1. deň

Nová Sedlica - Temná hôrka - Kremenec - Kamenná lúka - Hrúbky - Čiertaž - sedlo pod Čiertažou

Všetko sa to začalo v januári, keď Marián na pravidelnej kmeňovej stretávke opäť básnil o treku v Rumunsku. Už nás to nebavilo a tak sme ho vyprovokovali zorganizovať niečo obdobné u nás a že keď to klapne, o rok ideme do Rumunska. Napokon sme sa zozbierali šiesti – ja, moja mladšia dcéra Lenka, Marián s Maťou a Braňo s Petrou. O trase sme v podstate nič nevedeli, ale boli sme plní odhodlania.
Nočným lehátkovým vlakom sme sa vybrali z Bratislavy do Humenného a odtiaľ do Stakčína. Tu sme zistili, že autobus tak skoro nepôjde. Stopol som skriňovú Áviu a chlapi nás šiestich a štyroch Čechov za babku odviezli až do Novej Sedlice. V potravinách, kde už prvý opitý zvádzal slovnú bitku so ženou, sme nakúpili posledné zásoby a mohli sme s ťažkými "báglami" vyraziť na trasu.

Deň sa ukazoval byť pekný, slnko pražilo. Po červenej sme sa vybrali pomaly dedinou. Mysleli sme, že v Informačnom centre NP Poloniny sa dozvieme niečo zaujímavé. Bolo zatvorené a asi jeho dvaja zamestnanci si parádne nahlas vymieňali názory. Z asfaltky sme zišli na poľnú cestu a stúpali až k skládke dreva. Tu sme dobehli Čechov a smerovník nás oboznámil s tým, čo potom nesedelo. Lesnou cestou sme vystúpali zo 420 m n.m. do 855 na Temnej hôrke. Batohy začínali byť ťažké a z nás sa pot len tak lial. Keď sme ich po 11 dňoch v Bardejove nakladali do autobusu, popruhy som mal snáď vytetované do ramien.
Z Temnej hôrky sme klesli ku zvyškom lesnej železničky. Tu v potoku sme sa umyli, trochu si odpočinuli a začali samotný výstup na Kremenec pomedzi jedle. Cestička pomaly stúpala, ešte raz sme sa zastavili pri studničke. Maťa ako študentka Prírodovedeckej fakulty sa pokúšala nás niečo naučiť o rastlinkách, no neuspela. Výklad sme síce pozorne počúvali, aj nás nadchol, ale vedomosti sa v hlavách neudomácnili.

Napokon sme vyšli strmý "stupák" na Kremenec, sťažený kopou malín. Prekvapilo ma množstvo Poliakov. Uvarili sme si jedlo, popásli sa na čučoriedkach, zašli kúsok na poľskú stranu a o 17 hod. sa vybrali ďalej. Češi sa utáborili na Kamennej lúke, no nevedeli nájsť vodu. Ja som preto navrhol ísť až do sedla pod Čiertažou a vyplatilo sa. Pekné táborisko na lúke s ohniskom a vodou nás prichýlilo na noc. Zákopy všade naokolo nám pripomínali obe svetové vojny. V noci sa vraj táborom prehnalo šesť ľudí na vodu, no ja som spal.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vtedy pri hraničnom pylóne som si sľúbil, že sem dovediem aj ženu, hoci odmieta stanovať. V auguste 2006 sa mi to podarilo, keď sme od nového pylóna začali putovať po ukrajinskej hranici. No a v máji tohoto roku sa nám snáď spolu s ďalšími turistami z T. O. Bjatek podarí prejsť úsek Nová Sedlica – Runina a mne samému potom zvyšok až po Duklu. Tento krát pansky so spaním pod strechou turistickej útulne.

2. deň

Sedlo pod Čiertažou - Borsukov vrch - Čelo - Rabia skala - Ďurkovec - sedlo pod Ďurkovcom - Plaša - Kurnikow Beskid - Kruhliak - Ruské sedlo

Spalo sa mi dobre. Bodaj by aj nie. Ruksak s vecami pre dvoch človeka celkom unaví. Zobudil som sa po šiestej, zo stanu vyliezol o pol ôsmej. Celkom fajn sa "lebedilo" v spacáku a nebolo kam sa hnať. S Mariánom sme spravili oheň, ja aj raňajky pre nás s Lenkou. Ona zase varievala večere. Boli sme celkom emancipovaná treková dvojica. Žiaľ, to všetko je už len minulosť. Krásna, ale minulosť. Štúdium ju zavialo tak ďaleko, že všetky moje plány na vandre s ňou po roku 2000 "zakapali".
Stany neboli zarosené, a tak sme po desiatej vyrazili na ďalšiu cestu. Všade naokolo sú ešte zreteľné zákopy z oboch svetových vojen. Stretávame veľa Poliakov. Značka ide rovno po hranici, naučili sme sa podľa hraničných kameňov čítať z mapy, kde sme. Deň je opäť slnečný a tak na Rabiej skale robíme dlhšiu obednú pauzu. Je z nej krásny výhľad do kotliny pod nami. Neďaleko je útulňa, no nespal by som v nej. (Podľa posledných správ je to v súčasnosti už ďaleko lepšie). Volám domov, nakoľko až tu je signál. Cítim z hlasu ženy, že jej spadol kameň zo srdca, keď sme sa ohlásili. Stále sa nevie zmieriť s tým, že vláčim dieťa po divočine.

Po vyšplhaní sa na Ďurkovec nastáva čučoriedková pauza. Pasieme sa o dušu, až sme celí fialoví. Nebola to posledná čučo pauza. Aj výhľad je pekný a tak sme celí uveličení. Doslova sa nútime nasilu pokračovať ďalej, inak trasu takýmto tempom neprejdeme ani za 14 dní. Na Kruhliaku robíme obrat vľavo, lebo rovno sa ide do Poľska. Klesáme 300 výškových metrov povedľa súvislých zákopov. Cez Ruské sedlo vedie hraničný turistický prechod a lesná cesta. Kúsok nižšie nachádzam ďalšiu lesnú cestu a vedľa nej ohnisko, turistickú útulňu a Peťa neskôr aj peknú studničku. Utáboríme sa, umývame sa a na ohníku varíme večeru. Auto idúce tmou nás prekvapí, no Češi, ktorí sa objavia o chvíľu, ešte viac. Zadržali ich Poliaci za Kremencom, keď si chceli prezrieť Mohylu p. Gladysza a po vypočúvaní previezli sem a odovzdali našim policajtom. Tí im naparili pokutu a odišli. Jeden z Čechov to všetko búrlivo komentuje a jeho veta o počasí: " Idú sem sračky z Poľska" sa stáva sloganom expedície. Našťastie dážď dorazil až 31. 8., keď sme už boli v Bardejove.
Dnes po vstupe do Schengenského priestoru sa mnohým bude zdať, že píšem divné veci. V roku 1999 prijali Poliakov a Česko do NATO, nás nie. Poliaci strážili hranice so samopalmi a počas celého treku nás niekoľko krát denne nemilosrdne kontrolovali, hoci sme boli na našom území a ešte si vysielačkami overovali, či sme naozal prešli trasu, ktorú udávame.

3. deň

Ruské sedlo - Rypy - Šípková - Strop - Černiny - Balnica

Opäť som sa zobudil ako do práce, čiže pred šiestou. Proste biohodiny nie a nie vypnúť. Hodinku som sa ešte povaľoval, no napokon som vstal a spravil oheň. Deň sa tradične ukazoval byť pekný, ostatne vždy večer som pozeral tlak na Casio hodinkách a ráno býval rovnaký. Češi odišli prví a my okolo desiatej. Pri závore už stál poľský colník a pýtal doklady. Všetko si zapísal, volal niekam, no pečiatku nemal. Šplhali sme sa hneď do kopca, potom to už bolo fajn. Všade samé čučoriedky a černice. Obedovali sme na Černinách, kde podľa mapy mala byť voda, no nenašli sme ju. Tu sme stretli posledných ľudí pred Jasienikmi, samozrejme Poliakov. Našinca sme počas sedemdňového putovania po hrebeni nevideli, okrem trojice dedinčanov na černiciach v sedle Čertižské. Trochu sme mali obavu o vodu, no blízko Balnice sa začali zjavovať potôčiky.

Balnica, na mape označená ako hotel, sa ukázala byť jedným domcom na úzkorozchodnej železničke. "Štrádloval" popri nej chlapík v maskáčoch, no nás si nevšímal a tak sme ilegálne prekročili hranicu a zo studne si nabrali vodu. Šli sme ďalej a narazili na nášho colníka a žltú, ktorá nebola na mape VKÚ. Trochu sme s ním podebatovali a po pol hodine chôdze postavili v lese stany. Keď sa zotmelo, vybral som sa podľa mapy hľadať na poľskú stranu vodu. Našiel som potok, vyzliekol som sa a komplet sa v ňom, vrátane hlavy umyl. Bol som už parádne čuchovo atraktívny. Po mojom šťastnom návrate ma postupne napodobnili aj ostatní. Večer sme tradične pri ohníku debatovali dlho do noci a potom zaľahli. Na oheň som vykopal jamu a ráno sme ju zase zahrabali. Okrem troch štvorcov zľahnutej trávy po nás nezostala žiadna stopa. Snáď by bol spokojný každý ochranca prírody.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek