Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Veľká Fatra na 4 spôsoby: jeseň

Keď sa povie jeseň, väčšina si predstaví padajúce listy, hory plné farieb, hmlisté a chladné rána, červené kríky šípok alebo vietor, dážď, oblaky. Ak na horách vystihnete tých niekoľko dní babieho leta, tak to naozaj stojí za to. Horšie, ak trafíte dni riadne upršané. Ja som vystihol niečo úplne iné.

Obdobie
jeseň – 01.10.2004
Trasa

fakty

Pohorie

Veľká Fatra


Trasa

Lipt. Osada - Teplá dolina - Južné Rakytovské sedlo - sedlo Ploskej - Ploská - Krížna - Líška - Turecká


Nadmorská výška

max: 1592 m n.m.
min: 609 m n.m.


Prevýšenia

stúpanie: 1579 m
klesanie: 1580 m
spolu: 3159 m


Náročnosť

stredná


Vzdialenosť (mapová)

37 km


Počet dní

1


Voda

poľovnícka chata pod Rakytovom na žltej značke, pramene pod Čiernym kameňom, » Chata pod Borišovom, pri » salaši pod Suchým vrchom

Mapa

Veľká Fatra, 1:50 000, VKÚ Harmanec č. 121


Doprava

autobus z BB


Novembrový jesenný deň, voľno, tak čo s ním? Predpoveď priaznivá, dážď nehlásia, len vietor a zimu, čo tak to vyskúšať niekde na kopci, ako zvykneme hovoriť. Na Rakytove som na jeseň ešte nebol, tak to tam pôjdem „opáčiť“.

Ráno je naozaj chladné, keď už niekoľký krát zdolávam asfaltku smer Liptovské Revúce, je mi dosť zima, tak na čiapku a rukavice. Pri horárni v Teplej čakám kopova cholerika, ale ticho, kľud, asi je niekde v teple. Alebo už nie je. Ktovie. Šlapem ďalej Teplou dolinou, oblaky sú mi nad hlavou, dnes asi toho veľa neuvidím.

Na konci doliny sa už prejavuje mráz, všetko zdobí inovať, pôsobí to veľmi krehko a esteticky. Na chodníku sa už dostávam do hmly, verím, že sa to časom zdvihne a vyčasí sa. Pri poľovníckej chate krátka pauza, jazierko za ňou už pokrýva ľadová škrupina. Ale mne je teplo, ten výstup zahreje.

Na Rakytov som vyliezol klasickou cestou po značke, a už v sedle som zistil, že dnes to bude veselé. Oprel sa do mňa riadny vietor, trhance hmly leteli okolo mňa ako splašené. A na všetkom sa chytali ihličky námrazy. Na vrchole som sa zdržal len krátko, výhľad som mal len na najbližšiu kosodrevinu, aj to len chvíľami, tak zápis do knihy a ideme ďalej. Ale najprv zatepliť. K slovu neprišli len rukavice a čiapka, ale aj fliska, kapucňa, okuliare.

Trasu poznám, s orientáciou som problémy nemal, aj keď som videl naozaj len na pár metrov. Tak som si to dupal po značke, vychutnával som si omrznuté smreky, samotu. Tá bola dnes nejaká výnimočná, preciťoval som ju oveľa silnejšie ako inokedy. Ale nevadilo mi to, skôr naopak. Bolo to také zvláštne, akoby som bol voľne v priestore, okolo mňa nič, len biele bielo a pod nohami chodník smerom dopredu, ktovie kam a dokedy...

No, to som sa už nejak vydal iným smerom, tak naspäť na trasu a do reality. Keď idem túto trasu, nezastavujem sa na Borišovskej chate, nestíhal by som to a uhnať sa nechcem. Radšej si to pomenej vychutnávam. Už pominuli tie časy, keď sme takmer „so stopkami v ruke“ lietali po hrebeni a predbiehali sa, kto o koľko skráti časovo trasu. Teraz zisťujeme, koľko krásnych vecí sme prehliadali, a aj pri x-tom prechode po tej istej trase objavujeme niečo nové.

Na Ploskej sa doslova kryjem pred vetrom za hrobom, ktorý sa na vrchole nachádza. Aj keď je už poobede, stále je viditeľnosť tak 20 metrov. Takže dnes to bude hlavne športový výkon s pohľadmi do seba. Po Koniarkach a Kýškach prichádza stúpanie na Suchý vrch. Ale to som už riadne hladný, tak sa mimo chodník usadím pod smrek a doplňujem zásoby. Vtedy sa okolo mňa preženie snáď celý český zájazd, tak zhruba 25 turistov sa valí na Borišovskú chatu. Ja sa nebránim prechodom v partiách, ale toto by bolo už aj na mňa veľa. Ale ja som ja a oni sú oni.

Po traverze a krátkom výstupe dochádzam na Ostredok. Mám pocit, akoby sa tá biela šeď okolo mňa rozjasnievala. A po 10-tych minútach na vrchole prichádza aj vrchol celého dňa. Akoby len pre mňa sa hmla rozostúpila a ja som uvidel okolité kopce. Ale nie naraz, pekne po jednom. Raz na východe, potom na severe, na juhu, na západe. Slnko rozsvietilo miliardy iskier na námraze, čo pokrývala trávu a to svetlo okolo bolo neopísateľné. Myslel som si, že je to len pre mňa, keď som uvidel po chodníku z Veterného stúpať červenú škvrnu. Za chvíľu sme boli dvaja, pozdravili sa, podali ruky, a len tak, bez slov, pohľadom očí sme uzavreli „Spolok tých, čo boli vtedy na Ostredku“. Ešte raz veľa šťastia a ostal som opäť na vrchole sám.

Celé to trvalo len nejakých 20 minút, ale určite sa kvôli tomu sem oplatilo prísť. Potom sa ohlásila zima, a ja som sa pobral ďalej. Ešte sa kedy-tedy hmla roztrhla, ale už len na chvíľočku. Niekde medzi Frčkovom a Krížnou som v takej diere zbadal tú červenú škvrnu, ako beží ku mne. Buď niečo stratil, alebo ma chce biť, pomyslel som si. A vtedy kričí, že pred ním na hrebeni je medveď. Paráda, hovorím mu, poďme ho pozrieť, načo on na mňa vyvalil nechápavo oči. Ale ja mám po rokoch horárčenia už nejaké skúsenosti, vedel som, že ho musíme zahnať krikom, musíme mu dať vedieť, že sme blízko, aby sa nedostal blízko on. V tej chvíli mi chlap hovorí, aha, tam je. A naozaj, v hmle sa k nám valí nejaká hrča. Pozriem lepšie, a v medveďovi spoznávam krásneho aljašského malamuta, ktorý s výrazom bohéma prešiel popri nás a ani na nás nepozrel. A za ním išiel párik turistov, evidentne majitelia toho „hrozného medveďa“. Mali namierené na salaš pod Suchým, a potom ďalej na Ružomberok.

Ja som už potom len cez Krížnu a Líšku a popod vleky zbehol aj s červeným kolegom do Tureckej, čím som ukončil jedno z mnohých poznávaní jesennej Fatry. A aké mám z tohto dňa dojmy? Zistil som, že aj keď počasie nie je práve ideálne, nikdy nič nie je stratené. A sú okamihy, kvôli ktorým sa naozaj oplatí prejsť tých pár kilometrov aj v silnejšom vetre. A čo sa týka tých dojmov, ktoré ma napĺňali počas samoty na hrebeni, tie musí objaviť každý sám a potom si ich uchovať. Často sa dozvie zaujímavé veci. Aj na to je dobrá jesenná Fatra.

A ešte pár slov na záver. Mnoho turistov opísané trasy určite pozná, možno lepšie ako ja. Nešlo mi pri písaní týchto článkov o popis novej trasy, skôr to bol pohľad na fakt, že každá trasa, každá túra je zakaždým iná, a nejde len o ročné obdobia. Aj z týždňa na týždeň sa mení, a mení ju nielen počasie a podmienky, meníme ju aj my, lebo to, čo je v danej chvíli v nás sa odráža v našich pohľadoch na to, čo je okolo nás. A naopak. Často sa ma pýtali, načo tam ideš, veď si tam už bol. Idem tam po niečo, čo si neodnesiem na fotkách, ani v ruksaku, len vo svojom vnútri. Niečo, čo ma mení a smeruje. Niečo, čo je len a len moje. A pre to sa tam budem vždy vracať. Aj tisíc krát.

A ešte niečo, okrem mojich fotografií som použil aj fotografie Ivana Fraňa a Stana Moravčíka, za poskytnutie ktorých im chcem poďakovať. Sú to ľudia rovnakej krvnej skupiny, s ktorými sa vždy rád vyberiem na „kopec“ a viem, že to vždy bude perfektné.

Predchádzajúci pohľad: LETO

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Najnovšie