1. deň

Sedlo Lemešná – sedlo pod Hričovcom – Butorky – sedlo pod Veľkým Javorníkom – Veľký Javorník – sedlo Gežov – Stratenec – Malý Javorník – Frňovské sedlo – Pod Stolečným – chata Portáš

Autobus, ktorým sme sa mohli dostať do Makova Kopaníc, odchádzal buď 6:15, alebo 10:15. Ani jeden spoj však nevyhovoval. Prvý by znemožnil raňajky, druhý by nás prinútil ísť celý čas v horúčave. Na radu čašníčky sa mi podarilo prehovoriť taxikára, ktorý chodil na chatu pozerať hokej, aby nás za 100 Sk vyviezol k smerovníku v sedle. Bol veľmi prekvapený, že nechceme zviezť ďalej do Čiech. Vôbec mu neprekážalo, že tam nie je colnica.
Poďakovali sme sa mu a po vysvetlení, že putujeme po hranici, sme sa rozlúčili. Nahodili sme plné ruksaky a začali kráčať do kopca. Išiel som rýchlejšie ako Danica, hoci som mal vyše 20 kg ruksak a tak som ju na rovinke čakal.

Cestou sme dosť pravidelne míňali pramene. Kráčajúc na Portáš sme videli množstvo vandrujúcich aj cykloturistov, ktorí si pochvaľovali ideálny terén. To, že Butorky sa volajú aj Kasárne, som sa dozvedel až po študovaní mapy na chate. Mal som starú mapu 1 : 100 000. Nad Butorkami je parádna zjazdovka. Kráčali sme aj po snehu, pričom na Malej Fatre sa už roztopil, aspoň čo sme videli na obzore. Od Hričovca cesta pokračovala skoro po rovine. Na Stratenci sú veľké betónové kríže padlým v II. svetovej vojne, pri prechode frontu na Karlovice.

Keďže sme mali výborný medzičas, Danica rozhodla, že medzi dvanástou a druhou budeme pauzovať. Sadli sme si pod stromy do tieňa. Pristavili sa pri nás manželia z Čiech, ktorí boli pozrieť, kde rastú čučoriedky a fajn sme si pokecali. Tu som začal používať krokomer mimo púzdra, no aj tak pri porovnávaní so smerovníkom niektoré údaje nesedeli. Skrátili sme predpokladaný čas túry skoro o hodinu a tak sme na Portáši boli zavčasu. Samozrejme, že o nás nevedeli a boli sme jediní hostia. Izba nebola veľká, no stačilo to. Dali sme si sprchu, zišli na kofolu, pivko a dobrú večeru. Za nami na stene boli fotografie, ktoré dokumentovali pobyt pána Wericha, ktorý sem vraj veľmi rád chodil. Po večeri sme sa ešte šli trochu prejsť po okolí. Na chatu Kohútka to nie je ďaleko. Chata má pekný interiér. Je tu Imigračný úrad Valašského kráľovstva, nuž som si do pasu Matúšovho kráľovstva dal aj túto pečiatku. Až na Portáši som si pozrel zápasy MS v hokeji, pretože na Bukovine bol televízor v bare, kde hostia veľa fajčili a okrem toho sme buď boli na túre, alebo ustatí po nej. Videl som len náš zápas s Čechmi. Škoda, že sa nezopakoval rok predtým, no aj bronz bol pekný úspech. To vieme asi oceniť až teraz, keďže to bol asi nadlho posledný kov z MS.

Chceli sme spoznať okolie a tak sme jeden deň zašli zelenou na slovenskú stranu do Čertova, časť Lazy pod Makytou. Podebatovali sme s majiteľom hotelíka o ťažkostiach s prevádzkovaním vlekov a po žltej sa vrátili na hrebeň a Portáš. Žltá farba značky v tomto ročnom období našu túru veľmi vystihovala. Po dlhej zime sa jar snažila dobehnúť, čo zameškala a všetko, čo rastie, kvitlo naraz: stromy, kvety, kríky. Vzduch bol plný peľových zrniek a takisto aj tráva. Ešte sa nám nikdy nestalo že po prejdení asi pol kilometra sme mali celkom žlté vibramy od peľu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ďalší deň sme zašli na českú stranu. Žltou sme zbehli z hrebeňa do Velké Vranče na zmrzlinu. Manželka je alergická na prudké slnko a preto chodí zahalená šatkou. Pri návrate z túry sa nám nechcelo ísť modrou po stavenisku novej širokej cesty na chatu Kohútka a tak sme zašli do lesa na neznačenú lesnú cestičku. Zrazu sa v lese vynorila česká hraničná polícia a začala nás „naháňať“. Keď sa k nám dohnali, boli prekvapení, že hovoríme po slovensky. Dostali hlásenie, že sa vraj v lese pohybujú Čečenci. Nuž nezískali plusové body u šéfstva a my sme si časom zvykli na minimálne udivené pohľady okoloidúcich.

2.deň

Portáš – Kohútka – Kýčera nad Boroškou – Krkostena – Papajské sedlo – Makyta- Mikolínův vrch – Kobzova lípa – Čubov vrch – Strelenka

V noci lialo, blesky len tak švihali, no ráno bolo jasné, že bude opäť horúco. Vybehol som nafotiť kopce v mlieku a orosenú trávu. Spôsobil som najprv zdesenie personálu, ktorý zavolal manželku, že sa klaniam ani moslim. Po jej vysvetlení, že kľačiačky fotím orosené alchemilky, naopak zavládlo všeobecné veselie. Kuchár zaspal a tak raňajky neboli o siedmej, ako sme sa dohodli. Vyrazili sme na cestu, ktorá mala byť a bola najťažšia a najdlhšia..

Nočná búrka spláchla všetok peľ a my sme s prekvapením prekračovali žlté mláky. Po Krkostenu cesta ide lesom a skoro rovno. Tu už opäť slniečko pripekalo. Zbehli sme do Papajského sedla a začal sa divý výstup na Makytu. Tu som sa "utrhol" Danici a keď som ju čakal pod vrcholom, dosť mi to vyčítala. Necítila sa v neznámom prostredí sama v lese dobre. Ja som zase s ťažkým ruksakom chcel mať stúpanie čo najskôr za sebou. Nejako sme zrovnali krok a zvládli sme to.

Jedli sme v altánku na Makyte, kde sú vystavené snáď všetky druhy fliaš alkoholu. Vcelku to musela byť fuška a roky poctivého pitia, chudera pečeň. Tu sme opustili červenú a po modrej sme ešte kúsok šli po hranici a potom vnútrozemím Moravy. Bola to naša prvá spoločná šliapačka po hranici a Danica nechcela ísť podľa hraničných kameňov. Na ďalších spoločných pochodoch jej to už problém nerobilo a ukrajinská hranica bola toho najlepším dôkazom.
Po lesnej ceste prišla asfaltka a tá nás sprevádzala až po Kobzovu lípu. Tu opäť stupák až k rozhľadni a veru som už toho začínal mať dosť. Konečne sme došli pod rozhľadňu. Premohol som svoj strach z výšok, vyliezol som hore a natočil videopanorámu prechodu Bielych Karpát do Javorníkov. Mládež (možno z Brontosaura) tu hrala hru na väzňov a policajtov. Priznám sa, ísť v dvojici s putami na rukách 24 hodín terénom...

Po pauze sme zbehli mimo značku lesom do Strelenky. Vlak nám ušiel pred nosom a tak sme si posedeli na zastávke. Teta nám predala kopu starých klasických lístkov, lebo tlačiareň na nové nemala. Touto túrou som ukončil putovanie po hraniciach s Českou republikou.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek