Ráno je budíček až o 8.00. Vytrepala som sa z postele, na raňajky bola opäť praženica a pomaly sme sa zberali na odchod. Zbalili sme celú kopu vecí do ruksakov, ktoré zase pribrali, a riadne. Veď jedlo na 4 dni, to nie je len tak. Opustili sme perfektné ubytovanie a vydali sa pokračovať v ceste.

Okolo 10-tej sme vystúpili na Bankove a vyrazili konečne smerom na západ. Išli sme strašne pomaly, vonku bolo riadne teplo a včera sme si slušne odvykli od 15 kg ruksaku. Našťastie sa išlo lesom, takže nám slnko nepieklo rovno na hlavy, ale aj tak to bola celkom sauna. Skoro celý čas sme išli do kopca a posledný kilometer sme došli na chatu Jahodná po asfaltke.

Hneď po obede na chate nás preveril krátky, ale riadne strmý výstup po zjazdovke. Pokračovali sme lesom po peknej ceste smer chata Lajoška (Predné holisko). Po pár kilometroch sme došli na odbočku a rozhodli sa prejsť cez vyhliadku Loreley. Pekná skala to bola, vydriapali sme sa hore a konečne spravili naozaj fajn fotky. Pod skalou na chodníku sme si dali olovrant a pokračovali sme ďalej.

Netrvalo dlho a prišli prvé polomy a toto bola naozaj pekná vyhliadková jazda. Keď sa človek sústredil na výhľady, všetko hneď išlo ľahšie. Pri záverečných 3 km na vrch Golgota a následne k chate Erika sme toho mali dosť. Večer z postele sme si užili prekrásny západ slnka nad Tatrami. Pre toto sa oplatí kráčať ďalej! Najradšej by som sa na to dívala stále, ale tak... Ľahli sme si spať s tým, že zajtra naozaj musíme vyraziť skôr ako... o 10-tej, keďže na poobedie hlásia búrky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na deviate ráno sme začali kráčať niečo pred 8.00 h. Vonku bolo krásne, slniečko, modrá obloha, výhľad na Tatry... dokonalé ráno. Vedeli sme, že dnes poobede sa má počasie zmeniť, tak sme vykročili. Išlo sa po širokej lesnej ceste dlho po otvorenom priestranstve, takže sme si užívali výhľady.

Po hodine sme došli na Trohánku a pokračovali ďalej smer Kloptaň. Teraz sa išlo lesom, prípadne cez polomy. Keď som musela obchádzať asi tridsiaty padnutý strom na chodníku, už ma to nebavilo. Kráčali sme samy, ale zrazu nás dobehol chalan. Predstavil sa ako Roman a nateraz sa pridal k nám. Zdolali sme Kloptaň a zostúpili polomom do sedla Jedľovec. Tam sme sa rozhodli na zemi navariť obed. Ja som si navarila polievku s cestovinami, Rebeka cestoviny zo sáčku a ešte sme chvíľu kecali s Romanom. Ten sa ale po asi polhodine odpojil, že chce dôjsť na Pipitku ešte pred búrkou.

Dojedli sme a už sme sa nechceli zdržiavať. Zdolali sme posledný dnešný kopec a kráčali strašne dlho dole až do Štósu. Chceli sme stihnúť autobus o 15.56 zo Štóskeho sedla do Smolníka, kde sme mali ubytovanie. Nemali sme však dosť času a ani na výber, tak sme pridali do kroku. Do kúpeľov sme nakoniec nedošli, strihli sme to po hlavnej ceste do Štóskeho sedla. Posledné 2,5 km sme preleteli za asi 25 minút... s 15-kilovým ruksakom. Naozaj netuším, kde som zobrala energiu na mierny šprint, navyše do kopca. Do Smolníka sme dorazili nakoniec autom, pretože v sedle nám zastavil jeden chalan a vzal nás. Následne sme sa ubytovali, v miestnej krčme sme si dali kofolu a následne oddychovali v posteli.

Nasledujúce ráno bol budíček o 6.15 h. O 7.35 sme nasadli do úplne prázdneho autobusu smer Štóske sedlo. Cesta netrvala dlho a okolo 8.00 sme vystupovali. Vonku bola riadna zima, zas nejaké 3 °C, oblačno... typické novembrové počasie v júli. Rýchlo sme začali šliapať, aby sme sa zohriali.

Prechádzame okolo kaplnky v sedle a strácame sa v lese. Najskôr ideme po ceste, ale tú rýchlo vystrieda chodník zarastený trávou po kolená. V noci boli búrky, takže všetko bolo mokré. Do hodiny som mala bazén v oboch topánkach. Zistila som, že na úkor priedušnosti majú bežecké trailovky naozaj mizernú vodotesnosť, a to aj napriek GoreTexu.

Pokračovali sme v dobrom tempe až na Skorušinu, kde sme sa odfotili a po lesnej ceste ďalej. Po chvíli sme sa ocitli na úbočí Osadníka. Tu začalo slušne fúkať, čo ale bolo fajn, pretože aspoň rozfúkalo oblaky, ale pocitová teplota klesla pomaly pod bod mrazu. Vyliezli sme Skorušinu a aj Osadník. Nasledoval hnusný výstup na Pipitku. Už sme si mysleli, že sme hore... A ďalší kopec pred nami. Vrchol sme zdolali a polhodinu blúdili, kým sme našli chodník vedúci do Úhornianskeho sedla.

Prešli sme možno 1,5 km a došli na miesto, kde okolo nás nahusto rástli vysoké kríky, ktoré nám robili parádne závetrie. Len tak uprostred chodníka sme sa zložili a vytiahli sme varič. Po obede sme dorazili do Úhornianskeho sedla. Výhľad dole na Úhornú bol parádny! Pripadala som si ako v Alpách, ešte aj kľukatá cesta na štýl alpských priesmykov tomu dodávala šmrnc. V sedle sme ale nezastavovali, rovno sme pokračovali na Biele skaly a do sedla Krivé. Nasledovala typická hrebeňovka až na Skalisko a odtiaľ bol prudký zostup na Chatu Volovec, kde sme mali ubytovanie.

Nasledujúci deň bol náš posledný a opäť riadne náročný deň vo Volovských vrchoch, prešli sme do Slovenského raja do Dediniek.

Na chate sa spalo parádne a ráno sme vyrazili tradične asi o 8.00 h. Ako sme odchádzali z chaty, ešte sme sa s ujom chatárom rozlúčili a z druhej izby vybehol Roman, nech počkáme, ide tiež. Vyliezli sme na hrebeň a napojili sa na našu starú známu červenú. Pokračujeme ďalej, les sa strieda s polomami a v diaľke sa črtá Kráľova hoľa a hrebeň Nízkych Tatier. Zdolávame kopec za kopcom, niektoré ani nemajú mená, až do sedla Súľová, kde sme sa rozložili na obed.

Niečo pred 13-tou sme zbalili piknik a pokračovali v ceste. Hneď takto po obede sme sa vrátili do SNP-čkarskej reality v podobe výstupu pod Smrečinku, čo bol najhorší výstup dňa. Roman išiel prvý, my s Rebekou sme sa vliekli s niekoľkominútovým sklzom za ním. Smrečinku sme nakoniec zdolali a pokračovali až po útulňu Gálová, kde sa od nás Roman odpojil.

Neskoro popoludní sme dorazili pod Ostrú, odtiaľ na Dobšinský vrch a deň ukončili na Dobšinskom kopci. Tam sa nám podarilo stopnúť auto a odviezli sme sa k penziónu v Dedinkách. Ešte sme si stihli dať na večeru rezne s hranolkami a potom len smer posteľ. Posledné dva dni boli naozaj náročné.

Nasledujúci deň nemal byť až taký ťažký a čakal nás Telgárt. Na dvanáste ráno sme vyrazili z izby o 7.15 a o 7.35 sme vystupovali na Dobšinskom kopci. Výhľady boli parádne, dominovali im Veľký a Malý Radzim a na druhú stranu Palcmanská Maša. Cesta nám ubiehala rýchlo, bez problémov sme dorazili na Voniarky. Pokračovali sme ďalej, les sa opäť striedal s lúkami. Pri smerníku Pod Hanesovou sa začal prvý väčší výstup dnešného dňa, ktorý sme ale zvládli bez menších problémov. Na Nižnej záhrade padla pauza na žížaly a po lesnom chodníku sme pokračovali ďalej.

Míňame prístrešok pri Strmej prti, ktorý vyzerá veľmi slušne, aj prespať by sa pod strechou dalo. Nezastavujeme však, obed v Telgárte je veľmi silná motivácia. Prichádzame pod Ondrejisko a počasie sa začína meniť, pribúdajú oblaky. Z Ondrejiska sme zbehli ku Chate Rita na Čuntave, kde sme sa napojili na krásnu kamenistú cestu. Pri smerovníku sme si dali ešte krátku pauzu, zjedli posledné sušené ovocie a rozhodli sa to doraziť do Telgártu. Nahodili sme slušné tempo, na širokej ceste bola radosť kráčať! Cesta spočiatku ešte kúsok mierne stúpala, ale potom celý čas až do sedla Besník klesala, takže sa dalo držať takéto tempo stále.

Za necelých 40 minút sme vyšli z lesa a pod nami sa ukázalo sedlo Besník a nad ním Kráľova hoľa. Som konečne "doma", sedlo už poznám, bola som tu niekoľkokrát a v Telgárte tiež. Zo sedla značka viedla po hlavnej ceste až do dediny. V miestnej reštaurácii sme si dali obed a vykúpili Jednotu. Čakali nás štyri dni v Nízkych Tatrách, tak bolo treba doplniť zásoby. Z obchodu sme prešli asi 200 m pred dom, v ktorom sme mali ubytovanie. Hodili sme si sprchu a len ľahli do postele. Okolo 18-tej sa ku nám pripojil môj brat, chcel ísť na Kráľovu hoľu a potom spať na Andrejcovú. Ešte sme chvíľu kecali, ale okolo 20.30 sme všetci spali.

Včera sme sa dohodli s chalanmi, že výstup na Kráľovu hoľu si dáme spolu. Oni sú už v Telgárte, majú tu neďaleko chatu a mali deň voľna. Všetci piati sme vyrazili po červenej, ešte kúsok cez dedinu do lesa. Hneď na okraji lesa sme stratili značku, tak sme sa predierali húštinou a prekročili potok. Našli sme chodník, ktorý po pár metroch začal riadne stúpať. Vliekli sme sa z nohy na nohu, pomaly, ale isto.

Stúpali sme lesom až na Dolné pasienky a ďalej lesom a neskôr po potoku až k prameňu Zubrovice Pri prameni sme dali pauzu na žížaly. Vrchol sa nám zdal byť na dosah ruky, ale vedeli sme, že až také jednoduché to nebude, ešte stále sme museli nastúpať niekoľko sto výškových metrov.

Prešlo asi 45 minút a dorazili sme konečne k budove vysielača. Po 3,5 h šliapania do riadneho strmáku sme to konečne dali. Obloha sa síce zatiahla, ale stále to bola dostatočne vysoká oblačnosť, aby sme mali aký-taký výhľad. Západné Tatry sa ukázali v plnej kráse, o Vysokých sa to, bohužiaľ, povedať nedalo, ale neprekáža. Kráľova hoľa je skutočne jedným z top výhľadových vrcholov na Slovensku.

Na vrchole sme sa však nezdržiavali dlho, pretože slušne fučalo a mrzli sme. Rozhodli sme sa, že si dáme iba fotku, a pokračovali sme po hrebeni. Postupne zdolávame Strednú hoľu, Orlovú a Bartkovú. Z Bartkovej zostupujeme celkom prudko do Ždiarskeho sedla a zdolávame posledné kilometre na útulňu Andrejcová. Dali sme si kapustnicu s kofolou a poobede sa chalani odpojili smer Priehyba. My sme si užívali parádny výhľad. Prvý deň Nízkych Tatier bol úspešne za nami. To som ešte nevedela, že spolu s počasím sa to zajtra pokazí celé...

Posledné ráno tejto etapy sa začalo o 5-tej. Okolo 7.15 sme vyrazili. Môj brat nás opustil, plánoval zbehnúť do Pohorelej na vlak a my sme sa vybrali smer Čertovica. Zdolávame prvý menší kopec - Heľpiansky vrch a klesáme do sedla Priehybka. Tu nám začalo mrholiť a po pár minútach sa rozpršalo. Vytiahli sme nepremokavé bundy i obaly na ruksaky a zdolali Veľkú Vápenicu. Počasie nič moc, ale stále bolo vidieť aspoň niečo.

Dali sme si chvíľku pauzu a začali zostupovať do Priehyby. Tento zostup bol asi najhorší, aký som kedy zažila. Klesali sme po štrkovom a suťovom chodníku, ktorý bol navyše riadne šmykľavý po daždi. Nižšie v lese sa k tomu pridalo pár popadaných stromov a moje kolená dostávali riadne zabrať. Posledných asi 500 m sa sklon svahu znížil, tak sme do Priehyby dorazili v lepšom tempe. V sedle písali na Čertovicu 5.30, tak sme sa potešili, ale realita bola niekde úplne inde...

To, čo sme klesli, sme si opäť museli nastúpať. Vylezieme na Kolesárovu, kde prestalo pršať a aj trochu slnko sa ukázalo, na vrchol som dorazila asi 5 minút neskôr oproti času na značke. Pokračovali sme po mierne zarastenom chodníku na Oravcovú a ďalej opäť hrebeňovkovým štýlom na Zadnú hoľu. Tu sa to celé zlomilo.

Rebeka dorazila na vrchol kúsok predo mnou. „Uvažujem, že sa pridám k chalanom na Štefáničku,“ oznámila mi, keď som k nej dorazila. Ja som ostala stáť, že čo? Po prvotnom šoku mi to vysvetlila. Našli sme sa na Facebooku, vôbec sme sa predtým nepoznali a jednoducho... sme si nesadli. Každá sme do toho išli s tým, že síce ideme spolu, ale zároveň každá sama za seba, takže pokiaľ sa chce odpojiť, je to len a len jej rozhodnutie. Aj tak som však už niekde podvedome tušila, že tu sa moja cesta končí.

„Ideme ešte variť?“ opýtala sa Rebeka, pretože bol naozaj čas obeda. Kým sme však všetko rozložili, začalo zase mrholiť. Dali sme to teda len na chleby s paštikou a pokračovali ďalej. Rebeka išla rýchlejšie dole kopcom do sedla Homôľka. Všetko to na mňa doľahlo. Celá Cesta vôbec nebola taká, ako som si ju predstavovala. Netvrdím, že to bolo celé zle, to ani náhodou, len jednoducho som od toho čakala niečo iné a takto ma to nebaví.

Prudkým kopcom zostupujem do sedla a v diaľke počujem hrom. To mi ešte chýbalo ku šťastiu, búrka v Nízkych Tatrách! Pokračujem ďalej po chodníku, ani neviem kadiaľ vlastne idem, akosi som stratila akúkoľvek motiváciu. Na chvíľu zastavím a pozerám sa na Vysoké Tatry. Aspoň niečo ešte vidieť. Na Čertovicu mi stále ostávajú minimálne 2 hodiny. Vytiahnem cukríky, pretože už vážne idem na zotrvačnosť. Doplním energiu a pokračujem. Dnes to už naozaj musím dobojovať.

Dorazím k útulni Ramža, kde si spravím krátku pauzu na obed. Pokračujem cez mokrú trávu, zdolávam ešte asi dva kopce a dorazím do Bacúšskeho sedla. Odtiaľ nejako prídem až do sedla za Lenivou. Teraz našťastie nepršalo, tak som aspoň trošku uschla. Zo sedla je to ešte 25 minút. Kráčam najrýchlejšie ako sa dá. Asi 10 minút pred cieľom sa nado mnou zjaví oblak. Nikde inde nie, všade svieti slnko, ale akurát totálne zmoknem na posledných 500 metroch. Toto naozaj nebolo vtipné...

Dorazím konečne do penziónu v sedle. Sadnem si v reštaurácii, objednám si večeru a idem domov.

Pokiaľ ma Cesta naučila aj niečo iné, okrem toho že v jednom tričku sa dá ísť aj tri dni, tak je to to, že treba vedieť povedať dosť. Za dva týždne som prešla cez 300 km s 15-kilovým ruksakom na pleciach. Toto je cesta bez cieľa, teda, cieľ je niečo tak abstraktné, že je lepšie povedať si, že nie je. Pokiaľ mám na niečo minúť toľko energie, času a peňazí, musí ma to baviť. Toto nie je to, čo som hľadala. Prvý týždeň bol monotónna nuda: les, asfalt, blato a stále dookola. Potom prišli Volovské vrchy, ktoré reputáciu zlepšili, ale stále... každé ráno vstať, hodiť ruksak na plecia a šliapať do úmoru. Nebaví ma to.

Dvojtýždňové dobrodružstvo jednoznačne malo svoje čaro, je však čas sa vrátiť domov. Následne som tri týždne mala pauzu. Keďže nie som typ človeka, ktorý by nedokončoval výzvy, ktoré si stanoví a po tom, čo som do toho investovala toľko času, energie a peňazí, bol čas to dobojovať. A tak 7. 8. som sedela opäť vo vlaku smer Liptovský Mikuláš a Čertovica s 13-kilovým batohom na pleciach...

Predchádzajúca etapa

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek