Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Ostrov ľadu a ohňa

Článok prináša zážitky z trojtýždňovej púte na ďalekom severe, známeho pod názvom Island. Napriek krutým podmienkam naša výprava nezlyhala a zdolala tento čarovný ostrov od východu na západ. Krajina častokrát vyráža dych, rovnako ako vietor, preháňajúci sa lávovými pláňami neuverieľnou rýchlosťou.

„Zdá sa vám, že je škaredé počasie? Počkajte desať minút a bude ešte horšie,“ hovorí islandské príslovie, a ako väčšina prísloví, je veľmi výstižné. Náš boj s poveternostnými podmienkami na tomto čarovnom ostrove trval takmer tri týždne.
Island leží v atlantickom oceáne, len kúsok od polárneho kruhu. Striedmo obývaný, pokrytý lávou a ľadom, predstavuje vábivú ponuku extrémnej turistiky. Dá sa sem dostať dvomi spôsobmi - lietadlom alebo loďou. Loď, s prestupom na Shetlandkých a Faerských ostrovoch bola zaujímavujšou možnosťou.

Cesta nám trvá týždeň, a rozhúpané paluby osemposchodovej lode SmyrilLine nám dávajú zabrať. V dôsledku morskej choroby toho veľa nezjeme, aspoň nám ostanú zásoby na Island, vravíme si. Neostanú. Na colnici nás zbavujú nadbytočných kíl našej batožiny, a všetky naše klobásky zrejme skončia v pažeráku colníkovho psa. Neklesáme na duchu, alkohol nenašli.
Začína teda naša púť zimou a besnejúcim vetrom, od východu na západ. Počasie tu nikoho nešetrí a chudobný turista musí byť pripravený naozaj na všetko.Vietor nám zlomil stan hneď prvú noc. Teplota sa podozrivo blíži k nule, hoci je len september. Ale ani dážď a vietor nezlomil naše odhodlanie a odmenou nám bola krása neslýchaná.

Stromy sú na Islande vzácnosťou (porast tvorí mach, tráva a čučoriedky), náš zlomený stan by však závetrie zúfalo potreboval. Na tejto lávovej planine sa stanovať na divoko proste nedá. V sprievodcovi síce písali, že na Islande je zákonom povolené stanovať všade, avšak o tom, že to príroda sama dovoľuje len veľmi zriedka sa už nezmienil. A tak preratávame naše skromné zásoby v peňaženke a vyčleňujeme čiastku na kempy. To, že tento ostrov skutočne patrí medzi najdrahšie krajiny sveta, zisťujeme na vlastnej koži pomerne skoro a vzhľadom na túto skutočnosť namiesto autobusovej dopravy volíme oveľa lacnejší spôsob - autostop. Hoci hustota premávky nás často presvedčila, že si želaný úsek musíme len odšliapať, keď už po hodine predsa len nejaké auto ide, jeho majiteľ sa zväčša zľutuje a zvezie uzimené duše.

Krajina je vskutku neskutočná a nedá sa prirovnať k ničomu, čo sme doteraz videli. Studená, očarujúca a divoká. Avšak neuveriteľne pustá. Okrem vtáctva tu živého tvora vidíme len náhodou. Príroda predvádza svoju moc v plnej sile. Búrlivý atlantický oceán, dravé rieky s vodopádmi, gejzíry, sopky, lávové púšte a hory pokryté najväčšími európskymi ľadovcami. To všetko možno obdivovať v človekom takmer nedotknutej prírode.
Turistiku na Islande sťažuje pomerne skúpa sieť turistických trás. Chodníčky by aj boli, vyšliapané od oviec, avšak značenie len zriedka a tak nastupuje na rad kompas. Aby sme videli čo najviac, naplánovali sme si najmä kratšie jednodňové túry v rôznych častiach ostrova. Najväčšou skúškou našich schopností bol prechod ľadovcovým priesmykom do doliny Thórsmörk. Snehová metelica spravila z trojdňovej túry dvojdňovú s núteným zostupom z hôr v džípoch islandského rescue teamu. Krátky úryvok z nášho denníka vám vysvetlí podrobnosti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

“Začíname pri známom vodopáde Skógafoss. Povedľa ľadovcového potoka Skóga sa driapeme stále do väčšej nadmorskej výšky. Je riadne divoký a cestou míňane toľko vodopádov s machom obrastenými skalami, že o ne pomaly strácame záujem. Cesta sa nám miestami stráca pod nohami, tak len hádam,e kadiaľ ísť, sem-tam preskakujeme vedľajšie potoky, brodenie chvalabohu doteraz nebolo nutné. Miestami si cestička naozaj nevyberá a driapeme sa úbočím takmer po štvornožky, skaly, ktorých sa však pridržiavame, nám ostávajú v rukách a hrozí, že nás ruksaky stiahnu dole prudkým zrázom. Popruhy batohov sa zarezávajú do pliec, svaly na lýtkach bolia. Ale čas sa kráti, večer nás nesmie zastihnúť, kým nedôjdeme k chate. Oba ľadovce, pomedzi ktoré chceme prejsť, sú čo by kameňom dohodil a citeľne sa ochladilo. Toto je ale stále tá lepšia časť túry. Zelená scenéria okolo aspoň teší oči. Odkedy však prejdeme na druhý breh a začíname sa od rieky vzďalovať, čaká nás už len Mordor. Alebo Mars. Nič, len kamenná pustatina, niet o čo oprieť zrak. Prináša so sebou pesimizmus a silnejšiu únavu. Mlčky sa teperíme hore, každý ako najlepšie vie. Cestička je stále strmšia. Po chvíli dochádzajú sily. Šliapeme už len silou vôle, ale tá je v tejto mesačnej krajine slabá.

K útulni - nášmu plánovanému nocľahu, dorazíme už za tmy a na konci so silami. Nachádza sa priamo pod ľadovcom a nedá sa tu kúriť. Od úst ide para. Mám na sebe všetky vrstvy a som nemotorná ako snehuliak. Zohrievame si ruky na plynovej bombe, potužujeme sa vodkou. Lampička, ktorá funguje na solárny panel, nesvieti. Smiešny papier na stene, ktorý si od nás za noc pýta 500 krón ignorujeme a ukladáme sa na horné poschodie na staré matrace. Zakuklíme sa do spacákov, ako sa dá a spíme. Cez noc sa zdvihne brutálny vietor a ráno nás budí snehová fujavica. Pod oknom, ktoré tvorí igelit, máme sneh, len jeden matrac opodiaľ. Krajina vonku sa stráca v hmle a vetre, ktorý so sebou nesie skalky a lávový prach. Do tváre bijú skalky, očí štípu od nafúkaného prachu. Nehrozí, že by sme niekam išli. Čakáme na krajší deň. Hádam to bude už zajtra. Čas si krátime čítaním knihy návštev. Žiadny Slovák, zato zopár Čechov. Zápisky sú celkom vtipné a príbehy dosť podobné našim: “Hmla, hmla, hmla. Čakám dva dni.“ A podobne.

Čakáme a čakáme. Je zima a to počasie za oknom neskutočné. Čakáme, kedy sa chatka zrúti. Zahrievam sa behom okolo stola. Veľmi to nepomáha. Okolo obeda sa do chatky vrúti asi 10 rozveselených ľudí. Nechápeme, kde sa tu berú. Je to islandský rescue team, má cvičko v tomto počasí. Ponúkajú nám, že môžeme ísť s nimi do priesmyku, ale keď vidíme ich výstroj (gps-ká na bundách, neoprenové kukly na hlavu a podobné „módne výstrelky“), radšej sa rozhodneme počkať. Zajtra vravia, že bude lepšie. Odchádzajú. Líhame si naspäť do spacákov, nech je teplejšie. Márne sa snažíme naladiť rádio.
O tretej sa 4 chlapíci vracajú späť. Hore v priesmyku je vraj veľa snehu a šmykľavo. Či vraj máme mačky. Keď nie, odporúča nám ísť s nimi na džípoch dole. Aj jeden ich kolega to nezvládol a vyskočilo mu koleno, vezú ho dole. Nemáme na výber. Podobné výlety do nemocnice neriskujeme. Nasadáme do džípov a ďakujeme chlapíkom. Tí sa len smejú, že sme im vlastne ušetrili robotu, inak by nás museli zajtra možno niekde hľadať. Cesta džípom je špičková. Cesta tu vlastne ani nie je. Džíp si razí cestu cez potoky, akoby sa nechumelilo, po ľade. Voda strieka do výšky okien...“

Riadne vyzimení hľadáme úľavu v horúcich bazénoch plavárne. Island je síce zemou horúcich prameňov, v prírodnej podobe ich však nájdete len zriedka. Aj na Islande už prišli na to, ako sa robí biznis. “Najlepšie kúpalisko medzi Európou a Amerikou” je Blue Lagoon. Jazierko belasej farby, ktorého brehy tvorí láva a dno piesok.
Medzi ďalšie islandské atrakcie patrí rozhodne jazero Jökursárlón, ktorého vody zdobia obrovské ľadovcové kryhy.
Rovnako úžasné sú geyzíry. Všade vôkol sa vznáša pach síry a v trhlinách, z ktorých stúpa para počuť bublotať vodu. Najväčší Gejzír, podľa ktorého dostali meno aj všetky ostatné, vybuchuje len zriedkavo. Iné sa predvedú častejšie a ponúkajú nám vzrušujúci pohľad na masu vyše 100 stupňov horúcej vody valiacej sa vzduchom.
Ohúril nás i maličký národný park Thingvellir, kde Vikingovia okolo roku 930 založili jeden z najstarších parlamentov na svete v strhujúcej prírodnej scenérii.
Najznámejšou sopkou je Snaefellsjôkull, hora zvrásnená od tečúcej lávy ako tvár starca. Vrcholec pokrytý ľadovcom označil Jules Verne v jednej zo svojich kníh ako cestu do stredu zeme.
Najvzdialenejším cieľom našich potuliek je Látrabjarg, najzápadnejší cíp Európy. Vyše 400 metrové útesy tu spadajú kolmo do oceánu. Spoločnosť nám robia iba ovce, ktoré sú na Islande prakticky všade. Aj na najnedostupnejších útesoch spokojne prežúvajú zožltnutú trávu.
Čas nášho odchodu sme však uvítali viac, ako sme čakali. Zimy a vetra už bolo dosť. Pred letiskom varíme posledné teplé jedlo, čo ostalo, polievku do hrnčeka, bomby tu totiž musíme vyhodiť. Vietor nám na rozlúčku odfukujme polievku z lyžíc, takže z nej veľa nemáme (len Ivo má, ale na bunde) a ideme na check in. Hurá civilizácia....Berlín nás víta neuveriteľnými 19-timi stupňami....
Video z Islandu a dennik nájdeš tu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie