Naše putovanie sa začalo prozaicky, presunom. Tentoraz sme vyrazili vláčikom z Popradu do Moldavy nad Bodvou.
Odtiaľ sme chceli pokračovať tiež vláčikom o pár kilometrov ďalej, do Jasova, no tentoraz nás železnice trochu predbehli a kvôli nerentabilnosti spoj zrušili. Neostávalo nám teda nič iné, než hodiť si batohy na plecia a vyraziť po vlastných. Správny smer sme našli hneď, ale sklamalo nás počasie, po pár metroch za Moldavou nás chytil celkom slušný dážď. Našťastie náhradné riešenie sa našlo takmer hneď... stopovali sme s tým, že sa všetci stretneme v prvej krčme pri kostole v Jasove.

Po úspešnom príchode do Jasova sme si ešte odskočili do obchodu a poďho hľadať ostatných. Našťastie to netrvalo dlho a už sme si dávali teplý čajík. Keď konečne dopršalo, vyrazili sme ďalej. Najbližším cieľom bola Jasovská jaskyňa. Prišli sme tesne pred vstupom, tak sme si schovali batohy a vyrazili do útrob našej Zeme. Celá prehliadka trvala asi hodinku a stála za to.

Po prehliadke Jasovskej jaskyne sme vyrazili cestou-necestou po modrej turistickej značke smerom na Medzev. Chodník vedie príjemnými zmiešanými lesmi (pozor na kliešťov, je ich tam požehnane), takže ani v lete tam nie je príliš horúco. Nás však prekvapila prietrž mračien. Našťastie mapa pomohla a blízko Medzeva (neďaleko turistického chodníka) sme objavili bývalý pioniersky tábor, v ktorom boli chaty s malými terasami, kde sme prečkali najväčšie prívaly vody. Chvíle čakania sme si skrátili obedo-olovrantom a nakoniec aj gitarkou. Hudobný nástroj zrejme zafungoval ako privolávač slnka - po cca polhodinke hrania už na oblohe nebolo ani mráčika, tak sme smelo vyrazili ďalej. Modrú značku sme vďaka dažďu na chvíľu vymenili za lesnú cestu cez chatovú osadu a po pár kilometroch mierneho stúpania sme opäť boli na značke, tentoraz zelenej. Tá nás priviedla na vrchol dlhého hrebeňa na Ostrú hôrku. Odtiaľ sme nabrali kurz do sedla Železná Brána a po pohodovej značenej poľnej ceste (opäť modrá značka) pokračovali lúkami pripomínajúcimi prériu až nad dedinku Háj. Tu sa cesta rapídne zúžila a bolo potrebné zostúpiť z plošiny pomerne strmým chodníkom do Hája. Pred nami bolo vidno Turniansky hrad, ktorý nám vlieval do unavených nôh silu. Z Hája sa dá pokračovať po žltej značke až do Turne nad Bodvou, my sme však zvolili o čosi kratšiu cestu po asfaltke a keď sme konečne o pol desiatej dorazili do Turne, rozhodli sme sa, že ostávame pri vodnej nádrži a na hrad pôjdeeme až ráno.

Druhý deň ukázal, že naše rozhodnutie bolo viac ako správne. Hore na hrade je síce pár miest na bivak, ale ten neporiadok okolo by prenocovanie určite každému znechutil. Naša ďalšia cesta mala viesť po už vyskúšanej Zádielskej planine. Po červenej značke sa dá celá úplne v pohode prejsť za pol dňa. Je však potrebné vziať si so sebou dostatok vody. Poučení z minulých rokov sme naplnili fľaše a chystali sa vyraziť. Plány však opäť prekazil neočakávaný lejak, ktorý sa nie a
nie utíšiť. Prístrešok nám poskytla malá autobusová zastávka pod Turnianskym hradom. V nej sme z cestovných poriadkov vyčítali, že v prípade núdze je možné použiť priamy autobusový spoj do Plešivca a tak sme čakali. Buď sa o chvíľu počasie umúdri alebo, ak bude pršať dostatočne dlho, ideme busom. Pršalo dostatočne a tak sme sa autobusom previezli až do Plešivca, kde sme si v rámci čakania na spoj do Domice dali obedňajšiu pauzu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Do Domice sme prišli sme akurát na poslednú prehliadku.Nanešťastie, kvôli nízkej hladine vody sme sa nemohli pokochať plavbou po jaskynných priestoroch, ale aj prehliadka samotná stála za to. Dostali sme sa k cieľu našej cesty, k prameňu Styxu a to rýchlejšie, než sme chceli. Našťastie putovanie ešte neskončilo, pretože pár jaskýň patriacich k dedičstvu UNESCO na Slovensku ešte máme. Po prehliadke sme sa vydali k nášmu bivaku, ktorý sme poznali z našej poslednej návštevy Domice, a to k prístrešku rovno oproti jaskyni. Tu sme si mohli vybaliť a vysušiť mokré veci, dali sme si super večeru, trochu poklebetili a s prvou tmou sme už aj spali.

Nasledujúce ráno bolo teplé, nikde ani obláčika a tak sme sa rýchlo naraňajkovali a autobusom sa odviezli nazad do Plešivca.
Z Plešivca sme sa vybrali do Ochtinej. Značenie je výborné a tak z námestíčka vyrážame po chodníkoch smerom k výpadovke
na Revúcu, prekračujeme malý mostík a začíname sa škriabať po zeleno značenom chodníku do kopca. Niektorým dal veru zabrať, veď Plešivec leží v nadmorskej výške 227 metrov a na tom kilometri sme nastúpali cca 300-400 výškových metrov. Lesy sa zmenili na prevažne listnaté a miestami to bol raj kliešťov. Preventívne anti-kliešťové prestávky boli zaradené do trasy
takmer každé dve hodiny. Keď sme konečne pri mieste zvanom Koniarska planina vyšli z lesov, mysleli sme, že máme od kliešťov pokoj, ale omyl, boli aj na lúkach ešte 10-15 metrov od lesa. Pohodovým tempom lesnými cestami pokračujeme ďalej až do sedla Šebekova, kde sa k nám pripája aj žltá turistická značka a naberáme kurz Hrádok. Tam meníme farbu značky na modrú a pár minút po šiestej zakotvíme pred vchodom do Ochtinskej aragonitovej jaskyne. Keďže posledný vstup samozrejme nestíhame, vydávame sa hľadať bivak. Našťastie pár metrov za budovou správy jaskyne bol malý priestor s ohniskom, tak sme postavali bivaky, uvarili večeru a mohlo sa ísť spať. Ráno sme boli už o ôsmej hore a začali sme baliť bivaky, aby sme stihli hneď prvú prehliadku. A keďže takýchto jaskýň na svete veľa nie je, boli sme uchvátení.

Od jaskyne odchádzme po modrej turistickej značke a prichádzame na hlavnú cestu zo Štítnika do Ochtinej. Presúvame sa autobusom do Rožňavy a odtiaľ o kúsoček ďalej, do Betliara, prezrieť si Betliarsky kaštieľ, ktorý nás víta svojou vynovenou fasádou. A nielen ňou. Už pri vstupe sme sa čudovali, koľko je tu naleštených autíčiek všakovakých značiek a v nich vyfešákovaní chlapi. Až sprievodca nám povedal, že toť neďaleko práve bude stretnutie 4% menšiny.
Po návšteve kaštieľa sme rýchlo išli späť na zastávku, odkiaľ už išiel ďalší bus, tentoraz k nášmu kamarátovi Fanymu do Dobšinej.

Z Dobšinej do Dobšinskej ľadovej jaskyne vedie niekoľko ciest. Keďže sem chodíme celkom pravidelne, volíme priechod cez dedinu, prechádzame okolo známeho Dobšinského žrebčína a cesta nás vedie až hore na Čuntavskú lúku, kde je križovatka niekoľkých turistických značiek. Vyberáme si červenú a po 15 minútach chôdze stojíme pod Ondrejiskom s jeho štyrmi vrcholmi. Čaká nás výstup do sedla, odkiaľ je nádherný výhľad na Vysoké Tatry. Ponárame sa do lesa. Značka nás doviedla až na Nižné Záhrady, kde sa napája na poľnú cestu. Červená značka pokračuje ďalej na východ, až na Duklu, my však schádzame po lesnej ceste a žltej značke dole do doliny, kde po 40 minútach chôdze otvára svoje útroby Dobšinská ľadová jaskyňa. Po prehliadke vychádzame na čerstvý vzduch a na zastávke čakáme na rožňavský autobus, ktorý nás odvezie domov...

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek