Celkom úspešne sa mu podarilo pre tento skvelý nápad nahovoriť Čaky, Aďu, Borisa, Kelleyho, Buggiho, Milana, Massyho, Dažďa a mňa. Z Bratislavy sme odišli o deň skôr ako naši „lenivejší“ kamaráti vlakom do Novej Bane.

Obloha bez jediného mráčka a tak plní entuziazmu najprv prekračujeme rieku Hron a poberáme sa s batohmi na chrbtoch po červenej značke (Rudná magistrála). Značka nás vedie sprvu po nezáživnej asfaltke, keď však minieme aj posledný dom dediny Rudno nad Hronom, naša cesta sa stáča doprava a už stúpame po lúke s neveľkou trávou a následne vchádzame do prevažne listnatého lesa. Už prvý kopec poráža Milana, ktorý si aj napriek svojej nízkej fyzickej kondícii naložil takmer do plna svoj veľký batoh (Treksport Tatran 80). Z problémov ho vyslobodil Dažďo – vymenili si batohy. Ďalej šliapeme listnatým prípadne zmiešaným lesom s častými lúkami plnými kvetov a počasie nám praje. Jediným kritickým miestom bolo, keď červená značka viedla do mladého veľmi hustého lesa, ktorý bol však úplne nepriechodný. Po krátkej úvahe pán profesor zvolil správnu obchádzku a za necelú polhodinku sa k nám pripojila aj stratená značka. V ten deň sme sa dostali až na dohľad prvých domov dedinky Uhliská (650 m n.m.) a niekoľko sto metrov pred rázcestím so zelenou značkou (sedlo Lachtriská (698)) sme sa utáborili na dedinskom futbalovom ihrisku. Výhodou bol rovný terén a vykosená tráva. Postavili sme teda stany a uvarili si večeru. Keď sa zotmelo, v spacákoch sme si všetci políhali na karimatky do kruhu a rozprávali si príbehy, Kelley čítal pri svetle baterky nejakú poviedku – jednoducho idylka, ktorej dokonalosť ešte silne zvýrazňovala prekrásna obloha. Bola bezmesačná júnová noc a na okolí žiaden zdroj umelého svetla, čoho výsledkom bola obloha tak plná hviezd, že bolo takmer nemožné nájsť jediné prázdne miestečko. Jednotlivé známe súhvezdia ako napríklad Malá a Veľká Medvedica či Cassiopea sa takmer nedali v striebornej žiariacej záplave nájsť, zato Mliečna dráha bola viditeľná tak ako ju z nás ešte nikto pred tým nevidel.

Ráno sme po raňajkách zbalili stany a vyrazili ďalej. Najprv nás potreba doplniť vodu zaviedla do dedinky Uhliská, kde sme ju nabrali zo studne pred kostolom. Po zelenej značke sa vraciame späť na červenú a pokračujeme cez neveľké vrchy do dedinky Vysoká (667). Ďalej postupujeme po úzkej asfaltke, ktorá sa časom pripája na väčšiu. Pomaly ale iste nás to prestáva baviť a tak neprichádzame až k Richňavským jazerám, ale obáčame doprava a skratkou sa dostávame k Počúvadlianskému jazeru, kde naša túra končí. Onedlo prichádzajú aj ostatní spolužiaci autobusom a spoločne staviame tábor v kempe pri jazere.

Popísaná túra je vhodná pre každého. Začiatočníkov chrbát sa skamaráti s batohom a zistí koľké veci, čo sa doma javili potrebné, boli úplne zbytočné – zoznámi sa tak na vlastnej koži s princípom „Čo si nabalíš, si aj odnesieš“. Hlavne pre týchto ľudí pripravujeme na hiking.sk celú sekciu, ktorá sa zaoberá praktickými radami pre začiatočníkov (link). Pokročilím dobre poslúži ako príjemná rozcvička pred náročnejšími akciami. V kempe pri jazere je možné stráviť zopár dní oddychovaním, prípadne výstupom na Sitno (1009), kde je možné sa vyšantiť na skale v prípade, že ste nezabudli na sedák, lano a zopár ďalších potrebných pomôcok. Aj spojenie do civilizácie je veľmi prijateľné – od jazera premáva autobus do Banskej Štiavnice, odkiaľ je to lokálkou kúsok po Trati mládeže do Hronskej Dúbravy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ozaj, skoro som zabudol na civilistov. Títo sa na spomínanej túre vôbec nenachádzajú, teda počas celého pochodu sme okrem miestnych ľudí nestretli ani živáčika. Pri jazere a v okolí Sitna ich možno niekoľko stretnúť, ale je to v únosných medziach. Jedná sa teda o jednoznačné plus.

Táto akcia znamenala pre mňa veľa, lebo bola prvou a ukázala nové, ešte nepoznané možnosti trávenia voľného času. Oslovilo ma to natoľko, že som ešte v to leto vyskúšal hrebeň Nízkych Tatier s otcom a kamarátom. Aj touto castou by som rád poďakoval profesorovi Eliášovi, ktorý takto alebo podobne priviedol mnohých bratislavských usedených mladých ľudí k aktívnejšiemu využívaniu voľného času, či už behaním po horách alebo lozením po skalách (prípadne v kombinácii).