Trasa

Nitrianska Blatnica – Rotunda sv. Juraja – Bielený vrch – Marhát – Krahulčie vrchy – Zlatý vrch – sedlo Havran – Piešťany

Rotunda z čias stredoveku

Zhruba po dvoch kilometroch sa asfaltka mení sa na štrkovú cestu a ponára sa do lesa. Prechádza okolo malej poľovníckej chatky a informačného panela s údajmi o živote svätého Huberta, patróna poľovníkov.
O niečo ďalej, pri turistickom rázcestníku, opúšťam zelenú značku a pokračujem po žltej ku Rotunde svätého Juraja (430 m). Cez palisádovú bránu vchádzam do areálu kostolíka, kde sa z ďalšieho informačného panela dozvedám podrobnosti o tejto vzácnej pamiatke. Je to jedna z najstarších zachovaných stavieb na našom území. Pôvodná rotunda pochádza z prvej polovice 9. storočia, obnovená bola v 16. storočí a v 17. storočí ju upravili do dnešnej podoby, keď k nej pristavili vežu a pustovňu. Na neďalekej lúke sa v 9. storočí rozkladala opevnená osada, rovnakého typu ako na Kostolci pri Ducovom. Obe osady v stredoveku spájala cesta vedúca z Ponitria na Považie, dnes ich symbolicky spája náučný chodník.

Bielený vrch a Marhát

Asi 200 metrov od kostolíka sa nachádza prameň, zachytený do betónovej šachty. Žltá značka ma ďalej vedie pekným dubovo-hrabovým lesom. Stúpanie je mierne, ale vytrvalé, a tak po čase prichádzam do sedla Marhát (690 m). Vľavo vedie červená značka na Marhát, ja sa však vydávam na opačnú stranu. Úzkym, neznačeným, no dobre viditeľným chodníkom stúpam na Bielený vrch (733 m). Spočiatku strmo, na akýsi predvrchol, potom už pohodlne po hrebeni na skutočný vrchol, označený triangulačným bodom. Z vrcholu je výhľad na Ponitrie, ktoré je však utopené v hmlistom opare.
Vraciam sa do sedla a po krátkom výstupe stojím pri vrcholovom kríži na Marháte (748 m). Na vysokom kríži z roku 1946 je nápis „Bože ochraňuj turistov“. V prístrešku pár metrov pod vrcholom si doprajem občerstvenie a pokračujem na západ po peknom, mierne klesajúcom hrebeni. Zostupujem na Trhovičnú lúku na rázcestí červenej a zelenej značky. Názov pochádza zo stredoveku, kedy sa na tomto mieste schádzali obyvatelia okolitých obcí z Ponitria a Považia za účelom výmenného obchodu.

Gajda a Visiace skaly

Vchádzam do lesa a po slabo znateľnej lesnej ceste stúpam smerom na vrchol Gajda (609 m). Z cesty je po chvíli chodník a aj ten rýchlo zmizne. Rúbaniskom sa dostávam na vrchol, odkiaľ sa mi naskytá spätný pohľad na Marhát. Z vrcholu schádzam k lokalite Visiace skaly, peknej vyhliadke na skalnatom južnom svahu. Miestnej vegetácii sa na slnečnom svahu darí, dokonca ešte teraz tu kvitne niekoľko druhov kvetov. Očividne je to obľúbené miesto výletníkov, svedčí o tom niekoľko ohnísk a tri kríže; dva drevené, tretí moderný, kovový. Na ďalšiom stĺpiku, so skautským znakom (ľaliou, do ktorej je vsadené slovenské trojvršie a dvojramenný kríž), je umiestnená tabuľka na pamiatku miestneho rodáka Eduarda Kolníka.
Toto príjemné miesto využívam na obedňajšiu prestávku, po občerstvení sa ešte dlho sedím na kameni a plnými dúškami si vychutnávam pokoj a pohodu. Z rozjímania ma prebudí až odbíjanie poludnia na kostole v Nitrianskej Blatnici. Je čas pokračovať...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Krahulčie vrchy a Zlatý vrch

Po lesnej ceste sa vraciam do sedla Gajda, na červenú značku, ktorú však po niekoľko sto metroch opäť opúšťam. Lesnou cestou okolo oplotku smerujem na Krahulčie vrchy (566 m), niekoľkokrát strácam cestu aj smer, nakoniec však natrafím na správny chodník, ktorý ma dovedie na vrchol. Na rúbani pod vrcholom stojí mohutný strom – samotár, ktorý tomuto miestu dodáva zvláštnu atmosféru. Z vrcholu pokračujem nezreteľným hrebeňom, orientujem sa podľa vyrezaných zvislých šípok na stromoch, ktoré ma po chvíli privádzajú na červenoznačený turistický chodník.
Moja púť ďalej pokračuje trochu monotónnymi lesnými cestami do sedla Havran. Užívam si blahodárne ticho, moje kroky sprevádza len šuchot lístia. Za celý deň som stretol len pár lesných robotníkov a lesnú stráž. Cestu si spestrujem krátkou odbočkou na Zlatý vrch (480 m). Pomedzi stromy sa ponúka výhľad na Piešťany, kto sa nebojí, môže sa za lepšími zábermi vyštverať pár metrov po starom železnom stožiari.

Zostup do Piešťan

V sedle Havran chvíľu váham, či počkať na autobus do Piešťan. Škoda sa však v takýto pekný deň ponáhlať do mesta, radšej sa tam vyberiem peši po modrej značke. Spočiatku vedie lesom, niekoľkokrát prudko mení smer, napokon idem úvozom okolo obory, v ktorej odpočíva črieda sŕn. Obora patrí k rozľahlej reštaurácii Furmanský dvor v blízkosti bývalej vily Bakchus. Odtiaľ cesta pokračuje otvorenou krajinou, okolo čerstvo pooraných polí, ktoré pekne farebne ladia s vyššie položenými lesmi.
Popri viniciach sa približujem k mestu, naskytá sa mi netradičný pohľad na vypustenú vodnú nádrž Sĺňava. Na záver prudko schádzam po kúpeľnom chodníku, cez most ponad Váh vchádzam do centra mesta a splývam s davom náhliacich sa ľudí. Aký to kontrast oproti tichému dňu, strávenému v samote hôr...

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek