značenie bolo jednoznačné. Je však možné, že značkári len urobili skratku, lebo opäť som sa objavil na zvážnici a to možno tej, ktorú som pred chvíľou opustil. A to som podľa časového rozpoloženia 2 hodiny od Hnilčíka očakával sedlo pod Pálenicou. Keď sa cesta vyrovnala a zároveň sa objavili stopy bežkára, tak sa po chvíli objavil smerovník a bol som tak pod Pálenicou.

Na ňu viedol len chodník, ale bol vyšliapaný, takže mi to uľahčovalo chôdzu. Na Pálenicu sa dá dostať aj kolesami, keďže povedľa oblúkom viedla lesná cesta, na ktorú som sa dostal, keď som pri súkromnej chatke a prístrešku na ňu naďabil. K Pálenici to už bola chvíľa, keď som sledoval značku cez pekne zasneženú horskú čistinku, kde bol sneh mimo vyšliapaného chodníka vcelku hlboký.

Vyšiel som teda na skalnatú kótu, ale ostal som trochu sklamaný, lebo som si, neviem prečo, myslel, že sú odtiaľ krajšie výhľady. Najmä bolo vidieť hrebeň Volovských vrchov, no aj Kráľovu hoľu a Vysoké Tatry, hoc tie nie až tak krásne. Smerom na Nálepkovo však pre blízke stromy nebolo vidieť veľa. Keďže som vedel, že nižšie od Pálenice sú v pokračovaní na sedlo Grajnár rozsiahle lúky, tak som sa vybral ďalej po žltej a po chvíli som sa na nich objavil.

Sú v skutku nádherné a o to viac si ich musí tulák vychutnať v lete. Tu sa mimo vybežkovaného priestoru zabáralo, napriek tomu som zišiel nižšie, aby som si spravil zábery na Vysoké Tatry, ktoré v celej svojej kráse sa odtiaľ ukázali. Ďalej som nezachádzal, ale dalo by sa prejsť aj na ďalšiu časť lúky, ktorá je však mimo značky. Možno v lete, keď snáď tadiaľ niekedy pôjdem, tam aj zájdem.

Po nadchýnaní sa krásami prostredia, ktoré nie je veľmi vyhľadávané, ale iste v zime bežkármi navštevované, som sa vrátil naspäť a rovnakou trasou zišiel k sedlu pod Pálenicou. Tu by som sa zmienil, že neďaleko chatky sa nachádza upravená studnička.

Naslepo do Čiernohorských kúpeľov

No návšteva zimnej Pálenice nebol jediný bod výletu. A ako sa mi už niekoľkokrát stalo, keď som vyčkával na vhodnú príležitosť, aj teraz sa mi to vyplatilo, keď som nešiel skôr na Pálenicu, ale po prečítaní jedného článku v Krásach Slovenska, som sa dozvedel o blízkych kúpeľoch Čierna Hora, a tak som sa aj na popud Čiernych dier rozhodol ísť tam pozrieť. Ono, už aj predtým mi v mape padal zrak na nejaké budovy s názvom Čierna Hora, ale myslel som si, že to bude nejaká banská osada asi ako Bindt, čo by tiež nebolo zlé navštíviť.

Od smerovníka som sa teda vybral po modrej, ktorou by sa dalo zísť do Nálepkova, ale musel som vystihnúť správne miesto, kde by som značku opustil a priamo smeroval ku kúpeľom, ktoré sa vyskytovali kdesi podo mnou. Aj keď podľa mapy boli nejaké zvážnice, nešli priamo a ani nepriamo k nasledujúcemu bodu výletu, ale len s veľkými zachádzkami.

Napriek tomu sa mi podarilo vystihnúť zo dve zvážnice, ktorými som stratil vcelku dosť výškových metrov a zdalo sa, že som asi v polovici, tak som sa snažil nájsť potôčik, ktorý podľa mapy vyzeral, že tečie cez kúpele. Ten sa mi podarilo skoro nájsť a klesal som popri jeho nesúrodom korýtku. Tu sa mi podarilo nájsť to, čo momentálne hľadajú v Tribeči a ktovie, či tam vôbec je, ale naisto je tu - a to trhlina v zemi. Po chvíli som zbadal obrysy striech a vedel som, že som blízko.

Kúpele Čierna Hora

Vznikli v roku 1847 a boli prvým vodoliečebným ústavom v Uhorsku. Používala sa tzv. Priessnitzova vodoliečebná metóda, a teda umývanie tela v studenej vode. Okrem toho aj prísna diéta, ranný telocvik a pitie studenej vody. O 40 rokov neskôr tu stálo sedem ubytovacích domov, ktoré do toho času navštívilo 5000 kúpeľníkov, medzi nimi aj slávny maďarský básnik Mihály Tompa, po ktorom pomenovali aj jeden z domov a odhalili mu bustu. No komplex zahŕňal aj altánky, kolkáreň, fontánu či kostolík sv. Anny. Zaujímavosťou je, že tu za Slovenského štátu bol tábor pre nemecké deti. Po komunistickom prevrate tábor pre pionierov a nakoniec detská zotavovňa, ktorá skončila roku 2004.

Zišiel som okolo starého altánku, ktorý to už má zrátané, a keďže bol krásne vyrezávaný, bude ho škoda. Prvá budova, na ktorú mi padol zrak, je nevábna – v procese rekonštrukcie, zrejme pozostatok dávnej prerábky, ktorá nebola dokončená. No hneď vedľajšia je historická, s krovmi a je vskutku nádherná. Aj keď je jasné, že neudržiavaná. Nedalo sa vojsť dnu, ale čo-to bolo vidieť spoza špinavých okien. Zaujala ma najmä kresba na stene, kde usmiata postava dieťaťa je zavesená na šibenici.

Ďalšia budova povyše malého priestranstva s dvomi lavičkami bola socialistická a vyzerala byť ako nejaká jedáleň. K nej som už nezachádzal, lebo som si myslel, že poniže budú ešte nejaké budovy, ale tam bola len tabuľa Detská zotavovňa Čierna Hora. A dodatok: Zákaz vstupu. Kontrolované kamerou. Keďže povyše brechalo nejaké psisko a poniže bolo odstavené auto, tak som nechcel, aby vyšiel nejaký strážnik, preto som sa nevracal, hoci som si chcel pozrieť ešte kostolík sv. Anny nad kúpeľmi.

Tak som len uličkou zišiel dole, do miestnej časti Nálepkova - Čierna Hora. Tu je len pár domkov, v podobnom štýle ako povyše v Hnilčíku, aj keď o čosi viac rovinatého priestoru. Následne som len zišiel do Nálepkova a pobral sa k železničnej stanici.

Zhrnutie

Prvá novoročná túlačka roku 2019 splnila účel - navštíviť zimnú Pálenicu a preskúmať kúpele Čierna Hora. Rovnako si prezrieť časť Hnileckej doliny s dedinou Hnilčík. Všetky tri miesta alebo aspoň Pálenica a Čierna Hora stoja za zahrnutie do plánov pre viacdňový prechod Volovských vrchov. Najideálnejšie je to spojiť s hrebeňovými lúkami okolo Závadky a smerom na Poráč a ďalej na planinu Galmus. No ale aj v zime je to ideálna lokalita na nenáročný výlet.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek