Veľký Sokol v najlepšej forme

Mýto – Podlesok – ústie doliny Sokol – Glacká cesta – Geravy - Dedinky

Už pochod zelenou popri potoku Veľká Biela voda k ústiu Sokola ma nabíja ako baterku. Vlhký vzduch je presýtený vôňami lesa, poludňajšie lúče si razia cestu smrečinou a oparom, hukot potoka zvukovo podfarbuje celú tú ezotériu. Lepšie ako redbull, hneď sa cítim plný energie, aj keď som veľa nenaspal. Cestu IC-čkom som predumal nad mapou a článkami z hikingu. Ten o rokline Veľký Sokol ma definitívne zlomil na túto trasu, som už veľmi zvedavý ako sokolík zjari rozpína krídla.

Značka po čase vyliezla od riečky na asfalt, za vyľudnenou hrabušickou Pílou skĺzla späť pod les na chodník, kde je rázcestie do Piecok. Od neho už len pár minút a stojím pred rázcestníkom pri horárni Sokol. Stojí tu aj prázdny pultík vyberačov mýta a pekná dvojjazyčná infotabuľa o rokline. Opäť si stručne pripomeniem to, čo som sa o nej dozvedel už vo vlaku z tohto článku, že ma čaká najdlhšia a najmohutnejšia tiesňava Slovenského raja s dĺžkou 4,5km, hlboká miestami 300 metrov …a že v prípade nepriaznivého počasia, vysokého stavu vody, či výletníkov, sa môže priemerný čas prechodu (2 a pol hodiny) výrazne predĺžiť. No veď uvidíme…

V dolnej časti doliny je značka vedená pohodlnou cestou po ľavom brehu upraveného potoka Sokol. Po kilometri prichádzam k malej hrádzi, ktorej vodu sfarbujú rastliny na dne do smaragdových odtieňov zelenej. Hladina momentálne patrí dvom operencom. Pár metrov nad priehradou sa riečka “vetví” – ľavý prítok privádza vody z Malého Sokola, ja pokračujem popri pravom (z môjho pohľadu je to ten ľavý). Až tu začína ozajstná zabava, potôčik si už kľučkuje celou šírkou doliny hneď v dvoch-troch preplietajúcich sa stužkách. Vytvára ostrovčeky, plytčiny, aj hlbšie zátoky, akoby si strieľal z turistu, ktorý márne hľadá súvislejší chodník. V olympijskom roku teda pristúpim k tréningu a striedavo nacvičujem skok ďaleký, trojskok, len miestami sa poteším kladine, o to častejšie vrhám bremenom – to vtedy, keď ani skokanské výkony roka nestačia. Chvíľami sa pristihnem, ako bezradne pobehujem hore-dole pozdlž prúdu ako šteňa, ktorému sa na druhom brehu vzďaľuje pán. Ešte stále sa mi darí nachádzať zbojnícke chodníčky na skalných rímsach nad úžinou, kde balansujem s “tým hebedom“ na chrbte, fotím, šmýkam sa na lanskom lístí, skáčem a znovu padám. A prskám popod nos, že oných 40 korún im v lete nedám ani keby čo! Ale dám, samozrejme. To ja len tak – v návale slabosti:) Medzičasom sa svahy po oboch stranách doliny dvihli o pekných pár desiatok metrov. Vyvrátim hlavu nahor a zasmejem sa na predstave, ako komicky musí pochod mojej nemotornej postavičky zhora vyzerať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O kus ďalej už klopem na Kamenné vráta – tak sa príznačne nazýva miesto, kde je dno tiesňavy už jasne vymedzené kolmými skalnými stenami. Potok si tu špliecha celou jeho šírkou, brodeniu sa už nedá vyhnúť. Ak nechcem behať celý zvyšok víkendu v premočených botách, mám len jednu možnosť – a nemyslím tým návrat. Odhodlane pošmátram bosými nohami po dne, ľadová voda ma hneď bodne od nechtov až k slabinám, zaštrngám zubami a hop-hop-hop, už sa zase obúvam na druhom brehu, kade vedie chodník. Taký som rád, že sú chodidlá zas v teple, až som roztrhol šnúrku. Nič to, “námornícky uzol” a ide sa ďalej. Mno, ...ďaleko sa nedošlo, už o pár metrov čaká ďalší brod, navyše začína pršať. Schovávam foťák do batoha, batoh a seba do pláštenky a s topánkami v ruke brodím a leziem, leziem a brodím, viac bosky ako napevno. A zo všetkých strán sa na mňa valia mračná vody – potok oproti, silnejúci dážď, aj energické pramienky, čo padajú z oboch svahov a všetkých možných puklín do tiesňavy. Začínam mať obavy o vodopád, tentoraz to nebude žiaden cícerok.

A veru, spredu už ku mne dolieha hukot ako z nekončiaceho splachovača. Pred úžinou s Malými Kaskádami pod Malým vodopádom (výška 8,5 m) skladám batoh a čvachtám sa na prieskum – super, pôjde to! Mokrými drevenými stúpačkami sa teperím štvornožky – pre istotu, nech mám viac oporných bodov, reťaze ani tu ešte nie sú. Vyššie, kovovým rebríkom, je to už lahoda, vodopád buráca a fŕka, užívam si ho. O pár metrov vyššie je druhý, Veľký vodopád (vysoký 7 m), tento padá trochu pokojnejšie do jazierka pod ním. Ale aj tu by jeden šmykľavý krôčik vedel narobiť veľkú paseku. Našľapujem s opatrnosťou chirurga, kolená sa trasú. K ostatným vizuálnym a zvukovým vnemom sa tu pridáva ďalší – medzi skalami sa citeľne ochladilo, v šortkách sa pri obrovskom ľadovom splaze cítim fakt bizarne.

Nasledujú drevené rebríky, stupačky a lavičky (mnohokrát len v podobe voľne pováľaných brvien so zrezanou guľatinou navrchu), ktoré pomáhajú turistom zdolať Veľké Kaskády. Značná časť týchto pomôcok je pod vodou a mne je jasné, že svoju zásadu suchej obuvi musím opustiť, bude ako bude. Stredom potoka sa už šliape ako po masle, mašírujem si jedna radosť. Pred vstupom do záverečnej zúženiny – Rothovej rokliny - sú už lavičky a chodníky skoro komplet pokryté ľadovou krustou, zo skalných stien visia ľadové závesy a potok buble kdesi v hĺbke pod snehom a haluzinou. Roklina vtesnaná medzi klenuté temné bralá je poprekladaná hrubými kmeňmi padlých stromov a naplaveným drevom, scenéria ako z putovania hobbitov do Mordoru... žeby toto bol Raj?

Náhle sa však steny rozostúpia a ja vychádzam dnom už plytšieho potoka do celkom inej krajiny. V opare na čistinke je na pocit o 10 stupňov teplejšie, až sa mi zarosila šošovka objektívu. Potok zmizol spod nôh niekde medzi trsy machu a starej trávy, či kamsi pod zem a ticho okolo mňa by sa dalo krájať. V dusnej spare mäkko stúpam k rázcestníku na Glackej ceste a skôr než som pri ňom, oblohu pretne pár zábleskov a s patričným zvukovým efektom dostávam ďalšie litre spŕšky. Veľký Sokol si ukrojil celých 5 hodín času a kopu mojej energie, najmä preto škrtám plány a mám čo robiť, aby som sa dostal do tmy na Dedinky.

Do posledného osobáku pod Ostrú Skalu už naskakujem prezlečený a prezutý do suchého. Z konečnej na ranč ešte schytám ďalší poryv búrky (apríl sa nezaprie), no v prekúrenej jedálni do rána všetko krásne vyschne, dokonca aj vodnícke topánky. Som pripravený na ďalšie dva dni v R(r)aji a dúfam, že aj vás som trochu navnadil.

Záver

Dĺžky roklín v časovom vyjadrení a ich prevýšenia možno nad mapou nevyzerajú veľmi náročne – no najmä v období topiacich sa ľadov zdanie klame. Treba sa pripraviť na náročnejšie úseky, vyžadujúce si viac času, istú fyzickú zdatnosť, obratnosť, potrebnú výstroj a ochotu pocítiť vodný živel na vlastnej koži. Neberte si zo mňa príklad s tými bosými nohami, je to nielen nebezpečné, ale aj celkom zbytočné, v tiesňavách Raja sa vode nedá vyhnúť. Odmena za námahu je ale taká štedrá, akú len príroda môže dať. Veľmi jej ďakujem.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek