Slovnaft - Kalinkovo

Trasa

Slovnaft – Vlčie hrdlo – Biskupické rameno – Topoľové – Kalinkovská horáreň – Bajdel – Sihoť – Kalinkovo

Ráno sme hodili pár potrebných vecí do ruksaku a vyrazili s manželkou na MHD. Rozhodli sme sa ísť tam, kam pôjde prvý autobus. Autobus č. 88 nás zaviezol pod Nový most a keď sa pohla linka č. 70, manželka spozornela, kam to chcem ísť. Ešte viac sa jej to nepozdávalo, keď sme vystúpili pri hlavnom vchode do Slovnaftu. Neveriaco krútila hlavou, keď som ju doviedol k smerovníku modrej do Kalinkova.

Popri nízkych domoch, postavených kedysi pre zamestnancov Slovnaftu, sme sa prepracovali až k železničnej vlečke a ceste do Spaľovne. Vľavo nás sprevádzal betónový plot zakončený ostnatým drôtom, za ktorým čneli k nebesám rôzne kovové opachy Slovnaftu. Chvalabohu, čoskoro sme z hlavnej cesty odbočili na vedľajšiu pomedzi stromy. Napravo sa zjavili skleníky, avšak ich okolie je už hodne zarastené. Neskôr sme došli k poslednému dvojposchodovému domu, stratenému v lese. Stĺpy verejného osvetlenia bez lámp svedčili o svetlejšej minulosti tohto miesta. To sme už kráčali evidentne umelo vysadeným lesom. Stromy stáli v zástupoch donekonečna a pomedzi ne dôkaz našej nekonečnej hlúposti, odpad najrôznejšieho druhu a veľkosti. Prekročili sme kanál a došli k smerovníku Vlčie hrdlo, kde začína Náučný chodník vybudovaný vďaka Asociácii priemyslu a ochrany prírody, SAŽP a Britisch Know How Fund. Neviem, koho načmáraná značka znehodnotila smerovník, možno to je prejav slobody a umenia. To, čo nás čakalo na mostíku cez ďalší kanál a až po horáreň Topoľové, posúďte sami. Kopy smetí, všetky tabule s textom počmárané, drevené rámy odhnité. Po betónke sme došli k závore a po jej obídení sme putovali lesíkom. Prišli sme k jazeru na Kopáčskom ostrove. Obklopuje ho borovicový lesík a pláva v ňom množstvo umelohmotných fliaš. Ako sa sem asi dostali, keď nemá prítok? Sadli sme si na padnutý strom, trošku sa posilnili a pokračovali v putovaní po stopách ľudskej hlúposti a ignorancie. Ak sme sa z tabúľ náučného chodníka chceli niečo dozvedieť, doslova sme museli lúštiť text a obrázky cez húštinu čmáraníc. Dozvedeli sme sa čo-to o PR Pánsky diel, ostrove Kopáč, Biskupickom ramene, Gajci, a Topoľových honoch.

Keď sa už Slovnaft angažoval do vybudovania tohto náučného chodníka, nemohol by sa postarať aj o jeho obnovu či udržiavanie? Kto zastaví hlupákov, ktorých značky nás pomaly zahlcujú na všetkých možných i nemožných plochách ?
Od jazera sme vyšli na veľkú plochu lesostepi. Nafotil som si pár kvetiniek a pokračovali sme ďalej do lesa. Na jeho začiatku nás vítala tabuľa upozorňujúca, že vstupujeme na vlastné nebezpečenstvo a na hlavu nám môžu padnúť konáre a suché stromy. Lesom sme prišli k Biskupickému ramenu – ústiu. Našli sme tu pár stromov, ktoré pravdepodobne položili bobry. Dosť ma to prekvapilo. Biskupické rameno ústi do priesakového kanála Dunaja. Kŕdliku labutí sa nepáčila naša prítomnosť a predviedli nám štart z vody. Veru to bol riadny hukot.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instragrame ]

Obrysy Malých Karpát i televíznu vežu sme nechali za sebou a vykročili po brehu kanála. Čoskoro sme zase vošli do lesa, neprešlo však veľa času a boli sme na betónke. Viedla popri záhrade, kde sa pokojne páslo stádo kôz, koníky a ovce. Trošku sme bádali, kadiaľ značka pokračuje, napokon sme ju našli. Doviedla nás k horárni Topoľové. Aj tu sa pásli kozičky a keďže javili o nás veľký záujem, pobrali sme sa najesť ďalej do lesa. Našli sme si padnutý strom a v slnkom zaliatom lese sme si "lebedili". Po obede sme vykročili ďalej. Asfaltka nás doviedla k jazierku, kde sa chodia bahniť divé svine, a k posedu, z ktorého je výhľad na okolité polia. Vyšiel som aj hore, no dosť fúkalo, tak som radšej zišiel dolu a pokračovali sme ku Kalinkovskej horárni. Na klasickú horáreň, aspoň podľa mňa, to tu nevyzerá. Dve zaparkované autá však nasvedčujú prítomnosti ľudí.

Asfaltka nás doviedla ku kanálu a po jeho prekročení sme vyšli na dunajskú hrádzu. Dunaj tu má oproti Čunovu celkom slušné rozmery. Vietor fičal riadny, chvalabohu naším smerom. Ďalekohľadom sme pozorovali volavky a iné vodné vtáctvo, ktoré tu má dobré podmienky na existenciu. Množstvo stromov pravdepodobne priplavených veľkou vodou otŕčalo svoje nemohúcne konáre k oblohe. Na brehu sme občas objavili v tŕstí člny. Neviem, či boli funkčné, ale vyzeralo to veľmi romanticky. Na protiľahlom brehu kanála sme objavili tabuľu o Kalinkovskej lesostepi. Žiaľ, ani s pomocou ďalekohľadu sme text nedokázali prečítať a vracať sa späť k mostu sa nám nechcelo. Labute v Dunaji striedavo strkali hlavy pod hladinu a my sme sa zabávali, že vidíme Lochnesskú príšeru. Minuli sme pár rybárov a došli sme k Windsurfingovému centru. Okrem troch veľkých psov za plotom tu však nik nebol. Prešli sme cez most ponad kanál a lesíkom sme sa dostali na cyklochodník Hamuliakovo – Senec. Doviedol nás do obce Kalinkovo. Evidentne sa jej darí. Všade sú rozostavané nové domy. Na malom námestíčku pri budove Obecného úradu sme si sadli na lavičku a čakali na autobus. Prišiel čoskoro a odviezol nás k Slovnaftu, kde sme prestúpili na MHD. Pekná, nenáročná túra, len keby nebolo tých smetí a zdevastovaného náučného chodníka.