Autobus odchádza z Dubnice nad Váhom o 6.38 h. Skoro by som naň nenastúpil, pretože nestojí priamo na zastávke, ale cca 200 m pred ňou. Asi domáci zvyk z pracovných dní, keď býva zastávka plná iných autobusov. I keď je nedeľa a okolo ani živáčika.

Malé Košecké Podhradie

Sem zachádza autobus z Košeckého Podhradia. Autobus pokračuje ďalej na Zliechov pod Strážov (poznámka pre plán na túru na Strážov). Vystupujem do ešte spiacej dedinky Malé Košecké Podhradie (336 mnm) o cca 7:00. Zastávka, vlastne otočka, je v strede dedinky pod kopčekom s zvyškami hradu Košeca (tiež poznámka pre budúce plány). Autobus sa otáča a vracia. Vďaka polohe v údolí sem ešte slnečné lúče neprenikli a vonku dobre primŕza. Kontrolujem polohu a púšťam sa po zelenej hore dedinkou smerom na osadu Háj. Pred osadou sa dávam vpravo na lúky pod Sokol, nastavujem Fujinu, čakám na prvé lúče od Strážova a dýcham do dlaní a na prsty. Riadna zima. Slnko vykukuje, fotím cvak-cvak, osvieti aj Vápeč, aj mňa. Zisťujem, že moja poloha na fotenie nie je až taká skvelá. Mám protisvetlo. Fotím teda zhrievajúci sa Sokol a premýšľam, ako hore.

Výstup na Sokol

Výstup je možný tak, že pôjdem do osady Háj a z nej vpravo po žltej na Ilavu, kde je ďalej odbočka vpravo a zozadu prudko hore na Sokol. Nechcem však strácať čas a tak už mám vyhliadnutú trasu - z lúky priamo hore a až potom sa štandardne žltou vrátim dolu. Idem chvíľu cez zarastené kríčie a už som aj na vyhliadnutom úseku stúpania. Svah ma viac než 45°, pomáham si paličkami, odfukujem a priebežne sa rozopínam. Mráz nemráz, začínam sa prehrievať. Dosahujem prvý skalný výhľad nad dedinkou Malé Košecké Podhradie. Svetlo žiadna výhra, už premýšľam o dennom čase, kedy sa tu najbližšie vrátim, aby foto bolo lepšie. Toto údolie stojí za to. Kopčeky Mačičie, Stupičie i dominantný Vápeč si zaslúžia lepšie svetlo. Vlasne aj ja. Iste nie takto po východe slnka. Postupujem krátkym cca 300 m hrebeňom Sokola na jeho opačnú stranu. Nachádzam žltú značku, turistické posedenie s ohniskom, vrcholovú schránku s knihou (nechce sa mi čítať ani zapisovať). Fotím za lepšieho svetla Porubskú dolinu, obec Štyri Lipy, vrch Vlčinec, masív Hoľazne. Slniečko krásne hreje. Spokojnejší sa rozhliadam, po chvíli nachádzam značku na zostup. Zostupujem prudko dolu. Okľukou okolo Sokola sa vraciamdo osady Háj.

Osada Háj

Háj je križovatkou žltej vedúcej z Ilavy na Vápeč a zelenej z Malého Košeckého Podhradia. Na opačnú stranu od Podhradia sa dá zostúpiť do Porubskej doliny do obce Štyri Lipy. Križujem teda osadu, chalúpky dymia z komínov, odvšadiaľ ma zdravia štekajúci štvornohí strážcovia. Keď som tu šiel pred týždňom opačne z Vápča do Ilavy, vyhrával tu z dedinského ampliónu „heeej Macejko, Macejkooo ko kokoko ...“, čím som si pripomenul, ako je na Slovensku krásne. Teraz ma zaujali plné kontajnery sklenných fliaš. Okolo kríža s Pannou Máriou sa púšťam po žltej do lesa smer Vápeč.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Okolo Osikoviny

Na najbližšej križovatke zvážnic volím vľavo, opúšťajúc na chvíľu žltú značku. Viem totižto, že tá vedie lesom okolo dvoch retranslačných stožiarov, čo ma dnes neláka. A tak prichádzam na čistinku vyrušiac zopár srniek, ktoré ihneď ladne miznú vo vzdialenom lese. Krížom cez lúku vchádzam na čas do lesa, ďalej lesným výsekom vystúpam na paralelnú zvážnicu so žltou a za druhou spomínanou retranslačkou sa napájam na značku.

Lúky pod Vápčom

Čakajú ma asi cca 700 m pustovania lesom od napojenia na žltú. Vychádzam z lesa a vidím krásny Vápeč, údolie Hornej Poruby a protiľahlé Hoľazne. V pozadí Homôľka. Keďže je dopoludnie, slnko mi hreje od Vápča a Homôľky priamo do tváre. Prižmurujem oči, vypaľujem si tak vrásky od zubatého slnka a pokračujem lúkami po žltej. Sem tam poodskakujem od žltej viac do svahu, aby som si predpripravil zopár zaberov na doma, kde na počítači dorobím panorámu údolia. Stúpaním vstupujem po značke do lesa.

Odpočívadlo SALON

Nachádza sa na malej čistinke povedľa žltej značky. Je tu prehradený potôčik, ktorý vytvára malé jazierko. Keďže mrzne, je všetko pod ľadom. Oddychujem v príjemnom otvorenom zrubovom odpočívadle. Sú tu lavice, kamenné opekanisko s komínom, kolesá z voza, všetko pekne v dreve, asi oddychové miesto vybudované domácimi z Hornej Poruby. Je tu čisto, žiadne odpadky. Po občerstvení pokračujem ďalej. Viem, že teraz sa v stúpaní viac zadýcham.

Stúpanie na Vápeč

Stúpam po žltej v lese, kde nie je veľmi čo fotiť. Obchádzam spadnutý pokrútený strom, čo som nedávno "uploadol" na hiking.sk do galérie a strmo stúpam. Dostatočne zahriaty dosahujem smerovník Nad Porubou, kde sa pridáva červená značka. Po polo-prírodných schodoch sa približujem k studničke, kde vyzliekam vraj dýchajúci gore a odkladám do otvoreného batohu, nech sa vysuší. Pokračujúc v polartecu pri slnečnom počasí vystupujem po červenej do sedla Palúch a nechce sa mi veriť, že deň pred neskutočne fučalo, čím sa stupňovala pocitová zima. Teraz cítim krásne počasie a v žilách hormón šťastia z vydareného výletu. Pod sedlom Palúch stretám jedinú dvojicu turistov v mojom dnešnom putovaní.

Okolo poludnia vyliezam na vrchol, kde očakávam veterno. No na moje prekvapenie je fantasticky príjemne. Fotím 360° panorámu, odľahčujem obsah termosky, pozerám na blížiaci sa opar a oblačnosť z Moravy. Usrkujúc čaj pozerám na vzdialenú Malú Fatru, Martinské Hole, neďaleký Strážov, Mojtín, Manín, Vršatské Bradlá. Vidím aj kúsoček Veľkej Fatry. Zo Strážova to musí byť super, pomyslel som si. Otáčajúc sa za protiľahlým masívom Hoľazne pozerám na vzdialený Inovec. Cez masív Baske sa dostáva moj pohľad na Homôľku. Kontrolujem teda pohľadom ďalšiu trasu a balím. Na svahu smerom dolu je niekde cca do 5 cm snehu. Opatrne zostupujem, nech sa zbytočne nepošmyknem. Klesám do sedla Palúch, kde pokračujem po modrej značke na Homôľku. Preliezam Palúch, z ktorého je prudké cik-cak klesanie.

Odpočívadlo na modrej

sa nachádza na čistinke, z ktorej je medzi jedľami sice úzky, ale pekný výhľad na Vápeč. Obrovský kruh okolo ohniska mi pripomína dobu pionierskych táborákov alebo že by nejaké strigôňske zrazy? Ani jedno, ani druhé. Zažil som tu raz živú atmosféru Štefánskeho výstupu na Vápeč. Veľa ľudí, veľa jedla, veľa zábavy, veľa pitia. Také ľudové veselie. Už sa takým výstupom vyhýbam. Fotím ešte odpočívadlo s lavicami, povedľa druhé menšie ohnisko a pokračujem po modrej. Zostupujúc na lúku vyrušujem stádo laní. Škoda preškoda, že som nebol pripravený. Aj keď na chvíľu zastali, ale keďže ma cítili, zmizli protiľahlým svahom ďalej do lesa. Asi ma cítili, ako som sa spotil hore na Vápeč, myslím si zo srandy. Na druhej strane lúky vidím líšku, ako prichádza na okraj a striehne. Hovorím si, že z diaľky vyzerá ako môj yorkshire. Ale ten je doma v teple. Nastupujem do prudkého protisvahu a štverám sa prudko na hrebeň smerom na Homôľku.

Hrebeňom na Homôľku

Začínam pociťovať ochladenie so zaťahujúcou sa oblohou. Hrebeň kopíruje vpravo skalnatý zráz, takže je tu zopár miest na vytvorenie panoramatických pohľadov na údolie Baske – Dolná Poruba – Hoľazne, ale aj Hoľazne – Horná Poruba. Počasie už nie je nič extra, ale už cca 13:00 a slnko by aj tak svietilo čiastočne do objektívu. Ak chcete fotiť, tak tu odporúčam byť zrána. Pokračujúc ďalej sa dostávam k prudkému klesaniu k Homôľke. Podľa GPS a kalibrovanej mapy nekopíruje fyzické označenie modrej modrú v mape. Dostávam sa do sedla Homôľka z druhej strany Homôľky. Fotím posledné výhľady na východ, vidieť ešte kúsoček Veľkej Fatry. Pekne je vidieť nedaľeký Kľak. Klesám ďalej ku zrekonštruovanej veľkej chate Homôľka. Okolo nej prejdem ku parkovisku pod vlekmi a idem sa občerstviť do poloprázdneho „bufetu Partizán“.

Chata Homôľka

Takto nazývam nie hlavnú chatu, ale vyššie spomenutý bufet Partizán, lebo to tak poznám odjakživa. Vnútri asi len traja domáci. Nič očarujúce ani uspokojujúce. Ani v lete, keď tu chodievam na bicykli, nebýva otvorené inokedy ako cez víkend. Odchody autobusov si musím ísť pozrieť až na zastávku.

Do Dolnej Poruby

Idem po žltej, pretože zo zastávky od chaty Homôľka smerom na Ilavu toho veľa v nedeľu nejazdí. Aspoň v mojom čase. Povedľa bufetu fotím prázdny lyžiarsky svah, po ktorom sa ženie nahor voľajaké auto. Snáď tam idú pracovne, nie z roztopaše, pomyslel som si. Občas tu brázdia kopce v lete motorkári. Od Homôľky cez Trtavku na Baske, ak to zaujíma kompetentných. Cez víkendy ich tu iste bez problémov nájdu. Klesám teda po žltej na horný koniec Dolnej Poruby.

Z horného konca sa odjazd opäť nekoná, lebo nič nejde. Keďže mám čas, deriem podrážky na asfalte a idem dolu dedinou, ktorá je dostatočne rozťahaná v doline. Po ľavej strane obzerám masív Baske a tipujem, kde asi má Mečiar nad dedinou chalupu. Na poslednej zastávke na dolnom konci Dolnej Poruby dopíjam termosku, spratávam foťák, kontrolujem 20 km prejdenej trasy na GPSku a čakám 20 minút na autobus. Čaká ma Omšenie, Trenčianske Teplice a v Trenčianskej Teplej budem ešte prestupovať. Do autobusu som vo svojej žltej bunde vcelku zapadol, domáci idú na hokej do Trenčína. Žlté šály a žltočervené doplnky. Vraj hrá Skalica. Prehrali 5 : 7, nevyšlo im to. Mne túra áno, som spokojný.

GPS track

GPS track tejto túry si môžete stiahnuť v PLT formáte.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek