Trasa

Hadviga – Závozy – Vrícke sedlo – Pod Vraňou skalou – Staré cesty – Fačkovské sedlo
Pol až celodenná túra severnou časťou pohoria Žiar, prechádzajúca cestou hrdinov SNP do Lúčanskej Malej Fatry.

Zabudnutá Hadviga

O deviatej vyrážame z Bojníc a o pár minút prejazdom cez Vyšehradské sedlo nechávame Hornú Nitru v riedkej hmle. Naším ranným cieľom a pre mňa východiskovým bodom túry je vysídlená osada Hadviga. Podarí sa nám neminúť neoznačenú odbočku na poľnú cestu pred Slovenským Pravnom a zhruba kilometer po nej pokračujeme. Užívam si nezvyčajný komfort odvozu, obvyklými spojmi by som sa sem nikdy nedostal.

Z miesta, kde sa dolina potoka Lúčky otvára do širokých lúk, už pokračujeme pešo. Krásne inverzné počasie sľubuje pekný deň. Onedlho sa objavujú prvé domce osady Hadviga. Bola založená presne 2. decembra 1392 osadníkmi z Pravna a nemeckými prisťahovalcami, ktorí mali už o 20 rokov vybudovanú usadlosť s deviatimi domami a domom richtára. Názov Hadviga dostala pravdepodobne od časti osadníkov zo Sliezka, kde bol kult svätej Jadvigy značne rozšírený. V priebehu storočí tu žilo obyvateľstvo najmä nemeckej národnosti, záznamy z roku 1900 hovoria o 356 obyvateľoch. Vo februári 1945, pred blížiacim sa frontom, bola nemecká časť osadníkov vysťahovaná, zvyšok dedinu opustil do konca 60-tych rokov. V súčasnosti tu žije už len jeden zrelý manželský pár a prechodne asi 20 chalupárov. (Viac z histórie Hadvigy nájdete tu..)

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dolný koniec osady prekvapí udržiavanými chalupami, no zaujímavosti na nás čakajú na hornom konci. Za zákrutou sa zjaví kostolík ako z rozprávky, prastarý cintorín, studňa, oproti na svahu stráži cestu malebná zvonica. Fotogenická scenéria je postriebrená hrubou inoväťou. Okrem nás tu nie je ani živej duše, a tak sa tu môžeme zvedavo poobzerať. Kostolík je zavretý a až na jednu drevenú lavicu celkom prázdny, už tu nie je komu kázať. Nálezom pokladu hry geocaching sa misia troch štvrtín výpravy naplnila a ďalej pokračujem sám.

Ako v obývačke

Stúpam ďalej cestičkou vedľa potoka – dolu bol nahrubo zamrznutý, tu vyššie veselo zurčí. Míňam poslednú chatu a na okraji lúky sa mi chce od úcty vyzuť. Tráva, kríky, stromy, pne, opadané listy - všetko biele od námrazy, len moje kroky tú čistotu narúšajú. Tieto Vianoce vraj prišli do módy stromčeky s bielym ihličím. No neviem, ako by sa taký vynímal v obývačke, ale tu im to teda "sekne". Ohromne! Na hrebeň šliapem v úvahách, koľko ľudí asi tak prekoná lenivosť a pozrie si toho každoročného Mrázika takto „live”. Tadiaľto museli prejsť piati za sebou!

Jasné, že v takýchto myšlienkach pretínam hrebeň s červenou značkou bez povšimnutia a mierim po bočnom automaticky na sever. Zbadám sa, až keď sa mi naskytne výhľad ponad hlbočiznú dolinu na predhorie Malej Fatry. Veď ja sa tam nemám pozerať, ja mám tadiaľ ísť! Tak nazad. Našťastie som si zašiel asi len kilometer. To je tak, keď idem bez mapy a baterky v GPSku šetrím pre foťák.

Aj v zime je teplúčko

Konečne na značke – pohodlnej, pevnej lesnej ceste bez výmoľov a koľají. Raj pre horskú cyklistiku, až mi prišlo ľúto, že som pešo. Aj pre bežky, ale nie teraz – cesta prekonala hranicu, nad ktorou už slnko stíha stápať námrazu, aj fľaky snehu. Červená vedie striedavo lesom a lúkami, ktoré umožnia obmedzené výhľady. Najkrajšie sú na sever – Fačkovské sedlo, Reváň, Kľak. Turiec, ktorý toto pohorie delí od Hornej Nitry, je ponorený v riedkej hmle.

V sedielku, kde sa križujú lesné cesty do piatich či šiestich smerov, si uvedomím, že je určite veľkou škodou absencia značených turistických trás v tejto časti pohoria. Hrebeňom sa vlastne hadí iba Cesta hrdinov SNP. Táto je značená až prekvapujúco husto, na konci lúky ma vláka do lesa hneď trojica značiek + veľká “volavka”. Cyklistom radím odbočiť, kúsok hlbšie v lese je veľký senník a za ním sa tento chodník zahryzne do strmého svahu. Hore na lúkach pod vrcholom Závozy (912m) náhle zhustnú stopy nôh a tráviaceho traktu vysokej zveri. Stopy iných obyvateľov pohoria nevidno, s upokojením prijmem myšlienku, že už spia.

Závozy sa mi odvďačia za výstup výhľadom ďalej na hrebeň Lúčanskej Malej Fatry – vysielač prezrádza Krížavu, hoci sa mi nechce veriť, že je tak blízko. Následné klesanie je dosť prudké – pár serpentín a potom priamo okrajom rúbaniska, odkiaľ pekne vidno Skalky.

Chodník pred oltár?

Opäť teda schádzam do pásma, kde čaruje námraza a najmä vďaka nej môžem označiť úzky hrebienok do Vríckeho sedla za najkrajšiu časť dnešnej trasy. Bazová dolina, ktorou sa vinie hradská z Kľačna do Vrícka, je naplnená hmlou. Ponad ňu presvetľuje strieborný listnatý les nízke decembrové slnko. Námraza sa na konárikoch dubov púšťa a neustále sneží ako stovky okvetných lístkov. Už len si predstaviť vedľa seba tú, ktorá za to raz bude stáť a uverím, že som v chráme. Po polhodine v tichosti zídem do sedla, ktoré delí Žiar od Malej Fatry, okres Prievidza od Martina, Trenčiansky kraj od Žilinského a západné Slovensko od stredného. Ak tu máte zapnutú vysielačku, hrozí vám výbuch, aspoň tak hlása veľká stará tabuľa.

Ejha, nespia!

Cyklisti a bežkári pozor – ideálny terén pre vás! Trasa z Vríckeho do Fačkovského sedla je v mape vybodkovaná plným právom. Dlhá, široká lesná cesta po úbočí prvých kopcov Malej Fatry len kde-tu lenivo pretne vrstevnicu a pomaličky sa obtáča okolo masívu v početných zákrutách. No na pešiu turistiku je to riadna nuda, keď si odmyslím výhľady do dolín a naspäť na Žiar.

Bola by to veru nuda, keby sa mi na tej ceste k stopám lesníckych pneumatík a k srnčím raticiam nepriplietli poriadne laby. Tak je to teda, nespia! To “ejha“ v podnadpise prešlo autocenzúrou. Ťarbavé stopy ťapkali predo mnou hodný kus, kým som si všimol, že mi medzičasom odbočila značka. Celkom som na ňu pri všetkej tej ostražitosti zabudol. Nič to, rád sa vzdávam pocitu koriste prenasledujúcej dravca a využívam koryto jedného z prameňov Nitry na výstup cez dve poschodia rovnakých lesných ciest s rovnakými stopami. Na treťom značku zas nachádzam. Napájadlo, pri ktorom som sa ocitol, radšej rýchlo opúštam a tvrdým snehom popod les sa dostávam pod Vraniu skalu.

Bez vrcholu

Záverečná hodinka do Fačkovského sedla je príjemnou prechádzkou slnečnou stranou popod les, s miernym klesaním. Pokorne sa zmierujem s prírodným zákonom krátkeho dňa - na Kľak to dnes už nevydá. Keby aspoň nebol prvý sviatok vianočný, západu slnka tam hore by som asi neodolal. Posledný autobus však prechádza sedlom o pol hodinku a prípadný stop potme nemám chuť skúšať. Aj zajtra je voľný deň.

Na jednej z posledných lúk sa náhle vynára pohľad na Veľkú Fatru – Tupá, Suchý vrch, Ostredok, Frčkov, Krížna, ... Podvedome vyberám foťák a hľadám najlepšie miesto, aj za cenu následného 15-minútového poklusu do sedla. Až počas neho, tesne pred Starými cestami, míňam prvých ľudí. Poklus sa vo finiši mení na šprint, ako sa modrá karosa náhle vynorila spod cesty – s päťminútovým predstihom! Ešteže ma sviatočne zamračený šofér veľkoryso čaká, za čo naňho vypľujem dušu so svojím “ďhakhujem”. Dnes som sa s horami síce len tak pomaznal, no aj tak bolo fajn. Snáď mi ani tá sviatočná kapustnica doma celkom nevychladla a neskysla.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek