Tradičný zaciatok je v Ružomberku, popod (alebo cez) Malinô do Nižného Šiprúnskeho sedla (sem sa dá dostať viacerými trasami). Potom cez Smrekovicu, krásny vyhiadkový Rakytov až na Ploskú, kde sa stretávajú uvedené dva hrebene. Prvá etapa končí nocľahom pod Suchým vrchom. Druhý deň sa prechádza hôľnatým terénom cez Ostredok a Krížnu so zostupom cez Kráľovu studňu do Žarnovickej doliny. Končí sa v Háji (bus) resp. až Turčianskych Tepliciach (vlak, bus).

Celý týždeň vládla tlaková výš s inverziou na horách. Na víkend hlásia, ako obyčajne, prechod frontu. Tak sa rozhodujem vyraziť už v piatok, kedy má podľa predpovede počasie ešte vydržať. Ráno pred 9 vystupujem z vlaku na ružomberskej stanici a vyrážam k turistickej orientácii na námestí. Smerovky sú polámané, každý, kto sem nechodí často a nepozná okolie by bol za ich obnovu isto vďačný. Z viacerých variantov nástupu na hrebeň volím tento raz Z značku. Míňam posledné domy a popri záhradkárskych osadách vychádzam na krajinársky pekné pasienky, odkiaľ sa naskytajú pohľady naspäť na Ružomberok s Veľkým Chočom v pozadí. Zubaté slnko sponad Nízkych Tatier prihrieva a dá sa ísť v tričku s krátkymi rukávmi. Veľkou serpentínou chodník obchádza Krkavú skalu (22 m vysoká dolomitová veža s borovicami na vrchu) až sa dostávam na lúky nad Vlkolíncom. Stále po Z menej záživnou lesnou cestou traverzujem svahy Maliného, vpravo pred jej vyústením na pasienky v okolí Vtáčnika naberám vodu z prameňa. Mraky začínajú od juhu hustnúť a podľa rýchlosti ich pohybu tuším, že hore nebude bezvetrie.

Striedavo miernym a prudším stúpaním sa dostávam do Nižného Šiprúnskeho sedla, kde sa stretáva viacero hrebienkov začínajúcich medzi Ľubochňou a Ružomberkom. Po nich a v dolinách je vyznačených množstvo chodníkov ponúkajúcich obmenu nástupu na hrebeň. Pod sedlom v závere doliny vidno zachovalý salaš - možnosť bivaku. Pokračujem príjemným chodníkom, stúpaním cez Malú Smrekovicu s občasnými výhľadmi do Revúckej doliny až po areál vojenskej zotavovne Smrekovica. Zdravím skupinu oddychujúcich batoháčov, míňam chaty a po chvíli za vývratiskom odbočujem zo značky doľava cez lúku s vlekom. Nachádza sa tu menšia koliba, núdzovo by tu mohlo prespať 5 - 6 ľudí. Pokračujem okolo chaty Smrekovica znova na značku a traverzujem svah Skalnej Alpy. V jej sedielku sa vnáram do hmly a začína čoraz viac fúkať.

Na lesnej ceste v západnom svahu Tanečnice som chránený pred vetrom, ale vrcholcami smrekov to kmáše. Na rázcestí pod Severným Rakytovským sedlom chvíľu váham, či sa nevybrať traverzom. Kedysi som tadiaľ šiel a zaprisahal som sa, že nikdy viac... Sľuby sa majú plniť, a tak napriek vetru a hmle stúpam na Rakytov. Priznávam - s iskierkou nádeje, že vrchol bude nad hornou úrovňou oblačnosti a mne sa naskytne zaslúžený výhľad. Ale kdeže... Robím vrcholové foto pri kríži a poberám sa nadol. Až pri zostupe po trávnatom svahu do Južného Rakytovského sedla vetrisko naplno ukazuje svoju silu. Navyše, terén je rozbahnený, a tak som rád, keď sa v druhej polovici zostupu môžem na chvíľu ukryť v závetrí ojedinelej dvojitej skaly. Chodník prechádza pomedzi dvojicu, pod previsom je vybudovaná stienka z kameňov vytvárajúc bivak pre 1 - 2 osoby. Pri rázcestníku v sedle stretávam väčšiu skupinu českých trekerov - rozhodujú sa, kadiaľ ísť. Chlapci sa snažia dievčatám nahovoriť, že na Rakytove musí svietiť slnko. Potvrdzujem, že som sa hore celú hodinu vypekal na pažiti... smejeme sa a každý ide svojou cestou (oni sa demokraticky delia na dve časti).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujem letným traverzom Kračkova (keď je napadnutý sneh, chodí sa hrebeňom) a hôľnatým terénom k rázcestiu pri Prameňoch pod Čiernym kameňom. Stretávam trojicu turistov a počas traverzu Čierneho kameňa predbieham ďalšiu štvoricu. Toľko ľudu na jeseň vo Fatre som nezažil ani za ďaleko lepšieho počasia. Je to jasné - v Česku bol včera štátny sviatok a veľa ľudí sa rozhodlo spraviť si predĺžený víkend a vyraziť na hory. Chodník lesom býva vždy rozbahnený od pramenísk, lepšie sa tadiaľ ide, keď už je primrznuté. Vychádzam na lúky pod Sedlom Ploskej a z výdatného prameňa napravo od chodníka naberám plnú nádrž - viem, že v cieli dnešnej etapy sa mi už po vodu nebude chcieť ísť.

V sedle mením smer a Ž značkou stúpam na Ploskú. Vetrisko sa na chvíľu stáva mojím spojencom - duje mi do chrbta a tlačí ma na kopec. Ani chodník tu už nie je taký blatistý. Vrchol poznať len podľa rázcestníka a neďalekého hrobu z čias SNP. Opäť sa stáčam na juh a pripájam sa na červenú Veľkofatranskú magistrálu. Hmla natoľko zhustla, že sotva vidno od jednej tyče značenia po druhú. Ešteže chodník nie je pod snehom a dá sa orientovať pomocou neho - Ploská je rovnako ploská na všetky strany... Neďaleko pred rázcestím pod Kýškami sa z hmly vynárajú zakuklené postavy - smerujú traverzom na Chatu pod Borišovom. Hmla trochu redne, príjemný chodník cez pasienky, po stranách smrečiny... za normálnych okolností jedna z najkrajších častí hrebeňa. Míňam rázcestník na Koniarkach a po chvíli krížom cez riedky smrekový les schádzam k salašu pod Suchým vrchom.

Je krátko pred šiestou a za takýchto podmienok toho mám tak akurát. Salaš je nabitý - dolu partia 3 Slovákov + 4 Moraváci, na povale ďalších 5 Slovákov. Pred salašom si stavia stan dvojica z Prahy. Jedna duša sa ešte vmestí... Vnútri je príjemne, chvíľu sa aj kúrilo v piecke, pokiaľ to nezačalo tým hore príliš čmudiť - ale aj vonku je na koniec októbra teplo. Varíme a jeme, čo sme si navarili. Sedíme pri sviečkach, vymieňame si zážitky a rozprávame historky o výskyte medveďov v týchto končinách - to najmä kvôli dvojici nocujúcej pod stanom :). Potom už len rozťahujeme spacáky...

Vetrisko fúka aj celú noc a vŕzga vrátami do drevárne. Popršalo. Ráno po siedmej sa začína osadenstvo prebúdzať. Vonku nič nového. Raňajkujeme a každý uvažuje, kadiaľ ďalej. Aj ja som ešte v spacáku naplánoval ústup z hrebeňa dolu Necpalskou dolinou. Krátko po 8 ako prvý opúšťam salaš. Vidím, že hmla sa trochu trhá, a tak sa operatívne (to je jedna z výhod jednočlennej skupiny) rozhodujem pokračovať pôvodnou cestou po hrebeni.

Zahrievam sa stúpaním do sedielka pod Suchým vrchom, stále som chránený pred vetrom svištiacim od juhu. Cestu mi prekrižujú tri statné lane - tak to som tu ešte nevidel. Mraky sa občas trhajú a smerom na sever vidno Borišov s chatou, salaš, ba až Martin a dediny v Turci. Očakával som, samozrejme, že navrchu bude fúkať silnejšie - ale po dosiahnutí sedla mi vietor vyráža dych a snaží sa ma odniesť do doliny... To nebude mať ďaleko do stovky... Schádzam pár krokov naspäť, riadne upevňujem batoh, uväzujem kapucňu na bunde a opäť vyrážam - veď cez sedlo sa musím dostať... Prikrčený prelamujem veternú bariéru a mierne klesajúc traverzujem južný svah bezmenného vŕšku. Stále sa nakláňam na bok, aby som eliminoval nárazy vetra. V sedle pod Ostredkom je to trochu znesiteľnejšie - vietor musí obchádzať samotný masív najvyššieho vrchu Veľkej Fatry. Tu sa aj poslednýkrát trhá hmla a vidno rázcestník na vrchole.

Stúpanie je mierne, o chvíľu som hore. Vietor tu napodiv nevyčíňa až tak ako v sedle - využívam moment, staviam aparát na statívček a robím vrcholové foto. Ešte chvíľu čakám, či sa mraky nerozostúpia... nič z toho. Pokračujem hôľnatým hrebeňom a predieram sa hustou smotanou až na Krížnu. Nikde ani živej duše. Pomaly zostupujem k prameňu Kráľova studňa, cesta je rozjazdená - zrejme vojsko niečo vozilo k objektom na Krížnej. Medzi prameňom a hotelom Kráľova studňa sa dostávam pod spodnú hranicu oblačnosti a stretávam prvých ľudí. Chvíľu odpočívam v predsienke hotela a vydávam sa na zostup.

Najprv prístupovou cestou k hotelu, od Košariska pokračujem Ž krátkym výstupom, potom prudko nadol do Žarnovickej doliny. V časti Kostolec je napravo od cesty prameň (asi 120 m pred prípojom doliny zľava - orientačný bod: dve osirelé latríny). Na spoji s ďalšou dolinou zľava sa nachádza otvorený turistický prístrešok (tak akurát ochrana pred dažďom) a v skruži zachytený prameň (zjavne sa tu darí žabám). Cesta sa mení na asfaltovú, prechádzam okolo vodojemu - je tu vyvedená aj rúrka s tečúcou vodou. Po prechode skalnou tiesňavou sa dostávam k vyústeniu Rožkovej doliny (sprava M značka) - chátra tu rozsiahla chata bývalého detského tábora. V krajnej núdzi by sa dala využiť na nocľah. Po ďalších 2 km je vľavo za potokom Pamätný zrub SNP - vraj sa v ňom zišli poprední organizátori pri príprave Povstania. Chatka samotná je neprístupná, ale vo verande by 2 - 3 osoby mohli prebivakovať.

Po chvíli konečne opúšťam asfaltku a stúpam kopaným chodníkom vedúcim šikmo úbočím strmého svahu až na lúky Čremošnianskych lazov. Cez trhliny začína prebleskovať slnko, Turčianska kotlina ako na dlani. Otočím sa - fatranský hrebeň je stále v tmavých mrakoch. Ponad chatky a lyžiarsky vlek prechádzam pasienkami (pozor na orientáciu - značky zriedkavo) a v ich najsevernejšom cípe sa vnáram do lesa. Cestami miestami rozjazdenými po zvážaní dreva sa dostávam do civilizácie. Po južnom okraji obce Háj prichádzam na asfaltku, po ktorej sa cez viadukt dostávam do Turčianskych Teplíc. Spolu so značkou končím na železničnej stanici.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek