Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Zimný prechod Slovenským rajom III.

Čas nášho pobytu v zimnej prírode Slovenského raja sa preklopil do druhej polovice. V nej nás čakajú mohutné vodopády v dvoch mimoriadne atraktívnych roklinách. Preto nebudeme dlho do noci vysedávať pri čaji s rumom a leňošiť vo vyhriatej chatke. Budík nastavíme na skorú rannú hodinu a za tmy vyrazíme. Stále sa riadime zásadou, že prechod tiesňavami Slovenského raja je povolený výlučne smerom nahor!

Vzdialenosť
37,8 km
Prevýšenie
+1340 m stúpanie, -1340 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
zima – 13.01.2006
Pohoria
Spišsko-gemerský kras: Slovenský raj
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1010 m n. m.
  • Najnižší bod: 510 m n. m.
Voda
Chatová osada Kláštorisko, osada Píla, Podlesok
Nocľah
Chatová osada Kláštorisko
Doprava
Bez autobusového a železničného spojenia
SHOCart mapy
» č.1106 Slovenský raj (1:50.000)

Deň štvrtý – Sokolia dolina a Tomášovská Belá

Tak toto ráno sa začína divoko. Husto sneží a silný severák roztancoval vločky do bláznivého „rock and roll-u“. Teplomer ukazuje hlboko pod bodom mrazu, keď vyrážame. Za poslednými chatkami žltá značka vedúca do doliny Tomášovskej Belej začína prudko klesať. Darmo ho zmierňujú serpentíny, chodník je samý ľad. Bez mačiek hotový zabijak. Zostúpime k rázcestiu Kyseľ – ústie a ďalej napredujeme brehom Tomášovskej Belej. Po necelej polhodinke odbočíme do čerstvo zasneženej Sokolej doliny. Aj v snežniciach sa boríme po kolená do snehu.

Sokolia dolina patrí k najpríkrejším roklinám Slovenského raja. Turisticky bola objavená až v roku 1910. Skalné steny vysoké 300 metrov tu vytvorili tiesňavu s mohutnými vodopádmi a kaskádami. Závojový vodopád, vysoký 70 metrov, je najvyšším vodopádom v celom Slovenskom raji.

Takmer bez povšimnutia minieme pod snehom ukrytý Bočný vodopád. Pripomenie nám ho až drevený rebrík necelých 20 metrov povyše pri Skalnom vodopáde. Konečne prichádza veľkolepé finále. Už zdola je pohľad na zamrznutý Závojový vodopád monumentálny. Nadšene stúpame rebríkom, ktorý vedie na vyhliadkový mostík. Z neho vidieť na okolité kopce a bralá doliny. Najfascinujúcejší je ale pohľad dole. Za vyhliadkou ideme ešte na kus sústavou rebríkov a stúpačiek. Pod nádhernou scenériou Vyšného vodopádu si naplno uvedomujeme, že bez „ľadových zbraní“ by sme sa ďalej nedostali. Horná časť rebríka je úplne zaliata v ľade. Po tejto „ľadolezeckej“ vsuvke je naša cesta už pohodlná. Opäť si nasadíme snežnice a lesom prichádzame k rázcestiu Sokolia dolina - vrch. Z batohov vyberáme termosky a pripíjame si hodným dúškom grogu.

V doline Tomášovskej Belej

Zostup do doliny Bieleho potoka, ktorý sa v hornom toku volá Tomášovská Belá, je príjemnou prechádzkou zimným lesom. Len za rázcestím Pod Bykárkou prudšie klesáme k vodnej nádrži Klauzy. Zamrznutá hladina mi pripomína bájne Strieborné jazero z románu Karla Maya. Scenériu dopĺňa korčuliarsky pár, ktorý na ľade predvádza krasokorčuliarske prvky. Za jeden od nás zožnú spontánny potlesk. Keď sa vrátime k rázcestiu Sokolia dolina – ústie, robíme bojovú poradu, ako postupovať ďalej. Z viacerých variant návratu na Kláštorisko vyberáme tú najdlhšiu, cez Prielom Hornádu a Letanovský mlyn. Tešíme sa aj na menšie kaňonovité úseky, ktorými Biely potok preteká, skôr, ako sa vleje do Hornádu. Značka nimi vedie v dlhých úsekoch drevených stúpačiek tesne nad hladinou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Starou hradnou cestou...

Za ústím Bieleho potoka pomerne rýchlo prejdeme Prielomom Hornádu k Letanovskému mlynu. Odtiaľto však nepokračujeme po červenej značke, ale ideme starou lesnou cestou, po ktorej sa v minulosti chodilo do stredovekej pevnosti na Kláštorisku. Čo nás prekvapuje, sú čerstvé stopy po pneumatikách auta. Hneď nad priestorom bývalej brány pevnosti zbadáme stopy po múroch. Ale miesto, kde stála veža, ukrýva hlboký sneh. Sprava sa pripája červená značka, ktorá v hornej časti vedie súbežne so starou hradnou cestou na Kláštorisko.

Deň piaty – Piecky

Budík nemilosrdne zvoní o štvrtej ráno. No kým sa vymotáme z chatky a presunieme na Podlesok, už svitá. Dnes máme v pláne prechod interesantnou roklinou Piecky. Skôr, ako sa dostaneme k jej ústiu, prechádzame Tesninou - malým kaňonom Veľkej Bielej vody. Ten sa nachádza medzi Podleskom a osadou Píla. Neďaleko sú aj dve neprístupné rokliny, Predná a Zadná diera. Zvedavosti neodoláme, tak aspoň nakukneme do ich ústí. V osade Píla nás milo prekvapí malý obchod. Zatiaľ čo nám teta predavačka varí čaj, dopĺňame zásoby. No a konečne vstupujeme cez drevený mostík do ústia Piecok.

Táto vápencová tiesňava sa nachádza v severozápadnej časti Slovenského raja. Potok Píľanka tu vytvoril bohato členený reliéf s mohutnými vodopádmi, skalnými stupňami, kaskádami a bralnatými skupinami. Približne v polovici sa rozvetvuje na tri časti (Piecky, Predné Piecky a Zadné Piecky). Dolnú časť tiesňavy miestny ľudia volajú aj Bielou dolinou. Prvý prechod sa uskutočnil v roku 1911.

Hneď za ústím kráčame zamrznutým riečiskom potoka. Stromy bez lístia dovoľujú z týchto miest pekné pohľady na skalné bralá. Údolie sa zužuje, čo je predzvesťou blížiaceho sa rozvetvenia doliny. Naraz zastaneme v nemom úžase. Pred nami je mohutný skalný prah, vysoký hádam cez desať metrov. Z neho sa v ľadopáde „valí“ zamrznutý potok Píľanka. Nie nadarmo sa tomuto vodopádu hovorí Veľký. Skôr, ako ho zdoláme, vyberieme sa na krátky prieskum ústia Zadných Piecok. Postúpime len necelých sto metrov. Po návrate vystúpame rebríkom na vrchol Veľkého vodopádu. Len akosi nevieme pochopiť, prečo naraz snehovú prikrývku nahrádza samý ľad. Úsek Nižných kaskád je aj v lete značne exponovaný. Teraz je doslova zaliaty v ľade. Bez „ľadových zbraní“ by sme nepostúpili ani na krok. Preto ozaj len symbolicky nazrieme do Predných Piecok. Pohľad na Terasový vodopád v nás vyvoláva ďalšiu vlnu nadšenia. Za ním prejdeme cez kratší úsek Vyšných kaskád do hornej časti rokliny s ponorným tokom. Naraz akoby šibnutím čarovného prútika sa ľadové podložie zmení na príjemne vŕzgajúci sneh. V závere doliny vystúpime na zvážnicu, ktorá nás spoľahlivo dovedie k rázcestiu Suchá Belá – vrch. Spokojní si sadáme pod prístrešok, varíme čaj, ktorý si „riedime rumom“. V takejto výbornej pohode sa vraciame na Kláštorisko.

Deň šiesty - Kláštorisko

Tento deň venujeme oddychu. Zatiaľ čo Vlasto leňoší na chate, s Ľubošom a Skleníkom skúmame postup rekonštrukčných prác na kartuziánskom kláštore. V reštaurácii zbadáme člena HZS. V hlave mi skrsne nápad. Kúsok odtiaľto sa nachádza predsa v minulosti prístupná Zelená dolina. Prisadám si a pokúšam sa ho nahovoriť, aby nás do nej zobral. Nesúhlasí. Je v službe, nemôže odísť zo stanovišťa. Čo už, hádam nabudúce. Preto spomeniem aspoň pár faktov o Zelenej doline.

Dolina sa nachádza v severozápadnom svahu Čertovej sihoti. Sprístupnená bola v roku 1964 v rámci etapovitej výstavby Chodníka Horskej služby. Dnes je však turisticky neprístupná. Nachádzajú sa v nej tri vodopády, a to v slede postupu - Nižné kaskády, vodopád Skok a Vyšné kaskády.

Fotogaléria k článku

Najnovšie