Aj keď Babia hora bola predmetom záujmu nasledovných článkov, v ktorých je opísaný letný výstup, resp. popis zrubov v jej blízkosti, v tomto príspevku priblížime jej zdolanie za snehových podmienok aj za pomoci snežníc.

Trasa

Chata Slaná Voda – Hviezdoslavova horáreň – Babia hora – Malá Babia hora – Borsučie – Pod Borkom – chata Slaná Voda

Na Oravu máme tri dni, z toho každý deň chceme zažiť niečo iné. Počas príjazdu do tohto krásneho kúta nevynecháme návštevu Oravského hradu a po nej onedlho prichádzame na chatu Slaná Voda, ktorá bude našim útočiskom najbližšie dni. Druhý deň nás bude čakať náročná túra a preto ten posledný sa budeme vyvaľovať v termálnych vodách bazénov v Oraviciach.
V rozťahanej, najsevernejšej slovenskej obci – Oravskej Polhore – je potrebné odbočiť doprava, smer Slaná Voda. Po troch kilometroch stojíme pred veľkou turistickou chatou, v ktorej okrem možnosti ubytovania je aj reštaurácia a dokonca bazén a sauna. K nej patria opodiaľ stojace chatky. My sme sa ubytovali v jednej z piatich chatiek. Poschodová chatka s desiatimi lôžkami rozdelenými do piatich izieb a kuchynkou je celkom útulná. A hneď si vyberáme izbu, z ktorej je výhľad priamo na Babiu horu.

S cieľom „aklimatizovať“ sa, v ten deň ešte absolvujeme krátku prechádzku k Hviezdoslavovej horárni (45 min. od chaty) a od nej cez Vonžovec späť na Slanú Vodu. Priamo pred chatou začína žlto značený turistický chodník vedúci až na vrchol Babej hory. Jeho trasu zároveň kopíruje aj náučný chodník Slaná Voda – Babia hora – Markowe Šťaviny, ktorý prezentuje prírodné zaujímavosti tamojšieho kraja. Hneď jeho prvý informačný panel stojí pri asfaltovej ceste. Smerovník nás núti zísť z asfaltky a pokračovať Hviezdoslavovou alejou. Samozrejme je možné pokračovať aj po asfaltke, po ktorej ide červeno značený turistický chodník smerom na Malú Babiu horu, ale my sa po nej budeme vracať späť na chatu. Romantické duše však stav aleje nepoteší. Vyzerá to totiž tak, že namiesto turistov ju využívajú hlavne lesné mechanizmy. Takže ani pár cm snehu nás neochráni pred blatom skrytým v nespočetných koľajách.

Pri smerovníku na Pasekách sa dostávame opäť na asfaltku. K horárni alebo Hájovni na Rovniach na podvrší pod Babou horou je to už len 10 minút. Kultúrne ladení turisti si určite nenechajú ujsť možnosť pozrieť si expozíciu Oravského múzea venovanej P. O. Hviezdoslavovi ako aj M. Urbanovi. Z poľany pri horárni je inak krásny výhľad na Tatry. Obaja majstri pera tak nemuseli chodiť ďaleko hľadať inšpiráciu. Takisto ani my sme sa nedostali ďalej, keďže slnko už zapadá. Modro značeným chodníkom sa dostávame na Vonžovec a odtiaľ po červenej späť na Slanú Vodu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po nočnej príprave a siahodlhých debatách o zložení vrcholového družstva sa prebúdzame do slnečného rána. Raňajky nás pozdržali od skorého dobývania vrcholu. S chatárkou sa totiž dalo dohodnúť najskôr na ôsmu hodinu. Napriek tejto časovej strate, plní optimizmu predpokladáme, že prvá noha bude na vrchole na obed. Hviezdoslavovou alejou preletíme, podobne míňame aj hájovňu. Z poľany nás nepoteší pohľad na Tatry, strácajú sa v opare. Na najvyšší bod túry to majú byť ešte takmer 3 hodinky. A až teraz začína solídnejšie stúpanie. Snehu v týchto úsekoch ešte nie je dosť na to, aby sme si vyskúšali snežnice, takže si ich nejaký čas ponesieme na ruksakoch.

To, že sa nachádzame v Chránenom vtáčom území, okrem príslušných označení, potvrdzuje až príliš hojný výskyt vtáčích búdok na smrekoch. Vstupujeme do hustého smrekového lesa, ba priam až pralesa. Prechádzame mostíkom ponad potok a zhruba v 1000-metrovej výške sa odhodlávame nasadiť snežnice do akcie. Konkrétne z produkcie firmy Morpho. Prvé kroky, pomáhame si paličkami. Dolaďujeme nastavenia a ide sa hore. Les je čoraz redší a konečne sa otvárajú pohľady najmä na juhozápad. Na západe dominuje Pilsko (1557 m n. m.), na juhozápade spoznávame len Veľký Rozsutec (1610 m n. m.).

Míňame zrubový prístrešok. Pocukrované stromy, slnko za chrbtom, pohľady na Roháče a už aj vodnú nádrž Orava, radosť z toľkého snehu a tatranský čaj nás posúvajú čoraz vyššie. Človek by až spustil: „Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás!“ Okrem toho máme šťastie, že nemusíme hľadať výstupovú trasu. To by nás značne zdržalo a navyše snehom zafúkané stromy by nám takisto nepomohli. Chodník je totiž sčasti vyšľapaný, či už pešími turistami alebo skialpinistami.

Na snežniciach sa ide celkom pohodlne, hoci to vyžaduje vynaložiť väčšiu dávku energie, keďže tieto pomôcky niečo vážia. Ale zase to nie je skialpový výstroj, a takisto aj neustále zabáranie sa do snehu bez snežníc nie je med lízať. Akurát nám robí problém ísť po stvrdnutom snehu šikmo nahor. Na skialpoch sa v takom prípade dá sčasti vypomôcť si hranami lyží, pri snežniciach taká možnosť nie je. Napriek tomu neprestajne stúpame a prichádzame k ďalšiemu zrubu. Okrem neho je tu ďalší panel náučného chodníka, poradové číslo osem s názvom „Čo tu žije“. Vidno na ňom len orla a bažanta, zvyšok je pod snehom. To sa chvalabohu netýka ostatných členov výpravy. Za zrubom zaregistrujeme označenie „zimná cesta“. Na naše prekvapenie nejde k nemu žiadna stopa, takže pokračujeme po doterajšej. Postupne aj tú strácame a už sa len snažíme čo najskôr sa dostať na najvyšší bod ležiaci priamo pred nami. Dostávame sa k tyčovému značeniu na hrebeni a ostáva už len posledných cca 15 m prevýšenia. Na ne už zobúvame snežnice, pretože ide o celkom strmý záver.

A sme hore. Ani to nebolelo. Babia hora – križovatka turistických chodníkov všetkých možných farieb. Nevieme, čo skôr. Či vrcholové foto, občerstvenie alebo kochanie sa nádhernými výhľadmi. Tie musia byť za ideálneho počasia naozaj neskutočné. Nám pokazili radosť Poliaci, lebo od severu začali na juh púšťať nie dobre vyzerajúcu oblačnosť. Spočiatku zaletujú len ojedinelé snehové vločky, postupne sa stráca slnko, Tatry tiež, o Poľsku ani nehovoriac, akurát Oravská priehrada sa dá tušiť.

Prechádzame na čiernobiely obraz, keď sneh a obloha pomaly splývajú, akurát stromy tvoria tmavšiu časť spektra. To už máme namierené smer Malá Babia hora. Z jej vyššej sestry tam podľa slovenského smerovníka máme byť za hodinu. Ale podľa poľského až za 1h 15. Žeby sa Slováci v kopcoch naháňali? Schádzame hraničným hrebeňom do sedla Brána. Čaká nás posledná polhodina stúpania (podľa poľského smerovníka, slovenský sa tu nenachádza) a potom už len klesanie až na Slanú Vodu.

Na Malej Babej hore stretávame skupinu mladých lyžiarov a snowboardistov, s ktorými máme sčasti podobný smer. Slaná Voda 2.15 h. Po krátkej pauze meníme nastavenie snežníc na zjazd a už sa vydávame po ich stopách. V čerstvom prašane, pomedzi smreky, v snežniciach je to zábava. Aby vydržala čo najdlhšie, je vhodné mať dobrú obuv a návleky. Inak sa sneh dostane aj tam, kde by ho človek najmenej čakal. Už sa ani netrápime nad tým, že nevidíme červenú značku na stromoch (spájajúcu Malá Babiu horu so Slanou Vodou), jednoducho si vychutnávame zostup v rozprávkovo zasneženej krajinke. S ubúdajúcou výškou sa sneh stáva ťažším a mokrým. Začína sa ukazovať aj slnko.

Koniec zjazdu, prichádzame na lesnú cestu. Keďže po červenej ani chýru, pozeráme do GPS a do mapy, v ktorej ako na potvoru ešte nie je zaznačená sieť WGS. Približne zaznamenávame našu polohu a pokračujeme ďalej po zasneženej lesnej ceste. Čo sa ukázalo ako veľmi správna voľba, pretože po chvíli sme naďabili na skupinku miestnych bežkárov spolu s miestnym členom Horskej služby. Ako sa na správnych výletníkov patrí, po dobrom výkone si zaslúžili skvelú odmenu. A tou v ich prípade bola opekaná slaninka. A ako sa na správnych domácich patrí, hneď nás aj čerstvo upečenou ponúkli. Chrumkavá slaninka na Veľkonočnú nedeľu, v zasneženej krajine. Zázrak? Na Orave skutočnosť. Touto cestou ešte raz ďakujem štedrým bežkárom z Oravskej Polhory za skvelé občerstvenie. Ani neviete, ako nám dobre padlo, keďže večera v Slanej Vode bola ešte v nedohľadne.

Títo dobrodinci nám ukazujú správny smer, ako sa opäť dostať na červenú. O chvíľu sme na nej a zároveň nás oravskí bežkári predbiehajú. Do cieľa to odhadujeme na dobrú hodinku. Konečne stretávame nejaký smerovník (naposledy to bolo na Malej Babej hore). Pod Borkom a 35 min. cesty. To už ideme po asfaltke a na naše počudovanie sa musíme dosť často uhýbať miestnym autám - pri Slanej Vode je značka zákaz vjazdu. Z nudného rytmu nás vytrhne len Diviačia obora Slaná Voda. Zaujímavé, že predchádzajúci večer cestou z hájovne sme si ju vôbec nevšimli (už aspoň podľa charakteristickej arómy). Na chatu to je len čo by kameňom dohodil. S chatárkou dohadujeme čas večere a plní dojmov očakávame, čo bude na Veľkú noc v Oraviciach.

Do skorého videnia, Orava.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek