Svet: Putovanie po putujúcich pieskoch

Svet Putovanie po putujúcich pieskoch

22. 4. 2008

Pri slove Poľsko si väčšina Slovákov vybaví nákupy, hikeri si zas okamžite spomenú na Tatry, mestskejšie založení ľudia na Krakov a Varšavu, niektorých napadne Osvienčim a temnejšie stránky Poľska... Len málo našincov však pozná Słowińský národný park. Preslávil sa pohyblivými piesočnými dunami, ktoré sa každoročne posunú až o 9 metrov, pochovávajúc pri tom stromy a okolitú prírodu a nechávajúc za sebou len mŕtve pne.

Vzdialenosť: 17 km

Prevýšenie: +40 m stúpanie, -40 m klesanie

Čas: 1 deň

Trasa

Najvyšší bod: 40 m n. m.
Najnižší bod: 0 m n. m.

Voda: dá sa kúpiť v Lebe a Rabke

Nocľah: Swarzewo (tam bolo dobre), alebo inde :-)

Doprava: auto (alebo kto si na čo trúfa)

Táto zaujímavá oblasť sa nachádza na severe krajiny, v Pomoranskom vojvodstve, neďaleko miest Łeba, Rowy alebo Smołdzino. Od Gdanska je vzdialená približne 80 kilometrov. Zaberá 18 000 ha a nadmorská výška sa tu pohybuje od 0 do 115 m n. m. Severnú hranicu parku tvorí Baltské more a jej dĺžka je 32,5 kilometra.
Słowiński Park Narodowy bol vyhlásený v roku 1967, od roku 1977 je zapísaný v UNESCO.

Viac než polovica parku je tvorená vodou. Ide predovšetkým o jazerá Łebsko, Gardno a Dlogie Wielkie a tiež 7 riek, ktoré pretekajú parkom. Najzaujímavejšie sú však putujúce piesky (wydmy ruchome). Vznikli vďaka moru, ktoré prináša na pobrežie piesok, a vetru, ktorý ho svojím takmer nemenným smerom rozfúkava na juhozápad. Takto vznikli duny, ktoré dodnes putujú a pochovávajú všetko, čo im stojí v ceste.
Ide o európsky unikát, čomu zodpovedá i miera ochrany. Turisti majú povolené pohybovať sa len po vyznačených trasách a pri vstupe do parku zaplatí dospelý za jeden deň 4 a študent 2 zloté. Autom sa dá dostať len kúsok za hranice parku, potom treba pokračovať pešo.

My sme zaparkovali v Rabke, čo je niečo ako chatová osada a najbližší východiskový bod k najznámejšej dune Górą Łącką, ktorá sa čnie do výšky až 40 m n. m. a putuje rýchlosťou 3,5 - 10 m/rok. Je tiež jedinou dunou, na ktorú je povolené vyšplhať sa. Autíčko sme teda nechali v Rabke na platenom parkovisku (v Poľsku hádam iné ani nie sú), do ruksaku nabalili poživeň a pršiplášte a vydali sa na púť za putujúcou dunou. Počasie nás celkom nepríjemne prekvapilo. Po slnečných skúsenostiach s Nordkappom, Škótskom alebo Lofotami, kde prší 360 dní v roku, sme veru nečakali, že budeme moknúť práve v Poľsku...

V Łebe i Rabke sa dajú požičať bicykle (rowery) alebo nastúpiť na vláčik (samozrejme, všetko spoplatnené). Keďže k Góre Łącką je to asi 7 kilometrov rovno, dosť ľudí tieto možnosti aj využíva. Šporovliví a športovo založení Slováci sa však nedali zahanbiť a i napriek tomu, že celú cestu do Rabky pršalo, sa vybrali pešo. Ako neznalí pomerov sme si to šinuli s davom po rovnej asfaltke, kde sme predbiehali tiež šporovlivé, no už menej športovo založené detské výlety, za čo nás na oplátku predbiehali cyklisti na rôznofarebných bicykloch (podľa požičovne, z ktorej boli), a autobusíky s lenivejšími turistami. Skutočne veľmi motivujúca cesta. Rovná a ľudí ako na Václaváku, vďaka čomu sme more, ktoré bolo vzdialené len pár desiatok metrov, ani len nepočuli. Podľa mapy mala ísť táto cesta popri Łebskom jazere. Ona aj šla, len mapa zabudla prezradiť, že medzi nami a jazerom bude ešte les...

Po niečo viac než 2 kilometroch sme narazili na križovatku, miesto, odkiaľ sa dalo dostať na pláž a pokračovať po nej. Predošlá pol hodinka nás presvedčila o tom, že úchylky ako robenie okruhu môžeme pokojne vypustiť a radšej sa plahočiť tam i späť po pláži. Predsa len je nám more vzácnejšie, než stromy a húfy ľudí.
Cesta na pláž bola fyzicky asi najnáročnejšou časťou výletu. Piesok bol krásne sypký, zabáravý a v ceste dopredu nám ani zďaleka nepomáhal. Okrem toho sa úplne dokonale naberal do tenisiek, akoby to bolo jeho životné poslanie. Napokon sme sa však k moru dopracovali a vtedy začalo to pravé orechové.

Pred nami dlhá, dlhučičká, pláž, za nami dlhá, dlhučičká, pláž. Všade roztrúsení ľudia, ako mravčeky. Napravo šumelo more, naľavo boli malé „dunky“ a za nimi ihličnatý les. A vietor ako na Sibíri. Hoci sme išli doslovne „od nevidím do nevidím“, bola to krása. Konečne som prestala závidieť tým, ktorí stavili na bicyklovú prepravu, a naplno si užívala prechádzku, akú si u nás sotva nasimulujem...

Asi po troch kilometroch sme minuli osamelú tabuľku oznamujúcu, koľko kilometrov nám ešte chýba k Góre Łącką. Kde nič, tu nič, zrazu tabuľa. Zaujímavé :) Postupne sme začali rozoznávať v diaľke miesto, kde ľudia odbočujú do „vnútrozemia“. Pre väčšinu to totiž bol cieľ ich púte. Zanedlho sme sa tam prepracovali aj my, čo-to pofotili a vnorili sa do útrob putujúcich pieskov.

Ľudí postupne pribúdalo, no kupodivu to na celkovú atmosféru nevplývalo vôbec zle. Celá tá štrúdľa ľudí, hadiaca sa hore-dolu pomedzi duny pôsobila zaujímavo, skutočne ako pútnici. Na pravú stranu sa rozprestierali nedohľadné pieskové pláne, ktoré boli naľavo už miestami zarastené pieskumilnými burinami. Po ceste sme videli tabuľu, už takmer pochovanú pod horou piesku. Ako posledná spomienka na civilizáciu kdesi ďaleko v púšti, alebo na divokom západe (stačí len štipka fantázie :).

Vrcholom (nielen symbolickým) je Góra Łącką, jediná oficiálne prístupná duna. Tí zdatnejší si ju poľahky vyšplhali, tí menej zdatní sa tam pomaly doplazili (ísť v piesku do kopca nie je zas také ľahké, ako sa zdá byť), no takmer každý sa chcel dostať hore. Pre decká bolo najväčším lákadlom to, že ju potom môžu zbehnúť. Dospelosť nedospelosť, pridala som sa (výškou som beztak takmer zapadala). A bolo to skvelé :)
Zbehli sme ešte pozrieť „turistické stredisko“, konečnú zastávku vlaku. Nad plateným parkoviskom pre bicykle sme sa len pousmiali. Veď sme boli v Poľsku.

Medzičasom vysvitlo slniečko, vietor sa utíšil a z upršaného rána sa vykľul pekný deň. Bolo zaujímavé sledovať, ako piesok, ktorý sa už usušil, „steká“ do močaristého lesa a postupne ho pohlcuje. Cestou späť ešte raz vybehnúť na Góru Łącką, naposledy zamávať putujúcim dunám, zaželať im šťastnú cestu a znova nastúpiť na púť od nevidím do nevidím. Tí, ktorí využívajú aj miestnu hromadnú dopravu, alebo majú šťastie na vodiča, ktorý pre nich príde, môžu pokračovať ďalej popri mori až do Smołdzina. To nebol náš prípad, takže sme spravili čelom vzad a vybrali sa do Rabky, črtajúcej sa kdesi na obzore.

Keďže sme konečne zvolili smer „s vetrom“, prestalo fúkať. Okrem toho sa ale aj oteplilo, takže som vyzula botky a poriadne sa vyčľapkala v morských vlnkách. I napriek nemálo kilometrom ubehla cesta rýchlo, takmer som až závidela tým, ktorí pokračovali ďalej do Łeby. Škŕkajúci žalúdok a fazuľová konzerva v aute boli však silný protiargument...