Po nocľahu sme vyrážali okolo desiatej, po dvoch hodinkách šliapania nasledovalo polhodinové "vylehávanie". Podľa hraničných pätníkov zaznamenaných v mape sme sa snažili nájsť vodu a tu postaviť stany najneskôr do 18-tej hodiny. Nasledovalo vykopanie ohniska, príprava večere a dlhé debatovanie pri ohníčku pod hviezdnatou oblohou. Spať zaliezal každý podľa chuti a posledný zahasil oheň.

1. deň

Balnica - Rydošová - Kýčerský grúň - Vrch nad Lazom - Vysoký grúň - Hlboký vrch - Hojdov - Košiarka - Zčolb - Lupkowský priesmyk - Palota

V noci som sa zobudil a nemohol som zaspať. Asi tým, že som šiel spať o štvrť na deväť. Vstávali sme tradične po siedmej a vyrazili po desiatej. Slniečko pripekalo, no pod stromami sa nám šlo dobre, len v stúpaniach sme sa zapotili. Na jednom som našiel srdiečkový balón s Barbi. Boh vie, komu uletel. Bolo to malé dieťa, alebo smútila obdarovaná dievčina?
Popri jedení černíc sme sa venovali aj študovaniu hríbov, nakoľko jedlé sme nenachádzali. Volal som domov a aj do roboty, pretože mi kolega Vlado nechal odkaz. Manželka sa telefonátu potešila a kolegovia sa len chceli uistiť, či ma nezožrala divá zver. A potom, že človek je sám v divočine. Dnes mobily túto idylku zničili. Kde sú doby pionierok, flanelových košiel, menčestrákov, kostrových ruksakov, bavlnených Áčok a neskutočne veľkých spacákov!

Po stúpaniach sa cesta upokojila. Vyšli sme z NP Poloniny a aj z mapy Bukovských vrchov. Lesy začínajú byť podobné našim malokarpatským. Rozhodli sme sa zájsť do Medzilaboriec a ako kultúrnu vložku si pozrieť múzeum Andyho Warhola. V Lupkowskom priesmyku za nami vyštartoval poľský pohraničiar a opäť vysielačkou kontroloval naše údaje. Dole sme našli tunel obnovený v roku 1945 Červenou armádou a funkčnú trať. Značka nám unikla a tak sme šli po pražcoch a cez vysokú trávu dole lúkou na cestu. Už sme toho mali plné zuby a tak sme sa lúčke vedľa starého kravína potešili. Marián došiel kilometer do dediny a zistil, že autobus ide pred pol siedmou. Uvarili sme na varičoch večeru a zaľahli s tým, že vstávame ráno o piatej. Pri tuneli je studnička, takže vodu sme mali. Tú z potoka by sme nepili.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

2. deň

Palota - prehliadka Medzilaboriec - Palota - Lupkowský priesmyk - Laborecký priesmyk

Vstávali sme do rezkého rána. Stany sme museli baliť vlhké a šli sme bez raňajok. Autobus prišiel načas, no aj tak sa nás policajt zo stanice oproti zastávke stačil povypytovať na to, kto sme, odkiaľ a kam ideme. Šli sme cez Kalinovo, prvú oslobodenú obec na našom území. Autobus nás vyložil priamo pred múzeom. Aj keď nemali ešte otvorené, mohli sme si nechať veci v šatni a ísť sa naraňajkovať do mesta. Všetci sme sa v miestnom bufete vrhli na mliečne výrobky. Nasýtení sme si prezreli centrum Medzilaboriec, zvonku obzreli krásny grécko katolícky kostolík, ktorý sa biely na zelenom kopčeku krásne vynímal oproti modrej oblohe. V múzeu som dosť vecí poznal, no škoda, že veľa exponátov bolo zapožičaných do Čiech. Ultra Violet - partnerku Warholu som vôbec nepochopil. Jediný motív nakreslený všetkými možnými odtieňmi fialovej. Nuž ale je to pop art.

Potom sme sa šli naobedovať, normálny "mastňácky" obed s príborom. Napokon sme si šli pozrieť ešte nový kostolík a cintorín. To, kedy ide autobus späť, som musel zisťovať až v garážach SAD, keďže tu nikde nemajú cestovné poriadky. Vrátili sme sa do Paloty a dosť sme museli Mariána presviedčať, aby sme šli ďalej a nespali pri tuneli železničnej trate. Cesta z miesta stanovania do Lupkowského priesmyku je dlhá 3 km. Poľský hraničiar v ňom teraz nebol a po pomerne ľahkej ceste dlhej 5 km sme prišli do Laboreckého priesmyku. Je tu priechod pre malý pohraničný styk. Vítal nás náš colník, prekvapený, že došli Slováci. Zvyknutí sú na Čechov. Požičal nám sekeru a zaviedol ma k vode. Fotografoval som pekného slepúcha medenej farby, lietali nad nami krkavce. Našli sme zaujímavý hríb - korálovec jedľový. Večer sme pozorovali nádherný západ veľkého červeného slnka a skoro vzápätí spln mesiaca. Ohník pekne hrial a neďaleký stĺp mieru podnietil k debate o všeličom. Napokon to skončilo nadávaním Mariána na „ Komančov “ a mňa na „ Amíkov “. Statočne nám sekundovali Braňo s Maťou. Keď sme vyriešili skoro všetky problémy súčasného sveta, spokojne sme zaľahli.

3. deň

Laborecký priesmyk - Stredný hrb - Daňová - Paseky - Kanasiowka - Weretyszow - Haburské rašenilisko - Jasienik

Ráno bolo všetko zarosené a tak nastalo sušenie. Náš stan Pinquin pomerne rýchlo uschol, no Gemy mali problémy. Aj my s poľským colníkom, ktorému sa nepáčilo, že tam táboríme. Na malých hraničných priechodoch sa totiž striedajú zástupcovia susediacich štátov. Rezko na nás nabehol a pýtal pokutu za nepovolené táborenie. Snažili sme sa mu vysvetliť, že náš colník nám to deň predtým povolil. Pomohlo, až keď sme mu ukázali požičanú sekeru, ktorú sme mali pri odchode vrátiť do unimobunky. Podebatoval som si s Poliakom idúcim do Medzilaboriec. Ukazoval mi ich mapu a veru bola kvalitnejšia, ako naša od VKÚ Harmanec.

Deň bol znovu krásny. Vyrazili sme neskôr, terén už nie je divoký a stometrové prevýšenia hravo zvládame. Naobedovali sme sa na Daňovej pod triangulačnou rozhľadňou. Tu sme stretli prvých ľudí od Ruského sedla. Výhľady boli minimálne. Maťa sa veľmi tešila na Haburské rašenilisko. Vedie cezeň drevený chodník podobný tomu v NP Muddus vo Švédsku. V ňom sme sa však motali po drevených chodníkoch týždeň a tu je to pár metrov. Stretli sme ešte osem Poliakov. Na ich strane sú kempy, upozorňujú na to tabule. S Braňom sme ešte ráno navrhli miesto nocľahu a trochu bol problém ostatných presvedčiť, aby sme tam došli. Ozýva sa už únava a možno tak trochu aj ponorková choroba. Predsa sa musíme chtiac - nechtiac podriadiť nejakému vedeniu a zosúladiť naše predstavy čo a ako robiť počas dňa. Po postavení tábora nachádzame napokon aj aký-taký potôčik na poľskej strane a umývame sa. Zajtra by sme mali dôjsť na Duklu a dosť ma rozlaďuje, že Maťa chce spať pred ňou. Už dlhšie varí k večeriam Lenka čerstvý mätový čaj a je to fajn. Od Novej Sedlice sme už prešli 100 km.

4. deň

Jasienik - Kamien - Fedorkov - Čertižské sedlo - Krn - sedlo Javoriny - Pstrzynska - Kýčera - Dukla - Nižný Komárnik

Spal som dlho, do ôsmej. Ráno sme si pohovorili o nadchádzajúcom dni a prevážila mienka ísť až na Duklu. S Lenkou sme zišli nabrať vodu do Poľska a po desiatej sme vyrazili. Vcelku mi odľahlo, že nás nik počas celého treku nepristihol, keď sme ilegálne prekračovali kvôli vode hranice. Nerád by som dopadol ako tí Češi, ktorí si len chceli pozrieť pomník a Poliaci ich eskortovali na najbližší hraničný prechod a odovzdali našim. Predtým si však posedeli pol dňa v cele predbežného zadržania. A to vraj mohli skončiť vo Varšave na veľvyslanectve.

Z Fedorkova sme mali pekný výhľad. Znovu a znovu sa pasieme na černiciach. Pred Čertížským sedlom stretáme troch domácich na černiciach a veľmi sa čudujú, odkiaľ to až ideme. Na colnici nik nie je a tak ideme ďalej. Obedujeme v sedle Javoriny a ja nachádzam hríb snáď s 25 cm priemerom klobúka. Aj ostatní nachádzajú prvé dobré hríby, ba na cestičke odložených desať kozákov. V lese sa už aj ťaží drevo, cestičky sú rozryté kolesami. Na Duklu sme dorazili o 17:55 hod. a vyhliadková veža už bola zatvorená. Zišli sme k priechodu a z asfaltky nás omráčil smrad kamiónov a more ľudí. Tak tomuto sme sa úspešne vyhýbali sedem dní. Poliaci vo veľkom nakupujú v potravinách alkohol. Po mojej žiadosti v bufete o pečiatku sa zbehlo celé osadenstvo. Prezerali si môj "cancák" ako najväčšie čudo na svete. Zápisky si ani tak neštudovali, ale pečiatky, ktoré som za posledné štyri roky nazbieral, ich uchvátili. Márne som im vysvetľoval, že pri polárnom kruhu sa dá pokojne v lete kúpať, neuverili.

Prezreli sme si pamätník a autobusom sa odviezli do Nižného Komárnika. Vo Vyšnom Komárniku míňame prvý drevený kostolík. Po vystúpení si prezeráme lietadlo a potom dedinou kráčame k lesu a na lúke staviame stany. Volám domov a Petrovi, ako skončili kamaráti prechod Nízkych Tatrier. Večer prichádzajú poľovníci, ktorí tu majú posed a teraz nemôžu pre nás poľovať. Vcelku sa správali ústretovo, veď nás napokon mohli surovo vyhodiť. Sľúbili sme im, že zajtra tu už nebudeme. Lenka varí na večeru hríby. Celú hrebeňovku nám prialo počasie. Prešli sme ju za 36 hodín čistého času a merala 107,22 kilometra. O tom, že sa nám to takto skvele podarí, sme ani nesnívali.

Nasledovali štyri dni putovania za krásami drevených kostolíkov. Niečo také som dovtedy nevidel a bolo to nádherné. Naši predkovia boli neskutočne šikovní a v tých kostolíkoch sa človek cíti naozaj blízko k Bohu. Neubíjajú ho totiž svojou veľkosťou a pompéznosťou.

Môj príbeh pochodu okolo Slovenska po jeho hraniciach sa končí. Túžba snívať však nie. Dúfam, že aj ten najnovší sen, dôjsť z Klinu nad Bodrogom na Gerlach počas siedmych dní, sa mi podarí vyplniť.
Dospelý človek by mal snívať a pre naplnenie svojich snov spraviť všetko, len tak môže napredovať. A ja som si uskutočnením pochodu po hraniciach Slovenska jeden svoj turistický sen splnil.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek