1. deň

Květná – Nová hora – Staré Díly – Veľký Lopeník – Malý Lopeník – Lopenické Bošačky – Kykula – Machnáč – Liešna

V septembri 2007 som mal pár dní voľna a rozhodol som sa ich stráviť v Bielych Karpatoch. Vybavil som si ubytovanie v ubytovni MO SR v Trenčíne. O 9:06 hod. som už vystúpil v Květnej. Moje predsavzatie ísť dôsledne po hranici dostalo štrbinu hneď tu. Neuvedomil som si, že môžem vystúpiť pred colnicou a počas prehliadky som už nechcel vyskakovať. Vystúpil som teda až v obci.

Nehľadal som smerovník so zelenou, ale začal som stúpať poza domy lesnou cestou. Singulárne družstvo upozorňovalo na zákaz výrubu vianočných stromčekov. Vyšiel som na veľkú lúku, z ktorej bolo vidno Veľkú Javorinu s vysielačom i cestu od colnice Šiance do Březovej. Lúka bola priam posiata jedľami bedľami. Popri plote som zišiel k potoku a po jeho prekročení k domom, kde ma začal obskakovať vlčiak. Majiteľ ho odvolal a tak som sa mohol naivne spýtať, či tenisové kurty a mini futbalové ihrisko s umelým trávnikom je obecné. Nie, patrí súkromníkovi, ako výbava domčeka.
Turistický smerovník so zelenou ma poslal po okraji poľa hore na Veľký Lopeník. Nechcelo sa mi pátrať po hranici, vedel som, že sa na ňu napojím. Len údaj o 3 km na Lopeník je zradný, lebo prudké stúpanie trvá 1,5 hod. To je ten večný rozpor medzi slovenským údajom v čase a českom v kilometroch. Mne osobne sa zdá praktickejší údaj v čase, navyše ak je dolu vpravo na smerovníku za číslom chodníka údaj v kilometroch.

Pripojil som sa na hranicu pri pätníku č. 2. Tu ma v r. 2002 skoro zabil cyklista, besne sa rútiaci dolu. V pohode som prišiel na Veľký Lopeník. V roku 2002 tu bol len základný kameň, položený a vysvätený 23. júna. Prvú rozhľadňu tu postavili 1944, no zhorela v 1946. V tom istom roku postavili novú, ktorú zub času zdolal v 1972. Túto poslednú postavili podľa návrhu architekta Sládečka. Koncom II. svetovej vojny padlo v bojoch o Veľký Lopeník 250 červenoarmejcov a 22 z nich tu má spoločný hrob. Okrem pamätníka sú na lúke pod rozhľadňou informačné tabule, altánok a na moje prekvapenie, hoci je pracovný deň, päť českých turistov. Nechali si auto na Mikulčinom vrchu a prešli sa sem. Vyšiel som na rozhľadňu a kochal sa skvelým výhľadom na všetky strany. Potom som sa najedol a celkom fajn si pokecal s mladým párom o turistike a fotografovaní. Už teraz môžem srdečne pozvať v mene organizátorov z obcí Březová, Lopeník a Nová Bošáca všetkých milovníkov Bielych Karpát na tretí ročník osláv otvorenia rozhľadne, ktorý bude 27. – 29. 6. 2008.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O 12:30 som vyrazil na ďalšiu cestu a to som netušil, čo ma čaká. Pri kameni č. 44 bol papier s upozornením, aby ľudia prešli vľavo a pokračovali po hraničnom vale. Uvedomil som si, že hranica sa láme v pravom uhle doprava a strmým klesaním som prišiel k potoku. Tu sa začali moje omyly. Myslel som si, že to je Predpolomský potok a nezmyselne som sa vybral vľavo hore do kopca. Uvedomiac si chybu, skrútil som sa vpravo po vrstevnici, no lesná cesta ma zase zlákala vľavo. Prišiel som k dvom posedom, pričom k jednému neviedol rebrík. Čo tam lietajú? Keď mi cez stromy presvitol Mikulčin vrch, uvedomil som si omyl a zvrtol sa späť, neskôr kolmo dolu lesom. Vyplašil som srnčiu zver z ležoviska. Došiel som k samotám, dá sa tu nabrať voda. Po ceste som prišiel k hraničnému kameňu č. 40 a veril, že už to pôjde.
No deň bol asi pobosorovaný. Prešiel som Predpolomský potok a na poslednom kameni nebol načrtnutý smer pokračovania. Podľa mapy mala hranica robiť malý oblúk vľavo a pokračovať rovno. Kamene som nenašiel a tak som šiel hore vľavo. Prišiel som k veľkému senníku s neďalekým posedom. Ak tu poľujú, tak je to dosť nechutné.

Hranicu som skôr tušil, ako vedel, kde je a tak som kráčal lesom hore. Lesná cesta ma doviedla na rúbanisko a na hrebeni som tušil červenú z Mikulčinho vrchu a dúfal, že kopec je Kykula. Naozaj to tak bolo. Hranica prišla sprava a zahla na lúku v pravom uhle. Takže pri kameni č. 35/14 som bol opäť na hranici a už som vedel, že nasledujú lúky so samotami. Došiel som k smerovníku Kykula a keď som si vysýpal konáriky z vibrám, prišli kozy a začali mi lízať spotené, smradľavé ponožky. Odohnal som ich a oni si pokojne prešli do Čiech. Do Liešnej to bolo podľa smerovníka 2,5 hod. a ja som mal do odchodu autobusu už len 85 minút. Rozhodol som sa zrýchliť, veď po lúke to bola skoro rovina. Prefrčal som okolo odbočky na Handrláky, stretol som sa s cyklistami a celou triedou českých detí na výlete. Na stĺpikoch rozpadnutého plotu som zbadal žltú a vedel som, že mám vyhrané. Hranica začala klesať a pri kameni 32/4 som sa so žltou odpojil od hranice a strašnou lesnou cestou, vhodnou snáď len pre tanky, som kráčal k Liešnej. Keď cesta zahla doprava, vykročil som lesom kolmo dolu. Prišiel som k chatám a od nich opäť na cestu so žltou. Ponad potok som vyšiel na asfaltku Starý Hrozenkov – Drietoma. Kúpil som si 3 l žinčice v drevenom obchodíku pri zastávke a sadol si do búdky. Prišli záhradkári a o chvíľu aj autobus. Mne sa zrazu zachcelo ísť domov. Ospravedlnil som sa na ubytovni a hoci som v Trenčíne musel čakať 40 minút na meškajúci autobus, doma som bol o devietaj.
Nuž, niekedy chodenie po hranici prináša aj takéto zážitky. Dôležité je nespanikáriť.

2. deň

Vlársky priesmyk – Čakanovský potok – Jarův vrch – Chladný vrch – Javorník – Čerešienky – Peňažná – Na koncích - Bašta – Stehlíkovci – Paseky – Boky – Liešna

Na druhú túru som sa vybral po dni oddychu. Vycestoval som ráno 7:30 hod. vlakom cez Trenčiansku Teplú do Vlárskeho priesmyku. Zaujala ma voda medzi oknami v motoráčiku. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa vlní pri brzdení a rozbiehaní. Po vystúpení vo Vlárskom priesmyku som si vypýtal na stanici pečiatku, a odfotil si stanicu a pomník, oznamujúci otvorenie trate 28. 10. 1888, šesť rokov po udelení licencie na jej výstavbu. Potom som prešiel cez colnicu na Slovensko a cez železničný most ponad rieku.

Hneď za mostom som vykročil po ceste doprava. Onedlho som prekročil aj potok a rozbahnená cesta ma doviedla k chate so studničkou. Na krytej verande chaty by sa možno štyria ľudia vyspali. Napil som sa a začal sa štverať kolmo do kopca. Narazil som na lesnú cestu a po nej som sa vybral hore. Na strome sa objavila červená, no z minulej návštevy som už vedel, že je neplatná. Nová je preznačkovaná po českej strane cez Svatý Štěpán na Javorník. Slniečko veselo pripekalo a zo mňa sa začalo liať. Z lesa bolo počuť drevorubačov a trochu som už začínal byť nervózny, lebo hranica neprichádzala. Odbočil som teda zo zvážnice prudko doprava hore a cez rúbanisko konečne prišiel na hranicu u hraničného pätníka 3/5. Trvalo mi to sem 80 minút a prešiel som 3,3 km.

Cesta už potom bola jasná a ani príliš nestúpala. Za hodinu som prišiel na Javorník, keď predtým sa zľava pripojila modrá, ktorá na mape nie je. Tušil som, že ide z Hornej Súče. Na Javorníku som si dal obedovú pauzu. Je tu lavička, vrcholová kniha, žiaľ šalátového typu, a skrinka so svätou Máriou a Ježišom. Na nej je krabička zápaliek. Postavili to tu skauti z Hornej Súče. Po najedení som vykročil odpočinutý a s usušeným tričkom. Vľavo v diaľke sa objavil vysielač na kopci Nad coborou. Chodník pomaly klesal s miernym prevýšením na Čerešienkovú. Pobavili ma zátarasy na lesných cestách, ktoré boli veselo obchádzané novými cestami. Zbytočne vyhodené peniaze pre úradnícku hlúposť. Začali byť pekné výhľady na obe strany hranice a hustý les presvetľovali prieseky. Stretol som štyroch cyklistov. Keď som uvidel uprostred lesa búdku WC, najprv som sa pobavil, no potom som si uvedomil, že je to Peňažná, kde bývajú stretnutia pohraničných obcí. Aj tento rok bolo a patronát mal Zlínsky hajtman. Vrcholová knižka bola zachovalá, tak som sa zapísal. Na dvierkach skrinky ma zaujal oznam, že sa stratili dve ovce a štyri jahňatá. Kto ich uvidí, nech zavolá na číslo telefónu dolu uvedené a bude finančne odmenený. Žiaľ, nevidel som ich. Sú tu stoly, lavice a v prípade nepriaznivého počasia sa dá pod veľké stoly z Káblováckych bubnov snáď aj schovať. Divný ježko kríž stojí tiež ešte, ako v roku 2002.

Za pol hodinu som bol Na koncích. Je tu smerovník osadený kopou značiek a 200 m poniže aj studnička. Je tu aj Bojkovický náučný chodník s tabuľami. Od smerovníka Bašta som kráčal pre zmenu po žltej, lebo červená šla vpravo. Chodník už vytrvalo klesal. Vedľa súčasných hraničných kameňov boli aj staré, pravdepodobne z Protektorátu Čechy a Morava. Nadpisy na nich však boli obrúsené. Pri kameni 17/4 vľavo dolu je voda. Zábavné, že zrazu som počul hlásenie obecného rozhlasu. Bolo to asi z Koprvasov. Začal som prekračovať potoky – kamene 19, 19/8. Pri kameni 20/1 sa na pravej strane objavila obrovská lúka s domami. Na našej strane sa zjavila tiež lúka, práve na nej hrabali pokosené seno. Pri kameni 21/8 je studnička. Lúkou som prudko klesal k Lešnianskemu potoku. Domy sú z oboch strán hranice a prechádzal som aj popri kaplnke postavenej v roku 1950. Potešila ma naša zástava na jednom z domov. V Škandinávii je to bežný zvyk. Prešiel som cez potok a hranicu. Nechcelo sa mi šliapať ešte cez kopec Bedová na colnicu, lebo som zistil, že chytím autobus 17:10 hod. do Trenčína. Obzrel som si Rekreačné zariadenie Jánošík, kde som chcel pôvodne prespať, no na ObÚ v Drietomej ma informovali, že už nefunguje. Je to škoda, lebo je veľké a zachovalé. Určite by sa tu deti cítili dobre. Ubytovanie sa dá objednať v súkromnej chate za ním. Kontakt na mobil 0905 514 472. Pásli sa tu dve ovečky a na strome mali z látky urobenú tvár. Pri hlavnom ťahu predávajú ovčie výrobky zo Zázrivej. Kúpil som si skvelú chladenú žinčicu a 400 gr. syra.

Autobus prišiel načas, taktiež aj v Trenčíne. O 20:45 hod. som už sedel v kuchyni a vykôstkovával slivky, ktorých Danica doniesla neúrekom zo záhrady od mojej sestry.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek