Svet Výstup na Triglav
Triglav je s výškou 2864 m najvyšším vrcholom Slovinska a zároveň Júlskych Álp, najvýchodnejšej časti Álp. Pre domácich je povinnosťou aspoň raz za život naň vyliezť, čo je vzhľadom na variabilitu turisticky prístupných výstupových trás celkom jednoduchá záležitosť (na rozdiel od slovenského Gerlachu). My sme sa – spolu s ďalšou dvojicou - rozhodli počas minuloročných horúcich júlových dní pre výstup severnou trasou z doliny Vrata, presnejšie od chaty Aljažev dom (1015 m). Pokračovali sme smer Kozja dnina - chata Dom Valentina Staniča (2332 m) - chata Triglavski dom na Kredarici (2515 m) - M. Triglav (2725 m) - Triglav - Morbegna (2520 m) - chata Tržaška koča (2151 m) - sedlo Luknja (1758 m) - Aljažev dom.
Výstup na Triglav je možné absolvovať z viacerých východiskových miest. Zo severovýchodu sa dajú vybrať doliny Krma, Kot a Vrata; z východu je to oblasť Pokljuky - Rudno Polje; z juhu napr. Dolinou Triglavských jazier alebo zo západu z Trenty dolinou Zadnjica. Záleží na tom, koľko máte času, či to beriete športovo (na otočku) alebo v rámci niekoľkodňového trekkingu. Vzhľadom na to, že na celé Slovinsko sme mali týždeň, na Triglav sme si vyčlenili len 2 dni a preto sme sa rozhodli pre výstup dolinou Vrata. Dolina Vrata ústi pri mestečku Mojstrana (ležiaceho na hlavnej ceste Jesenice – Kranjska Gora), odkiaľ je to k Aljaževmu domu 11 km.
Zhruba po 5 km doteraz asfaltovej cesty zastavujeme pri chate Koča pri Peričniku (750 m), kde sa nachádza vodopád Slap Peričnik. Už z cesty je na naň krásny pohľad, preto obetujeme pár minút, aby sme sa k nemu priblížili. V skutočnosti ho tvoria 2 stupne, vrchný asi 16 m vysoký a spodný asi 52 m vysoký. Pri ceste je informačná tabuľa, z nej sa dá dočítať viac. K obom vedie chodník, dokonca za spodným sa nachádza výklenok, takže sa môžete pozerať skrz vodopád. K vrchnému úseku už nejdeme, Triglav je ešte ďaleko a slnko pomaly naberá výšku. Vraciame sa k autu a onedlho sme na platenom parkovisku pri Aljaževom dome. Cena 2 eurá na deň nie je až taká hrozná. Berieme všetko, čo je potrebné na 2 dni, teplejšie veci nechávame v aute (na Slovensku v tom čase padali teplotné rekordy) a naopak priberáme čo najviac tekutín. Na rázcestníku je údaj: Triglav - 6h, zasmejeme sa a pomyslíme si svoje.
Vyrážame. Náš cieľ je rovno pred nami, už len čo najrýchlejšie nabrať výškové metre. Pri pomníku - Padlim partizanom (gornikom) - s veľkou skobou odbočujeme do lesa, kde začína "stupák". Pomedzi stromy občas presvitá masív naproti ležiaceho Stenaru (2501 m). Snažíme sa veľmi nezdržiavať, aby sme sa vyhli úpeku, keďže s pribúdajúcou výškou by mala teplota klesať. Avšak keď prekračujeme hornú hranicu lesa a nevieme sa vynadívať na okolité kopce, pražiacemu slnku sa aj tak nevyhneme. Pred nami máme v diaľke sedlo Luknja, ktorým budeme schádzať nasledujúci deň. Aj z neho vedie jedna z výstupových trás na Triglav a to cez Plemenice. Predbiehame sa navzájom so skupinkou českých turistiek - mamy a ich dcéry. Trasu a cieľ máme spoločné.
Vo výške cca 1750 m začínajú zaistené úseky - natiahnuté oceľové laná a občas nejaké stupačky. Krátke občerstvenie a ideme na to. Teplo-neteplo, rešpekt je rešpekt, zvlášť na chodníkoch, ktorými idete prvýkrát v živote, preto vyzúvame sandále a z ruksaku skladáme "trekáče". Pre istotu. Skupinka mladých nemecky hovoriacich turistov ide ešte ďalej, navliekajú sa do sedákov. To už ale preháňajú. Kto má však problémy s výškou.. sicher ist sicher. Každý zaistený úsek je očíslovaný. V smere, v ktorom ideme, začína jednotkou, takže netušíme, koľko nás ich ešte čaká. Nakoniec ich bolo asi 13 alebo 16? Nebolo to vôbec hrôzostrašné.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Pred nami sa týči Triglav, jeho severná stena, v ktorej je niekoľko snehových polí. Podľa mapy je to Triglavski ledenik. Žeby zvyšky ľadovca? Kiež by sme pri nich boli. Vstupujeme do mesačnej krajiny. Široko-ďaleko pred nami sú len skaly a suť. Len kde-tu nejaký trs trávy. Prichádzame k rázcestníku, smer Dom Valentina Staniča - 35 min. Slnko pečie a záťaž z batohov postupne mizne v našich telesných schránkach. Cestou k chate nachádzame malé snehové políčko, neváhame a hneď sa schladzujeme. Na chate si dávame pivo, radler a neskorý obedo-olovrant. Na chate obsluhujú staré panie, čo nás prekvapuje. Mladé Češky sa už nevedia dočkať, kde sú ich mamy a keď im povieme, že sú pár minút za nami, hneď im bežia naproti. Trochu si zdriemneme a ideme ďalej.
Pokračujeme chodníkom popod masív vrchu Rž, 2538 m (nie, nechýba tam samohláska). Prekračujeme jeho hrebeň a konečne vidíme cieľ prvej etapy: chatu Triglavski Dom na Kredarici. Tu prespíme a na druhý deň hore na Triglav. Len na porovnanie: Triglav z úvodného rázcestníka je dosiahnuteľný za 6 h, nám to len na chatu ležiacu priamo pod Triglavom (presnejšie pod M. Triglavom) trvalo celý deň. A to nám chýba ešte 350 výškových metrov. Schádzame k chate, prechádzame okolo dvoch vrtulí slúžiacich ako veterné elektrárne. Míňame kostolík a sme na chate. Triglavski Dom je chata otvorená nepretržite počas celého roku. Je to veľká, 4-poschodová vysokohorská chata. Má kapacitu 300 lôžok. Pre istotu sme si však nocľah zarezervovali ešte pred odchodom zo Slovenska. Je streda, veľa turistov tu nie je, ale aj tak na naše počudovanie takmer všetkých prítomných návštevníkov ubytujú v jednej spoločnej nocľahárni, kde je asi 20 lôžok. Večeru si zohrievame na variči (keď sme si ho už niesli), kukneme na zapadajúce Slnko a ideme spať. Sumár prvého dňa: 9,5 hodiny hrubého času.
Na druhý deň ráno sa nám podarilo "dať sa dokopy" tesne po siedmej. Posledné foto a začína atak na vrchol. Ani sme sa nerozhýbali a prudko stúpame. Spoločnosť nám opäť robia natiahnuté oceľové laná. S pribúdajúcimi výškovými metrami sa za našimi chrbtami otvára panoráma, ktorou sme prechádzali minulý deň. Na M. Triglav sa dostávame celkom rýchlo. Pár obligátnych fotiek a po zaistenom hrebeni sa blížime k cieľu našej "expedície". Na posledných metroch nás sprevádzajú pamätné tabule. Dá sa z nich pochopiť, kto tu kedy zahynul. Jedna z nich opisuje udalosť až z 18. storočia. Konečne sme hore. Mission completed. Celé Slovinsko je pod nami. Utekáme k "rakete", ktorá predstavuje symbol Triglavu. Aljažev stolp. Ide vlastne o plechový valec (dá sa v ňom ukryť), zaistený lanami, aby ho nesfúklo. Na jeho vrchole sa týči zástavka s letopočtom 1895. Vyniesol ju tam istý pán Aljaž. Nevieme sa vynadívať na okolie. Medzitým už došli aj naše súputničky z Čiech, spoločne si pripíjame a pomaly uvažujeme o zostupe.
Klesáme a opäť nejaké tie oceľové laná. Pod nami je ďalšia chata - Dom Planika (2401 m), to je vlastne alternatíva k Triglavskemu Domu, len leží na južnej strane Malého Triglavu. Prichádzame k úzkej Triglavskej škrbine (2650 m). Tadiaľto prechádzame opäť na severnú stranu. Zostup sa spomaľuje, jednak sú tu strmšie úseky a zároveň na Triglav tiahne množstvo turistov. Jeden úsek je tu obzvlášť nebezpečný, keď sa prechádza po skalnej rímse dlhej asi 10 m. Tvoria sa tu kolóny. Nakoniec to máme za sebou, ešte "zlyžovanie" suťového pásu a dostávame sa na kamennú planinu - Pod planjo, kde si konečne dávame sandále. Krátky oddych, výprava sa delí na dve dvojice. Jedna ide priamo na chatu Tržaška koča na Doliču a my ideme okľukou pozieť Morbegnu. To sú kasárne z 1. svetovej vojny. Kto o nich vie, vidí ich už z Triglavu. Inak človek ani netuší, že by ich tu niekto vybudoval. Ku kasárňam sa ide po neznačenom chodníku. Je ich tu viac, len si vybrať ten správny. V tejto oblasti som bol pred siedmymi rokmi, takže mi to trochu trvalo, kým som nás správne navigoval. Asi jediný prameň široko ďaleko sme našli celkom rýchlo a na naše milé prekvapenie si v ňom niekto chladil kozla. Samozrejme, nie živého. Po krátkom osviežení (pivo sme tam nechali) ideme ku kasárňam. Po tých siedmich rokoch si z nich čas odkrojil svoje. Musíme íst ďalej.
Napájame sa na už značkovaný chodník smer chata dobehnúť zvyšok výpravy. Cestou nás prekvapuje, že aj napriek naoko nehostinnému, kamennému prostrediu je tu bohatá flóra. Na chate, kým si dávame neskorý obedo-olovrant, sa druhá dvojica pomaly vydáva na cestu, smer sedlo Luknja. Onedlho vyrážame aj my.
Kto chce zažiť trochu adrenalínu, odporúčam ísť z tejto chaty cez Skozi rižo na chatu Zasavska koča na Prehodavcich (2071 m). Ide sa viacmenej po vrstevnici, takže fyzicky nič náročné. Skôr je to pre psychicky odolných jedincov, pretože sa ide po rímse/výseku v stene a pod sebou máte zopár 100 m voľného pádu.
Ale späť k našej trase. Z chaty klesáme cez Skok asi na 1500 m úroveň. Tu sa nachádza rázcestník - na Luknju a do Trenty cez dolinu Zadnjica, spomínanej v úvode článku. Moja pamäť ma opäť raz sklamala, keďže som počas zostupu presviedčal Mirku, že prídeme z chaty rovno do sedla Luknja. Mal som sa radšej pozrieť do mapy a nie sa spoliehať na blednúce spomienky spred rokov. Takto nás čakal posledný výstup - 250 metrov. Čo nie je veľa, ale po dvoch dňoch chodenia na silnom slnku to človeku celkom stačí. A na našu smolu, počas tohto záverečného výstupu na nás pekne praží oskar. Aj preto utekám pod skalnú stenu nabrať trochu z posledných zvyškov strácajúceho sa špinavého snehu a aspoň týmto spôsobom si udobriť Mirku. Konečne sme v sedle. Máme krásny výhľad na cestu, ktorou sme šli predchádzajúci deň. Prehodíme pár slov s mamami - Češkami a hurá už len dole kopcom k autu.
Zostup je však miestami pomalší ako výstup, lebo ideme po suti. Na túto sa "nechytá" ani vysokotatranské Sedielko. Ja to beriem lyžiarskym štýlom, aj napriek tomu, že namiesto lyžiarok mám sandále. Aspoň lacná prírodná masáž. Hlavne, že sme v tieni. Je nám lepšie, ale už nám dochádzajú zásoby tekutín. Táto záverečná časť doliny Vrata sa volá Bukovlje, podľa množstva bukov, ktoré tu rastú. Neskôr hlbšie v doline na jednej z náučných tabúľ zisťujeme, že tu nie sú náhodou. Majú chrániť pred zosuvom skál padajúcich z okolitých skalných stien. Tu sa nachádza aj oficiálne bivakovacie miesto - Bivak pod Luknjo (1480 m). Z chodníka počuť hrmot padajúcej vody, ale široko-ďaleko žiadny potok. Miesto toho nachádzame čiapku, ktorá sa podobala na tú, akú nosil spolubojovník z prvej dvojice. Berieme ju a snažíme sa zrýchliť krok. Cestou vidíme voľne sa pasúce stádo kráv, ale hlavne sa konečne objaví potok. Hneď sme v ňom, aj keď voda je ľadová. Už sa nám ide ľahšie, prechádzame cez les a blížime sa k parkovisku pri Aljaževom dome. Tu už druhá polovica výpravy družne debatuje s mladými Češkami a netrpezlivo na nás čaká. My im oznamujeme, že ich mamy prídu čoskoro. Odovzdávame čiapku a nakoniec všetci unavení, ale spokojní nastupujeme do auta. Sumár druhého dňa: 11 hodín hrubého času.
Ešte pár poznámok k výletu: na zaistené úseky (a nielen tie) sa oplatí mať so sebou cyklistické rukavice, nielen kvôli oceľovým lanám, ale aj miestami dosť ostrým vápencom. Duhá poznámka sa týka mapy. My sme mali mapu s mierkou 1:50 000 (na nej nebola zaznačená ani Morbegna), čo stačí tak na základný prehľad, ale odporúčam podrobnejšiu, na slovinských chatách ich predávajú (aspoň na Triglavskom dome mali). Všeobecne značenie nie je na takej úrovni ako u nás, ale keďže tu šlo o hlavnú trasu (na mape označenú ako „1“), nebol problém s orientáciou. Horšie je to na menej frekventovaných chodníkoch, kde občas chýba smerovník. Nakoniec: celá trasa leží v národnom parku Triglavski národný park.
