Orava je jedna z najčistejších slovenských riek. Niekdajšie časté záplavy v jej blízkosti sa stali dôvodom na vybudovanie Oravskej priehrady.
Prvý projekt, ktorý sa zaoberal touto otázkou, je známy už z roku 1730, no jej vznik sa datuje až o viac ako 200 rokov neskôr. Prvé práce na tomto obrovskom a významnom projekte sa začali presne 24. júla 1941 a priehrada bola do prevádzky pustená v roku 1954. Po napustení 35 km2 ostali pod vodnou hladinou obce Slanica, Osada, Oravské Hámre a Ústie nad Oravou. Nad hladinou ostal len malý vrch, čim vznikol Slanický ostrov, nazývaný aj ostrov umenia. Nachádza sa tu múzeum ľudovej plastiky a maľby a dopraviť sa na ostrov je možné loďou.

1. deň

Suchá Hora – Šlachtovky – Bor – Jelešňa – lesná cesta – Wyžni Mlyn – Chyžne – Soltyztwo Dolanske – Szalas – Murowanica – Wincerówka – Bobrov – Zubrohlava – Klin – Námestovo

Táto túra vo mne vzbudzovala dosť veľké obavy. Mali sme sa pohybovať mimo akýchkoľvek turisticky značených chodníkov a terénom močarín. Nevedel som, ako a kde sa táto túra skončí, lebo som nemohol nájsť autobusové spojenie z hraničného priechodu Trstená do mesta, a ani ako sa bude dať chodiť po močiaroch. Mal som skúsenosti s močarinami v NP Muddus vo Švédsku, no Danica žiadne.

Napokon sme cestovali autobusom do Trstenej a z nej do Suchej Hory na colnicu. Tu začalo pršať a tak sme sa schovali v prístrešku pri obchode. Len čo som sa prezliekol, prestalo pršať. Pri fotení colnice na mňa vybehol policajt, že čo si dovoľujem ho fotiť. Prešli sme oficiálne cez colnicu a šli po ceste až k hraničným pätníkom. Tu sme pokračovali vľavo popri nich po lúke. Tráva bola mokrá, nepokosená a tak sme prešli na cestu idúcu z dediny k bývalej železničnej stanici. Železnica je tu až po Trstenú zrušená. Chcel som po poľnej ceste dôjsť ku krížu na začiatku močarín Sosnina a tam by sa ukázalo, kade ďalej. Prišiel však člen SBS a nepustil nás po nej ďalej, že tam je rašelinisko, ktoré stráži. Nechcelo sa mi s ním hádať a tak sme sa zvrtli a skúsili to po násype zrušenej železnice. Aj ten bol zarastený a tak sme šli poľnou cestou ku kóte Šlachtovky, až sme prišli do lesa, kde začal močiar.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Slnko tak pripekalo, že sme sa museli prezliecť. Keď sme sa najedli, pustil som sa po trsoch pomedzi borovice a smreky k tušenej hranici. Chvíľami som nevedel, kade ísť, voda ločkala a keď sa zjavil pätník 15/4, bol som milo prekvapený. Nemali sme však vôbec vyhrané. Chodník síce bolo vidno, no močiare boli snáď ešte väčšie. Rozhodol som sa, že prejdeme do Poľska k ceste, ktorá mala začínať pri hraničnom kameni III/21. Cítil som sa ani vo Švédsku v NP Muddus, kde sme boli v roku 1996. Cestu som našiel, no pustil som sa po nej dolu a prišli sme k riečke Jelešňa, kde som skoro zablúdil. Stále som sa motal okolo nejakej vody, popri nej sa nedalo ísť a tak som napokon vyšiel na kopec, kde našťastie bola tá hľadaná cesta.

Mierne premočené vibramky sme pri krmelci vyzuli, najedli sa a ja som si vymenil aj ponožky. Už po dobrej ceste sme popri poľovníckej chatke a kríži došli na dohľad k prvej poľskej obci Chyžne. Cítil som malé kamienky vo vibramkách, no bol som lenivý sa vyzuť. Ako sa neskôr ukázalo, bol to začiatok pohromy. V Chyžnom sme sa definitívne rozhodli obísť Oravskú priehradu dookola a v Bobrovom sa vrátiť na naše územie. Asfaltkou z colnice sme šli ku križovatke a potom ulica pokračovala k priehrade. Poliaci skoro padali z bicyklov, ako sa otáčali za zahalenou Danicou. Pri drevenej zvonici som si odfotil bocianov v hniezde a poľnou cestou, povedľa Poliakov kosiacich lúky, sme smerovali k samote Szalas.

Šiel som skôr vľavo a prekračovali sme dva malé potôčiky. Potom nepokosenou trávou k riečke Chyznik, ktorú sme s problémami preskočili. Zbadal som vahadlovú studňu a pri nej salaš. Dedinu sme definitívne minuli. Prešli sme cez kovový mostík ponad rieku, ktorá, ako som zistil, bola Čierna Orava. Cez stádo ovečiek sme prešli k samote, ďalším mostíkom ponad riečku Lipnica a boli sme v dedine. Až po stretnutí s mladou mamičkou, tlačiacou kočík, som sa uistil, že sme v Murowanici. Teraz som si bol istý, že ideme dobre, no päta na pravej nohe sa ozývala. Po dosiahnutí hlavnej cesty sme zahli doľava a pri potravinách sme sa naposledy v ten deň najedli. Poliaci všade kosili lúky. Prišli sme k colnici, kde colníci nechceli veriť, odkiaľ ideme. Peší turisti tu jednoducho nechodia a zo Suchej Hory cez močiare už vôbec nie. Pokúšali sme sa stopovať, no nik nás nechcel zobrať. To k môjmu zdeseniu pokračovalo až po Námestovo. Kus spoločnej poľsko-slovenskej cesty nás doviedol k lesnej ceste z Rabčic a boli sme na už prejdenom úseku. O tom, že hranica je dobre strážená, sme sa presvedčili, keď nás oslovil ozbrojený príslušník hraničnej polície, ktorého sme skrytého pod stromom vôbec nevideli.

Veľmi nás potešil pohľad na líščiu rodinku, vyhrievajúcu sa na asfaltke. Keď prešlo auto, vrátili sa na svoje dobre vyhriate miestečko a tak som si jedno mláďa odfotil. V Bobrove sme zistili, že autobus ide až po 20 hod. a tak sme pokračovali do stredu obce. V krčme sme si dali kofolu, opäť skúšali stop, no nič. To som už sa skôr plazil, ako šiel. Prelepil som si otlak, vymenil ponožky a pokračovali smerom na Zubrohlavu. Tu som si dal opäť kofolu a keďže autobus mal ísť až o dve hodiny, vyrazili sme smerom na Námestovo. Otlaky som cítil už na oboch nohách a veľmi som túžil sa vyzuť a zaľahnúť. Po vykúpaní nastalo prepichovanie otlakov. Relax pri skvelej dráme, zakončenej jedenástkovým rozstrelom a vypadnutím Anglicka z MS vo futbale, ukončil namáhavý deň. Danica mala tiež otlaky, no dopadla lepšie než ja. Tie močiare boli úžasné.

Zničené nohy mi bránili vo väčších túrach a tak sme tri dni navštevovali kultúrne a prírodné zaujímavosti Oravy – Slanický ostrov, Oravský hrad, náučný chodník pri Oravskej priehrade, Hviezdoslavovu horáreň.

2. deň

Suchá Hora – Mašnáková – Magura – Oravice

Keď sa mi nohy ako-tak zreparovali, vybrali sme sa dokončiť putovanie po hranici na Orave.
Autobusom o 8:45 sme prišli do Trstenej. Tu sme si prezreli námestie a zmodernizovaný kostol, do ktorého Danica vyrábala plošáky na vnútorný televízny okruh. Potom autobusom opäť do Suchej Hory k colnici, po žltej ku kostolu a poľnou cestou smerom na Roháče. K pohraničným pätníkom sme sa dostali po vystúpení na vŕšok. Našli sme prvé zrelé lesné jahody v tomto roku.

Na ceste som si odfotil zajačiu rodinku. Prešli sme na poľskú stranu a lepšou cestou stúpali hore. Najedli sme sa a popri hospodárskych budovách miestnej samoty sme pokračovali lesom. Žltá onedlho odbočila na Oravice, no my sme išli ďalej po ceste, ktorá nás doviedla na turistický priechod na vrchu Magura.
Mohli sme pokračovať po hranici až k ceste v Tichej doline, no keďže sa blížila hranica Tatranského národného parku i odchod posledného autobusu od chaty Oravice do Trstenej, rozhodli sme sa najesť a po modrej ísť k chate. Nakoniec sme išli cestou necestou, pretože modrá sa vyskytovala veľmi skromne. Vyšli sme na veľkú lúku a značka zmizla definitívne.

Po prejdení lúky sme zabočili vľavo, potokom a úvozom zničeným zvážaním dreva sme prišli na asfaltku. Pôda v úvoze bola odplavená až na kameň. Turistov za pohyb mimo značky trestajú a lesníci páchajú nenapraviteľné škody na prírode a všetko je v súlade so zákonom! Tesne pred asfaltkou som si očistil vibramky, veď sa blížime k civilizácii. Postavil som sa na zdanlivo pevnú pôdu a zapadol som po lýtka do bahna. Bola to splavená hlina z úvozu. Hrešil som ako kočiš. O chvíľu sa z hory vynorila žltá s modrou a horou sme prišli na lúku so salašom. Netrvalo dlho a zišli sme na asfaltku do Oravíc. Prešli sme cez potok Oravica a popri bazénoch prišli k chate. Dal som si opečiatkovať zápisník, nastúpili sme do autobusu a začalo pršať.

Túrami na Orave som spojil prejdenú hranicu od Hosťoviec po Volovec, keďže trasu Oravice –Volovec som pred rokmi prešiel s celou rodinou pri pobyte v Roháčoch.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek