Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Západ Slnka nad vrcholom Viecha
Západ Slnka nad vrcholom Viecha Zatvoriť

Túra Severným cípom VF: Kopa, Nolčovská Magura a Smrekové

Veľká Fatra patrí medzi moje najobľúbenejšie pohoria, ktoré mám už aj slušne prechodené v každom ročnom období. Je to sčasti preto, že sa nachádza blízko môjho bydliska. Druhým dôvodom sú krásne zachované lesy, ktoré sú oproti iným slovenským národným parkom v slušnej kondícii a tvoria stále veľkú časť jej rozlohy. Samozrejmosťou je známy hôľny hrebeň a nádherné vyhliadkové vrchy ako Krížna, Ploská a Rakytov. Tam som však bol už mnohokrát a ešte určite pôjdem. Tentokrát som sa vydal inde, kde som bol len raz v lete a tento kraj mi učaroval.

Vzdialenosť
47 km
Prevýšenie
+2740 m stúpanie, -2740 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
zima – 13.12.2020
Pohoria
Veľká Fatra (Národný park Veľká Fatra)
Trasa
Voda
Prameň pod Kopou, Pramen v Lubochnianskom sedle, Zriedla pod Niznou Lipovou, Prameň pri kolibe Príslop, Studnička v Nolčovskej doline, Hradský výver
Nocľah
Koliba Príslop
Doprava
Krpeľany (vlak, bus, parkovanie pri železničnej stanici), Podhradie (bus) - Martin (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.476 Veľká Fatra, Kremnické… (1:40.000)

Tip na túru v okrese Martin

Ponuré ráno v Krpeľanoch

Nekonečná inverzia trvajúca od začiatku novembra stále pretrváva aj v polovici decembra a v kotlinách, akou je Turčianska, nemôže chýbať. Z tohto dôvodu majú prvé metre túry vedúce Krpeľanmi pochmúrnu, sivú, podinverznú atmosféru. Prostredie navonok síce nie je lákavé, ale napriek tomu sa teším na najbližšie dva dni strávené v pre mňa posledných nespoznaných končinách obľúbeného pohoria.

Prvou zaujímavosťou je vodná nádrž Krpeľany, ktorú si počas úvodného "šliapania asfaltu" zľahka prezerám. Po pár minútach začínam stúpať na rozložitú Kopu ponad Nolčovské rybníky. Pomaly sa dostávam do mrazivej inverznej oblačnosti, ktorá všetko navôkol mení "rukou Mrázika". Od približne 900 metrov sa inverzná oblačnosť rozpadá a pocítim prvé lúče teplého slnka. Napriek strmému svahu sa preto šliape oveľa príjemnejšie.

Pod vrcholom Kopy v lokalite Podkopa nachádzam krásnu vyhliadkovú lúku s prameňom sviežej vody, ktorá v takejto nadmorskej výške vždy poteší. Na lúke zastavujem na krátky oddych. Očarí ma najmä pohľad na inverznou oblačnosťou "naplnenú" najdlhšiu slovenskú dolinu - Ľubochniansku. Okolie "oceánu" obopína zľava liptovský a sprava turčiansky hrebeň Veľkej Fatry. Pomaly si prechádzam všetky viditeľné vrcholy pohoria a je ich poriadne veľa. Konštatujem, že je to naozaj impozantné vyhliadkové miesto, ktoré sa s vrcholom Kopy, ktorú som o pár minút neskôr dosiahol, nedá v tomto smere porovnať. Spomínaný vrchol zarastený stromami ponúka len porastom obmedzené pohľady na hrebeň Malej a Šípskej Fatry. Lepšie výhľady (od kríža) z vrchu sú smerom k Ľubochni, kadiaľ však nesmerujem a nechávam si to na inokedy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po návrate na spomínanú lúku pokračujem červenou značkou k Ľubochnianskemu sedlu. Na tomto úseku predpokladám dlhšie klesanie a preto ma zaskočí síce krátke, ale ostré stúpanie na Grúň. Hore je príjemný chodníček plný výhľadov, či už na spomínanú Ľubochniansku dolinu a liptovský hrebeň, ale otvárajú sa aj pohľady na Choč, časť Západných Tatier a vytŕčajúci vrchol Kriváňa, ktorý sa dá vidieť asi fakt odvšadiaľ, čo ma celkom pobaví.

Mrazivo v Ľubochnianskom sedle

Cez kopček Fatra sa postupne dostávam znovu do zajatia mrazivej inverznej oblačnosti, ktorá bojuje o životný priestor so slnkom. Takéto podmienky na hrebeňoch sa spájajú s možnosťou vidieť vidmo, čo sa mi aj pošťastí. Nie je síce najkrajšie a najviditeľnejšie, ale predsa je to vidmo a teším sa, že ma ako sa hovorí "hory prijali" a tiež zo skutočnosti, že je to po druhýkrát práve v mojom obľúbenom pohorí.

Úsek do Ľubochnianskeho sedla (Vrchfatra) je vďaka týmto podmienkam naozaj čarovný a zažívam viacero magických momentov, pre ktoré na hory chodím veľmi rád. Z hmly a padajúcej, topiacej sa námrazy sa vynorí prvý dnešný turista so psíkom.

V blízkosti sedla sú podmienky poriadne mrazivé a k tomu sa pridáva sedlom prefukujúci studený vietor. Preto sa tu veľmi nezdržujem a vydávam sa modrou trasou k neznámej lokalite Tiesňavy, ktorá ma naozaj prekvapila, pretože som o nej netušil. Nie sú to síce Jánošíkove diery v Malej Fatre ani Veľký Sokol v Slovenskom raji, ale je to príjemná, náučná lokalitka blízko dediny Krpeľany ako stvorená pre poznávací výlet s malými deťmi. Som nižšie a preto tu zas vládne ponurá sychravá atmosféra. Predstavujem si, že v slnečnom počasí alebo pod snehovou prikrývkou tu musí byť určite krajšie. Zas sa utvrdzujem v názore, že kamkoľvek na Slovensku človek zablúdi, je možné nájsť niečo zaujímavé.

Pri návrate do sedla stretávam dvoch turistov, ktorí sa však venujú viac mobilom ako okolitej prírode, čo je dnes často smutná realita najmä mladšej generácie. Títo však boli v strednom veku.

Opusteným turčianskym hrebeňom Veľkej Fatry

Kúsok nad sedlom pociťujem hlad a vyčerpanie, a tak volím obednú prestávku. Po krátkej zabíjačkovej hostine chvíľu hľadám chodník. Darí sa mi to na druhý pokus a posilnený stúpam na Tlstý diel. Je to tretie stúpanie dnešného dňa, čo sa začína prejavovať aj na výkone. Po pol hodinke mám vyhraté a teším sa, že som konečne na vysnenom turčianskom hrebeni. Tesne pod vrcholom obdivujem výhľad na malofatranský hrebeň. Na lúke podo mnou vidím chalúpku. Láka ma ju preskúmať, ale odrádza ma 30 výškových metrov, ktoré by som musel prekonať pri návrate a preto si to nechávam na inokedy.

Hrebeňový úsek je príjemný a postupujem svižne až k Vyšnému Rudnu, kde zhadzujem ruksak a začína spoznávanie miesta. Obdivovaním okolia a fotografovaním najmä smerom k Magure strávim takmer hodinku. Výhľady odtiaľ sú naozaj skvostné, k čomu dopomáha aj zapadajúce Slnko nad inverziou pokrytou Turčianskou kotlinou, ponad ktorú vidieť kompletný hrebeň Malej Fatry a podstatnú časť turčianskeho hrebeňa Veľkej Fatry a bočných rázsoch pohoria, zvažujúcich sa ku kotline. Je to krásne vyhliadkové miesto, na ktorom sa dá stráviť hodiny, ale ak chcem dôjsť k miestu môjho nocľahu v sedle Príslop, musím "kopnúť do vrtule".

Nasledovný úsek sa sympaticky kľukatí lesmi a lúčkami vo svetle zapadajúceho Slnka. Krásne scenérie viackrát pofotím. Príjemne ma prekvapí prameň Žriedla pod Nižnou Lipovou. Čarovné miesto ma dostane na prvý pohľad a som z neho dosť dlho nadšený. Hovorím si, že sa sem musím vrátiť aj v lete počas vegetačného obdobia.

Ďalší úsek rozmýšľam, či budem v kolibe Príslop sám alebo budem mať spoločnosť. Posledné stovky metrov využívam dostupnosť signálu, čo mám overené počas návštevy tohto miesta v lete a posielam správu domov. Ku kolibke prichádzam za pološera a zisťujem, že tu budem zas raz sám. Vôbec mi to neprekáža a začínam s večernými úpravami "ležoviska" a prezliekam sa do suchého.

Študujem knihu návštev a s úsmevom zisťujem, že som tu neplánovane, na deň presne po pol roku. Je to zaujímavá zhoda náhod.

O 18-tej zaliezam do spacáka a po náročnom dni do polhodiny zaspávam. Budím sa o 1. hodine. Spánok je neskôr s prestávkami. Vyrušuje ma pri ňom môj najvernejší parťák z útulní, búd a salašov – plch. Je však relatívne slušný a vydáva len jemný šuchot, a tak si ešte po hodinke zdriemnem. Nadránom počujem aj pre mňa neznáme zvuky lesa a tuším, že by to mohla byť sova, prípadne nejaký iný operenec. Ale ktovie.

Ranná Veľká dolina

O 5-tej sa pomaly začínam prebúdzať k životu a spoločník plch pre zmenu, či už z únavy po nočných "šuchotoch", alebo zo strachu predo mnou sa prestáva hlásiť. Večer som nejedol a preto som dosť hladný. Začínam zabíjačkové hody s domácou paprikovou slaninkou a klobásou, ktorú som len pred necelými dvomi týždňami "krútil" na domácej zabíjačke. Fantastický začiatok dňa napriek pod kožu sa dostávajúcej zime mi nemôže nič pokaziť.

O hodinu neskôr vyrážam a ešte tmavou Veľkou (Nolčovskou) dolinou opatrne cupkám dolu. Prekvapujú ma strmé skalné zrázy po stranách cesty, ktoré obohacujú tradičnú cestu lesnou dolinou. Po hodinke sa ocitám v lokalite Pod Brdcom, kde leží skromný prístrešok Bochnicová. Je to naozaj jednoduchá stavba, ktorá však počas búrky, dažďa alebo aj ako miesto na núdzový nocľah určite poslúži.

Ďalšie klesanie je po asfaltovej ceste, po ktorej šliapem rýchlejšie. Deň začína a vypínam čelovku. V doline prirodzene cítiť chlad. Prekvapuje ma, že večer pri pohľade z hrebeňa tu panovala hustá inverzia, po ktorej nie je ani stopy. Je to však príjemné zistenie a teším sa na jasný deň.

Cestou ma zaujmú na skládke dreva uložené bohato hrčavé bukové a javorové kmene, ktoré by som naozaj kálať nechcel. V súvislosti s tým mi napadla historka z detstva. Vždy keď sme s kamarátom niekde videli takéto hrubé a poskrúcané kláty, robili sme si srandu, že sú to výberové kusy pre pána učiteľa z našej ulice. Ten si vždy nechal doviezť poriadne „hrčiaky“ a mladí susedovci, prípadne aj študenti, „ktorých vyučoval v rámci odborného výcviku“ sa mali „po chlebe.“

Neodolateľná slnečná Magura a tajomné pozostatky Sučianskeho hradu

Na konci doliny prichádzam k chatke s pekným turistickým altánkom ako stvoreným na oddych. Najskôr nesmelo pokukujem po tabuľke s nápisom „súkromný pozemok“, pretože altánok vyzeral ako by patril k chate. Žiadny oznam tu však nie je a turistická značka na altánku ma utvrdzujú v názore, že je určený pre turistov. Chvíľu oddychujem. Počas oddychu dostávam nápad vyjsť si ešte raz na Maguru po žltej značke, ktorá odtiaľto smeruje strmo hore. Je ráno, času mám dosť a krásne počasie mi tiež „hrá do kariet“ v uskutočnení neplánovanému kroku.

Pretože sa budem vracať rovnako, ruksak skrývam do lesa a šliapem „na ľahko“. Poriadne strmých 600 výškových metrov vystúpam v polovičnom čase. Takýto dlhý strmák som naposledy zažil asi v lete pri výstupe z Rakovej v Ľubochnianskej doline na Kľak, čo je naozaj „brutál“.

Na lúčnatom vrchole Magury stretávam fotografa, ktorý balí svoj stan a statív fotoaparátu. „Dnes nafotil určite pekné fotky,“ pomyslím si. Výhľady z Magury sú naozaj krásne. Či už na kompletný hrebeň Malej Fatry alebo na turčiansky hrebeň Veľkej Fatry a predhoria smerujúce do Turčianskej kotliny. Pomaly prechádzam v smere na Vyšné Rudno a vychutnávam si príjemné teplé slnečné lúče. Z jedného miesta je možnosť pozorovať Kopu, na ktorej som bol včera a hrebeň pred ňou, ktorým som včera stúpal je totálne zahalený sivobielou oblačnosťou, ktorá klesá po svahoch hôr ako lavína. Je to zaujímavý a nezvyčajný pohľad.

Na takmer rovinatom bočnom hrebienku je tak príjemne, že sa mi ani nechce schádzať. Sadám si do suchšej trávy a vychutnávam totálnu pohodu. Po dobrej polhodinke sa predsa len poberám na zostup. Sklon svahu sa mi zdá strmší ako pri výstupe. V daždivom počasí to musí byť po blate naozaj sranda, ktorej sa rád vzdávam a našťastie je povrch zmrznutý.

Po vyzdvihnutí batoha pokračujem cez Nolčovo a dlhý kovový most ponad Váh do Krpelian k autu odstavenému na železničnej stanici.

Poslednou zástavkou, ktorú som pre zmenu plánoval sú pozostatky Sučianskeho hradu. Po pár minútach cesty autom parkujem v Podhradí a vyrážam opustenou tmavou a studenou dolinkou preskúmať toto miesto. V dolinke je naozaj chladno. Po pol hodine sa dostávam k malebnej studničke, od ktorej sa lesná cesta dolinkou mení na krásny lesný chodník smerujúci až k bývalému hradu. Cestou plaším stádo jelenej zveri a po dvoch potiahnutiach sa vrcholovou reťazou ako pomôckou pre turistov sa ocitám na vrchole. Pozostatky sú na niektorých miestach odokryté rukou archeológov a obohatené informačnou tabuľou o histórii hradu. Priznám sa, že inak by som asi o hrade ani netušil, pretože všetko dookola je dokonale zarastené stromami a pokryté lístím, pôdou a skalami.

Svahy naokolo sú strmé a chvíľu si predstavujem, aké strašné to muselo byť, keď hrad dobýjali vojská, ako som sa pred malou chvíľou dozvedel. Po chvíli svižne kráčam späť chodníčkom a lesnou cestou do doliny. Zastavujem sa pri pramienku – Hradský výver, ktorý naozaj vyviera za tichého bublania vody. „Zaujímavý pramienok,“ hovorím si. Nevynechám možnosť ochutnať ho.

Miestnou zaujímavosťou končím svoje putovanie neznámymi lokalitami Veľkej Fatry a cez zahmlenú Turčiansku kotlinu a sedlo Malý Šturec cestujem domov.

Záver

Trasa nepoznanými trasami Veľkej Fatry bola príjemným osviežením v pochmúrnom inverznom predvianočnom čase, ktorý vládol v dolinách Slovenska. Dostatok slnečných lúčov či už na vrchu Kopa, Magure a Nižnej Lipovej zachytila aj moja opálená tvár. To som však zistil až doma.

Ako to už býva. Nové miesta prinášajú často zaujímavé, nevšedné zážitky a tiež pohľady na vrchy a doliny z inej perspektívy. Bolo tomu tak aj teraz a málo navštevované miesta pohoria neboli nudné. Zaujímavá tajomná Kopa, výhľadový hrebeň Magury a koliba Príslop ležiaca na krásnej horskej lúke určite stoja za návštevu najmä pre vyznávačov menej známych končín našich národných parkov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie