Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Moravský Svätý Ján - Devínska Nová Ves

Záhorie je pre Bratislavčanov spojené skôr s borovicovými lesmi a hubami, ako s turistikou. Ešte sa tak naň vyberú cyklisti a rybári. Jedni k Morave a k nespočetnému množstvu slepých ramien a jazier, druhí po Moravskej cyklistickej ceste. Ja som už absolvoval Hasprunskú päťdesiatku v borovicových lesoch okolo Studienky a povodí riečky Rudava a zber húb vo Vojenských lesoch. Túžba obísť Slovensko po jeho hraniciach ma priviedla na hrádzu okolo Moravy a do jej nivy.

Vzdialenosť
89 km
Prevýšenie
+100 m stúpanie, -130 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 15.09.2007
Pohoria
Záhorie: CHKO Záhorie, Záhorská nížina (Borská nížina)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 168 m n. m.
  • Najnižší bod: 135 m n. m.
Voda
krčma v Moravskom Sv. Jáne, Suchohrade, krčma Daure v Záhorskej Vsi, Bašta na bunkri vo Vysokej, krčma v Devínskej Novej Vsi
Nocľah
možnosti nocľahu: Škola v prírode-Piesočná, bunkre popri hrádzi, prístrešok pri Gajarskom štrkovisku
Doprava
SAD Bratislava-Záhorská Ves, vlak Bratislava-Moravský Sv. Ján, Malacky-Bratislava, autobus Záhorská Ves-Malacky
SHOCart mapy
» č.1087 Bratislava, Senec (1:50.000)
» č.1073 Záhorie, Senica (1:50.000)

1. deň

Záhorská Ves – Kohlhűttenparz – Vysoká pri Morave – Marchegg – Devínske jazero – železničný most – Devínska Nová Ves

Túto trasu som po prvý krát šiel 30.11.2002. Keďže som z nej nemal fotografie, rozhodol som sa počas septembrovej dovolenky ísť niečo nafotiť. Neodradilo ma ani to, že pred týždňom kulminovali záplavy. Veď Dunaj parádne klesol. Ani ranný dáždik nemal vplyv na moje odhodlanie.

Na skorý autobus sa mi nechcelo ísť a tak som šiel z Patrónky 9:48 hod. "Natrieskaný" autobus ma doviezol pred jdenástou hodinou na začiatok Záhorskej Vsi. Vystúpil som a šiel hľadať železničnú stanicu. Po ekonomických škrtoch sem vlak chodí už len cez pracovné dni. Potom som zašiel k nášmu najzápadnejšiemu bodu – prevozu do Rakúska cez rieku Morava. V krčme Daure som si dal kofolu a pozrel si fotografie mostu, ktorý vojnové udalosti v roku 1945 zmietli z povrchu zemského. Dozvedel som sa, že Záhorská Ves sa dovtedy volala Uhorská Ves. Pečiatku mi nedali, tak som vykročil k hrádzi a po odfotení colnice a kompy som pokračoval smer Bratislava. Pri hrádzi je veľa bunkrov, ktoré nás mali ochrániť pre fašistickým Nemeckom. Neochránili, no ako nemý varovný prst pripomínajú vojnové šialenstvo, ktoré ľudstvo žiaľ dodnes neopustilo. Veľmi rýchlo schádzam z hrádze na poľnú cestu a idem popri Morave. Na rakúskej strane rieky je kopa rybárskych chát aj so sieťami na ryby. Popri ceste nie sú hraničné kamene, ale tyče s betónovým kruhom a v ňom betónová kocka. Naľavo sú buď lužné lesy, alebo niva Moravy.

Horný les je najrozsiahlejší lužný les na našom brehu Moravy. Nachádzajú sa v ňom mŕtve ramená, jazierka, veľa mokraďných živočíchov a rastlín. Lúky v nive Moravy sú rozlohou najrosiahlejším komplexom zaplavovaných lúk v strednej Európe. Nachádza sa tu 90 druhov rastlín na 100 m. Lúčne rastlinné spoločenstvá vytvoria za rok 10 – 20 ton biomasy na hektár. V nive Moravy žile 118 druhov hniezdičov z 176 registrovaných ohrozených druhov. Mokrade sú chránené Ramsarským dohovorom. V rieke Morava žije 62 druhov rýb a medzi nimi aj také, ktoré sa inde vo svete nenachádzajú – hrebenačka vysoká, kolok veľký a malý.

Lúky okolo cesty sa fialovejú jasienkami. Les je od záplav trochu sivý. Cez cestu mi prebieha čierna mačka a na strome sa na mňa zvedavo pozerajú jej dve mláďatá. Onedlho z rakúskej strany vteká do Moravy dosť silný prítok. Po hodine a pol prichádzam k odvodňovaciemu kanálu a musím po jeho brehu na hrádzu. Zaujme ma obrovský príklop na stavidle. Pripomína mi vstup do ponorky. Po hrádzi prichádzam k Vysokej pri Morave. Cez polia sa mi otvára pohľad na Malé Karpaty. Pred Vysokou majú plynári veľké zariadenie (zásobník, kompresorovú stanicu) do Moravy sa vlieva Rudavka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Hoci som krátko predtým zjedol chlieb, oslovuje ma ponuka Bašty na bunkri a dávam si 450 gr. zubáča. Bojujem s ním skoro hodinu a potom plný na prasknutie vyrážam na ďalšiu cestu. Po prvý krát sa stretávam s Moravskou cyklistickou cestou, vyznačenou cykloturistami z Interu Bratislava. Nejdem však po nej a opäť schádzam k Morave. Hneď za Vysokou je nástupné mólo pre člny na splav po Morave. Lúky sú plné chumáčov z odkvitnutých bodliakov a krásnych, aj dva metre vysokých žltých kvetov. Čoskoro prichádzam k ramenu, vďaka záplave spojenému s Moravou a musím ísť z brehu na lúky. Vchádzam na lesnú cestičku a hustým lesom sa dostávam na breh ramena. Je tu dosť stanujúcich rybárov. Ďalší vyschnutý kanál, avšak plný bahna, ma núti ísť lesom vľavo. Prichádzam na lesnú cestu a ňou k Morave. Po jej brehu ide rozbahnená cesta a tak sa kĺžem, tenisky celé od blata. Na kamennom výbežku do Moravy sedí rybársky pár aj s člnom. Na brehu v lese majú dva džípy, stany, kempovacie potreby. Chvíľami mám vodu z oboch strán, až prichádzam k miestu, kade sa po brehu nedá ďalej ísť. Zablatenou betónovou cestou idem vľavo na lúky a keď sa ani po nich nedá kvôli blatu ísť, nasledujem dvoch cyklistov a vychádzam na asfaltku. Oni idú vľavo a ja vpravo. Po chvíľke som na úrovni Marcheggu a brodím sa bahnom odfotiť orlicu na pylóne. Na rakúskej strane je chránené hniezdište päťdesiatich párov Bociana bieleho. Po návrate na asfaltku nachádzam prvé informačné tabule Moravskej cyklistickej cesty.

Asfaltka začína byť zaliata vodou a pre mňa nastalo vyše hodinové brodenie. Stretám skupinu cyklistov, dievčinu fotografku, rybárov aj s člnom na suchej asfaltke. Kŕdle vtákov vzlietajú z vodnej hladiny, dokonca aj srnec sa brodí k lesu. Odchádzam zase z asfaltky poľnou cestou k Morave a dostávam sa až k bodu, kde je vidno železnicu, no voda je všade. Napadne mi hlúposť, že prejdem lúkou, no keď mi začne voda čvachtať v teniskách, vraciam sa späť. Po hodine zaplavenou poľnou cestou prichádzam k zaplavenej asfaltke. Fotografka sa tiež brodí. Suchá cesta pri Devínskom jazere je vykúpením. Veď vodou som šiel dve hodiny.

Je sedem hodín a tabuľa oznamuje, že do Devínskej Novej Vsi je to 8 km. Dúfal som, že do tmy to prejdem, no cesta je opäť pod vodou, ja sa už brodím aj v teniskách a napokon na rázcestí odbočím k železničnej stanici Devínske jazero. Vlak by šiel až 21:06 hod. a tak už v tme idem po ceste do Bratislavy. Prechádzam popod železničný most, ktorý je súčasťou prvej parnej železnice v Uhorsku, sprevádzkovanej v roku 1848. Skúšam stopovať, no nik mi nechce zastaviť a 20:25 som na zastávke MHD č. 21. Chvála Bohu hneď ide, na Šancovej prestupujem na č. 83 a pri rozhlase na č. 80. Domov som sa dostal po pol desiatej. Tak takúto turistiku som ešte nerobil. Bolo to zaujímavé.

2. deň

Moravský Svätý Ján – colnica – Kňazove jamy – Dlhé lúky – Stará Morava – Rudavné jazero – Dolná ohrada – Na Dúbravke – Biele brehy – Suchohrad - Záhorská Ves

Túto trasu som šiel po prvýkrát 4.1.2003 a tiež bez fotografovania. Nuž som sa päť týždňov po trase zo Záhorskej Vsi do Devínskej Novej Vsi vybral vlakom 6:50 hod. do Moravského Svätého Jána. Po vystúpení z vlaku som podchodom vyšiel zo stanice a cestou okolo kostola a obecného úradu som vykročil smerom na colnicu do Rakúska. Je to šesť kilometrov a treba si dávať pozor na šoférov, ktorí sa ženú, akoby im horelo za pätami. Cestu križuje Moravská cyklistická cesta a je tu aj kryté odpočívadlo. Ďalej cesta prechádza ponad Malolevársky kanál a neskôr je vľavo prvé z množstva jazier. Míňam Školu v prírode – Piesočná. Sú tam nejaké deti a viem, že sa tu dá ubytovať. Na druhej strane cesty je tabuľa oznamujúca, že vchádzam do Nivy Moravy. Má rozlohu 5 380 ha a v roku 1993 bola zapísaná do zoznamu mokradí svetového významu. Prišiel som k hrádzi, no pokračujem k colnici. Cestu lemujú sieťové zábrany a sú pod ňou kanály. Pravdepodobne na migráciu žiab. Po odfotení colnice som sa obrátil a vykročil späť k hrádzi. Zrazu ma dobehlo auto a vyskočil z neho policajt. Vraj čo tu robím a aby som sa legitimoval. Je október 2007 a my sme dva mesiace pred vstupom do Schengenského priestoru!

Po hrádzi vykračujem doprava, povedľa jednej z mnohých pevností. Je smutné, že neviem ani o jednej, ktorú by sme na Slovensku využili ako múzeum doby, kedy vznikali. Počas Veľkej noci 2007 sme boli vo Vranove nad Dyjí a tam majú dve nádherne zrekonštruované a sprístupnené s výkladom.
Kvôli mokrému terénu som sa rozhodol ísť po hrádzi. Celý týždeň popŕchalo a ja mám tenisky. Na hrádzi sú kilometrovníky. Aspoň mi uľahčia orientáciu v čase a priestore. Prichádzam k jazerám Kňazove jamy. Fascinuje ma žltý strom na zelenej lúke a tak schádzam z hrádze, prebijem sa burinou po pás a po brehu jazera sa dostanem k nemu. Fotím ho zo všetkých strán ani fotomodelku. Vraciam sa na hrádzu. Na jej ľavej strane sú v pravidelných rozostupoch žlté rúry s červenými čiapočkami a nadpisom Ekogeo. Pravdepodobne merače spodnej vody. Tiež míňam stĺpy s bocianími hniezdami. V okolitých mokradiach musia mať raj. Na lúke sa objavuje ďalšie jazero – Mendin, a tak schádzam k nemu. Dlho sa tam však nezdržím. Lúky sú ešte mokré a tak späť na hrádzu. Po asfaltke s troškou štrku sa celkom dobre ide. Schádza z nej kopa cestičiek na lúky okolo Moravy. Po jednej z nich opäť v priestore Dlhé lúky schádzam k jazerám a fotím si pravdepodobne tohtoročné labute. Vôbec sa neplašia, ale elegantne ďalej plávajú po pokojnej hladine. Odrážajú sa v nej okolité stromy, plávajú listy lekna. Úplná tíš. Bolo by fajn zostať tu a nabíjať sa tým pokojom, no musím ďalej. Cez hrádzu vedie rúra, ktorou prečerpávajú vodu z kanála Hýľ. Na ľavej strane je nekonečná rovina polí a v nich Malolevársky kanál. V diaľke vidím nejaké stavby. Asi to bude kravín a mladé býčky sa pasú aj na hrádzi. Vďaka Bohu, nejavia o mňa záujem.

Popri obrovskom láne uschnutej kukurice dôjdem k Starej Morave. Je to veľké jazero. Idem si ho vyfotiť zblízka. Pokračujem lúkou popod hrádzu a pri ďalšom jazere nachádzam stromy ohryzené bobrami. Je to neďaleko prečerpávačky na sútoku Malolevárskeho kanálu s Topoľným potokom a Struhou. V dvoch nových domoch tu asi žije obsluha prečerpávačky. Po hrádzi pokračujem smerom na Morávku a Rudavské jazero. Aj v ňom sa elegantne po hladine kĺžu labute. Mostom ponad Rudavu sa dostávam do priestoru, kde sa ťaží ropa a zemný plyn. Na jazere pri neďalekých Malých Levároch je ATC Rudava. Začína pršať a tak roztváram dáždnik. Hustý dážď, ako začal, tak po desiatich minútach prestal. Som tomu rád, lebo mám pred sebou ešte kus cesty.

Prichádzam k štrkovisku Gajary. Miestni rybári tu majú chatku s krytým posedením a ohniskom. Momentálne je tu len jeden, plne zabraný do sledovania plavákov. Onedlho schádzam z hrádze a popri Morave idem poriadny kus cesty. Je tu neskutočne veľa rybárskych chát na oboch brehoch. Pri jednej fotím kŕmidlo z umelohmotnej flaše. Na slnečnicové semiačka neustále prilietajú vtáčiky.

V priestore Veľký piesok sa vraciam na hrádzu. Má betónové zvodidlá a je na jednom úseku normálnou cestou. Z rakúskej strany počuť vlak. Trať vedie popri brehu do mestečka Dűrnkrut. Prechádzam opäť ponad jeden z kanálov a na ľavej strane sa začína borovicový les. Schádzam k plynovému zásobníku a stretám prvých ľudí od rána. Sú to dvaja cyklisti pravdepodobn zo Suchohradu. Prichádzam k pevnosti, ktorá má z kameňov vybudovanú predprseň. Tá sa od nej utrhla a kto vie, kedy spadne celkom. Z obce počuť hudbu a tak vchádzam do nej. Sú tu kolotoče, asi majú hody. Keďže do odchodu autobusu zo Záhorskej Vsi je hodina, pridávam do kroku a vraciam sa na hrádzu. Autobus 16.37 do Malaciek som stihol, tak sa usádzam a môžem rekapitulovať dnešný deň. Na železničnej stanici je kopa hubárov s plnými košíkmi hríbov. Rýchlikom 17.37 cestujem domov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie