Túra

Tour de Vrátna

05.03.08
Dnes sa chystám opísať túru, ktorej trasu netušil žiadny z účastníkov vopred, bola prichystaná ako prekvapenie od Ľuba. Hrebeňovka bola prísľubom nádhernej prírody Slovenska, krásnych výhľadov a nie príliš náročného "hikovania". Nakoniec však všetko dopadlo inak. Článok je o potulkách po Malej Fatre, konkrétne v okolí Vrátnej doliny.

Trasa 1

Plán trasy napíšem po bodoch tak, ako sú hríbiky (turistické rázcestia, prípadne vrcholy. Hríbik – copyright of hiking team?):
Starý dvor – sedlo Príslop – Baraniarky – Malé sedlo - Žitné – Veľké sedlo – Kraviarske – Sedlo za Kraviarskymi – Chrapáky – Snilovské sedlo – Veľký Kriváň – Snilovské sedlo – Chata pod Chlebom.
Plán sme sa dozvedeli až ráno v aute, najnadšenejší bol z neho ten, ktorý ho vymýšlaľ. Časovo sme mali úmysel zvládnuť túru za 5 – 6 hodín.

Ráno po cca trojhodinovej ceste autom k parkovisku Starý dvor vo Vrátnej sme sa prezliekli, vystrojili a vydali na cestu. Ja osobne som sa pri pohľade na reštauráciu Stary dvor už tešil na halušky, ktoré sme mali o jeden a pol dňa neskôr. Cesta zo Starého dvora do sedla Príslop bola z dvoch tretín miešanica roztopeného snehu, blata, lístia a občasného ľadu. Po ceste sme zaregistrovali pár pekných chatiek pri starom lyžiarskom svahu a salašnej ohrade. Chatky boli veľmi vkusné, tradičné slovenské. Týmto oficiálne prosím hiking.sk, aby podobnú chatku zakúpil, veľmi sa nám páčili. Neskôr, vo väčšej výške, nás privítala prvá snehová pokrývka a prudšie stúpanie.

Traja členovia tímu nabili paličky, štvrtý člen (ja) žiadnu podobnú zbraň nemal, tak musel stúpať s holými rukami. Po príchode do sedla Príslop sme sa usalašili pod strieškou s lavičkami, štrngli si na dobrú túru, vypili čaju a po cca piatich - desiatich minútach rýchlo vyrazili ďalej, pretože dosť silno fúkalo (okrem strechy by sa tam zišli aj steny). Zo sedla Príslop na vrch Baraniarky vedie chodník po lese, prudkým svahom hore. Šliapalo sa ešte relatívne dobre. Snehu pribúdalo, vietor medzi stromami zmizol. Ľubo prešľapával chodník a my sme potichu kráčali za ním a rozmýšlali, ako to bude dalej na ceste, ktorá vyzerá ako sínusoida (hore, dole, hore, dole).

Hneď, ako sme vystrčili hlavy nad vrch Baraniarky, ozval sa starý kamarát víchor, ktorý nás už neopustil. Sem- tam na chvíľku poľavil, ale vždy sa prihnal naspäť ako verný psík, hnusák akýsi. Neviem, či sme dávali na Baraniarkach další čaj, fúkalo tak strašne, že sme pokračovali v ceste, pozapínaní, zakuklení po uši, po hrebeni ďalej. Výhľad nebol žiadny, pretoze sme boli rovno v oblakoch. Určite sa tam vrátim v lete, aby som si vychutnal výhľad na skaly a vrcholy.
Cesta od Baraniarok do Malého sedla bola pekná, aspoň čo som videl do diaľky troch metrov. Nižšie pod vrcholom je malá časť zaistená dvoma reťazami, asi tak 4 metre popri strmej skale. Tu sa opäť kráčalo fajn, pretože sneh a vietor na čas zmizli. Tak na päť minút. Pri Malom sedle snehu opäť pribudlo, vietor sa pridal a od tohto času to nebola túra, ale trápenie. Na každom vrchole bol "fekál" ( ale nakoniec sme boli všetci spokojní a dobre zničení). Cesta je náročná takmer absolútnou absenciou roviny. Vietor, ktorý fúkal, nebol studený (aspoň nám nebola väčšia zima), čím sneh nenamrzol, ale bol mäkký a lepil sa. Nohy sa nám prebárali do hĺbky, jediná vec, ktorá ako tak pomáhala pri chôdzi v snehu, boli paličky, ktoré som nemal.

Po Malom sedle sme pokračovali opäť smerom hore a začali pomaly preklínať deň, keď sa plánovač trasy pozrel do mapy. Zbytok cesty po hrebeni – Žitné – Veľké sedlo – Kraviarske – Sedlo za Kraviarkym nemá zmysel opisovať, bolo to s rovnakým scenárom ako cesta po hrebeni doteraz. Nulová viditeľnosť, vietor, ktorý nám strhával kroky nabok a únava z nekonečného plazenia sa snehom, občas hlbokým az nad pás. Vačšinou to robia ľudia asi naopak, no my sme túžili po zľadovatenom snehu, aby sme mohli zapnúť mačky a prestať sa prebárať.
V sedle za Kraviarskym sme sa utiahli do závetria (závetrie bez stromov – vydup si do snehu dieru a tam sa posaď) dali čaj, corny tyčinku, klobásku a parenicu (parenicu odporúčam, je skladná, ľahko sa otvorí, a dá sa odrolovať aj rukavicami. Je chutná a povzbudí). Ľubo zavolal horskú službu, aby si potvrdil to, čo už sme vedeli, že kvôli víchru nebudeme pokračovať v plánovanej trase, ale zídeme dolinou za Kraviarskym do Vrátnej doliny.

Po konzumnej prestávke sme vyrazili na zostup dolinou. Tyč so značením sme videli iba jednu, odvtedy sme šli podľa „čuchu“ dolinou dolu. Asi 50 metrov pod sedlom sme narazili na krásne veľké stopy od Chlpáča Macovitého. Zrejme sa zobudil, šiel sa poprechádzať, aby sa mu potom opäť lepšie v brlohu spalo. Keď sme potom kontrolovali polohu pomocou GPS (zistenie, že značka vedie neďaleko od vás, je fajn), Ľubo počul ľahko identifikovateľné bručanie. Medveďa sme síce nevideli, ale aj tak to malo za následok náš veľmi rýchly presun dolu, za hlasného koncertu šéfredaktorky Soni. Nikto z nás asi nezabudne na pekné: „Maco, choď preč! Maco, choď preč!“. Ľubo sa k nej pridal (treba, nech medveď o vás vie – je to výborná prevencia) a ja s Jožom sme sa ticho usmievali pod fúzy. Tí dvaja sa na nás potom škaredili, ale my sme mali pocit, že dva hlasy na jedného medveďa stačia.

Dolu v doline už bolo pekne teplo, bezvetrie a bezsnežie. Po ceste sme našli pekný, súvislý ľadový úsek s miernym sklonom. Na ňom sme sa rozhodli natrénovať si brzdenie čakanom. Kopa blata, topiaci sa mokrý ľad, čo vám budem písať, kopec srandy. Tí, ktorí neboli v nepremokavom, skončili mokrí a tí ktorí boli, skončili zas... zablatení.
Spokojní s výkonom, unavení sme prišli do chaty Vrátna, kde sme sa ubytovali a najedli sa. Užili sme si aj komfort v podobe sprchy a posteľnej bielizne, ktorá by nás určite nečakala na plánovanej Chate pod Suchým. Komfort bol náplasťou za chýbajúci Kriváň a zmeškanú zábavu na horskej chate.

Trasa 2

Po prespaní a raňajkách na chate Vrátna sme vyrazili autom (pre ktoré šiel Ľubo večer, Pepe, ďakujeme za odvoz) do Štefanovej na parkovisko. O chate nebudem zbytočne písať, negatívne veci sa do tohto článku nehodia, a chata sa bude aj tak rekonštruovať. Či sa zmenia aj veci v obsluhe (mini drobnosti, nebolo to vážne) uvidíme. Plán bol opäť tvorený s veľkými očami: Štefanová – sedlo Vrchpodžiar – Podžiar – Horné Diery – sedlo Medzirozsutce – Veľký Rozsutec – sedlo Medziholie – Štefanová.

Po tragicky blatovom teréne medzi Štefanovou a Vrchpodžiarom (tragický preto, lebo takmer pochoval všetky topánky v blate), sme spravili dlhšiu zastávku v sedle, kde sa fotografi Jožo a Ľubo vyšantili do sýtosti s Rozsutcom a kulisou salašu.
Po príchode do Horných Dier sme našli vhodné kusy ľadu a začali testovať topánky, mačky, čakany a našu šikovnosť. Prešli sme sa po posledný rebrík a zliezli naspäť. V strede cesty, kde by sme bez pomoci čakana alebo mačiek nevyliezli (bol tam súvislý ľadopád s dĺžkou asi 4 metre, prevýšením 3 metre a na bokoch skaly), sme stretli optimisticky natešených troch Poliakov staršieho dáta výroby (bez urážky). Tí nás pozdravili vo veselej nálade, ktorá im trvala do momentu, keď zbadali spomínaný úsek s ľadom. Dokážem si to predstaviť, prejdem dvojhodinovú túru okolo Rozsutcov, schádzam dolu Dierami a 20 minút pred civilizáciou zistím, že sa musím vrátiť, alebo si dolámem nohy. Nuž, „hôrna služba“, ako nám Poliaci zalichotili, bola na pravom mieste v pravú dobu, tak sme fešákom obuli naše mačky a pomohli im cez ľad dolu. Dúfam, že im optimizmus vydržal až do večera. Zapísali sme si tak dobrý skutok a mohli so spokojným svedomím ísť na halušky. Halušky som spomínal už pol dňa, až to spoluhikerom asi liezlo na nervy, ale kto raz ochutná halušky v restaurácii Starý dvor (dúfam, že sa to tak volá), tak sa po nich pokukuje hneď, ako prejde okolo tabule Terchová. Všetkým nám veľmi chutilo, nevynechali sme ani Horec. Dúfam, že aj vám, čitateľom bude chutit, či už túra alebo halušky.

Do hikovania, priatelia.

Fotografie: Jožo Magát, Soňa Junasová, Ľubo Mäkký

Diskusia
Tour de Vrátna 12/03/09 19:39 20 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Rada Ako uvariť v ešuse puding Čo-Van-Hro-Ma Z cyklu Outdoor Chef’s Diary – Každé dobré jedlo by si zaslúžilo bodku, záver, sladké potešenie. Minule som vám sľúbil, že pripravím recept “dezertu”, vhodného na outdoorové aktivity. Skvelé na ňom je, že v chladných obdobiach vás nielen poteší na jazyku, ale aj pekne zahreje. Hovoríme o pudingu, ktorý určite mnohí z vás už na vandri či pri stane varili. Toto je klasika, nejdem sa tváriť, že som vymyslel nové Créme Brulé. Každopádne, ak pomôžem “receptom” čo len jedinej hladnej a zahriatia hodnej duši, môžem si zapísať dobrý skutok. Poďme na to! 05/01/16 Michal Buberník Strava a pitie
Rada Ako uvariť v ešuse Linguine so sardinkami Z cyklu Outdoor Chef’s Diary – okrem komplikovaných outdoorovo kulinárskych špecialít ako bolo Chilli Con Carne, je treba mať v zálohe chutné a jednoduché jedlá vhodné na varenie v prírode. Jedno také sme si spravili v úvodnom článku cyklu Outdoor Chef’s Diary – Dubákové Risotto. Druhé si spravíme teraz. A bez srandy - vifonkové slíže bokom, idú sa variť talianske cestoviny. Linguine di Montagna (Sardine i Pomodori Secchi). 29/12/15 Michal Buberník Strava a pitie
Rada Ako uvariť v ešuse Chilli con Carne Z cyklu Outdoor Chef’s Diary – Ľubo mi sľúbil, že pôjdeme otestovať nejaké variče a ja popri tom spravím ďalšie mňamkové recepty. Kuchtiť ma baví, prírodu zbožňujem, Ľubo sa mi upísal, a tak som vymyslel jemne komplikovanejšie recepty ako rizoto naposledy. Predsa len, na moderných kozmických varičoch a hrncoch sa varí omnoho lepšie ako na mojom starom hliníkovom ešuse. 22/12/15 Michal Buberník Strava a pitie
Najnovšie články na titulke
 
Túra Ponitrianska magistrála (Handlová – Nitra) Bude to síce kratší prechod ako predošlé, ale taktiež veľmi zaujímavý. Ponitrianska magistrála má “len“ 106 km, ale má všetko, čo má magistrála mať. Jediný problém je, že po celej dĺžke nie je žiadna útulňa. Jediná útulňa pod Rúbaným vrchom v pohorí Vtáčnik vyhorela. Body, kde sa dá relatívne prespať (keď nepočítam platené ubytovanie), sú hrady Hrušov a Jelenec (Gýmeš). dnes Pavel Forgáč Vtáčnik, Tribeč
Túra Kráľova hoľa dvakrát za dva dni Kráľovou hoľou začína hlavný hrebeň Nízkych Tatier, pričom je najvyšším kopcom vo východnej časti pohoria. Jeho vrchol má nadmorskú výšku 1946 m. Je to takmer dvojtisícovka. Keďže sa začiatkom novembra udržalo pekné počasie, rozhodol som sa, že na vrchol vybehnem. A to hneď dvakrát, pretože som si chcel pozrieť skalné okná ležiace na rôznych úbočiach hole. 08/12/18 Martin Knor Nízke Tatry
Príbeh Horná Stredná 7. 5. Odchod o šiestej vlakom do Veselí a odtiaľ o 7.50 autobusom do Trenčína. 9.57 z Trenčína do Dolnej Poruby. Celú cestu prší a fúka. Z Poruby za dažďových a snehových prehánok vystupujeme po zelenej na hrebeň a okolo chaty Homôľka po modrej až na červenú. Po nej chceme ísť cez osadu Kopec do Strednej doliny, ale v hmle a snehovej víchrici strácame značku. Po makadame novej zvážnice dlho postupujeme, až schádzame nadivoko do osady Horná Stredná. Prosíme o nocľah. Dobrí ľudia sa nás ujali, dostávame čaj, slivovicu a nocľah na sene. Paráda. 07/12/18 Boro Tomis Príbehy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Tour de Vrátna 12/03/09 19:39 20 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malá Fatra
  • Počet dní
    • 2
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1360 m n. m.
    • min: 614 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 896 m
    • klesanie: 810 m
  • Vzdialenosť
    • 8 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 13.01.2008
  • Štart trasy
    • šírka: 49.2288 ° SŠ
      dĺžka: 19.0353 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.2086 ° SŠ
      dĺžka: 19.0428 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 49.20855 ° SŠ
      dĺžka: 19.04294 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Chata Vrátna
  • Voda
    • na trase žiadny prameň nie je
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Auto
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.77 (0.24)