1. deň

Rabčice – Pod Palkočom – Stancowa – Babia hora – Przelecz Brona – Malá Babia hora – Przelecz Jalowiecka – Medralowa – Horné Gluchačky – Przelcz Gluchaczki - Javorina – sedlo pod Beskydom – Pod Martošou

Nádherná túra. Rozhodol som sa ju začať na konečnej SAD v Rabčiciach a bol to dobrý nápad. Pršalo, kým sme sa viezli, no potom svietilo slniečko. Poľnou cestou sme sa dostali až na lúku a cez ňu do lesa k hraničným kameňom. Trochu stúpania a potom zostup k turistickému hraničnému prechodu Pod Palkočom. Nechcel som ísť hraničným priesekom, vzhľadom na najvyšší stupeň ochranného pásma.

Pokračovali sme po modrej k informačnému centru Stancowa a po zelenej lesnou cestou sme začali stúpať na Babiu horu. Ešte ráno som namazal vibramky a tak ich rosa nepremočila. Našiel som starý poľský dvojzlotý. Prešli sme potok a začalo sa slušné stúpanie – 100 výškových metrov za 15 min. Prišli sme k prístavku s informačnou tabuľou, dalo by sa tu slušne prespať. Les postupne prešiel do kosodreviny. Vyšli sme pri snehovom poli, ktoré je vidieť až zo Slanického ostrova na Oravskej priehrade. Sú tu dva pramene. Fúkal nepríjemný ľadový vietor, začala byť riadna zima a tak sme navliekli čelenky, rukavice, a vetrovky. Vyšli sme hore, ja som vybral vlajku a tričko Biateca a pri smerovníku sme sa odfotili. Na smerovníku je uvedený aj poľský názov Diabłak. Podľa povestí sa na vrchol hory voľakedy na svoj snem zlietavali bosorky.

Zjavil sa vlčiak a za ním štyria chlapi. Jediní Slováci, ktorých sme stretli na hrebeni počas našich túr Oravou. Vysvitlo, že sú zo správy CHKO. Vedúci nám ukázal endemit - Rosec alpínsky, ktorého pár kusov sa vyskytuje len na vrchole Babej hory. Boli veľmi milí a pozvali nás na návštevu Správy CHKO, čo sme vo voľnom dni aj využili. Nabalili nám kopu informačných materiálov. Dozvedeli sme sa aj, prečo dávajú psovi povely v angličtine. Je to dar z Kanady a inak proste nerozumie. Viem o psovi, ktorý šiel zase do Kanady a povely prijíma len v slovenčine. Proste dospelý pes sa nenaučí cudzí jazyk, tak ako ja.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je tu pamätník na výstupy pápeža Jána Pavla II., keď bol ešte kardinál. Zjavili sa ďalší turisti a hoci je tu kamenná stena, radšej sme šli dolu, lebo bola zima. Nafotil som biely poniklec a dolu v sedle sme sa najedli. Vyšli sme na Malú Babiu horu a začalo klesanie. Náučné tabule nás doviedli až do Tabakového sedla, pomenovaného vraj po najčastejšie pašovanom tovare v minulosti. Vystúpili sme na Medralowu. Bol tu otec s malým dievčaťom, porozprávali sme sa. Bol v Bratislave, tiež mal informácie z internetu, ako my, a podľa nich putovali od chaty k chate. Odfotil nás a ja zase pätník označujúci najsevernejší bod SR. Pekné výhľady do Poľska, všade more čučoriedok, žiaľ ešte zelených. Minuli sme ďalší turistický hraničný priechod aj s prístreškom a za ním nás opäť chytil dážď. Najprv sme sa schovali pod stromy, no museli sme sa prezliecť, až neskôr prestalo pršať. Minuli sme stanový tábor, ktorý na seba upozorňoval tabuľami už zďaleka. Poliaci to proste majú dobre vymyslené. Netreba vláčiť stany so sebou a turisti im zase nebivakujú kade-tade. Na jeseň stanové tábory zrušia a príroda zostane relatívne neporušená.

Posledný výstup na Javorinu bol už so slnkom. Zišli sme do sedla a po žltej opäť na asfaltku. Podarilo sa nám stopnúť auto. Lesník nás zaviezol do Oravskej Polhory na autobus a tak sme boli čochvíľa v Námestove. Nuž sen prejsť z najjužnejšieho bodu SR po najsevernejší sa mi splnil. Je to fajn.

2. deň

Rabčice – Poprovka – Kvakovka – Kriváň – asfaltka na hraničný prechod – Oravská priehrada – Bobrov

Dlho som rozmýšľal, kde začať túto túru po hranici, ako sa na ňu dostať a napokon som sa rozhodol ísť opäť autobusom na konečnú do Rabčic a poľnou cestou k hranici.
Ráno to s počasím nevyzeralo dobre, no vybrali sme sa. Pršalo ešte počas cesty autobusom, no po vystúpení už nie a tak sme mohli začať naše putovanie. Vyšli sme popri salaši nad dedinu a uvideli sme poľských pohraničníkov na štvorkolke. Trochu som sa obával, či im nebude prekážať naša prítomnosť na hranici, no buď nás nevideli, alebo im to bolo jedno. Aspoň nám odrosili cestu.

Prešli sme lúkou do lesa a stáli sme pri prvom hraničnom pätníku. Všetko bolo orosené a návleky, nohavice i vibramky dostali zabrať. Poliaci obrábajú lúky až po čiaru, naši nie. Krátky výstup a už sme len klesali k priehrade. V lese sme prišli k potoku a šli kúsok popri ňom. Lenže tiekol do vnútrozemia a tak sme ho prekročili a šli kolmo do kopca k predpokladanej ceste. Hranica šla po hrebeni, no tam sme sa už neškriabali. Na skládke dreva sme sa najedli a napokon sme prišli k asfaltke idúcej do Poľska. Cez cestu nám prebehla líška a to sme ešte netušili, aké divadlo nám pripraví na ďalšej túre.

Po odfotení sa pred tabuľami oboch štátov sme sa vrátili k domcu, ktorý bol na lúke pri ceste a po lúke sme kráčali k priehrade. Pozreli sme si poľovnícku chatku, pekné osamelé stromy a prišli sme k močarine. Vrátili sme sa na lúku a po ceste sme sa dostali k Oravskej priehrade. Myslel som, že tým pochod po hranici skončíme a nadviažeme na druhom brehu. Všetko bolo o pár dní inak. Vrátili sme sa na lúku, pozorovali bociany a kráčali okrajom lúky. Potok Hraničný Kriváň nás nepustil ďalej a tak sme sa popri ňom vrátili na asfaltku a po nej prišli na autobus do Bobrova.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek