Ladakh

Na mieste, kde tisícročie život menila a pretvárala hodvábna cesta, na spojnici západu a východu, po ktorej plynulo bohatstvo sveta, si v tichosti a uzavreté pred svetom tvorilo vlastné vzostupy a pády kráľovstvo Ladakh.
Krajina sediel a slnka, ohraničená a zviazaná mohutnou hradbou Himalájí a Karakorámu. Dnes to však nie sú iba hory, čo zväzujú túto krajinu, ale i neviditeľné a neprekonateľné hradby ľudských hraníc deliacich a trhajúcich ju na kusy. Po vzniku samostatnej Indie a Pakistanu v roku 1947 sa Ladakh stal časťou Indie a jeho históriu ďalších niekoľko desiatok rokov písali boje a nezhody troch mocností, ich kultúr a záujmov.
Okupácia Tibetu, azyl pre jeho svätosť štrnásteho dalajlámu, ale aj pakistansko-indické vojny a spory o pohraničné oblasti s Čínou len viac pridali na izolácii Ladakhu zo všetkých strán.
Jediná jednoducho prístupná cesta vedie z juhu, cez niekoľko päťtisícových sediel mohutných a divokých Himalájí. Po tejto ceste prúdia posledné tri desaťročia zástupy nákladných áut zásobujúcich všadeprítomnú armádu. Ladáčanom prinášajú západný pokrok a štýl so všetkým svojím leskom i biedou.

Tam vo výškach

Naša cesta sa začína ráno na vnútroštátnom letisku v Dillí, hlavom meste Indie. Svitá, prvé svetlo sa pomaly prediera cez hmlu, ktorú zanechal ranný dážď a my stúpame stále vyššie a vyššie až do výšin, kde lietajú už len „oceľoví vtáci“. Letíme v ústrety nekonečným horám a údoliam. Ako hovorí jedno z tibetských proroctiev: „Keď oceľové vtáky začnú lietať po oblohe, keď kone začnú jazdiť na kolesách, príde čas a budhizmus sa začne šíriť do západných krajín“. Táto krátka magická veta z čias, kedy sme my ľudia západu počítali roky na stovky, nie tisícky, sa vynára ako úžasná pravda o tibetskom budhistickom svete, ktorého je v súčasnosti Ladakh centrom. Ostré ranné svetlo vrhá dlhé tiene na nekonečné hradby hôr všade naokolo. Hodina, počas ktorej sme videli to, čo bolo ľuďom oddávna skryté – pohľad a privilégium bohov – sa pomaly stráca počas klesania do údolia Indusu. Posledné hvizdnutie motora a nastáva ticho. Sme tu. V Ladakhu.

V Lehu

Mesto je pokojné, čas tu plynie pomaly, zdanlivý ruch na uliciach ustáva po pár hodinách a nebyť turistov, tak je mesto po zotmení skoro ľudoprázdne. Ticho narušuje iba jemné zvonenie krútiacich sa budhistických mlynčekov a muhezína z mešity, ktorý zvoláva na večernú modlitbu. Ulice starého mesta sú úzke, tiché, občas špinavé, no plné atmosféry dávnych vekov. Svet sa mení a civilizácia so všetkým tým, ako ju poznáme, sa udomácňuje aj v Lehu. Mních s habitom, v jeansoch a teniskách s mobilom v ruke sediaci v internetovej kaviarni s fľašou coca-coly nie je ničím výnimočným. Desiatky miestnych turistických kancelárií, ponúkajúcich výlety a aktivity vždy a všade, kde vás srdce ťahá, nespočetné množstvo reštaurácií a obchodíkov so zaručene originálnym tovarom zo všetkých končín krajiny dotvára multikulturálnosť tohto miesta. Nie je to tichý svet ako z dokumentárneho filmu plný meditujúcich mníchov, zvonenia mlynčekov za zvukov modlitieb nesúcich sa vetrom do diaľok. V tomto meniacom svete sa miestni snažia prežiť a ani tu sa už duchovno nenosí, snáď iba ako štýl.
Večerné zapadajúce slnko maľuje na okolité kopce úžasné farebné obrazy, ktoré žiaria na azúrovom pozadí a vytvárajú nádherné večerné divadlo. Vo vetre sa trepotajúce vlajočky s mantrami dokresľujú celý tento kúsok rajského ticha vládnuceho nad mestom, kde stojí starý kláštor. Tam si človek hľadiac do diaľok a v tichu uvedomí maličkosť a skromnosť bytia, cenu času a silu krajiny, ktorá majestátne šedne a stráca sa v černote noci.

Shey, Tiksse, Hemis a kamarát Lotos

Budhizmus, symboly, svätyne a mantra „Óm mani padme húm“, najznámejšia zo všetkých, vytesaná, či vpísaná všade navôkol, to je ten ozajstný Ladakh. Lotos, náš sprievodca na ceste po kláštoroch, to bola náhoda osudu, naša šťastná voľba. Jeho pohostinnosť a vľúdnosť nám dovolila nazrieť do života a tajomstiev skutočného nefalšovaného Ladáčana. V ten deň sme s ním navštívili tri kláštory, starobylý Shey, moderný Tikksei a najväčší zo všetkých – Hemis. Starodávny kláštor v Shey, kedysi hlavnom meste Ladakhu, má už svoju slávu dávno za sebou, stojí polorozpadnutý na malom kopci nad mestom. Pohľad z vrchu kláštora v rannom svite berie dych. Indus sa vlní vyprahnutým údolím a akoby zázrakom vlieva život do vyprahnutej zeme. Okolo zavlažovacích kanálov sa tiahnu nespočetné zeleňou žiariace políčka s obilím a trávou, na ktorých sa pasie dobytok. Voda, pre nás taká samozrejmá a bežná, je tu pokladom a požehnaním. Starý kláštor v Shey vystriedal Tiksse, mohutný komplex budov, viacero nádvorí, svätýň a krásna šesť metrov vysoká socha Budhu hľadiaca dolu do údolia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Počas prehliadky nás nápadný zvuk modlitby zaviedol na strechy kláštora, kde sme v malej tmavej miestnosti zastihli mnícha. Za zvukov činelu a zapáleného kadidla recitoval mantru, tak ako to každý deň po celé stovky rokov robili jeho predchodcovia. Slová to boli neznáme, ich sila však rezonovala na duši ešte dlho po odchode. Hemis, posledný na našej zastávke, je na rozdiel od Shey a Tikkei ukrytý v úzkom údolí vysoko nad riekou Indus. Je najväčším spomedzi Ladackých kláštorov. Úzka brána pri bočnom vstupe nedáva tušiť, aký rozľahlý a členitý komplex budov sa ukrýva vo vnútri. Veľké centrálne nádvorie, množstvo svätýň a modliacich sa mníchov dotvára magickú atmosféru celého miesta. Lotos, náš sprievodca žijúci v neďalekom Martselangu, nás po skončení prehliadky pozval do svojho domu. Bola to pocta, ktorá sa nedala odmietnuť. V jeho rodinnom sídle pod horami nás ponúkol čajom a jačím maslom a ukázal svoju pýchu - rodinnú svätyňu a statok, veci, ktoré tu znamenajú bohatstvo.

Údolie Markhy

Niekoľko nasledujúcich dní sme strávili s batohom na pleciach, kráčajúc údoliami a zdolajúc jedno zo stoviek sediel v krajine, kde porátať by ich bolo ako rátať hviezdy na nebi. Prázdnotu údolia oživujú iba dômyselne rozvedené zavlažovacie kanály, ktoré ako mávnutím čarovného prútika vzkriesia život z púštnej zeme. Stúpajúc stále vyššie a vyššie údolím sa cesta malebne vinie, raz korytom rieky, inokedy zas úbočiami. Zapadajúce slnko hrá farbami a kopce sa halia do nádherných odtieňov červenej, žltej a oranžovej farby. Vietor a mraky svojou tieňohrou dotvárajú toto nádherné prírodne divadlo a my, potichu a pomaly kochajúc sa týmto predstavením, ukrajujeme z našej cesty. Noci sú tu chladné a tiché, tmu, ktorá pohltí všetko naokolo, narúšajú iba hviezdy jagajúce sa na nočnej oblohe ako lampášiky kdesi v diaľkách. Cestu lemujú bizardné skalné útvary, jedny zvetrané, hladké a zaviate prachom, iné ostré ako dračie zuby, týčiace sa vysoko nad údolie. Míňame, čo zostalo zo starodávnej cesty vytesanej do skaly, ktorú vzal čas, voda a vietor, živly, čo pretvárajú túto magickú krajinu každým dňom.

Ako stúpa nadmorská výška, objavujú sa kde tu i prvé chumáče trávy a skromné, no o to krajšie kvety, prežívajúce len vďaka vlhku, čo sem privanú vetry zo vzdialených ľadovcov. Cesta, čo sa kľukatí sem a tam, stúpa a klesá, sa zdá byť nekonečnou, keď tu zrazu prvý pohľad na sedlo Kongmaru La vzdialené len približne 4 hodiny pochodu dodáva síl a presvedčenie, že jeden z našich cieľov je na dosah. Záver stúpania do sedla je príkry, pokorenie hranice 5000 metov nad morom cíti dych i hlava. Každý krok si vyžaduje koncentráciu a obozretnosť. Vnímanie krásy navôkol je zredukované na pár metrov prachu a kameňov pod nohami. Kroky sú pomalé, srdce bije ako o život a hlavou tepe bolesť spôsobená únavou, nedostatkom kyslíka a spaľujúcim poludňajším slnkom. Všetko však naraz pominie, keď po hodinách výstupu stojíme v cieli. Pohľad zo sedla Kongmaru La je ťažko opísateľný slovami. Hory siahajúce od horizontu po horizont, mraky ako chumáčiky vaty plávajúce nad rozľahlými náhornými planinami Nimalingu, kropiace ich životom a vietor nesúci modlitby z vlajočiek s mantrami dolu do dolín, k ľuďom. Tomu všetkému kraľuje Kang Yatse, viac ako šesťtisíc metrov vysoká hora pokrytá snehom a ľadom.

Pozvoľný zostup dolu k nomádskym stanom na planinách nám dopraje do sýtosti sa pokochať touto nádherou. Po krátkom oddychu a skromnom obede klesáme dolu popri toku ľadovcovej rieky, naberajúcej na sile s každým, hoci aj nepatrným prítokom. Noc strávená na Tatchutse, začiatku údolia Markhy, bola studená, tichá a plná myšlienok. Ticho narúšala iba burácajúca voda valiaca sa do údolia z mnohých strán utvárajúca rieku Markha, našu sprievodkyňu údolím po najbližšie tri dni. Ako plynie naša cesta údolím, otvárajú sa a zasa strácajú očarujúce výhľady na okolité ľadovcové velikány, skalné steny týčiace sa dovysoka nad rieku a jačmenné políčka poprepletané zavlažovacími kanálmi. Dediny pozdĺž cesty akoby spali, čas tu plynie pomaly, jedine zurčiaca voda narúša nadpozemské ticho, čo tu vládne. Svet sa však nezadržateľne mení, veľa toho, čo bolo, sa stratilo v mori času, domy chátrajú, budhistické čortemi a kamene s modlitbami ohlodáva čas. Tých pár ľudí a domov, čo tu ostalo, je iba odrazom dávnej slávy. Cesta údolím je technicky jednoduchá, plná kontrastov, vlní sa sem, a tam a brody riekou sa stávajú rutinou. Na obed siedmeho dňa nášho malého dobrodružstva sme dorazili na koniec, na miesto kde sa rieka Markha stretáva so Zanskarom, najväčšou riekou Ladakhu. Stráca sa v ňom a nám ostáva už iba jedno. Zostúpiť dolu k Zanskaru, prejsť, či skôr previezť sa na druhý breh pomocou kladkostroja a drevenej krabice. Koniec, ako sa patrí.

Jazero na konci sveta

Tam, kde sa končí Ladakh a začína Tibet, miesto, kam vedie len jedna cesta, je klenot, ktorý zanechá na duši každého, kto ho navštívi, nezmazateľnú stopu. Nadpozemská krása púštneho jazera Pangong Tso, ležiaceho vo výške 4250 m n. m, uchváti hneď prvým pohľadom. Cesta z Lehu, to je päť hodín trmácania sa v jeepe po úzkych cestách, päť vojenských kontrol a jedno päťtisícové sedlo. Nie je to však nič proti tomu, čo môže tento malý a zázračný kus zeme ponúknuť. Počasie vyšlo na sto percent, turistov tu bola len hŕstka, a tak sme si Pangong Tso vychutnávali plnými dúškami. Slnko a mraky rozohrali svoju obľúbenú tieňohru a vyprahnutá krajina navôkol, trblietajúca sa na kryštálovej hladine, dotvárala dokonalosť. Bol to koncert farieb a svetla, to najlepšie predstavenie, v aké sme ani nedúfali.

Cez hory a doly

Po všetkých tých krásnych dňoch plných dobrodružstva sa bolo treba rozlúčiť. Ako sme zistili až neskôr, nedá sa to urobiť lepšie, ako podniknúť dlhú 450 km cestu krížom cez celé Himaláje až do podhoria v jeepe. Bezmála 20 hodín jazdy cestami aj necestami, prvotriednou asfaltkou, ale aj štrkoviskom, ktoré vytrasie z človeka aj to posledné, bolo plných dobrodružstva a nezabudnuteľných momentov. Prvých pár hodín cesty nás sprevádzal iba mesiac, maľujúc svojim strieborným svitom obrysy hôr. Ráno, tak magické ako všade na tejto Zemi, neostalo svojej povesti nič dlžné a východ slnka, ktorý nás zastihol na jednej z mnohých náhorných plošín, bol plný farieb. Lúče zahalili celú krajinu do červeného závoja, odhalili majestátnosť a veľkosť hôr navôkol. Päť hodín po odchode z Lehu sme zastavili na mieste, kde pár stanov a vojenská hliadka predznamenávala koniec. Tu sa oficiálne končí krajina sediel, krátka kontrola dokladov na hranici a Ladakh ostal iba spomienkou. Prekročili sme hranicu a vstúpili sme do zväzového štátu Himachal Pradesh. Široké údolia i úzke kaňony lemované nespočítanými radami šesťtisícových štítov nás sprevádzali až na miesto zvané Rothang Pass, kde sa poslednýkrát v šere večera obzrieme, aby sme uzreli velikánov. Cesta zo sedla prudko klesá a krajina okolo sa výrazne mení. Z nehostinnej zeme, spútanej horami, sme sa ako mávnutím čarovného prútika prehupli do hustej džungle, do nekonečných cédrových lesov údolia Kulu. Himalájsky monzúnový štít ukazuje, v čom tkvie jeho sila i prekliatie. Dva úplne odlišné svety na jednom malom kúsku Zeme rozdelené neprekonateľnou hradbou.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek