Ako čerství maturanti sme klasicky prázdninovali a uprostred leta nám mesto začalo liezť hore krkom - chcelo to zmenu. Rozhodli sme sa skúsiť hory. Voľba padla na najdlhší súvislý horský hrebeň Slovenska najskôr asi kvôli môjmu nadšeniu a čiastočne aj pre skúsenosti, lebo západnú časť hrebeňa som už pred tým absolvoval s otcom.
Dokopy sa dala výborná partia (Danka & Janka, Jula, Emeš, Lubo, Boris, Fester, Dažďo a Juro) a jedno skoré ráno sme sa s plnými batohmi a hladní po dobrodružstvách stretli na Hlavnej Stanici v Bratislave odkiaľ sme pokračovali Horehroncom (R810) do Banskej Bystrice. Ešte zopár posledných nákupov (chlieb, borovička, ...) v banskobystrickej Bille a hor sa s busom na Donovaly (960 m n. m.), kde sa mala naša púť začať.

1. deň

Keď sme popoludní dorazili bolo pekné letné počasie s mierne zatiahnutou oblohou. Keďže sme v ten deň potrebovali doraziť iba po Hiadeľské sedlo nebolo potrebné sa prehnane ponáhľať a tak sme ešte rozlúčku s civilizáciou zapili v poslednej krčme, ktorá sa nachádza na „križovatke“ cesty pre autá a Cesty hrdinov SNP (červená značka, E8). Takto posilnení sme začali šliapať po nezáživnej asfaltke, ktorá stúpa do mierneho kopca a po ľavej strane necháva vleky Záhradišťa – známej časti donovalského lyžiarskeho strediska – neskôr sa stáča doľava a vedie do osady Polianka, kde za posledným domom mizne a mení sa medzi stromami na prívetivejšiu skalno-hlinenú cestu. Pod nohami začíname cítiť strmší kopec a za pár chvíľ opúšťame les a kocháme sa pekným výhľadom z Kečky (1225). Ďalej postupujeme bez problémov po horskej lúke na Kozí chrbát (1330), odkiaľ prudko klesáme do Hiadeľského sedla (1099), ktoré sa stalo miestom nášho prvého nocľahu.
Stany sme si postavili neďaleko turistického chodníka a už sme vychutnávali sladké ničnerobenie. Neskôr prišiel rad na skromnú večeru a šup do spacákov v stanoch – bolo treba načerpať síl pred výstupom na Prašivú. Bolo to prvý i posledný krát, čo sme v západnej časti Nízkych Tatier potrebovali stany. Vzhladom na pekné počasie by sa však bez problémov dalo spať aj pod širákom – ušetrili by sme tak zopár kilogramov záťaže.

2. deň

Ráno po raňajkách balíme stany, napĺňame fľaše čerstvou vodou z neďalekého prameňa (asi 300 metrov južným smerom) a vyrážame – sprvu lesom, neskôr les redne a plynule ho vystrieda kosodrevina. Prašivá (1651) nám dáva poriadne zabrať – rozdeľuje nás na skupinky podľa výkonnosti. Neskôr na Veľkej Chochuli (1753) sa všetci čakáme a doplňujeme sa vodou – najnáročnejší výstup máme za sebou. Od teraz pôjdeme relatívne bez problémov po hrebeni a najbližšie veľké prevýšenie nás čaká až pri zostupe na Čertovicu. Stretávame len veľmi malé množstvo ľudí a tí sú nám podobní – priatelia hôr s batohmi na chrbtoch – pozdravíme sa a zaželáme si navzájom pekný deň.
Náš pochod ďalej vedie cez Skalku (1549) okolo Veľkej hole (1640) a na Latiborskej holi (1643) obedujeme. Počas krátkeho oddychu obdivujeme miestnu prírodu a vychutnávame nádherný výhľad na všetky strany – Podtatranská kotlina s Liptovskou Marou na severe a Horehronské podolie na juhu. Všetko súvisiace s ľudskou činnosťou sa z chrbta hôr javí vzdialené, maličké a málo podstatné – podarilo sa nám dokonale uniknúť z víru každodenného života, čo je vynikajúci pocit.
Pokračujeme cez Zámostskú hoľu (1612) a okolo Ďurkovej (1750) do jej sedla (1709), kde opúšťame červenú značku a po zelenej zbiehame do Chaty pod Chabencom, kde prenocujeme. O pár chvíľ dorazí ku chate aj pán Šikula (chatár) – a víta nás svojim hlbokým hlasom. Ukazuje sa, že noc bude jasná aj keď cez deň bolo viacmenej polooblačno – túto situáciu využívajú Fester s Borisom a Dažďom pre spánok pod holým nebom. My ostatní ideme spať do chaty – je nám síce dosť tesno, avšak dobrých ľudí sa všade veľa zmestí.

3. deň

Pomaly sa zobúdzame na ruch v chate a pomaličky si uvedomujeme, že treba pokračovať v ceste – mierne odľahčíme batohy o raňajky a oťažíme ich fľašami s vodou z neďalekého prameňa, poďakujeme chatárovi a modrá značka nás vedie po trávnatom svahu späť na hrebeň. Chabenec (1955) je zahalený v nie veľmi pekne vyzerajúcich oblakoch a tak po výstupe na jeho vrchol vyťahujeme teplejšie oblečenie – najmä kôli prenikavému štipľavému vetru. Pozitívne však je, že neprší – zatiaľ. Postupujeme cez Kotliská (1940) a Poľanu (1890) na Dereše (2004) odkiaľ je už len na skok do tepla Kamennej chaty pod Chopkom (2000). Aj keď sme sa rozdelili do podskupín, dorazili sme do chaty s malými rozdielmi, avšak Boris s Festerom boli takí unesení okolitou prírodou, fotením a gánením na Oskara, že dorazili až po viac ako hodine po poslednom z ostatných. To už husto pršalo a tak prišli mokrí a mrzutí – príjemná atmosféra a teplo na chate spolu s jedlom a pitím však pozdvihli ich srdcia. Pred dažďom hľadalo v Kamieke úkryt mnoho ľudí a tak jedáleň praskala vo švíkoch a osadenstvo chaty sa išlo roztrhnúť v snahe uspokojiť želania všetkých svojich zákazníkov. S večerom však množstvo ľudí odišlo – najmä tých, ktorých označujeme akronymom Civilisti. Aj napriek tomu ľudí ostalo viac ako je kapacita nocľahárne – niektorí sa museli uspokojiť s podlahou v jedálni, karimatkou a spacákom. Táto situácia nebola pre nás veľmi príjemná, aj keď sme si dopredu telefónom zajednali miesto, lebo dvaja z nás aj tak museli do jedálne. Keďže nikto sa dobrovoľne nechcel vzdať postele, musela sa patová situácia riešiť zápalkami. Krátku zápalku si vytiahol Juro a Emeš. Druhý z nich však úspešne využil Dažďov hlad a „vykšeftil“ jeho miesto na hromadnej posteli za jedlo – kokrétne za polovicu Buchty Chopok.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

4. deň

Ráno neprinieslo veľkú zmenu počasia – stále bola obloha zatiahnutá ale aspoň nepršalo. Po raňajkách sa vydávame smerom na Ďumbier (2043), navyšší vrch Nízkych Tatier. V tom čase bol ešte dvojkríž celý, keď sme však prišli na to miesto o rok neskôr bol už zlomený. Na Ďumbieri je zlé počasie – nachádzame sa v oblaku, čo znamená hustú hmlu, vysokú vlhkosť a nepríjemný vietor. Spravíme si ešte vrcholovú fotku a pokračujeme na chatu M. R. Štefánika (1728), kde si varíme obed. Ten pozostáva z to čo batohy dali a všetko to Fester uvaril v Borisovom veľkom ešúse na Jurovom benzínovom variči. Medzi iným bola použitá aj Julina fazuľa, ktorú jej niekto z nás niesol v batohu. Keď Jula dorazila k chate, fazuľa bola už súčasťou konzervového megamixu a ona sa kvôli tomu strašne nahnevala – začínajú prvé príznaky ponorky. V chate dopĺňane vodu a pokračujeme v ceste na Čertovicu (1238). Postupujeme však veľmi pomaly, lebo najprv nám Festerov traverz „skrátil“ cestu a následne nám boli do cesty postavené lány nádherných štavnatých čučoriedok. Tesne nad Čertovicou zamýšľame postaviť tábor a prenocovať. Dažďo, Juro, Boris a Fester idú do motorestu po pivo a ostatní zbierajú čučoriedky do pudingu. Medzičasom skúmam terén v okolí zamýšľaného tábora a identifikujem diviaky ako možnú príčinu rozrytej zeme. S týmto zistením sa ešte Julina zlá nálada prehlbuje (príčina: fazuľa ... viz vyššie), ktorá na moje vyslovene porývačské reči rýchlo reaguje – začne prehnane stresovať a poddávať sa panike až nakoniec vyhlási, že tam spať nebude a tak sme nakoniec skončili na terase chaty Horskej Služby pri ceste. Spanie bolo veľmi pohodlné až na hluk od cesty.

Týmto končí moje rozprávanie o západnej časti Nízkych Tatier, ktorým sa často hovorí aj Ďumbierske Tatry. Podľa môjho názoru práve tento hrebeň patrí medzi to najkrajšie čo možno na Slovensku vidieť a odporúčam túto túru všetým priateľom hôr. Odhliadnúc od výstupu na Prašivú & Veľkú Chochuľu a zostupu na Čertovicu nebola obtiažnosť túry veľmi veľká. Za pekného a stáleho počasia sa dá považovať za relatívne ľahkú. Počasie však býva na hrebeni veľmi často nepekné a najmä sa rýchlo mení. Dážď, búrka, hmla, vietor a podobné príjemnosti dokážu túru pekne znepríjemniť.

Druhá časť prechodu Nízkych Tatier je tu:
http://hiking.sk/hk/ar/42/prechod_nizkych_tatier_cast_ii.html.

Autor titulnej fotografie: Tomáš Trstenský