Postupne sme zdolali Sivý vrch, Ostrú, Babky, Tri kopy, Baníkov, Príslop. Užili sme si nocľah na Chate pod Náružím a Žiarskej chate. Na štvrtý rozlúčkový deň, sme sa rozhodli vystúpiť na Baranec.

O 7.45 sa lúčime so Žiarskou chatou, nasadzujeme si batohy a vydávame sa na cestu. Prechádzame okolo budovy Horskej služby k neďalekému rázcestníku. Tu sa vydávame doprava po zelenej a modrej značke. Zdolávame drevený mostík, naše pohľady sú priťahované Troma kopami v hlavnom hrebeni. Z tejto vzdialenosti vyzerajú veľmi malé. Po ich včerajšom prechode, však vieme, že až tak malé nie sú. Pozvoľna stúpame úpätím Prostredného grúňa, ktorý nám zacláňa pri výhľade na Tri kopy. Sprava nás obklopuje masív Baranca, niekedy sa mi zdá, že dokonca vidím betónový stĺp na jeho vrchole. Zatiaľ kráčame v tieni, Slnko je skryté za hrebeňom Baranca, slnečné lúče však už osvetľujú Malé Závraty kam smerujeme. Stále stúpame, prechádzame cez potok tečúci pomedzi kamene. O chvíľu sme pri prameni, kde si naberáme vodu na celodennú cestu. Vyššie už pitná voda nebude. O 8:30 dorážame k rázcestiu, kde sa zelená a modrá značka rozdeľujú. Modrá pokračuje doľava k Smutnému sedlu. Zelená pokračuje doprava k Žiarskemu sedlu. Po krátkom oddychu pokračujeme ďalej po zelenej značke. Kráčame po kamennom chodníku, neskôr sutinovým poľom. Dostávame sa na malú plošinu so Žiarskym plesom, ktoré je asi 100m napravo od chodníka. K plesu nevedie značený chodník, vraj na tomto mieste často ochranári pokutujú turistov, ktorí neodolajú a vydajú sa k plesu. Neodolávame ani my a po vychodenom chodníku, si dávame odbočku k plesu, aspoň na zopár záberov. Kocháme sa pohľadom na pleso, na hladine ktorého sa zrkadlia vrcholy Baranca a Smreku. Po nafotení niekoľkých záberov, sa vraciame na značený chodník a pokračujeme ďalej k Žiarskemu sedlu, kam po 15-tich minútach stúpania prichádzame. Otvárajú sa nám nádherné výhľady do Žiarskej a Jamnickej doliny. Na severe vidíme Plačlivé (2125m) a Ostrý Roháč (2088m). Na juhu zasa Smrek a Baranec. Tu sa delíme na dve skupiny. Prvá skupina má namierené na Plačlivé a Ostrý Roháč s návratom na Žiarsku chatu. Ja s druhou skupinou chceme ísť na Baranec. O 9:30 sa lúčime a naša skupina vyráža po žltej značke na Smrek. Pomaly stúpame rozoklaným skalnato–trávnatým hrebeňom. Celú cestu sme sprevádzaní báječnými výhľadmi na Roháče a pohľadmi do hlbokých dolín po oboch stranách hrebeňa. Asi po pol hodine sa ocitáme na Smreku (2072m). Zastavujeme sa len na chvíľu a pokračujeme ďalej, Baranec nás priťahuje stále viac. Zo Smreku nás čaká klesanie do sedla. Prechádzame exponovanými skalnými výčnelkami. V sedle hľadíme na stúpak na Baranec, je to vyše 200 výškových metrov. Dávame sa do pohybu, stúpanie je riadne strmé hneď od začiatku. Kráčame nepríjemnou suťou, postupne si zvykám na tempo a cesta začína dobre ubúdať. Sem tam sa obzriem, teraz pôsobí Smrek naozaj majestátne. Po 20 minútach máme vrchol Baranca na dosah. Prichádzame k betónovému stĺpu na vrchole. Na stĺpe sú pripevnené smerové tabule. Nevieme sa vynadívať. Výhľady sú úžasné na všetky svetové strany. Na SZ vidíme celú trasu, ktorú sme absolvovali včera: Smutné sedlo (1963m), Tri kopy (2136m), Hrubú kopu (2166m), Baníkov (2178m), Príslop (2142m) a Jalovecké sedlo (1858m). Za nimi rozpoznávame Sivý vrch (1805m) a Ostrú (1764m). Na severe je to Plačlivé (2125m) a Ostrý Roháč (2087m), za ktorým je schovaný Volovec (2063m). Počas mojich potuliek horami som spozoroval zaujímavý fakt: na to, aby som vedel na pohľad rozpoznať vzdialené vrcholy musím ich najprv zdolať. Preto vrcholy na SV a východe od Baranca, zatiaľ rozpoznávam len s pomocou mapy – Hrubý vrch (2137m), Jakubinu (2193m) aj Bystrú (2248m). Na juhu vidíme liptovskú kotlinu s Liptovskou Marou.

Najprv sa tou krásou nechávam nasýtiť moje oči, nasávam pocity. Mám skúsenosti, že ak na nejaké úžasné miesto prídem po prvýkrát a začnem všetko hneď fotiť, v snahe zachytiť tú všetku krásu na film, tak sú fotky pod vplyvom mojich emócií dobré možno len pre mňa. Ja v nich vždy pri ich prezeraní vidím to čo som naozaj cítil, keď som ich vytváral. Nezaujatý divák to však nevidí, lebo on tam nebol a necítil to čo ja. Preto najprv nechám nasýtiť sa oči a vychutnávam si tú krásu. Až neskôr začínam fotiť. Hľadám zábery a kompozíciu tak, aby o danom mieste, o jeho vyžarovaní záber povedal čo najviac, aby vystihol atmosféru miesta. Nad každým záberom rozmýšľam, hľadám ten správny uhol pohľadu, čakám na dobré svetlo. Okamžik tesne pred stlačením spúšte je to, čo mám na fotografovaní najradšej. Vtedy cítim svoje splynutie s horami dvojnásobne. Som tu len ja a hory.

Krásami sa však nekochám veľmi dlho. Odrazu sa dvíha prudký chladný vietor. Akoby nám Baranec chcel ukázať svoju moc nad živlami. V priebehu niekoľkých minút sa k vrcholu od JZ ženú oblaky a úplne nás zahaľujú do hmly. Tento krát sa mi veru nevyplatila moja zásada - najprv sa kochať očami, až potom fotiť. Na vrchole som zatiaľ neurobil ani jeden záber. Hľadáme si závetrie tesne pod vrcholom, verím, že oblaky vietor zas odfúkne preč. Nemôžeme však čakať veľmi dlho, ešte nás čaká 2:30 zostup do ústia Žiarskej doliny a chceme stihnúť autobus do Liptovského Mikuláša. Je čas obeda, tak si robíme obednú prestávku. Okolo 12:00 sa rozhodujeme pre odchod z Baranca, viditeľnosť je niekoľko metrov, riadne fučí a je tu pekná kosa. Lúčime sa z Barancom a začíname klesať po žltej značke smerom na Holý vrch. Kráčame pásmom vysokohorských lúk, táto časť tvorí miesto hojného výskytu svištích kolónií. Stačilo zísť niekoľko výškových metrov pod vrchol a hmla postupne redne, slnečné lúče nás opäť hrejú. Obzerám sa späť na vrchol, ktorý je ešte stále v oblakoch. Čaká nás klesanie cez najrozsiahlejšie porasty kosodreviny v Západných Tatrách, pohľad na kosodrevinou porastený hrebeň je naozaj úžasný. Ešte pred vchodom do pásma kosodreviny zazriem v dialke asi (100m) jedného svišťa, ktorý sa díva našim smerom. Klesáme kosodrevinou, po ľavej ruke sledujeme JV rázsochu Baranca s Malým Barancom (2044m) a Mládkami (1945m), kadiaľ vedie zelená značka. Chodník kosodrevinou je miestami veľmi úzky. Klesáme a máme dobré tempo. Asi po ? hodine klesania z Baranca zastavujeme na Holom vrchu (1715m), kde bol kedysi prístrešok. Je tu rázcestník, z ktorého vedie nový chodník po modrej značke, my však pokračujeme verní žltej. Podľa značenia je to ešte 1:15 do ústia Žiarskej doliny. Postupne sa dostávame do pásma, kde je zmiešaná kosodrevina s porastami listnatých a ihličnatých stromov. Stromy postupne hustnú a kosodrevina sa pomaly vytráca. Veľmi rýchlo strácame tak ťažko nadobudnuté výškové metre. Kráčame smrekovým lesom po nekonečných serpentínach. Prechádzame Starou Stávkou (1299) a klesáme ďalej. Klesanie nemá konca. Konečne pred 14:00 dorážame do ústia Žiarskej doliny, zastavujeme sa pri chate Kožiar, ktorá je pekne zrekonštruovaná. Máme ešte čas, tak si dávame zaslúženú kapustnicu a bryndzové halušky. Po štyroch dňoch vo vysokohorskom prostredí sme späť v civilizácii.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]