Trasa

Krivoklát – Manova hora – z lúk pod Vršatské hradné bralo – zjazdovkou medzi kopce Vršatca – výstup na Vršatské bradlá – návrat dolu a po zelenej na Biely vrch – hrebeňom mimo značku nad Dračiu studňu – Dračia studňa – Bolešovská dolina - chata Giliánka

Nevedel som kadiaľ, nechcel som žiadnu frekventovanú trasu, tak som sa rozhodol vystúpiť z autobusu v strede dediny Krivoklát a zakúpený lístok na horný koniec úplne nevyužiť. Popri zapnutom GPS som sa trochu zorientoval a po objavení bočnej uličky medzi chalúpkami som vykročil mimo asfalt. Pozdraviac domorodú babku na priedomí som sa otázkou uistil, či som na správnej ceste smerom na Vršatec. Po vystúpaní na lúky ponad Krivoklát som v raňajšom slnku pomocou mojej Fujiny vyrobil zopár fotiek s pohľadmi na Drieňovú a Krivoklátsku tiesňavu. Obe sú prírodné rezervácie a je hodno ich v budúcnosti navštíviť. Aspoň tak som si povedal ja.

Po vystúpaní lúkami o kúsok ďalej sa mi na chvíľku vynorili aj končeky Vršatských bradiel, opäť som prekontroloval GPS a s pocitom technokraticky dobre vybaveného turistu som sa tešil so slnečného dňa. Ako ďaľší orientačný bod som si zvolil po svojej ľavej Manovu horu, pod ktorú som sa dostal lúkou križujúc popod stožiare s vedením. Zvažoval som, či to "nestrihnúť" popod vedenie rovno do Vršatského Podhradia, avšak to sa mi javilo dosť nezaujímavé. Rozhliadnúc sa pod Manovu horu som zbadal zvážnicu, ktorú som si hneď pohľadom zafixoval. Tá sa stáčala vpravo okolo hory a po dosiahnutí prvého rázcestia som zvolil stúpanie vpravo, ktoré ma vynieslo na lúku na Manovej hore. Z tej sa naskytol mne zatiaľ nový pohľad na Vršatské bradlá. Po zaznamenaní, čo oči videli na xD kartu mojej Fujiny, som pokračoval miernym klesaním smer hradné bralo. Samozrejme, ako inak, opäť kontrolujúc svoju polohu so satelitom. Veď načo tú hračku nosím.

Presunom cez zarastené kríkové porasty som vybehol znovu o čosi bližšie pod hradné bralo. Opäť rutina, foto a nejaký ten waypoint do GPS. Pustil som sa rovno smerom k bralu. Vďaka paličkám a tomu, že február 2008 tu vyzeral skôr na poslednú jeseň, som zdolával vcelku bez straty rovnováhy aj prudký svah. Ľavá strana svahu sa nepríjemne prudko zvažovala, čo ma automaticky hnalo vpravo nahor. Doraziac ku prvej skale, nedalo mi ju neobísť a nenájsť miesto, kadiaľ sa dostať hore. Tam sa mi naskytol vyhľad na protiľahlú stranu s hotelom. Keďže Vršatec poznám, uvedomil som si podľa svojich zapamätaných pohľadov od hotela, kde sa asi nachádzam. Prestal som teda stúpať nahor, v prudkom svahu som si vyhliadol vychodené chodníčky od zvierat a pobral som sa traverzom zostupujúc po ich cestičkách. Toto moje počínanie som ukončil dolu na bývalej zjazdovke, kde sa mi už naskytol pohľad smerom nahor na Chmeľovú. Z Chmeľovej sa rozhliadala skupinka červenoodených turistov. Tá farba ma na nich hneď upútala, keďže príroda v tomto období nejako nefarbí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Opäť štverajúc sa smerom nahor a križujúc parkovisko som zvolil chodník do sedla medzi Chmeľovou a Vršatskými bradlami. Na ňom už bolo vidieť, že je zima. Bol zasnežený a trošku primrznutý. Premýšľajúc, kam ďalej, zavážila spomienka na panoramatický pohľad priamo na Považie. Takže v sedle som zahol vpravo k veľkej skale. Ľudské stopy viedli inam, ale keďže som vedel, kam mám ísť, odbočil som za skalou vľavo. Popri stopách turistického ohniska som sa pustil traverzom po prudkom svahu postupne hore, až som dorazil na výhľad z bradiel. Strážovské vrchy boli v miernom opare, vynímal sa krivý biely Kľak a rovnako zasnežený a biely bol aj Strážov. Vľavo boli celkom pekne vidieť Martinské Hole a Malá Fatra. "Zamlsal" som si na horalke, skúšal čo-to aj fotiť, ale ľahký opar a čiastočné protisvetlo mi indikovali, že to nebude stáť za veľa. Tak som zbalil caky-paky a pobral sa dolu. Na parkovisku som zvolil cestu smerom na Biely vrch. Pri studničke, ktorá mala ukážkový silný prúd, som sa prezliekol. V lete býva vyschnutá alebo takmer vyschnutá. Aj toto indikovalo, že je ešte zima, i keď slnko nádherne pripekalo. Opúšťajúc hornatú časť Vršatca som začal stúpať na lúčnatý Biely vrch. Sem-tam fliačky snehu pripomínali odchádzajúcu zimu. Stopy motoriek a bicyklov zasa pripomínajú prichádzajúcu jar. V duchu som si zanadával na motorkárov.

Dostávajúc sa stúpajúcou lúkou na vrchol som pred sebou zbadal pár srniek. Ony mňa nie. Učupil som sa, nedýchal, nastavil Fujinu, vystrel a cvak-cvak-cvak. Už to šípili a ladnými skokmi do húštiny mi naposledy zapózovali. Tak som vybehol na Biely vrch, za ním na ďalšiu lúku a ďalšiu. Všade som fotil panorámy Vršatca postupne tak, ako som sa od neho vzďaloval. Vošiel som do lesa a postupoval hrebeňom po zelenej značke až po odbočku vedúcu dolu lesom k horárni Chrástková. Keďže tam to poznám, rozhodol som sa značku opustiť a pokračovať hrebeňom ďalej smer Zelené. Nie značka, ale vrch s názvom Zelené.

Teraz už častejšie kontrolujúc súradnice som hrebeňom postupoval na ďalší vrchol. Ajhľa, už som to trošku prešvihol. Takže opäť vyťahujem paličky a skutočne strmým lesom sa púšťam dolu, kde by som podľa mapy mal doraziť k Dračej Studni. Les je síce pokrytý lístím, ale pod ním sa ukrýva nasiaknutá blatistá zemina a tak mi nohy zopár krát trochu vyleteli. Avšak ustál som to. Uvidiac prudkú zvážnicu som sa potešil, že sa pôjde o niečo ľahšie. Tá ma priviedla ku poľovníckemu posedu, pod ktorým bola známa zelená tabuľa s označením prírodnej pamiatky. Vedel som, že som tu dobre a uložil opäť waypoint do GPS.

Pár desiatok metrov nižšie som našiel dostatočne silný prameň Dračej studne, ktorý sa tu rozlieval postupne lesom, vytváral si svoju dráhu a postupne získaval na sile. Tak som ho nasledoval spolu so svojou Fujinou. Dorazil som na miesto, kde stojí nejaká chatka a túto oblasť križuje zvážnica. Nižšie som sa pobral už po zvážnici a prišiel som až na novú asfaltku, ktorá je položená v Bolešovskej doline. Nový asfalt začína poniže informačnej tabuľe náučného chodníka, ďalej vedie nahor k horárni Chrástková a od nej dolu až do obce Krivoklát. Zdokumentoval som ešte časť Dračej studne, ktorá ústi do Bolešovského potoka a pobral som sa Bolešovskou dolinou k širšej civilizácii. Hneď to bolo poznať, keďže som začal stretávať viac cyklistov a turistov. A iste to bolo aj tým, že bola nedeľa a krásne slnečné popoludnie. Bolo 15:45 a pri konci Bolešovskej doliny ma už čakal môj odvoz, ktorý som si telefonicky zabezpečil, aby moje vibramky nezožral asfalt.

Prírodná pamiatka Dračia studňa

Nachádza v Bolešovskej doline pod hrebeňom Kráľov vrch - Biely vrch v nadmorskej výške 360 - 600 m n.m. Geologickým podkladom je bielokarpatský flyš, na ktorom prameň a bočná zdrojnica Bolešovského potoka uložili v priebehu niekoľkých tisícročí mohutné vrstvy vápencového penovca. Miestami hlavne v spodnej časti prechádza penovec do travertínu. Ide o najmohutnejší a najrozsiahlejší penovcový útvar Bielych Karpát.

Je predpoklad, že ide o fosílny „záznam“ o vývoji fauny a flóry od poslednej doby ľadovej. Niektoré časti penovca na tokoch hornej časti údolíčka sú prekryté aj 0,5 m hrubou vrstvou lesnej pôdy. Uloženiny sú tu kombinované so zosuvmi a tak celé územie pôsobí dojmom schodov - striedajú sa tu naklonené plošinky so strmými úsekmi.
Územie je zaradené do 5. najvyššieho stupňa ochrany. Jeho hranica je označená zvonka červeným dvojpruhom, zvnútra jedným červeným pruhom. Aj napriek tomu dochádza k ilegálnej ťažbe penovcov.

Zdroj: informačná tabuľa Dračia studňa

GPS track

GPS track tejto túry si môžete stiahnuť v PLT formáte.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek